Neskôr však boli žiaci sv. Cyrila a Metoda vyhnaní a naše územie podliehalo tvrdej latinizácii. Napriek tomu sa však v Čechách, na Morave a Uhorsku pravoslávne bohoslužby konali ešte aj v 12 storočí. Rusíni, žijúci na Podkarpatskej Rusi a dnešnom východnom Slovensku vyznávali pravoslávnu vieru aj naďalej a jurisdikčne patrili pod Carihradský patriarchát.
Mapa Veľkej Moravy v 9. storočí.
Užhorodská únia a jej dôsledky
V 17. stor. však v týchto oblastiach patrila pôda zväčša zemepánom západnej viery a tí chceli, aby aj ich poddaní boli príslušníkmi rovnakej cirkvi. Podľa vzoru Brest-litovskej únie sa preto snažili presvedčiť tunajšie obyvateľstvo na uznanie pápeža za hlavu svojej cirkvi pri zachovaní východného obradu, cirkevnoslovanského bohoslužobného jazyka, či juliánskeho kalendára. Náš ľud sa však pevne držal svojej viery a pokusy o násilné zavedenie únie, ktoré sa udiali napr. v roku 1614 na Zostúpenie Sv. Ducha v krásnobrodskom monastieri pri Medzilaborciach, veriaci jednoznačne odmietli a zmarili.
Páni sa teda snažili pôsobiť na národ cez jeho duchovných otcov, ktorí boli v tom čase taktiež poddanými. Prisľúbili im, že ak podpíšu úniu a prejdú s veriacimi pod jurisdikciu Ríma, dostanú pozemky a už nebudú musieť pracovať na pánskom. Tá sa do histórie dostala pod názvom „Užhorodská“.
Nedá sa však povedať, že Pravoslávie v danom roku prestalo existovať. Podobné „podpisové akcie“ boli organizované aj v ďalších regionálnych centrách nasledujúcich 80 rokov. História Pravoslávia však pokračovala na dnešnom západnom Slovensku, kde sa počas veľkého sťahovania usídľovali srbské rodiny so svojimi kňazmi a biskupmi. Tí utekali pred Turkami a ako jediná miestna pravoslávna cirkev mala od rakúsko-uhorského cisára právo pôsobiť na našom území.
Obnova Pravoslávia v 20. storočí
Na počiatku 20. storočia silneli snahy o návrat obyvateľstva k Pravoslávnej viere. Bolo to aj pod vplyvom cestovania našich ľudí za prácou do USA, kde sa dozvedali, že aj keď majú rovnaký obrad a vieru ako ostatní pravoslávni, oficiálne patria pod Rím. Celej situácii veľmi pomohla misia ruských emigrantov, ktorí v čele s archimandritom Vitalijom (Maximenko) založili v roku 1923 pravoslávny monastier prep. Jova Počajevského v Ladomirovej (okr. Svidník). Zriadili tu aj tlačiareň, kde vydávali noviny „Pravoslavnaja Karpatskaja Rus“, cirkevné kalendáre a ďalšiu liturgickú aj duchovnú literatúru pre celý vtedajší ruský zahraničný svet.
Predovšetkým sa však venovali domácim veriacim a vďaka ich práci sa mnohé dediny vrátili späť k pravoslávnej viere. V tej dobe na území Československa pôsobili tri jurisdikcie - konštantínopolská, ruská zahraničná a srbská - štát uznával len srbskú. Počet pravoslávnych veriacich v roku 1929 stúpol na 130 000. Na území Slovenského štátu bola pravoslávna Cirkev ostro sledovaná a len trpená. Po roku 1945 malo Pravoslávie v československej spoločnosti značnú popularitu.
Pretože Srbská pravoslávna cirkev po 2. svetovej vojne nemala dosah na dianie a život pravoslávnej Cirkvi v Československu, pravoslávni veriaci požiadali Ruskú pravoslávnu cirkev o prijatie do jej jurisdikcie. V roku 1950 sa komunistická štátna moc rozhodla zlikvidovať tzv. gréckokatolíkov. Sledovala tým oslabenie vplyvu Vatikánu na spoločnosť. Veriaci mohli prijať latinský obrad alebo prejsť do Pravoslávnej cirkvi. Necitlivý postup komunistov vzbudil u mnohých averziu. Po obnovení tzv. gréckokatolíckej cirkvi v r. 1968 dochádzalo k mnohým útokom na pravoslávnych kňazov a násilnostiam voči pravoslávnym veriacim.
Autokefalita a súčasnosť
K novej vlne nepokojov došlo v roku 1990 pri tzv. majetkovo-právnom vysporiadaní, kedy Pravoslávna cirkev na území Slovenska prišla o takmer všetok svoj nehnuteľný majetok. Z misijného pohľadu spoločensko-politický život ukazoval, že bude lepšie, ak Pravoslávna cirkev v Československu bude samostatná. Preto Posvätná synoda požiadala Jeho Svätosť moskovského patriarchu Alexija o udelenie autokefality. Túto autokefalitu neuznal Ekumenický patriarchát a ďalšie grécko-jazyčné Cirkvi.
Napriek tomu mala Pravoslávna cirkev v Československu v svetovom Pravosláví dobré meno. Po nadviazaní bližších vzťahov Jeho Blaženosť metropolita Dorotej písomne požiadal Ekumenický patriarchát o potvrdenie autokefality. Tejto žiadosti bolo vyhovené vydaním Patriaršieho a synodálneho Tomosu č. 1058 dňa 27. 1. januára 1993 sa Česko-slovenská federatívna republika rozdelila na dva samostatné štáty - Českú republiku a Slovenskú republiku. Pravoslávna cirkev bola nútená reagovať na túto skutočnosť.
V oboch štátoch boli zo zákona o cirkvách zaregistrované dva samostatné právne subjekty, a to Pravoslávna cirkev v českých krajinách a Pravoslávna cirkev na Slovensku. V súčasnosti má Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku dve metropolitné rady, štyri eparchie, jednu teologickú fakultu - Pravoslávnu bohosloveckú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove - a niekoľko monastierov. Cirkev prevádzkuje filantropické zariadenia zamerané na deti, mládež a utečencov. Cirkevné obce poskytujú filantropickú službu núdznym. Cirkev sa zapája do ekologických a environmentálnych aktivít.
Vydáva bohoslužobné knihy, teologickú literatúru, v Čechách oficiálny časopis Hlas pravoslaví a na Slovensku Odkaz sv. Cyrila a Metoda. Podľa posledného sčítania obyvateľstva je na Slovensku 49 133 veriacich, čo je 0,9% z celkového počtu obyvateľstva. Príspevok sa venuje čiastočnému obnoveniu pravoslávnej cirkvi na našom území v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď bola po vzniku ČSR v životoch občanov reálne uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920. Na základe toho sa obyvatelia niekoľkých obcí, prevažne na severovýchode Slovenska, z rôznych príčin pokúsili o návrat k „viere svojich otcov“ a predchodkyni gréckokatolíckej cirkvi - pravoslávnej cirkvi.
Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Zánik Veľkomoravskej ríše a vznik Uhorského kráľovstva však spečatili osud byzantskej cirkvi na našom území. Od prelomu 9. a 10. storočia tak absentujú hodnoverné dôkazy o existencii cirkvi byzantského obradu na dnešnom území Slovenska.
Rozširovanie pravoslávnej viery so sebou prináša až valašská kolonizácia v Uhorsku, ktorá trvala približne od 30. rokov 14. storočia do 18. storočia. Spočiatku v tejto migrácii prevládal rumunsko-valašský faktor zo Sedmohradska a Valašska, no postupom času získali prevahu Rusíni spoza Karpát a z Haliče. Na východnom a strednom Slovensku sa Rusíniv rámci valašskej kolonizácie postupne stali dominantným etnikom zaoberajúcim sa pastierskym chovom dobytka, najmä oviec. Obsadzovali tak hlavne vyššie položené oblasti Uhorského kráľovstva, kde vznikali aj nové osady, z ktorých sa neskôr vyvinuli obce.
Turbulentné 17. storočie bolo spojené s rozširovaním reformácie, s protihabsburskými povstaniami, ich potláčaním a následnou rekatolizáciou, ako aj s upevňovaním moci Habsburskej dynastie. Moc katolíckej cirkvi v spojení so svetskou vrchnosťou sa voči pravoslávnym veriacim na východnom Slovensku uplatnila počiatkom 17. storočia, po tom, čo sa gróf Juraj Drugeth z Humenného vrátil zo štúdií u pražských jezuitov, kde konvertoval na katolícku vieru.
K zjednoteniu s katolíckou cirkvou nakoniec došlo po tom, čo sa 63 ,,spoľahlivých“ pravoslávnych kňazov dostavilo 24. apríla 1646 na užhorodský hrad. Tam uznali pápeža Innocenta X. za najvyššieho pastiera cirkvi a po zjednotení si mohli ponechať byzantský obrad, voliť si svojho biskupa (ktorého potvrdí Svätá stolica) a taktiež im mali byť poskytnuté také výsady, aké prislúchali katolíckym kňazom. Mukačevský pravoslávny biskup Bazil Tarasovič, ktorý koketoval s myšlienkou únie, odmietol z politických dôvodov pozvanie do Užhorodu a únia tak bola uzavretá bez účasti väčšiny kňazov jeho eparchie, ako aj jeho samotného.
Napriek počiatočnému odporu väčšiny pravoslávneho duchovenstva sa plazivou metódou aj za pomoci mníšskych rádov podarilo pretransformovať pravoslávne duchovenstvo východného Slovenska a vtedajšej Uhorskej Rusi na gréckokatolícke v horizonte približne 100 rokov.
Pravoslávna cirkev v Košiciach
Gréckokatolícka farnosť Košice-Sever má relatívne krátku, no veľmi dynamickú históriu, ktorá je spätá s rozvojom života Gréckokatolíckej cirkvi v Košiciach a širšom regióne východného Slovenska. Aj keď východný obrad je na území Košíc prítomný už po stáročia, samotná farnosť Košice-Sever vznikla až v roku 2020, kedy došlo k reorganizácii gréckokatolíckych farností v meste a jeho okolí.
Na konci 18. storočia boli Košice významným centrom gréckokatolíckeho študentstva, pričom mnoho študentov pochádzalo nielen zo Slovenska, ale aj z oblasti Podkarpatskej Rusi, dnešného Poľska a z rôznych kňazských rodín. Mesto bolo aj významným centrom gréckokatolíckej tlače, čo dokazujú diela, ktoré sa tu vydávali, napríklad „Brevis notitia fundationis Teodori Koriathovits“ od gréckokatolíckeho baziliánskeho mnícha Juraja J. Baziloviča OSBM.V Košiciach bol v roku 1787 zriadený vikariát Mukačevského gréckokatolíckeho biskupstva, ktorý sa stal základom dnešného Prešovského gréckokatolíckeho arcibiskupstva.
V minulosti bolo mesto Košice filiálkou farnosti Zdoba, čo bolo bežné aj pre iné mesta, ktoré sa postupne stávali centrami gréckokatolíckych komunít. V roku 1852 bola v Košiciach zriadená samostatná farnosť. Gréckokatolíci sa na bohoslužbách stretávali v rôznych košických chrámoch, až pokým si v roku 1882 nezačali stavať vlastný chrám na Moyzesovej ulici. V roku 1950 bola Gréckokatolícka cirkev štátnou mocou zlikvidovaná a v rokoch 1950 - 1968 bol chrám v užívaní Pravoslávnej cirkvi.
Po roku 1989, počas procesu transformácie spoločnosti a náboženského života v bývalom Česko-Slovensku, došlo k veľkej obnove dovtedy jedinej gréckokatolíckej farnosti v meste Košice a postupne sa začali slúžiť sväté liturgie v rôznych častiach Košíc a okolí. Košice sa stali najväčším centrom gréckokatolíckej komunity v krajine, a tak aj vzniklo niekoľko nových farností, ktoré pokrývali sídliská a obce v širšom okolí.
Dňa 29. júna 2020, dekrétom apoštolského administrátora Košickej eparchie, vladyku Cyrila Vasiľa SJ, bola zriadená farnosť Košice-Sever s účinnosťou od 1. júla 2020. Tento krok bol súčasťou širšej reorganizácie farností v Košiciach, ktorých počet sa zvýšil na sedem, čím sa Košice stali skutočným centrom Gréckokatolíckej cirkvi v Strednej Európe.
Za prvého farára novej farnosti bol ustanovený o. Martin Mati, ktorý mal na starosti pastoráciu a rozvoj gréckokatolíckej komunity v tejto oblasti. V apríli roku 2023 bol za administrátora tejto novovzniknutej farnosti vymenovaný o. Tomáš Miňo. Dôležitým krokom bolo zriadenie Komunitno-pastoračného centra na sídlisku Podhradová, ktoré slúži nielen ako duchovný priestor, ale aj ako centrum pre komunitné a sociálne aktivity. Tento projekt sa začal realizovať v roku 2022, keď farnosť získala do dlhodobého nájmu bývalú výmenníkovú stanicu na sídlisku Podhradová, ktorá bola v dlhé roky nevyužívaná.
Rekonštrukcia trvala takmer dva roky, od februára 2023 do novembra 2024, a v novembri 2024 bolo otvorené a posvätené Komunitno-pastoračné centrum, ktorého súčasťou sa stal aj nový Chrám sv. Kristovho Vzkriesenia, ktorý bol určený arcibiskupom Cyrilom Vasiľom SJ za farský chrám farnosti Košice-Sever. Posvätenie tohto chrámu a otvorenie komunitného centra sa uskutočnilo za účasti vladyku Cyrila Vasiľa SJ, arcibiskupa - košického eparchiálneho biskupa, ktorý tiež slávnostne vysvätil nový prestol a chrám.
Arcibiskup počas homílie zdôraznil význam tejto slávnosti, ktorá sa konala 17. novembra - v deň, ktorý symbolizuje boj za slobodu, ale v kontexte tohto dňa aj slobodu, ktorú prináša Kristus.Komunitno-pastoračné centrum na Podhradovej dnes slúži nielen na slávenie pravidelných svätých liturgií, ale aj na rôzne komunitné aktivity. Okrem sídliska Podhradová sa sväté liturgie slúžia aj v obciach Budimír a Družstevná pri Hornáde, čím sa farnosť Košice-Sever stáva dôležitým duchovným centrom pre širokú oblasť severovýchodne od Košíc.Farnosť Košice-Sever je príkladom dynamického rozvoja gréckokatolíckej komunity v Košiciach, ktorá sa prispôsobuje potrebám rastúceho mestského a vidieckeho spoločenstva. Zriadenie tejto farnosti v roku 2020 a následná výstavba Komunitno-pastoračného centra na sídlisku Podhradová sú významnými krokmi, ktoré posilňujú duchovný a komunitný život v tejto časti Košíc. Farnosť sa tak aj v súčasnosti stáva miestom, kde veriaci nachádzajú duchovné zázemie, podporu a príležitosť na osobný rast vo viere.Farnosť Košice-Sever je miestom, kde sa stretáva história, duchovno a komunita.
| Názov kostola | Lokalita |
|---|---|
| Dóm svätej Alžbety | Hlavná ul. |
| Kostol Nanebovzatia Panny Márie | Dominikánske nám. |
| Kaplnka svätého Michala | Hlavná ul. |
| Gréckokatolícky chrám Narodenia presvätej Bohorodičky | Moyzesova ul. |
| Kostol svätého Ondreja | Podhradová |
| Gréckokatolícky chrám Božej Múdrosti | Furča |
| Gréckokatolícky chrám svätého Petra a Pavla | Terasa |
Košice, mesto s bohatou históriou a kultúrou, sa môže pochváliť desiatkami kostolov rôznych vierovyznaní. Aj napriek klesajúcemu počtu veriacich, sa aj v súčasnosti v meste stavajú nové chrámy. V Košiciach ich máme desiatky, ďalšie štyri sú ešte rozostavané. Medzi nimi je aj pravoslávny chrám na ulici Československej armády. Jeden z nich už síce slúži veriacim, ale zvonku je ešte stále obohnaný plotom. Budovali ho dlhých 16 rokov od kúpy pozemku. Momentálne sa stavajú garáže a pastoračné centrum.Veľké posvätenie Katedrálneho chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého bolo 28. septembra 2013. Predpokladaný termín dokončenia druhej etapy stavby je 31. december 2020.
Farar Timkovic v pastoracii 132 Vznik pravoslavnych na Slovensku 2020
Gréckokatolícka cirkev v Ekumenickom spoločenstve Košice Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Zánik Veľkomoravskej ríše a vznik Uhorského kráľovstva však spečatili osud byzantskej cirkvi na našom území. Od prelomu 9. a 10. storočia tak absentujú hodnoverné dôkazy o existencii cirkvi byzantského obradu na dnešnom území Slovenska.