Boha ako Otca spoznávame cez skúsenosť medziľudských vzťahov. Neviem, čo je láska, pokiaľ ma niekto nemiloval. Neviem, čo je dar, pokiaľ ma niekto neobdaroval. Ježiš hovorí v evanjeliách 170x o Bohu ako o „Otcovi“.
Pohľad na Boha ako Otca
Ak o Bohu premýšľate predovšetkým ako o svojom Otcovi a ak ho pri modlitbe zvyčajne oslovujete Otče, musíte sa poďakovať Ježišovi. Vo všetkých štyroch evanjeliách, keď Ježiš hovorí o Bohu, ho nazýva zvyčajne svojím Otcom. Pre Ježiša to nebola len láskavá metafora. Boh ako jeho Otec bol pre neho základnou vzťahovou skutočnosťou.
Je to jasné, keď ho počujeme modliť sa v Getsemane, keď volá: „Abba, Otče“ (Mk 14:36). Tento familiárny spôsob, akým Ježiš hovoril o Bohu, pohoršil a pobúril židovských vodcov. Oni chápali Boha ako svojho Otca takým spôsobom, ako sa hrnčiar môže nazývať otcom svojho hlineného diela (pozri Iz 64:8). Ježiš však vnímal Boha ako svojho „Abba, Otca“, tak ako dieťa vníma otca, ktorý ho splodil.
Pre židovských vodcov to viedlo k rúhaniu hodného trestu smrti, pretože „aj Boha nazval svojím Otcom, a tým sa rovnal Bohu“ (J 5:18). Ak ste neboli vychovaní v inej náboženskej tradícii, oslovenie Boha „Otče náš“ vám pravdepodobne nepripadá opovážlivé alebo urážlivé. Pravdepodobne to znie normálne, ako niečo, čo považujeme za samozrejmé, podobne ako keď svojho pozemského otca nazývame svojím otcom.
Nezabúdajte, že Židia vždy považovali Božie zmluvné meno Hospodin (2. M 3:14) za také sväté, že sa ho neodvážili vysloviť nahlas. Keď ho píšu, skracujú ho na YHWH, aby nezneuctili sväté Božie meno nesvätými ľudskými perami alebo rukami. Dokonca aj v angličtine mnohí napíšu „G-d“ namiesto „God“ (Boh).
Nech ťa Boh miluje | Vnímanie Boha ako dokonalého Otca | Louie Giglio
Čo nám, ľuďom - „nečistých perí… ktorí bývajú uprostred ľudu nečistých perí“ (Iz 6:5) - dáva nejaké právo nazývať Všemohúceho „naším Otcom“? Pre našu dušu je dobré zastaviť sa a zamyslieť sa nad úžasným Božím otcovstvom, najmä ak sa nám táto skutočnosť stala príliš známou, aby sme mohli čerstvými očami vidieť Božie otcovské srdce pre nás.
Otec nás tak miloval, že dal svojho jednorodeného Syna, aby sme vierou v neho nezahynuli, ale mali večný život (J 3:16). Nie je to pre nás maličkosť, keď máme právo nazývať Svätého Izraela svojím Otcom a seba jeho deťmi. „Vy sa teda takto modlite: Otče náš, ktorý si v nebesiach!
Boh nechce, aby sme sa k nemu správali ako obyčajní poddaní ku kráľovi alebo ako obyčajná ovca k svojmu pastierovi. V podstate chce, aby sme sa k nemu správali ako dieťa k milujúcemu a štedrému otcovi, ktorý rád dáva dobré dary, keď ho o to deti prosia (Mt 7:7-11).
Pierre Mignard I (1612-1695), Boh Otec zdroj: wikimedia commons
Veď skutočnosť, že Boh Otec sa rád a dokonca s potešením delí o lásku k svojmu Synovi, a tak sa dáva poznať ako náš Otec, odhaľuje, aký je milostivý a láskavý.“ Ak v prvom rade myslíte na Boha ako na svojho Otca, a ak sa pri modlitbe zvyčajne obraciate na Boha ako na Otca, musíte sa poďakovať Ježišovi (a Otcovi) nielen preto, že vás to naučil, ale aj preto, že vám On (aj Otec) na to dal právo.
Vzťah s pozemským otcom
Prvým vzťahom, ktorý výrazne ovplyvňuje náš pohľad na Boha, je ten s naším pozemským otcom. Je všeobecne známe a očividné, že to, ako vnímame sami seba, aký máme vzťah voči sebe a koniec koncov aj k svojmu okoliu, je poznačené vzťahmi doma. Ak vyrastáme v milujúcom a harmonickom prostredí, je pravdepodobné, že z nás vyrastú sebavedomí ľudia, ktorí poznajú svoju hodnotu, slabé a silné stránky a nájdu si v živote svoje miesto.
Boha oslovujeme Otec vždy, keď sa modlíme Otčenáš. Každý, kto osloví Boha Otec, pravdepodobne spojí oslovenie s emóciou, ktorú má k slovu otec priradenú. Potom máme tendenciu vnímať Boha ako takého otca, ktorého poznáme tu, na zemi.
Podobenstvo o márnotratnom synovi.
Vzťahy s pozemským otcom máme rôzne, no dobrá správa je, že predstava o dokonalom a bezchybnom otcovi nie je iba predstava, ale veľmi konkrétna realita. Samozrejme, aj keď titul a téma to môžu naznačiť, nemôžeme a ani nechceme povedať, že otec môže za zlé veci, ktoré sa nám udiali, ani nechceme svojich otcov obviňovať.
Štartovacou čiarou je veta, ktorou identifikoval Boh Ježiša, keď sa pred učeníkmi premenil na vrchu: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ (Mt 17,5) Keď sa Patty zamýšľal nad týmito slovami, identifikoval v nich štyri dary, ktoré Ježiš dostal od Otca. Sú to identita, láska, zaľúbenie a miesto. Tým, že Ježiša priamo označil za svojho syna, dal mu identitu, ktorá mu patrí. Slovom milovaný vyjadril lásku k nemu. Sám povedal, že v ňom má zaľúbenie a tým, že prikázal učeníkom, aby ho počúvali, odovzdal mu moc, a tak určil jeho miesto.
Keď sa nad tým Patty ďalej zamýšľal, zistil, že tieto štyri dary sú niečo, čo dostáva (alebo nedostáva) od svojho pozemského otca každý z nás. Môžeme ich nazvať aj potrebami. Sú to veci, po ktorých túžime. Vďaka nim si od malička dieťa utvára predstavu o sebe a o svojich schopnostiach. Identita od otca prisudzuje hodnotu. Láska od otca prináša bezpečie, zaľúbenie poskytuje zdravú energiu a motiváciu a otcovské miesto prináša česť. Ak tieto oblasti nie sú naplnené alebo sú dokonca zranené, prichádza problém.
Od otca môžeme podľa Pattyho dostávať tri veci- buď dostaneme dary, vákuum alebo zranenie. Dary sú asi jasné. To je vtedy, keď sú štyri potreby naplnené. Vtedy sme schopní vnímať seba so zdravým sebavedomím a ďalej odovzdávať dary, ktoré sme prijali. Vákuum je vlastne prázdnota. To znamená, že v niektorej potrebe sme nezažili nič. Môže sa zdať, že sa tým nemá čo pokaziť, no nie je to pravda. Ak neviete, či vás váš otec má rád, ak ste to nikdy z jeho úst nepočuli, nezažili ste pocit, že ste milovaní, môže sa stať, že to nebudete vedieť dať najavo ani vy. Jedným z príznakov toho, že ste zažili otcovské vákuum, je strnulosť. Strnulosť vo vzťahoch, v pochopení a prijatí svojej skutočnej identity. Treťou vecou, ktorú môžeme dostať, je zranenie. Vo výsledku sa zranenie odráža tak, že zaujmeme postoj sebaobrany alebo sa skresľuje naše vnímanie reality.
Dave sa snaží pomáhať práve ľuďom, ktorí za ním prichádzajú s podobnými príbehmi, ako je príbeh Alexa. Jediné východisko vidí v tom, že dary, ktoré nedostali od svojho pozemského otca, budú hľadať a nachádzať u toho nebeského. Hovorí, že otcovstvo neprišlo samo od seba, ale bolo otcom zverené zhora. Každý človek je poznačený hriechom, preto žiaden otec nebude nikdy dokonalý. Od svojho otca nikdy nedostaneme všetko, čo potrebujeme. Nech by bol akokoľvek úžasný.
Patty v knihe ponúka presný postup, ako uzdraviť to, čo potrebuje byť uzdravené. Samozrejme, nejde to len tak, prečítať si knihu a všetko je v poriadku. Chce to veľa práce, premýšľania a odpúšťania. No hlavné kroky sú tri. Uvedomenie (kde je pôvod a zdroj môjho problému) - očistenie (najdôležitejší, najťažší a najdlhšie trvajúci krok) - obnova. V procese obnovy sa začali diať veci, v ktoré ľudia ani nedúfali.
Starozákonný pohľad
Starozákonný ľud uctieval Pána Boha ako Stvoriteľa človeka ale tiež aj ako otca, ktorý sa stará o svoje stvorenie. V Knihe Deuteronomium to vyjadril otázkou: A nie je On tvoj otec, ktorý ťa stvoril? (Dt 32, 6). Podobne sa pýta prorok Malachiáš: Či nemáme všetci jedného otca? Či nás nestvoril jeden Boh?
Ježiš a Boh Otec
O Bohu, ktorého nikto nikdy nevidel, priniesol poznanie ľuďom Jednorodený Boží Syn, ktorý je v lone Otca (por. Jn 1, 18). Ježiš mal k nebeskému Otcovi osobitý vzťah, odlišný od ostatných ľudí. Vraví: Ja a Otec sme jedno (Jn, 10 30). O tomto svojom vzťahu veľa hovoril svojim učeníkom.
Keď apoštol Filip povedal Ježišovi: ukáž nám Otca, Ježiš mu povedal: Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca (Jn 14, 9). Mnohokrát Ježiš odišiel na osamelé miesto na modlitbu a vzýval Všemohúceho oslovením: Abba, Otče! Tebe je všetko možné (Mk 14, 36). Do osobného vzťahu so svojím Otcom uviedol svojich učeníkov. Naučil ich modlitbu, ktorá sa začína slovami Otče náš.
Ježišov Otec je zároveň aj naším Otcom. Boh Otec je dokonalý (Mt 5, 48); stará sa o nás a vie o všetkom, čo potrebujeme (Mt 6, 32); má život sám v sebe; dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých (Mt 5, 45); kriesi mŕtvych a oživuje (Jn 5, 21); je milosrdný (Lk 6, 36); odpúšťa hriechy a neprávosti v miere ako my odpúšťame druhým (Mk 11, 25-26); všíma si a odmeňuje dobré skutky človeka vykonané aj v skrytosti (Mt 6, 4-18); poctí každého, kto slúži Kristovi (Jn 12, 26); miluje tých, ktorí milujú Krista a zachovávajú Jeho slovo (Jn 14, 23).
15. „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“(Ján 17,3)
Pohľad na tento stvorený svet, v nás žijúce svedomie nám šepce, nás učí, že jest Boh, že jemu máme ďakovať za všetko. Vidíš, to je našou svätou povinnosťou, aby sme Boha, toho všemohúceho Stvoriteľa a dobrotivého Udržiavateľa podľa možnosti našej už tu na zemi poznali. „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17,3)
Dobrovoľne, viac než všetko iné milujme tohto láskavého Boha! Nech nám je Boh viac než zdravie a život. Boh nech je našou nádejou pri smrti, Boh nech je našou odplatou v živote večnom.