Pamiatka zosnulých a jej význam v Biblii

Každoročne, druhého novembra si pripomíname Pamiatku zosnulých. Tento deň je spojený s návštevami hrobov našich blízkych zosnulých a predkov, hoci tento rok kvôli pandemickej situácii to v masom meradle nebolo možné. Prídeme na cintorín, pomodlíme sa, zapálime sviečku a položíme peknú ikebanu. Kult predkov a zosnulých je v nejakej forme prítomný v takmer všetkých kultúrach a náboženstvách. Pamiatka zosnulých však môže mať aj hlbšiu podstatu a za obvyklých podmienok môžeme našim drahým zosnulým dopomôcť na ceste do neba.

Historické pozadie

Ako to už býva, aj tento sviatok má svoje historické pozadie. Na prvý november pripadá Sviatok všetkých svätých. Tento sviatok sa slávi už od 8. storočia po Kristovi. Ako slávnosť sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája za pápeža Bonifáca IV. Neskôr, za pápeža Gregora III., sa tento sviatok presunul na 1. november. Pred ním existoval Sviatok všetkých svätých mučeníkov, ktorý pripadal na prvú nedeľu po Turícach alebo na 13. mája. V dnešnom gréckom kalendári sa ešte stále táto nedeľa volá Nedeľa svätých.

Po ňom nasleduje Pamiatka zosnulých alebo hovorovo dušičky. Počas tohto dňa sa modlíme za duše v očistci. Spomienku zaviedol svätec Odilo z Cluny v 10. storočí. Rozšírila sa do všetkých krajín a v Ríme bola prijatá v 14. storočí. Okrem toho existuje od 1. do 8. novembra takzvaná oktáva. Za určitých splnených podmienok (sv. spoveď, sv. prijímanie, milosť posväcujúca - vyhýbanie sa aj všednému hriechu, nábožné navštívenie cintorína a ľubovoľná modlitba za zosnulých) môžu počas oktávy veriaci získať úplné odpustky pre duše v očistci, a tým im zabezpečiť „vstupenku do neba“.

Očistec v Biblii

Počas oktávy sa modlíme za duše v očistci. Ale čo je vlastne očistec? „Očistec je stav duše človeka, ktorú bolí, že by už mohla, ale ešte nemôže prežívať stopercentnú lásku s Bohom, ako so svojím Stvoriteľom a Pánom svojho života,“ hovorí kňaz Pavol Bujňák. Očistec sa nepriamo spomína aj v niektorých častiach Biblie.

V Zjavení sa píše: „I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli? Povedal som mu: ,Pán môj; ty to vieš.‘ A on mi povedal: ,To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.‘“ (porov. Zjv 7, 13 - 14) Spomína sa obrazne aj v Matúšovom evanjeliu: „Veru, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera.“ (porov. Je to teda miesto, kde sú ľudia, ktorí v živote konali Božiu vôľu, ale zomreli spútaní hriechom alebo jeho dôsledkami. V ňom majú možnosť „oprať si svoje rúcho“ a dostať sa tak do neba.

V Katechizme Katolíckej cirkvi je zachytené, že problematika očistca sa formulovala najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi sa odvoláva aj na Sväté písmo. Otec Bujňák dopĺňa, že všetci sme krstom povolaní k svätosti. „To povolanie je hlboko vpísané do našej identity. Odpustky definuje Katechizmus ako „odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny.“ Je ich možné získať pre seba, ale aj pre zosnulých. Otec Bujňák spomína, že odpustky sú skôr postoj viery. „Aj lekárovi, ktorý nastavil pacientovi liečbu, pacient verí, že bude mať účinok. To sa preukáže až po niekoľkých dňoch alebo týždňoch na základe výpovedi pacienta, ako aj po odbornom vyšetrení.“ Podobne je to aj s odpustkami. Ak využijeme naplno prostriedky (modlitbu, sväté prijímanie, návštevu cintorína…), ktoré ponúka Cirkev, veríme, že budú mať účinok pre danú dušu v očistci.

Význam modlitieb za zosnulých

Počas týchto sviatkov má naozaj význam venovať čas aj zosnulým. Ako spomína kňaz Pavol Bujňák, prísť na cintorín, zapáliť sviecu a položiť na hrob veniec je bezduchý folklór. Nemá to byť ani o tom, že si len spomenieme na svojich zosnulých v mysli. Sme bytosti, ktoré žijú stav prirodzený a duchovný. „Tento duchovný stav máme žiť cez prostriedky, ku ktorým nás vedie a učí Cirkev.

Katolícka predstava záhrobného života je pomerne jednoduchá: Existuje nebo, kde prídu tí, ktorí chcú Boha oslavovať a slúžiť mu. A na druhej strane, existuje peklo, v ktorom skončia tí, ktorí vytrvalo odmietajú Boha a nechcú mať s ním nič spoločné. No katolícka teológia pozná aj tretí stav - očistec. Je však nutné dodať, že očistec je iba prechodným stavom, akousi vstupnou nebeskou sprchou pre tých, ktorí nie sú dostatočne očistení od hriechov.

Hoci slovo očistec sa v Biblii nevyskytuje, jeho leitmotív nájdeme v niektorých biblických pasážach. V Matúšovom evanjeliu 12, 32 Ježiš hovorí, že „ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom 3, 13-15 píše o očisťujúcom ohni pre duše, ktoré nie sú ešte v nebi, ale nie sú ani zatratené: „Dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postaví, zostane, ten dostane odmenu. Ilustrácia očistca v diele básnika Danteho Alighieriho Božská komédia. Napokon posledná biblická kniha, Kniha zjavenia upozorňuje na to, že „do neba nevojde nič poškvrnené“ (Zjv 21,27). To znamená, že pravdepodobne väčšina nebešťanov prejde najprv touto sprchou. Jedni sa budú musieť sprchovať dlhšie, druhí kratšie.

Ľudia, ktorí sa očistujú potrebujú našu pomoc a naše modlitby. Preto sa za nich modlíme a takto im venujeme svoju lásku. Tento rozmer spoločenstva je hlboko zakorenený v samotnom chápaní Cirkvi v jej trojakom rozmere - Cirkev bojujúca (pozemský život), Cirkev očisťujúca (očistec) a Cirkev oslávená (nebo). Vďaka modlitbe za zosnulých sa spájame a pomáhame očisťujúcim sa dušiam, ktoré už samé pre seba nemôžu nič urobiť. Zatratenému človeku modlitba pomôcť nemôže. Kľučový biblický text, ktorý poukazuje na dôležitosť modlitby za zosnulých sa nachádza v Starom zákone, konkrétne v Druhej knihe Machabejcov, v ktorej sa píše, že „je svätou a nábožnou myšlienkou modliť sa za zosnulých.“ (2 Mach 12,46)

Scott Hahn pripomína, že „zbožní Židia v starozákonnej dobe i teraz považujú za povinnosť modliť sa za zosnulých členov rodiny. Už raná Cirkev si osvojila prax modlitieb za zosnulých. V 3. storočí po Kristovi Tertulián píše o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých. Modlitbu a obety za zosnulých podporovali aj ďalší ranokresťanskí autori a svätci ako Origenes, Ambróz, Augustín, Bazil. Svätý pápež Gregor Veľký (540-604) povzbudzuje veriacich k modlitbe za zosnulých: „Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu? O niečo neskôr, v 10. storočí sa v Cirkvi začala oficiálne sláviť Pamiatka zosnulých, ktorá pochádza od svätého Odila z Cluny. V nasledujúcich storočiach sa táto spomienka ustálila v celej Cirkvi.

Vytrvalo sa modlime za našich zosnulých a to nielen počas tohto dušičkového obdobia, ale aj po celý rok. Iste je v očistci veľa duši, na ktoré si nik osobitne nespomína a nik za nich neobetuje ani jednu svätú omšu, dobrý skutok, almužnu alebo modlitbu. Pôvod tejto pamiatky sa nedá určiť. Tertulian spomína, že za jeho čias kresťania vykonávali výročnú pamiatku zomrelých. Gréckokatolíci vykonávajú pamiatku na duše v očistci v sobotu pred nedeľou, a to deviatnikom. V rozličných krajoch Cirkvi podľa miestnych zvykov určovali deň tejto pamiatky.

Až svätý Odilio, opát clunských benediktínov, v 10. storočí určil, aby sa táto pamiatka v kláštoroch jeho rehole konala 2. novembra. Neskôr sa rozšírila po celej Cirkvi. V jednotlivých krajoch s povolením pápeža slúžievali dve i tri sväté omše v tento deň za duše v očistci. Pápež Benedikt XV. roku 1915 povolil všetkým kňazom Cirkvi, aby v tento deň mohli slúžiť tri sväté omše: jednu na úmysel kňaza, jednu za všetky duše v očistci a jednu na úmysel Svätého Otca. Keď 2. november pripadne na nedeľu, prekladá sa deň Dušičiek na 3. novembra. Je dobré a užitočné modliť sa za duše zomrelých.

Dôkazom toho je Júda Machabejský, ktorý už v časoch Starého zákona poslal 2000 drachiem striebra do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za padlých vojakov.: „Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padli raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá, a nábožná to myšlienka! Modlitba za zomrelých je mimoriadne užitočná i pre nás samých, lebo nás nabáda k ostražitosti pred každým, čo i najmenším hriechom, aby sme sa nedostali do očistcových muk, ktoré sú veľmi hrozné, skadiaľ mnohé duše volajú: „Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou, dotkla sa ma Pánova pravica.“ (Jób 19,21) Toto všetko nám pripomína i deň Dušičiek.

Horí mnoho sviec, ktoré príbuzní a priatelia zapálili na pamiatku nebohých, za ktorých sa obetujú tri sväté omše. Spomenie si aj na nás niekto, keď sa pominieme? Deň Dušičiek nám teda pripomína, aby sme už tu v časnom živote konali čím väčšie pokánie za svoje hriechy, lebo kým tu na zemi sa pomerne dosť ľahko môžeme oslobodiť aj od veľkých časných trestov (napr. svätou omšou, skutkami sebazapierania, almužnou, odpustkami), v očistci i najmenší trest je veľmi bolestivý a hrozný a vyslobodenie z neho veľmi ťažké. Deň Dušičiek nám pripomína, aby sme čím horlivejšie pomáhali dušiam v očistci tými istými prostriedkami ako sami sebe. Kto dušiam v očistci horlivo pomáha, ten i sebe osoží, lebo dušičky mu budú na pomoci už aj v jeho časných ťažkostiach. No tým viacej po smrtí mu bude Boh milosrdným sudcom a na príhovor duší, ktoré z očistca vyslobodil, sám bude čoskoro vyslobodený z očistca.

Halloween a okultizmus

V dnešnej dobe je veľmi jednoduché skĺznuť k poverám, mágii a okultným praktikám. Ak by sme písali o šiestich kresťanských symboloch, asi málokto by si článok prečítal, ale keď sa spomenie zlo, mágia a okultizmus, je to magnet pre naše oči. Nestačí nám prisľúbenie Boha na to, aby sme nesiahali po tom, čo nám môže uškodiť? „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami - hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej. Keď budete volať ku mne, keď prídete a budete sa ku mne modliť, vyslyším vás.

Marketingový trh nás začína čoraz viac zahŕňať symbolmi duchov, strašidelne vyrezávaných tekvíc, pavučín a pavúkov, netopierov, bosoriek, kostier… Z príjemne farebnej jesene a babieho leta nám vyrobili strašidelný a pochmúrny kult smrti. Čo je vlastne rozporom v učení kresťanskej viery a oslavy tohto sviatku? Vychádzajme z faktu, že máme zachovávať vernosť Bohu. Sviatok Halloween má svoje korene v pohanských dobách. Pokračuje i v dnešnej dobe formou modloslužobníctva, a to sa prieči tomu, čo oslavuje Katolícka cirkev a v čo by mal každý kresťan veriť.

Pozadie pohanskej slávnosti Halloween nachádzame už v časoch pred narodením Krista. Vznikol medzi starokeltskými kmeňmi v dnešnej Veľkej Británii, Írsku a severnom Francúzsku. Pohania verili, že fyzický život začína zánikom. Preto oslavovali začiatok nového roka na jeseň, z 31. októbra na 1. novembra, vrátane celého tohto dňa, kde podľa ich predstáv začalo obdobie chladu, tmy, rozpadu a smrti. Kelti uctievali božstvo Samhaina, pričom verili, že je to ktosi, na kom záleží, aby prišla smrť. Bol tiež nazývaný veliteľom smrti. Jemu boli zasvätené oslavy Nového roku. Slovo Samhain sa dnes voľne prekladá ako „koniec leta“, skôr „koniec“, čiže smrť.

Pre Keltov bol Samhain časom, kedy sa otvárala brána medzi týmto a ďalším svetom. S týmto dňom bolo spojené množstvo povier a zvykov, ktoré sa zachovali až dodnes. V tento večer národ veril, že Samhain v tento deň dovoľuje dušiam mŕtvych navracať sa domov. A práve odtiaľ vznikol zvyk masiek, kostýmov zobrazujúcich prízraky, príšery či vedmy. Živí sa dostávali do blízkosti mŕtvych a kontaktovali sa s nimi pomocou magických aktov, napodobňujúc správanie mŕtvych. Slová „trick or treat“ (význam tohto úslovia by sa dal voľne preložiť: daj nám darček, alebo ti niečo/škaredého/ vyvediem) sú súčasťou tohto systému povier a magických praktík.

V dobe prvotnej keltskej Cirkvi, sa svätí Otcovia snažili pôsobiť proti tomuto pohanskému sviatku oslavujúceho vodcu smrti a dohodli sa v tento deň na ustanovení sviatku Všetkých svätých. Tu nachádzame aj pôvod slova Halloween, pretože v starej angličtine termín All Hallow E‘en znamená predvečer slávenia dňa Všetkých svätých. Zvyky dnešného Halloweenu sú zakorenené a vychádzajú z pohanstva. Ako to, že sa tento sviatok, ktorý je tak protikladný kresťanskej viere, usídlil a bol prijatý kresťanmi? Odpoveď znie - duchovná apatia, zlé sklony. Poslaním kresťana je hlásať evanjelium, teda radostnú zvesť, no v súčasnom svete je človek neustále presviedčaný, aby nehľadal žiaden duchovný význam v tom alebo onom zvyku, a to s cieľom, aby videl len zovňajšok, ktorý sa javí ako čosi milé, radostné a neškodné.

Okultné symboly

V súčasnosti sa veľmi rozmohol trend obdarovávania sa nejakou pozornosťou a je nám jedno, akou filozofiou je poprepletaná. Ide o mosadzné okrúhle malé mince pokreslené čínskymi znakmi, ktoré v strede majú otvor štvorcového tvaru. Podľa starej čínskej tradície feng šuej ľudia veria, že im prinesú bohatstvo, šťastie a úspech v živote. V obchodoch je ich dostať bežne kúpiť a aby kupujúceho zmiatli ešte viac, túto energiu umocnili špeciálnym previazaním červenou stužkou proti tzv. „urieknutiu“. To, čo na Slovensku znamená pre mnohých nosenie červenej stužky, v to isté veria aj v Číne. Prečo sú čínske mince také populárne a ako vlastne pôsobia? Tvar čínskych mincí predstavuje spojenie energie nebies a zeme, teda ich vzájomné prepojenie a harmóniu v jednote.

Jednota a harmónia sú základné myšlienky učenia feng šuej (v preklade vietor - voda). Toto učenie však nie je zlučiteľné s kresťanským. Vedeli by ste žiť podľa pravidiel energie jing a jang, ak by vám niekto naprojektoval, kde máte a nemáte jesť, spať, bývať? Podľa tejto pomýlenej filozofie sa premiesťujú predmety v dome, záhradách a robí sa špecifická výzdoba. Ak sa teda prehrešíme voči prvému Božiemu prikázaniu, či už z nevedomosti, alebo z ľahostajnosti, vždy tu bude ten, ktorý je veľký. Ten, kto má moc odpúšťať. V pokore pred Bohom a vyznaním hriechu nás oslobodí. On sa nám nevláme do nášho svedomia násilím a bude naň apelovať, on čaká: „Hľa, stojím pri dverách a klopem.

Kríž. Žiaden iný symbol nie je taký kontroverzný ako práve kríž. Používajú ho kresťania, pohania, iné náboženstvá, punkeri, ba dokonca aj satanisti. Každý z nás, kto má v obľube symbol kríža, ho nosí presne z takého dôvodu, z akého v niečo alebo v niekoho verí. Podľa druhu kríža, ktorý nosí, je hneď zrejmé, kam sa zaradil a komu patrí. Je vyznávač Ježiša Krista alebo povier, pohanstva, bludu, anarchie či toho, kto sa nedokonale opakuje po Bohu. Nebezpečné je, ak si kresťan pomýli kresťanské symboly s amuletmi alebo talizmanmi. Kto si myslí, že nosí kríž ako amulet či talizman len z dôvodu ochrany pred zlom alebo urieknutím a je to v poriadku, mýli sa. Posvätený kríž nás ochraňuje od Zlého skrze Ježiša Krista, ktorému dôverujeme a s ktorým sa stretávame v Eucharistii. Kresťan by mal nosiť kríž či už na viditeľnom mieste, alebo v skrytosti a nevystatovať sa s ním ako s módnym doplnkom.Okrem kresťanského kríža, ktorý môže mať rôzne podoby (ondrejský, františkánsky, petrovský, pápežský, jeruzalemský, pravoslávny…), poznáme aj pohanské (keltský, egyptský kríž), ktoré sa v dnešnej dobe začali hojne používať, najmä egyptský (nílsky) kríž.

Čo znázorňuje kríž so slučkou nad priečnym ramenom pomenovaný ako ankh? Ankh v preklade znamená „život“. Kedysi symbolizoval znovuzrodenie pre druhý svet a zároveň aj počatie. Starovekí Egypťania používali ankh ako obľúbený amulet, ktorý bol spojený s kultom slnka a slnečným bohom. Na popularite naberá aj v súčasnosti medzi rôznymi skupinami (hippies, goth, novopohania), umelcami a liečiteľmi. Využíva sa na liečbu chorôb pomocou ezoteriky. Kríž je najvýznamnejší symbol kresťanstva, pretože skrze kríž sme boli vykúpení na večnosť. Ak sa rozhodujete, či nosiť viditeľným spôsobom kríž, alebo nie, vedzte, že sú tu ľudia, ktorí ho nosia s v ešte väčšou obľubou ako my - kresťania. Čím viac je takýto človek vzdialený Bohu, tým je „kríž“ nápadnejší. Nebojme sa preto ukázať, koho nosíme v srdci, komu patríme a dôverujeme. „Veď som ti prikázal: Buď silný a odvážny, nestrachuj sa a nezúfaj!

Horovo oko alebo vedžat je najpoužívanejší symbol. Pomenovanie dostal podľa egyptského boha. Symbol s pretiahnutou linkou mal označovať „toho, kto nikdy nespí“”. Táto úloha sa pripisovala egyptskému bohovi podsvetia Horovi alebo tiež Osirisovi. Symbol jedného oka používali už prví slobodomurári, ktorí ho prevzali zo židovsko-kresťanského ponímania Boha, ktorý všetko vidí a riadi. Nájdeme ho aj v kostoloch, to však nemá nič spoločné so symbolmi slobodomurárov. Svetoznáme hudobné klipy zahraničných spevákov a speváčok sú plné okultných symbolov. Stačí sa pozrieť na ich tváre, dlane, oblečenie či tetovania… Symbol oka môžeme vidieť aj na ich koncertoch a obaloch ich CD. Čo ich viedlo k tomu, aby používali práve tieto gestá? Je to presvedčenie pochádzajúce z okultizmu - ja som boh. Okrem tohto symbolu môžeme v pozadí vidieť aj symboly pentagramu či pyramídy, čo sú slobodomurársky symboly. Takto sa z celebrít stali bábky v ich rukách. Tento symbol nepatrí len do šoubiznisu.

Ide o prastarý ezoterický symbol, ktorý má aktivizovať základné čakry ľudského tela podľa geometrického symbolu stvorenia - kvetu života. Používa sa ako talizman, ktorý lieči telo a dušu, harmonizuje ju a dodáva jej energiu. Podľa ezoterikov tento symbol pomáha napojiť sa na božskú silu, vesmírne svetlo. Symbol je vytvorený na základe Metatronovej kocky, posvätnej geometrie. Tento symbol funguje ako vzorec nekonečna, ktorý poukazuje na to, ako sa rodí nový život. Žiaden vedec ani dávny filozof však nepoukazoval pri zrode všetkého na nášho Stvoriteľa, Boha, tvorcu všetkého. Preto je v rozpore s kresťanským učením. Kde sa s kvetom života môžeme prakticky stretnúť? Vplyvom návratu k zdravému životnému štýlu sa rozmohol aj návrat niektorých symbolov, ktoré sa používali v pradávnych časoch pohanstva a mágie. Najnovším módnym hitom sú energetizované fľaše na vodu. Pod rúškom ekologických princípov ochrany životného prostredia a zdravého životného štýlu výrobca prišiel s nápadom sklenenej fľaše, ktorej dno skrášlil kvetom života. Výrobca udáva, že symbol má nápoj zharmonizovať, a tým mu dodať lahodnejšiu a zamatovejšiu chuť. Uviedol aj fakt, že ľudia, ktorí dokážu pracovať s kyvadlom a virguľou, dokázali vo fľaši s vodou namerať neuveriteľný nárast vibrácií. Liečba zvýšením vibrácií, tzv.

Je to náhoda, že ak si odmyslíme kruh, tento symbol je v podstate runa smrti? V šesťdesiatych rokoch minulého storočia požiadal komunistický sympatizant Bertrand Russell Geralda Holtoma, aby vytvoril symbol, ktorý by zjednotil ľavicovo zmýšľajúcich pacifistov. Runy kedysi slúžili Vikingom na veštenie. Runa smrti sa v germánskych kmeňoch používala v čiernej mágii za účelom prekliatia človeka. Dokonca hroby nacistických dôstojníkov SS museli byť označené týmto symbolom. Používali ho aj druidi a satanisti pri rôznych obradoch, kde prijímali medzi seba nových členov. Nový člen mal vstúpiť do kruhu a zlomiť ramená kríža, ktorý dostal do rúk dole hlavou. Tým symbol nadobudol tvar stopy havrana. Hovorí sa o ňom aj ako o zlomenom kríži, Nerónovom kríži (cisár Nero, ktorý dal apoštola Petra ukrižovať dole hlavou) či stope havrana, alebo rune smrti.

tags: #pamiatka #zosnulych #biblia