Obeza s vodou: Kresťanský význam Veľkej noci a znovuzrodenia

Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Slávi sa na prvú jarnú nedeľu po splne mesiaca a nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky - paschu. Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je štyridsaťdňový pôst, ktorý je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách.

Pôstna príprava na Veľkú noc sa začína tzv. Popolcovou stredou, ktorá pripadá na stredu v siedmom týždni pred Veľkou nocou. V tento deň, ktorý je aj teraz dňom prísneho pôstu a zdržiavania sa mäsitého pokrmu, kňaz alebo diakon robí popolom znak kríža na čelách veriacich so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš“, alebo „Kajajte sa a verte v Evanjelium!“

Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, faraón prepustil zotročený ľud.

Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala, a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od večného zatratenia. Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach - prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň Izraeliti nazvali Veľkou nocou.

Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo.

Nie však úplne, v prvokresťanských spoločenstvách existovali nezhody o dátume slávenia. Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili spolu so Židmi 14. deň mesiaca nissana, iné na prvú nedeľu po 14. nissane. Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza sa dozvedáme, že Cirkev sa na tom nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť už v polovici 2. storočia pápež Anicent a neskôr pápež Viktor II., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 22. marca do 25. apríla.

Veľkonočné trojdnie

Posledné tri dni Veľkého týždňa - tzv. (Veľkonočné) posvätné trojdnie alebo triduum - Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, majú bohatý liturgický obsah a symboliku. Je to spoločné pomenovanie troch dní, v ktorých si Cirkev pripomína udalosti nášho vykúpenia v ich historickom poradí: Kristovu smrť na Veľký piatok, Krista uloženého v hrobe na Bielu sobotu a Kristovo zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu.

Zelený štvrtok

Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie sviatosti Oltárnej i sviatosti kňazstva. V Zelený štvrtok sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh 12 mužom, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.

Veľký piatok

Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom - dňom utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. V katolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Všetci veriaci sa postia od mäsitých pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu, pokánia a jediný deň roka, kedy sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba - farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie.

Biela sobota

Obrady Bielej soboty sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi. Biela sobota - oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou. To znamená na Bielu sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12,1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný. Počas Veľkonočnej vigílie Cirkev...

Znovuzrodenie z vody a Ducha

„Ježiš mu odpovedal: „Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ Nikodém mu povedal: „Ako sa môže narodiť človek, keď je starý? Znovuzrodenie je jeden okamih, v ktorom je človek narodený z vody a z Ducha. Voda = Krst, Duch = Duch Svätý. Čiže tento verš učí presne to, čo krstné znovuzrodenie znamená.

Pokiaľ sa pozrieme na všetky kresťanské obrady, jediný z nich, ktorý je spojený s vodou je krst. Pri Ježišovom krste na neho zostúpil Duch Svätý. Okamžite po rozhovore s Nikodémom je napísané: „Potom prišiel Ježiš so svojimi učeníkmi do judskej krajiny. Tam s nimi pobudol a krstil.“ Jn 3:22 a o kúsok ďalej: „Keď sa Ježiš dozvedel, že farizeji počuli, ako získava a krstí viac učeníkov než Ján, hoci Ježiš sám nekrstil, ale jeho učeníci“ Jn 4:1-2

Tento verš parafrázuje Jn 3:5. Je tu spomenuté spasenie (=vojdenie do Božieho kráľovstva), znovuzrodenie, kúpeľ (=voda) a Duch Svätý. Nech už voda znamená v tejto pasáži čokoľvek, vždycky sa môžeme opýtať rovnakú otázku, prečo Ježiš použil slovo voda namiesto danej interpretácie.

Voda je v Jánovom evanjeliu symbolom Ducha Svätého. Keď spojíme Jn 3:3 a Jn 3:5, vidíme, že Ježiš hovoril o jednej udalosti a pri tejto udalosti hrá úlohu voda a Duch. Okrem toho nikde v biblií fráza „narodený z vody“ neodkazuje na fyzické narodenie.

Argument neznie, že voda je odkaz na kresťanský krst, ale že voda je odkaz na rituál krstu s ktorým bol Nikodém veľmi dobre oboznámený, nakoľko už len keď sa pozrieme o kúsok dozadu, v prvej kapitole Jánovho evanjelia sa hovorí o tom ako krstil Ján Krstiteľ. Kresťanský charakter tomuto rituálu dáva práve Duch Svätý, ktorého Ježiš v tejto pasáži tiež spomína okamžite po krste, a s ktorým mal byť Nikodém taktiež oboznámený.

Svätý krst je základnou bránou celého kresťanstva. Sviatosť krstu sa nazýva aj „kúpeľ znovuzrodenia“, pretože človek vzišiel z vody a Ducha Svätého. Je to prvá sviatosť iniciácie (krstu, birmovania a Eucharistie). Bez krstu nie je možné prijať ostatné spomenuté sviatosti. Účel sa nachádza v „zmytí“ dedičných hriechov a akéhosi odpustenia osobných hriechov, vďaka čomu sa veriaci človek môže zblížiť s Kristom a dostať sa do neba. Táto sviatosť nám dáva tri konkrétne dary: vieru v Ježiša Krista (spasiteľa), večný život v nebi a odpustenie hriechov. Sviatosť krstu je veľmi dôležitá, pretože skrz ňu sa ku nám dostáva Boh fyzickým spôsobom.

U katolíkov sa krst detí zvyčajne koná v nedeľu ráno, počas omše. Avšak, sviatosť krstu sa môže vysluhovať aj mimo omše, vtedy ide o samostatný obrad. Krst vykonáva kňaz, diakon alebo biskup. Najprv vytvorí na čele dieťaťa kríž (pomazanie) z posvätného oleja (krizma), a potom ovlaží trikrát hlavu dieťaťa svätenou vodou. Občas môže ísť aj o ponorenie krstenca do krstného prameňa. Potom krstenca pokrstí. V závere odovzdajú krstencovi krstnú košieľku (obliecť alebo len priložiť k telu). Krstný rodič zažne krstnú sviecu, ktorú drží v rukách kňaz.

Kresťanstvo a kult obrazov

Hnutie proti ikonám na území Byzantskej ríše v období rokov 726 - 843 vsadilo na to, či sa podarí navrátiť kresťanstvo k biblickému chápaniu otázky uctievania obrazov, alebo kresťanský svet ovládne protibiblická tradícia. Od výsledku tohoto boja záviselo praktizovanie viery neskorších stámiliónov ľudí. Podľa cisára Lea a ďalších vodcov ríše mali tieto dlhodobé série úderov spojitosť s náboženskými praktikami, ktoré boli odvrátené od Božieho slova. Jedným z hlavných duchovných zdrojov problémov bol kult obrazov a rozmach uctievania ikon v celej ríši. Očividne to celé protirečilo jednoznačnému zákazu Biblie ohľadom uctievania obrazov, o čom hovorí aj druhé prikázanie Desatora. Preto považovali za prvoradý záujem štátu, aby reformáciou života viery znovu získali Božiu podporu. Cisár Lev III. sa preto rozhodol, že ríšu očistí od svätých obrazov.

Od roku 726 začal prakticky bojovať proti kultu ikon. Na jeho rozkaz odpratali ikonu Krista, ktorá čnela nad bronzovou bránou paláca a nahradili ju jednoduchou napodobeninou kríža. Týmto sa zároveň snažil ovplyvniť aj verejnú mienku. Zhromaždenia ľudu využil na to, aby dôrazne argumentoval proti svätým obrazom. Mimochodom sa vo všeobecnosti neuctievali ikony v rámci ríše. Vo významných oblastiach napríklad v Malej Ázii bol typický skôr tradične nepriateľský postoj voči nim. Množstvo uctievačov ikon pod tlakom vojen vytriezvelo a postavilo sa proti bezmocným svätým obrazom.

V prvých troch storočiach kresťanstva ešte neexistovali ikony. Nebolo pochýb o tom, že každé praktizovanie viery, v ktorom majú svoje miesto obrazy, patria do kategórie pohanského náboženstva. Jednoznačné bolo aj to, že keď sa niekto chcel stať skutočným kresťanom, musel sa oddeliť od uctievania obrazov. Elvirský koncil okolo rokov 300 rezolútne zakázal vystavovanie obrazov v chrámoch. Obrazy v ranom kresťanstve neboli maľované s cieľom náboženského uctievania. Často používali symboly, ako napríklad Krista ako dobrého pastiera alebo Božieho baránka v alegorických postavách.

Postoje voči obrazom sa začali od prvej polovici 4. storočia po konštantínovskom obrate meniť. Formálne kresťanstvo, ktoré sa postupne dostávalo na vedúcu pozíciu s podporou štátnej moci, bolo tolerantné voči uplatňovaniu pohanských náboženských prvkov v cirkvi. Písmo sväté tak kategoricky vylučuje uctievanie obrazov, že veľká časť teológov aj naďalej odmietala kult obrazov.

Nariadenie cisára Lea v roku 730, o ničení ikon a zákaze ich vyhotovovania, sa stretlo z mnohých strán s tvrdým odporom. Odporcov uctievania obrazov v dlhodobom boji nazývali „ikonoklastami“ - ničiteľmi ikon. Ochrancov kultu ikon zasa „ikonodulosmi“ - otrokmi ikon. Istá časť kléru sa sprotivila cisárovi Levovi. Názory kňazov sa totiž v otázkach obrazov ostro rozpoltili. Jedna časť pozostávala z verných a oddaných uctievačov ikon, na čele s hlavou byzantskej cirkvi, patriarchom Germanosom Konštatinopolským (715-730), ktorý sa snažil urobiť všetko v záujme zachovania uctievania ikon.

Aj Rím, ktorý vtedy patril pod správu Byzantskej ríše, oponoval Levovi III. Už pápež Gregor II. (715-731 ) odsúdil depozit patriarchu Germanosa. Pápež Gregor III. ale v roku 731 zvolal v Ríme koncil, ktorý zamietol všetky cisárove snahy vynaložené proti kultu obrazov. Pre pápežstvo bolo uctievanie ikon tak dôležité, že ho nezastavil ani otvorený konflikt s Byzanciou, ktorej vojenská pomoc bola životne dôležitá pre Rím, nakoľko naň útočili Longobardi. Ba čo viac, pápeži boli ochotní kvôli zachovaniu uctievania ikon strpieť aj početné materiálne a mocenské škody. Lev III. napriek značnej opozícii vytrvalo pokračoval v boji za odstránenie ikon.

Po jeho smrti nastúpil na trón syn Konštantín V. (741-775). Počas jeho vyše štvrťstoročnej vlády hnutie za ničenie obrazov prudko narastalo. Konštantín V. aj naďalej trval na zákaze zhotovovania a používania ikon, respektíve snažil sa o ich zničenie. Popri zákaze štátnou mocou, chcel aj na teologickej úrovni dokázať neudržateľnosť kultu obrazov. V roku 754 zvolal cisár ríšsky koncil na predmestí Konštantínopole Hiereia, kde sa zišlo 338 biskupov. Koncil odsúdil uctievanie ikon pretože: „Niet takej modlitby, ktorá by ich učinila svätými. Preto sú práve také bezcenné, akými ich zhotovil umelec.“

Carlo Acutis: Príklad moderného svätca

Svätý Carlo Acutis, mladý taliansky laik, je známy svojou úctou k Eucharistii a počítačovými zručnosťami. Bol presvedčený, že vzťah s Ježišom je prístupný pre všetkých. Carlo Acutis bol taliansky tínedžer, ktorý žil životom cnosti a uchvátil nespočetné množstvo ľudí. Jeho viera potešila a ohromila svet.

Každý deň sa modlil svätý ruženec, chodil na svätú omšu a pravidelne sa spovedal. Zomrel 12. októbra 2006 vo veku 15 rokov na leukémiu, pričom svoje utrpenie obetoval za pápeža Benedikta XVI. a celú Cirkev. Za blahoslaveného bol vyhlásený 10. októbra 2020. Jeho pamiatku slávime 12. októbra. 7. septembra 2025 bol Carlo svätorečený.

Carlo nazýval Eucharistiu ,,diaľnicou do neba" a k svätému prijímaniu pristupoval takmer každý deň. Nepremárnil ani minútu na veci, z ktorých by Pán nemal radosť.

Vplyv Biblie na umenie

Božie slovo malo vplyv na literatúru a bolo pre ňu najprirodzenejším výrazom. Biblia sa stala podnetom pre rozličné formy umenia. Zákaz sa týkal náboženskej sféry, nie tvorby ako takej. Aj v múdroslovnej literatúre nájdeme zmienky o božom tanci.

Množstvo umeleckých diel môžeme nájsť v umeleckej tvorbe. Využitie biblických symbolov nájdeme v rozličných dielach. Takéto zobrazenie nachádzame napr. zo IV.- V. stor. sa v kresťanskom spracovaní stala symbolom krstu (napr. freskách Katakomb sv. Kalixta, IV. stor.). Cirkevní Otcovia ho pretvorili na imitačný model kresťanskej morálky.

Kresťanská ikonografia je Božím liekom na neistotu, ktorá je často dôsledkom labilnej vôle. Pravda extrahovaná z večného symbolu neguje Cicerónov povzdych ex bono casu omnia suspensa sunt (všetko visí na neistote). Kresťanské σῠ́μβολον lieči pochybnosti istotou. Táto istota už nie je vedecká, ale „nad-vedecká“, existuje super scientiam. Je to istota človeka, ktorý hovorí, certum est me scire (s istotou viem), lebo v obraze našiel konzervu pravdy nepodliehajúcu skaze.

„Otváračom“ na túto ikonografickú „konzervu“ je pravoverná teologická formácia, preto je pri čítaní neskoroantických a ranostredovekých kresťanských symbolov také dôležité skrotiť divokého koňa naivného mysticizmu a racionalizmu (ktorý je iba rafinovaným druhom vášne, genus voluptatis). Archaický symbol pelikána predstavuje eschatologický jazýček váh medzi rozumom a mystikou.

Cirkev konvenčne znázorňuje anjelov s krídlami, dáva im atribút z vtáčej ríše. Vtáky sú v Biblii častokrát prezentované v úlohe poslov (Noemova holubica so zelenou ratolesťou) a grécko-latinské angelus znamená presne to isté - posol. Životu vtákov venoval jednu zo svojich homílií aj milánsky rhetor mellifer, medonosný rečník svätý Ambrosius.

Vtáky sú komunikačným médiom medzi imanentným a transcendentným svetom. Ak je ratio dokonalým vyjadrením imanencie a mystika obdivuhodným transcendentálnym nástrojom, potom sa opäť dostávame k už napísanému, že najkrajším vyjadrením tohto vzťahu je pellicanus (v klasickej ortografii pelecanus) Christi.Brká pisárov a mníchov nezabudli na to, že krídla vtákov kreslia na nebi kríž.

Grécka cirkev si uctieva umučenie Spasiteľa spevom takzvaných nadhrobných lamentácií (encomia). V rumunskej pravoslávnej a gréckokatolíckej kultúre sú tieto lamentácie považované za osobitý rítus pohrebu Pána (prohodul Domnului), slovanské cirkvi hovoria o nadhrobnej utierni. Grécke a rumunské obrady pohrebu Pána sú súčasťou bohoslužobného cyklu Veľkého piatku. Sú preniknuté poéziou tak, ako nebo oblakmi pred búrkou.

Prohodul Domnului kladie do vzájomného vzťahu mýtického pelikána, ktorý si prebodáva bok (v tomto prípade už nie thorax, hruď), aby zachránil svoje potomstvo, a Kristov prebodnutý bok, z ktorého vyšla krv a voda. Táto korelácia sa javí ešte silnejšia, keď si pripomenieme, že kresťanský Východ pripisuje obetavému konaniu pelikána liečebnú funkciu. Vták podľa mýtu používa vlastnú krv ako balzam a protijed na hadie uhryznutie, ktorému boli vystavené jeho mláďatká. Hymnografia byzantských nadhrobných lamentácií vidí v Kristovi nového a pravého pelikána, ktorý privádza svoje duchovne mŕtve deti k životu tým, že ich napája životodarnými prameňmi svojej krvi.

Latinčina (matka rumunčiny a ostatných románskych jazykov) rozlišuje medzi živou krvou tečúcou v našich žilách (sanguis) a usadenou krvou (cruor). V postklasickom období sa táto diferenciácia stráca, ale teologická podstata zostáva. Pán Ježiš nás napája krvou plnou potencie života, preto sa v príslušných textoch stretávame s podstatným menom sanguis.

tags: #obeazy #s #vodou #krestansky