Obrátený katolík Rasto: Životný príbeh a úcta k Panne Márii

Tento článok sa zameriava na životný príbeh obráteného katolíka Rasta a jeho hlboký vzťah k Panne Márii. Skúma teologické aspekty úcty k Panne Márii, jej miesto v Božom pláne a historické kontexty, ktoré formovali katolícke chápanie jej úlohy.

Panna Mária v Božom pláne

Panna Mária je skrytá v Božom pláne, aby ju objavili iba tí, ktorí sú pokorní alebo sú ochotní sa pokoriť. Boh postavil všetko na pokore, lebo láska a pokora sú neodlúčiteľné. O Panne Márii sú skromné a myslím, že to nie je náhodou. Vieme, že Panna Mária bola pokorná a ponížená (Lk 1, 48), ktorá určite nechcela upriamovať pozornosť na seba, ale na svojho Syna. Bola zároveň tichá a mlčanlivá.

Sv. Ľudovít Mária Grignon napísal: „Máriu takmer vôbec nebolo vidieť pri prvom príchode Ježiša Krista, aby ľudia, ešte málo poučení a osvietení o osobe jej Syna, nevzďaľovali sa od neho príliš mocne ľnúc k nej. To by sa pravdepodobne stalo, keby bola známa, pre obdivuhodnú krásu, ktorú jej dal Najvyšší. Sv. Dionýz Aeropagita napísal, že by ju, keď mal videnie, považoval za nejakú bohyňu pre jej skryté pôvaby a neporovnateľnú krásu, keby ho viera, v ktorej bol pevne utvrdený, nebola poučila, že ňou nie je.

Aj keď apoštoli v evanjeliách priamo nevyzývali veriacich k úcte k Panne Márii, predsa tento zámer je tam zreteľne prítomný. Samotná Panna Mária, naplnená Duchom Svätým povedala prorockým hlasom: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný…“ (Lk 1, 48-49). Grécke slovo makariusin použité v tomto verši znamená blahoslaviť alebo aj velebiť. Výraz megála znamená veľkolepé, majestátne, vznešené veci.

Nevdojak mi tu prichádzajú na myseľ slová Žalmu 45, ktoré sa vzťahujú na kráľovnú sediacu po pravici Božieho trónu: „Na tvoje meno budem pamätať vo všetkých pokoleniach. Toto proroctvo sa začalo spĺňať už za života Panny Márie. Vtedy pred Ježišom zvolala istá žena: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval“ (Lk 11, 27). Je tu použité slovo makaria - blahoslavený, velebený v zmysle nebeského stavu, čiže to, ktoré zodpovedá Máriinmu proroctvu.

Ježiš na prvý pohľad neberie túto chválu vážne. Ale keď sa pozrieme ďalej, zistíme, že je to ináč. Tým, že povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28) neumenšil velebenie svojej Matky, ale ho ešte umocnil. V podstate vyjadril to, že Panna Mária nie je ani tak blahoslavená preto, že bola telesnou matkou, že nosila Ježiša v lone a neskôr ho kojila, ale pre to, že počúvala každé Božie slovo a zachovávala ho ako nikto iný. Veď ako píše sv. Ján: v nej sa Slovo „telom stalo“ (Jn 1, 14).

A napokon akej väčšej slávy a úcty sa mohlo dostať Panne Márii, ako tej, ktorú jej prejavil Boh, keď ju zaodel slnkom, na hlavu jej dal korunu z dvanástich hviezd, mesiac položil pod nohy a na nebi ju postavil ako znamenie v protiklade voči diablovi?! (Pozri Zjv 12, 1) Ak jej Boh vzdal takú úctu a slávu, nemá to byť prirodzené aj pre nás?

Nanebovzatie Panny Márie

Viem, ze dogma o nanebovzatí Panny Marie bola vyhlásená v roku 1950. Kazdá dogma je iba slávnostnym vyhlásením toho, co Cirkev vzdy verila. Sväté Písmo hovorí o tom, ze Boh nedovolí, aby jeho sväty uvidel porusenie. Panna Mária bola bez poskvrny akéhokolvek hriechu nielen pri pocatí, ale i cely svoj zivot.

Utrpenie nevinného má u Boha vykupitelskú hodnotu. Preto Jezis Kristus trpel a zomrel za nase hriechy. Smrt Jezisa Krista bola vítazstvom nad diablom a hriechom. Smrtou Jezisa Krista sa zakoncil cas, v ktorom nám získal poklady násho vykúpenia. Preto nemalo ziadny zmysel, aby po smrti jeho telo ostalo v hrobe. Naopak, znamenalo by to, ze úplne nezvítazil nad diablom. Preto ani jeho ludská dusa neostala v podsvetí, odkial vyslobodil spravodlivych Starého Zákona, ani jeho telo sa nerozlozilo v hrobe, ale vstal z mrtvych.

Panna Mária, ktorá bola úplne bez hriechu, mala úcast na vykupitelskom diele Jezisa Krista a jej utrpenie a smrt mali po Kristovi v Bozích ociach najväcsiu cenu. Po jej smrti, "zosnutí", jej telo tiez nemohlo podladnút poruseniu, lebo aj ona bola úplno svätá. Naopak, ak by podlahla poruseniu, alebo ostala v hrobe, znamenalo by to, ze i Ona bola pod hriechom a ze hriech mal nad nou moc. A toto nie je prípustné.

Telo sv. Bernardety napríklad, je uz vyse sto rokov úplne neporusené. Kazdy ho môze vidiet v jej klástore v presklenom sarkofágu. O co viac Matka Bozia, Panna Mária by mala mat neporusené telo! Ved Panna Mária bola neposkvrnená pri pocatí a zostala neposkvrnenou cely svoj pozemsky zivot. Ved to bola práve sv. Bernardeta, ktorej sa Panna Mária predstavila ako Neposkvrnené Pocatie. Je to náhoda, ze je to práve sv. Bernardeta, ktorej Boh zachoval neporusené telo az dodnes? Ci to nie je práve poukaz na telo Panny Márie a jej nanebovzatie?

Druhym miestom Sv. Písma je starozákonny PREDOBRAZ Panny Márie, ktorym je ARCHA zmluvy. Tá bola vyhotovená z akáciového (nehnijúceho) dreva a celá obitá zlatom. Do nej bol daná manna, Áronova palica a tabule zmluvy (desatoro). Jezis Kristus, Syn Bozí, sa narodil z Panny Márie. On bol devät mesiacov v jej lone. Jezis Kristus je zivy Chlieb (manna), Velknaz (Áronova palica) a Slovo Bozie (tabule zákona). Ako archa bola nádobou, ktorá obsahovala tieto predobrazy, tak Panna Mária je nádobou, ktorá nosila v sebe realitu Nového Zákona, - Jezisa Krista.

Osobná skúsenosť a pochybnosti

Ja mam osobne velky problem s marianskym kultom. Ja sa obavam, ze je to az modlosluzba.... nielen procesie,sochy, ale vobec to jej uctievanie, ju si vyvolil Pan na zaklade svojej nekonecnej milosti, nebola to ziadna jej zasluha. Iste patri jej ucta, len sa bojim, ci modlitba nepatri len Bohu, nech je pochvaleny?

Len na vysvetlenie, bol som dlhe roky nepraktizujuci r-katolik, prakticky agnostik koketujuci s budhizmom a len posledne mesiace nachadzam cestu spat a vraciam sa k Panovi Jezisovi, lebo myslim, ze nie je nad neho, On je Pravda, Cesta a Zivot. Ale nieco sa vo mne buri, ked pocujem babicka drmoliace sa ruzenec ako nejaku mantru. Nestaci sa modlit len k sv.Trojici, ved pan Jezis je prostrednikom k Bohu Otcu, tak preco este prostrednik dalsi k Panu Jezisovi?

Dufam, ze to nie je ruhanie, ale som obcas plny bolestnych pochybnosti a neistoty. Este podotykam, ze mam dobry vztah k matke, takze by som nevidel nejake psychologicke zabrany k Marii, ako matke Pana Jezisa.

Dalsia otazka bude mozno hlupa, odpustite... nac evanjelista vymenuvava rodokmen Pana Jezisa, ked Jeho otcom nie je Jozef.

Svata Veronika Giuliani - Beda mi, keby jej nebolo ! Dostávam od nej každé dobro. Viete, že to tak vždy bolo! Teraz ide o niečo podivuhodné. Boh skrze Pannu Máriu Rwandu varoval. Budú toho ľutovať ako francúzsky kráľ. Ó, môj Bože! Ako strašne trpím ! Ostatným sestrám som prenechala príliš veľkú voľnosť Bože!

« Toto podradené poslanie Márie Cirkev neváha vyznávať, neprestajne ho skusuje a odporúča láske veriacich, aby sa vďaka tejto ma¬terinskej pomoci užšie spojili so Sprostredkovateľom a Spa¬siteľom ». ^ Táto jej funkcia je súčasne úplne osobitná a mimoriadna. Pramení zo skutočnosti, že je Božou Matkou a môže byť chápaná a prežívaná vierou len na základe plnej pravdy o tomto jej materstve.

Je významné, že Mária spoznala v slovách Božieho posla vôľu Najvyššieho a podriadila sa jeho moci, keď povedala: « Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova » (Lk 1.38).

Mária súhlasí s Božou voľbou stať sa pôsobením Ducha Svätého Matkou Božieho Syna. Možno povedať, že tento súhlas s materstvom je predovšetkým plodom jej bezvýhradného darovania sa Bohu v panenstve. Mária prijala vyvolenie sta...

Kto je to osobnosť? Podľa svetských meradiel ide o človeka, ktorý dosiahol úspech a slávu v oblasti, ktorej sa venuje. Väčšinou nemá problém s peniazmi a ľudia si od neho pýtajú autogramy, keď ho stretnú, alebo sa s ním chcú odfotiť. Kritériá na to, aby sa niekto stal takouto "osobnosťou" sú mnohokrát prekrútené - stačí počet lajkov, sledovateľov či priestor v televízii... a osobnosť je na svete. Náš Pán má však na vec úplne iný pohľad a ako jeho nasledovníci by sme si od neho mali brať príklad.

Skutočné osobnosti si toho za života veľa vytrpeli - nežili na vysokej nohe a ich život nebol ľahký, no napriek tomu dokázali čosi výnimočné.

Na výške svojho povolania stojací kazateľ musí poznať hlas času. Ak má byť vhodným nástrojom božej pravdy, musí uhádnuť tón, ktorý zodpovie hlasu doby, musí mať jazyk, ktorý nájde primerané slová, na ktoré čaká srdce dnešného poslucháča. Poslucháč nie je bezforemnou masou, nie je abstraktnou ideou, ale je živým ľudským typom.

Večný človek, to je ľudská prirodzenosť, to je rozum, ktorý túži po pravde, to je vôľa, ktorá hľadá najvyššie dobro, to je ľudské srdce so svojimi dobrými a zlými sklonmi, v ktorom niet harmonickej jednoty, ale v ktorom panuje dynamika protiv: lásky a nenávisti. Časový človek, to je človek dnešnej kultúry, výchovy a doby, tejto krajiny a tohto okolia. Pre tohto konkrétneho človeka musí mať slovo kazateľovo lokálne a časové určenú formu.

Duch doby v svojom boji proti večným pravdám sleduje dvojakú taktiku. Alebo útočí na niektoré partie vierouky, alebo ich nechá prepadnúť do zabudnutia. Kázeň bude teda časová, keď bráni napádané večné pravdy alebo vynáša na svetlo Lie, ktoré boly zabudnuté. Časové kázať môžeme sa učiť od našich veľkých cirkevných Otcov, ktorí vo svojich homíliách sa postavili proti bludom svojej.doby.

Kto chce študovať časové psychologické analýzy, ten nech číta homílie sv. Chrysostoma. Nájde v nich toľko časového, že z toho si ľahko môže nakresliť kultúrny obraz vtedajšej doby. Keď sv. Cyril z Alexandrie káže proti Nestoriusovi, keď sv. Augustín proti anánom a manicheistom, keď sv. Dominik proti albigensom, tak kážu časové a aktuálne. Časové sú apologetické kázne sv. Františka Salez-ského, ktorými tisíce priviedol zpät do Cirkvi, časové kázal sv.

Kazateľ skrze človeka časového a jeho konflikty má sa dostať k hlbinám človeka večného a cez časovosť zachytiť tie večné sily, ktoré od vekov ženú človeka. V jeho reči musí byť niečo, čo prenasleduje poslucháča, čo mu nedá pokoja a proti čomu sa nemôže brániť. Kto nepozná večnosť, ten falošne smýšľa o časovosti a kto je ďaleko od časovosti, ten nesprávne chápe večnosť.

Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života.

Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť. Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha.

Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“.

Kiež „Cirkevnými dejinami“ aj do nášho života pribudne veľká a vážna moc.

Len to môže mať dejiny, čo je podrobené časovým zmenám. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch sv. Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť.

Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín. Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu. Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa. Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom.

Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie. A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi.

Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Smyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi. To je nadprirodzený cieľ dejín a shrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry. Jadrom a smyslom dejín je idea spasenia. Kresťanský náhľad na dejiny ako prvý formuloval sv. Augustín vo svojom diele: De civitate Dei.

V ňom hovorí o zápase dobra so zlom, o ríši Božej a diablovej, ktoré stoja v ustavičnom boji proti sebe. O smysle dejín toľko je názorov, koľko vedeckých uvažovaní. Skepticizmus (Lessing) nepripisuje dejinám nijakého smyslu; Kant ho vidí v slobode mravného jednotlivca, ktorý sa dobrovoľne podriaďuje zákonitému poriadku. Deterministi popierajú smysel dejín, nakoľko neuznávajú ľudskú slobodnú vôľu; naturalisti neuznávajú vyššie vedenie ľudského osudu. Podľa Herdera cieľom dejinného vývoja je vytríbiť základné spoločné rysy ľudstva vo všetkom: humanitu, dobrotu, blahovôľu voči sebe a iným. Historický materializmus (Marx, Engels, Bebel, Kautsky) uznáva v dejinách len faktory hmotné: prírodu, rasu, hospodárstvo.

Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi. Ako pomáhajú cirkevné dejiny k lepšiemu poznaniu samej podstaty Cirkvi a plánov, ktoré má Boh s ňou, vysvitá z tých niekoľkých príkladov:

• I keď boli Kristovi učeníci Starým zákonom dosť poučení, že Kristus musí trpieť a zomrieť, keď sa to skutočne stalo, nazdávali sa, že je už všetkému koniec.
• Po nanebevstúpení Pána sa nazdávali prví kresťania, že sa Kristus čoskoro vráti ako sudca na posledný súd.
• O novozaloženej Cirkvi v Turíčny deň sa nazdávali, že bude pozostávať len z tých ľudí, nad ktorými hriech nebude mať viac už žiadnej moci.
• I keď boli apoštolovia poslaní k všetkým národom, sám Peter nechápal, že by i pohania mali miesto v Cirkvi.

Zo svojich omylov vytriezveli všetci len vtedy, keď ich poučily udalosti celkom opačné, ako očakávali. Opravdivý a hlbší smysel Kristových slov poznali totiž všetci len z neskorších udalostí.

Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť. Dejiny ukazujú, že kráľovstvo božie sa od niektorých odníme, i keby tam bolo predtým prekvitalo (napr. Cirk. dejinya profánnedejiny.

Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu.

Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi. Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú.

Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus. I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú. Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života.

V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu. Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické. S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné. Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla. Tým by sme veci Cirkvi neposl...

tags: #obrateny #katolik #rasto