Každý má ťažkosti, viac, menej, horšie, ľahšie, bolestivejšie, nahromadené, menej nakopene, straty, choroby, trápenia, strasti, 'osud'... komu sa sťažovať? Ak sa chceme modliť, musíme sa najskôr naučiť počúvať, lebo Boh sa prihovára v tichosti srdca. Práve v tichosti nás Ježiš vždy očakáva. V tichosti nás bude počúvať, v nej sa budeme prihovárať našim dušiam a práve v tichosti budeme počuť jeho hlas. V nej nájdeme novú energiu a skutočnú jednotu.
Aby bol človek schopný zažiť toto ticho, potrebuje čisté srdce, lebo len ono môže vidieť Boha, počúvať Boha, počuť Boha. Iba potom, z plnosti svojich sŕdc, sa môžeme rozprávať s Bohom. A on počúva. Tichosť ducha a srdca, tichosť očí, tichosť jazyka - to všetko nám pomáha priblížiť sa k Bohu. Ďalej máme tichosť očí, tichosť, čo nám pomôže vždy vidieť Boha. Naše oči sú ako dve okná, cez ktoré sa Kristus alebo vonkajší svet dostáva až do našich sŕdc. Často potrebujeme veľa odvahy, aby sme ich udržali zavreté. Tichosťou jazyka sa naučíme mnohému: rozprávať sa s Kristom, byť radostným v každom čase a mať čo povedať. Ticho nám poskytuje nový pohľad na všetky veci. Tichosť potrebujeme, aby sme sa dotkli duší.
Význam ticha v modlitbe
Modlitba nás nemá týrať, ani uvádzať do nepokoja. Máme sa na ňu vopred tešiť: veď sa budem rozprávať so svojím Otcom, budem sa rozprávať s Ježišom, s tým, komu patrím telom i dušou, duchom i srdcom. Prahneme po tom, aby sme našli Boha, on sa však nedá nájsť v hluku ani v zhone. Pozrite sa, ako príroda, stromy, kvety a tráva rastú v hlbokom tichu. Vidíte, ako sa hviezdy, mesiac a slnko premiestňujú v tichu.
Sme tichom ťahaní, a teda ťahaní Bohom. Ak chceme slúžiť, potrebujeme svoju službu podoprieť modlitbou, z ktorej má všetko vychádzať. Niekedy môžeme počuť, a možno sa nám to samým neraz stáva, že sa sťažujeme, že sa nemáme čas modliť, lebo máme to stretko, takú službu, potom birmovancov či zbor a sme na roztrhanie. Kto chce počuť úprimný hlas svedomia, musí vôkol seba a v sebe vytvoriť ticho.
Mlčanie Boha je iné než mlčanie človeka. Jeho mlčanie nie je protikladom hovorenia. U Boha hovoriť a mlčať je to isté. Hovorí, keď chce hovoriť. Mlčí, keď chce mlčať. Ten tajomný Boží hlas. Kto ho už započul, nevie sa ho „nabažiť“. Na otázku, či sa k nám Pán prihovára v hluku alebo v tichu, odpovedáme všetci, že v tichu. Prečo teda sa občas neodmlčíme? Prečo sa nesnažíme počuť šepot Božieho hlasu v sebe, len čo ho zachytíme? Túžime po tichu, a predsa sa ho neraz stránime.
V tichu človek vo svojom vnútri stretne seba takého, aký je pred Bohom. Máme na sebe množstvo nálepiek, pri pohľade do zrkadla vidíme ďalšiu a keď sa hlbšie zamyslíme, možno ani nevieme, kto vlastne sme. Vnútorný život dnešného sveta je chorý. Ak ste tichí aj napriek kriku celej zeme, vám z nej bude pri súde do dedičstva nadelené. Len v pravom stíšení sa človek ozaj premení. Mlčanie je rečou večnosti. Skutoční proroci majú skôr odvahu mlčať, než odvahu hovoriť. Azda môže byť neraz väčšou evanjelizáciou trpezlivé, pokorné a tiché znášanie kríža či iných príkorí, než hlasné slová o Ježišovi.
Ako nájsť ticho vo svete plnom hluku?
Ako dosiahnuť vnútorný pokoj 😌 Kľúčové spôsoby myslenia a praktiky pre život bez stresu
Citáty o tichu
Inšpirujme sa ľuďmi, ktorí o tichu povedali pozoruhodné myšlienky. Kto nevie mlčať, je ako človek, ktorý by chcel v živote iba vydychovať, a nie aj vdychovať. Ako je dýchanie prirodzeným prejavom nášho života, tak je aj ticho prejavom zdravého životného štýlu. Guardini pri inej príležitosti povedal, že mlčanie je prejavom vnútorného stavu človeka.
O čo viac prijmeme v mlčaní, o to viac budeme môcť rozdávať v každodennom živote. Poznajú nás po ovocí a naše ovocie je také, aký je náš čas s Pánom.
Panna Mária a ticho
Panna Mária starostlivo zachovávala všetky svoje spomienky a premýšľala o nich vo svojom srdci. To ticho ju natoľko približovalo k nášmu Pánovi, že nikdy nič neľutovala, nech išlo o čokoľvek. Jedno - jediné slovo z jej úst by bolo rozptýlilo akékoľvek podozrenie, lenže ona ho nevyslovila a sám náš Pán učinil zázrak a potvrdil jej nevinnosť.
Tichosť ako cnosť
Tichosť je stálou cnosťou, charakterizujúcou silný a statočný charakter. Hnevať sa a rozčuľovať sa dokáže aj ten najslabší človek, ale tichý dokáže byť iba človek, ktorý je silný a dokáže sa ovládať. Evanjeliová tichosť nie je črtou charakteru či temperamentu. Nikto od narodenia nie je evanjeliovo tichý, nikto nedokáže dosiahnuť tichosť iba vďaka svojmu úsiliu. To je Boží dar, ovocie Ducha Svätého, ktorý uschopňuje našu vôľu, aby dokázala znášať protivenstvá a skúšky v poddajnosti Božej vôli, pokojne a vyrovnane, bez podráždenosti, netrpezlivosti, hnevu, odporu, bez zjavnej nespokojnosti a impulzívnosti každého druhu.
Uvažujme o tichosti vo svojich srdciach, rozjímajme tiež o tomto dare na svojich lôžka a príde pokoj do našich duší. Pán nás miluje a tichých venčí víťazstvom. Máme istotu v našom Pánovi, že aj napriek našim slabostiam a hriechom, nás tichosť a pokora podržia, nedovolia, aby sme urobili nejakú nerozumnú vec. Veď v našej slabosti sa prejavuje Pánova sila.
Čo však nikdy neprestaňme robiť je učiť sa od Pána. Každý deň sa niečo naučme od Pána. Pane, dnes budem dobrý k ľuďom, ako si ty dobrý k nám. Dnes budem milosrdný k blížnym, ako si ty milosrdný k nám. Rozčúlenie dnes vynechám, radšej ustúpim do úzadia. Vždy sa môžeme niečo naučiť a v bežnom živote to aj praktizovať. A tieto veci ako hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči to odložme na miesto, kde najmenej chodíme a zabudnime na to. Veď pozrite, keď máme Ježiša, tak máme všetko, načo sú nám takéto zbytočnosti. Učme sa od Ježiša. Tento svet, aj keď si to sám možno nikdy neprizná, potrebuje Ježišových žiakov, lebo sám Ježiš chce, aby všetci ľudia zakúsili jeho lásku. Dajme sa k dispozícii nášmu Učiteľovi, a buďme poslušní jeho Cirkvi, ktorá je stĺpom a oporou pravdy. Hovorme svetu o radosti, ktorú prežívame s našim Kristom, je to radosť, ktorú nám nik nevezme. V tichosti a v pokore sa nechajme pribiť na kríž, aby sme so svätým apoštolom Pavlom mohli zvolať: “Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.
Ticho a dôvera v Boha
Dávid tiež hovorí, že jeho duša sa pred Bohom utíši. Myslí tým, že aj ja sa utíšim a budem pokorný medzi bezbožníkmi, ktorí sa vyzývavo a namyslene spoliehajú na ľudí a pánov. Ja sa však zverím do rúk Bohu, v tichosti a skrytosti sa budem naňho spoliehať. Ostatní o tom nevedia, a považujú ma za hlupáka, keď s nimi nechodím a nezapájam sa s nimi do lichôtok, ani sebavedomo nevyhľadávam peniaze… Dávid tiež hovorí, že mu nepomôže nik iný ako Boh, v tom má istotu: „Od Neho pochádza moja spása,“ hovorí.
Definícia ticha
Kardinál Robert Sarah v knihe Sila ticha vysvetľuje, že ticho nie je absenciou niečoho, ale je prejavom „tej najintenzívnejšej prítomnosti, aká jestvuje. V tichu si kladieme skutočné životné otázky. Krv v našich žilách koluje nehlučne a tlkot srdca sme schopní začuť len v tichu. Do samoty a do ticha nás ženie túžba uzrieť Boha. K slovu ticho sa viažu synonymá mlčanie a pokoj, ktoré naznačujú pozitívny harmonický stav. Asketici, mnísi spájajú ticho so svätosťou, lebo miesto ticha je miesto sväté, nad ktorým svet nemá moc.
| Kategória | Popis |
|---|---|
| Božia tichosť | Prejavuje sa v riadení vesmíru a pozýva k nej ľud. |
| Tichosť v spojení s poníženosťou | Prejavuje sa podriadenosťou Bohu prinášajúcou pokoj. |
| Ticho v liturgii | Romano Guardini tvrdí, že už „samotný liturgický úkon začína tichom. Bez posvätného ticha sa všetko javí ako neužitočné a zbytočné. Ticho je prvým predpokladom každého posvätného úkonu. |
Ticho v kresťanskej tradícii
Cirkevní otcovia i pápeži neustále vyzývajú ľud k stíšeniu pred Bohom i pred sebou samým. Pápež Benedikt XVI. v posynodálnej exhortácii Verbum Domini zdôrazňoval, že tajomstvá Krista sú späté s tichom. Mlčanie je druhá veľmi charakteristická vec pre spiritualitu Karmelu. Mlčím, aby som počúval Boha. Mlčanie je očakávanie Pána. Očakávanie, v ktorom má človek žiť. Pán, náš Boh, prichádza do človeka ako slovo. A to zaväzuje dušu k veľkému mlčaniu. Pán sa prihovára len tej duši, ktorá je pripravená počúvať. Ak sa snažím mlčať, to znamená, že vytváram priestor, aby slovo Božie mohlo žiť vo mne.
Musíme rozlišovať, ktoré je dobré a ktoré zlé mlčanie. Naše náboženstvo je dnes veľmi uvravené, veľa sa hovorí. Musí byť apoštolské, ofenzívne, dynamické, bojujúce, misijné… Musíme prorokovať, bojovať o všetko, o nové priestory, o cirkev, apoštolát, misie… Opravdivé náboženstvo sa však začína počúvaním. A učí nás Mária: najprv uvažovať v srdci. Keď Boh prichádza do človeka, hovorí mu: Počúvaj! Pozrite sa na všetky výpovede Boha: Počúvaj, Izrael! Hovorí Pán! - Taká je logika náboženstva. Na začiatku treba počúvať. Počúvaj, Izrael, ja hovorím k tebe! Keď prorok prichádza k ľuďom so slovom, najprv dlho počúval.
Učme sa mlčať! Cesta mlčania, to nie sú len zakryté ústa, ale aj oči, uši, je to otvorené srdce. Tajomstvom mlčania nie sú zatvorené ústa, ale otvorené srdce. V každodennom prežívaní vidíme, ako sa v našom srdci prebúdzajú všelijaké žiadostivosti, o ktorých hovorí sv. Ján. A tie žiadostivosti v nás žijú. Chcú byť uspokojené. A mlčanie srdca, to je snaha ujarmiť, zvíťaziť nad týmito žiadostivosťami. Potrebujeme aj mlčanie našej vôle, našich plánov. Mlčať znamená pripustiť k sebe Boha, aby prišiel a vyriekol slovo v mojom živote. Mlčanie a samota, tie sa učíme a volíme, aby sme hlbšie prežívali Boha. A až vtedy, keď budeme naplnení Bohom, môžeme urobiť niečo zmysluplné a hodnotné. Pamätajme, že apoštolát Karmelu vyplýva z kontemplácie. Teda najprv sa mám snažiť nájsť Boha, snažiť sa žiť veľkými túžbami po Bohu, obnovovať ich, hovoriť s Bohom, počúvať Boha, žiť s ním, a potom sa z mojej modlitby, z môjho vnútra rodí slovo, ktorým môžem pomáhať ľuďom. Až vtedy sa rodí môj apoštolát, keď naplnený Duchom, naplnený Pánom, urobím možno iba jednu - dve veci, ale to budú opravdivé Božie veci. Lebo niekedy je to tak, že robím veľa, ale sám som prázdny, ľuďom dávam iba prázdne slová. A my potrebujeme ľudí, ktorí dávajú z plnosti ducha!
Vidíme, že dnešný svet sa vysmieva z takých hodnôt, ako sú čistota, samota, mlčanie. A to je vlastne situácia, keď máme žiť proti svetu. Svet je plný hluku. Ľudia chcú zahlušiť svoju prázdnotu, chcú zahlušiť prítomnosť Pána. Lebo pre nich prítomnosť Pána znamená výčitky svedomia. Ak človek žije proti Bohu, potom má strach pozrieť sa do seba. Má strach z Boha. Preto musí žiť navonok, musí žiť hlučne. Nemá rád mlčanie, bojí sa mlčať, mlčanie ho ohrozuje. Pamätajme, že aj v Cirkvi nám niekedy hrozí, že nás chcú vtiahnuť do apoštolátu. Najväčším pokladom Cirkvi je však tá jedna minúta alebo päť minút prežitých z čistej lásky s Bohom. Sv. Ján od Kríža nám hovorí, že jedna kvapka čistej lásky prežitej s Bohom je oveľa viac dôležitá ako všetky apoštolské, misijné a iné diela Cirkvi. Takže nedajme sa okradnúť o tie krásne chvíle prežité len s Bohom, o tajomstvo modlitby, o tajomstvo čistej lásky, ktorú chceme žiť s Bohom.
Boh dopustí, ale neopustí. Ostať verný Bohu napriek všetkým okolnostiam je cesta poznávania toho skutočného vzťahu s Ním. Biblický Jób stratil bohatstvo, príbuzných aj zdravie. Napriek tomu však vyznal: „Hospodin dal, Hospodin vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo“. Otcovia viery počas svojho života nedosiahli všetko, čo im bolo prisľúbené. Dokonca boli pre vieru prenasledovaní a mučení. Podstatné je to, že sa stali súčasťou Božieho plánu a hlavne spoznali osobne toho pravého Boha.