Táto otázka sa znovu a znovu stáva aktuálnou, hoci je vlastne už mnohorako zodpovedaná. Dnes mi napadla v súvislosti s poslednými posolstvami zo zjavení Pána v Írsku, kedy Pán Ježiš rozprával o potrebe očistenia sveta.
Prečo však vlastne musíme trpieť? Utrpením sa dá dosiahnuť, myslím, mnoho vecí. Najjednoduchšou schémou zmyslu utrpenia je však očistný proces, ktorý je vnútorný a aj vonkajší. Obsahom vonkajšieho očistného procesu je jednoznačne oddelenie kúkoľu a pšenice, vlkov od ovečiek. Teda oddelenie ľudí s pyšným srdcom, ktorí volia pred láskou k Bohu sebalásku, a ľudí s pokorným srdcom, ktorí sa usilujú povýšiť Boha nadovšetko.
Utrpenie má totiž existenciálny ráz, čo znamená, že sa dotýka hĺbky nášho srdca a našej existencie. Je mimoriadne citlivou témou a ovplyvňuje množstvo našich základných postojov, a to isteže aj k Bohu samotnému. Preto je veľmi vhodným nástrojom, ako vo svetských záležitostiach spiaceho človeka prebudiť a spýtať sa ho na rovinu, či chce kráčať s Bohom alebo s hriechom. Je to veľmi konkrétny a veľmi účinný spôsob, ako celkom priamo zalomcovať s ľudským srdcom, a otvorene ho vyzvať k radikálnej odpovedi na Božiu lásku a Božiu prítomnosť.
Utrpenie totiž posúva naše srdce k otázke, či sa proti Bohu na základe utrpenia a hriechu vzbúrime, takpovediac sa naňho naštveme a pôjdeme cestou negatívnej reakcie na Božiu výzvu venovať Mu svoj v utrpení akútny pocit vlastnej nedostatočnosti. Alebo na svoj hrozivý pocit vlastnej nedostatočnosti, ktorý nám utrpenie výborne sprostredkúva, odpovieme mocnejším primknutím sa k Tomu, ktorý tento pocit vie jediný účinne riešiť, totiž na Stvoriteľa a Vykupiteľa našej duše.
A to už menujeme obsah vnútorného očistného procesu, keď sa sústredíme na vnútornú zmenu postoja nášho srdca, resp. keď sa pri utrpení a v rámci pocitu vlastnej nedostatočnosti utvrdíme čoraz viac v základnej voľbe nášho Áno Bohu alebo nášho Nie Bohu.
Vidno teda, že vonkajší a vnútorný proces očistenia sú len rôznou stranou tej istej mince. Idú ruka v ruke. Hoci teda musíme občas prejsť týmto bolestným očisťovaním - a vôbec tu nemusí ísť ani o nejaké budúce očistenia v podobe hromadných katastrof - vskutku môžeme pri každej takejto skúške pocítiť jej hlboký význam pre nás samotných a pre náš súkromný vzťah s Pánom.
Niektorí ateisti, obzvlášť neomarxisti hovoria, že pocit vlastnej nedostatočnosti je základ náboženskej mentality - a ja hovorím, že majú pravdu. Len akurát, že oni sa vo svojej pýche nad tým sarkasticky usmievajú, a my kresťania pod tým rozumieme našu výhodu. Lebo je lepšie pocítiť vlastnú nedostatočnosť, nechať si ukázať v utrpení zrkadlo našej celkovej voľby, aby sme mohli byť dostatočne pripravení spečatiť naše Áno Bohu až do času odchodu do Pánovho kráľovstva.
Lepšie, než sa mať celý pozemský život fantasticky bez utrpenia, nemyslieť vôbec na potrebu Vykupiteľa alebo Boha, a potom nemať vyriešený základný zmysel tohto pozemského vyhnanstva, totiž aby sme sa rozhodli pre Pánovo evanjelium a Kristovo večné kráľovstvo. Aj preto je bohatým podľa Písem ťažké dostať sa do neba - nie preto, že sú bohatí, ale preto, že im môže väčšmi chýbať pocit núdzy, pocit vlastnej nedostatočnosti.
Láska, ktorú má Boh k nám
1Jn 4, 16: A my sme poznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám. Boh je láska, a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom.
Tieto slová boli napísané na základe osobnej skúsenosti. Vidno to z toho, že sa tu používa 1. gramatická osoba: My sme poznali, my sme uverili. Autor napísal tieto slová v mene svojom a v mene spoločenstva cirkvi, ktorej bol členom a duchovným pastierom. Toto je teda osobné svedectvo, ktoré nám umožňuje nazrieť do srdca, do vnútorného sveta druhého človeka.
Prečo Ján píše tieto slová o svojej duchovnej skúsenosti? Aký je jeho zámer? Chce čitateľovi povedať: Čo sa stalo v mojom živote, čo sa stalo v živote nás, veriacich ľudí, to sa môže stať skutočnosťou aj u teba. Toto je posolstvo tohto textu aj pre nás dnes.
Autor hovorí, že poznal lásku, ktorou ho Pán Boh miluje, že uveril v túto lásku. Čo to znamená, že Pán Boh človeka miluje? Obsah tejto vety je veľmi bohatý. I keď na vyjadrenie toho, čo je obsahom Božej lásky, použijeme mnoho slov, náš opis ostane vždy zlomkovitý, fragmentárny, neúplný. Vždy ostane niečo nedopovedané, nevyslovené. Ale i tak sa treba aspoň pokúsiť povedať, čo je obsahom Božej lásky.
Pán Boh nás miluje - to znamená, že On to s nami myslí vždy len dobre. Týmto jeho základným postojom je poznačené všetko, čo pre nás, na nás, s nami koná, ako s nami nakladá. Stvoril nás na svoj obraz - to znamená, že nám dal veľmi vysoké určenie. Cieľ, ktorý nám stanovil, dáva zmysel nášmu životu. Vyjadrením jeho lásky sú slová: „Buďte svätí, ako ja som svätý“. Rovnako slová Pána Ježiša: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“
Daroval nám úžasný telesný organizmus a psychické schopnosti. Pripravil pre nás jedinečné životné podmienky na privilegovanej planéte. Keď sme sa mu v hriechu tragicky odcudzili, nevzdal sa nás. Poslal svojho Syna, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo. Predivná veľkosť jeho lásky je v tom, že On nás akceptuje, ako otec v podobenstve akceptoval strateného syna. On nás akceptuje, hoci sme pre svoje hriešne odcudzenie vlastne neakceptovateľní. Robí všetko preto, aby sme sa v hĺbke bytosti zmenili, duchovne znova narodili, aby sme sa stali novým stvorením.
Dal nášmu životu cieľ vo večnosti, cieľ, ktorý nám v každej chvíli ukazuje smer, ktorým máme ísť. To je naša vedúca hviezda, náš najvyšší navigačný princíp. Pretože nás miluje, ešte ani naša smrť nie je nezmyselná - dal jej určitú funkciu na naše životnej ceste.
Takto by sa vo vyratúvaní obsahu Božej lásky dalo pokračovať dlho. Ale aj to fragmentárne, čo o Božej láske dokážeme povedať, vzbudzuje v nás úžas, nekonečný obdiv. Predivná je táto Božia láska.
Ján hovorí, že túto lásku poznal, že v ňu uveril. Táto dvojica slov - uveriť a poznať - je typická pre Jánove spisy. Pripomeňme si hoci len Petrove slová v 6. kapitole Evanjelia podľa Jána: „My sme uverili a poznali, že Ty si Kristus, ten Svätý Boží“ - uverili a poznali. Obe tieto slová sú dôležité. Hovoria o tom, že ponúkanú Božiu lásku treba prijať, a o tom, ako ju treba prijať.
Ján píše v prečítanom texte, že on so svojou cirkvou v Božiu lásku uveril. Uveril - to neznamená iba, že uznal, že niečo také ako Božia láska existuje. Znamená to omnoho viac. Božou láskou sa cítil v celej svojej bytosti pozitívne zasiahnutý. Cítil, že je do Božej lásky ponorený, vtiahnutý, že ho Pán Boh svojou láskou neprestajne obklopuje. Všetko to, čo sme povedali o Božej láske, cítil na sebe, prežíval to. Božou láskou sa cítil za všetkých okolností chránený - ako žalmista, ktorý napísal: „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou.“ Bol si istý, že aj na neho sa vzťahuje uistenie Pána Ježiša: „Z mojich rúk ich nikto nevytrhne.“ Celý tento bohatý vnútorný zážitok je vyjadrený v slovách, že uveril v Božiu lásku.
Dôležité je aj to druhé slovo: „poznať“. On Božiu lásku aj poznal. V biblickom slove „poznať“ je vyjadrené aj to osobné, bytostné prijatie Božej lásky, o ktorom sme práve hovorili. Ale „poznať“ Božiu lásku znamená aj toto: o tejto láske uvažovať, premýšľať o jej nových a nových dôsledkoch pre život, vedieť jej obsah a prínos pre život vyjadriť aj slovami, aby sme mohli o nej hovoriť aj druhým. Hovoriť o nej treba aj iným, lebo všetci Božiu lásku nevyhnutne potrebujú. Kto Božiu lásku prijme a prijíma, nemá si ju nechať len pre seba. Treba o nej hovoriť, ako to robí Ján.
Človek, ktorý prijíma Božiu lásku, má lásku urobiť normou svojho správania, má ju praktizovať, ako žiada ten istý Ján práve v tomto liste (1J 3,16-17; 4,7-8; 4,11; 4,19-20). Božia láska je prekvapivá, paradoxná aj v tom zmysle, že čím viac jej človek odovzdá druhým, tým viac jej aj sám má.
Premýšľať o prijatej Božej láske je potrebné, aby sme plnili požiadavku vyjadrenú v Prvom liste Petrovom: „Každému, kto by vás bral na zodpovednosť pre vašu nádej, buďte stále pripravení vydať počet.“
Ďalšie dôležité slovo, typické pre Jánove spisy, je slovo „zostávať“. „Boh je láska, a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom.“ Až trikrát sa v tejto jednej vete vyskytuje toto slovo. Slovo „zostávať“ hovorí o trvalom stave. Prežívať Božiu lásku, prežívať skutočnosť, že sme Pánom Bohom milovaní - to nemá byť iba zážitok výnimočných chvíľ, ale má to byť stály, trvalý stav ľudskej duše. Pán Boh nás miluje nielen vo sviatočných chvíľach, ale aj vo všedných. Jeho lásku môžeme a máme pociťovať aj vtedy, keď sa nám vodí dobre, a rovnako aj vtedy, keď prídu do nášho života ťažké chvíle, bolesť, utrpenie.
Z Božej strany sú splnené a sú vždy prítomné predpoklady na to, aby sme zostávali v Božej láske, aby sme zostávali v Bohu a aby Boh zostával v nás. On urobil všetko, aby jeho láska k nám mohla byť vždy prítomná a účinná. On, všadeprítomný, je vždy v našej blízkosti. Ale dôležité je, aby aj z našej strany boli splnené podmienky tohto stáleho zostávania Božej lásky v našom živote. Treba, aby sme sa systematicky vracali k základnému dokumentu Božej lásky, k Biblii, aby sme sa pri každom dôležitom biblickom výroku o Božej láske ponorili do meditácie a modlitby, aby sme vedome a zámerne objavovali a uvedomovali si prejavy Božej lásky v našom živote, aby sme aj v piesňach vyjadrovali svoj obdiv Božej predivnej lásky a radosť z nej. Okrem toho je dôležité, aby sme všetkému svojmu správaniu, rozhodovaniu, konaniu dali pečať lásky, agapé - tej lásky, ktorou nás Pán Boh miluje.
Život v stále prijímanej Božej láske a sústavne praktizovaná láska voči druhým je najpresvedčivejším praktickým dôkazom toho, že Božia láska je všadeprítomná. A keďže platí veta nášho textu: Boh je láska, tak sústavné prežívanie Božej lásky k nám a naše sústavné praktizovanie lásky agapé v spolužití s blížnymi je pre nás najsilnejší dôkaz existencie Boha a Jeho stáleho pôsobenia. Proti tomuto dôkazu sú bezmocné všetky teoretické útoky a spochybňovania viery v Pána Boha. Boh je láska. Boh je. Boh žije. Boh pôsobí. Boh nás čaká pri cieli našej cesty.
Celý obsah dnešného večera je vyjadrený slovami: „Predivná Božia láska“. Skladby, ktoré náš zborový spevokol predniesol a ešte prednesie, vyjadrujú jednotlivé stránky, aspekty Božej lásky. Piesne spevokolu nám poskytujú estetický zážitok, ale nielen to. Zmyslom tohto krásneho zážitku je, aby čím hlbšie do našich bytostí vniklo posolstvo o Božej predivnej láske, aby každý počúvajúci pochopil a prežil: Toto všetko sa týka aj mňa, dnes večer týmito piesňami mne ponúka Pán Boh svoju lásku. O toto sa, milí bratia a sestry, členovia spevokolu, spolu so sestrou dirigentkou usilujete, a v tom vidíte zmysel svojej namáhavej, ale verím, s radosťou konanej práce. Kiež vašu prípravu a vaše vystúpenia Pán Boh korunuje požehnaním.
Milujeme, pretože Boh nás miluje | Biblický príbeh | LifeKids
Božie slovo hovorí, že “všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími.” (Evanjelium Jána 1:12) Biblia nás tiež nazýva “domácimi Božími a spoluobčanmi neba”. Nie je to úžasné? Boh dokáže premeniť srdce človeka do takej miery, že nás pokladá za súčasť svojej rodiny a nazýva nás svojimi deťmi. Prvým bodom je, že Boh ťa veľmi miluje!
Istý múdry muž raz povedal: „Biblia nezdôrazňuje nič tak veľmi ako práve Božiu lásku.“ Každý jeden človek je pre Boha dôležitý. Jeho láska k nám je bezhraničná a bezpodmienečná. Boh si ťa zamiloval večnou láskou. Otvor mu svoje srdce a prijmi jeho objatie.
Hriech nás oddelil od Božej lásky. Hriech sa po grécky povie hamartia a znamená minutie cieľa. Hrešíme, keď ignorujeme Božiu vôľu a porušujeme jeho zákony. Hrešíme, keď sa správame sebecky. Hriech narúša naše vzťahy s priateľmi, rodinou a v konečnom dôsledku vedie k večnému odlúčeniu Boha.
Tretím bodom je najznámejšia udalosť v histórii ľudstva, ktorá však často zostáva nepochopená. Odplatou za hriech je smrť. Všetci sme zhrešili a stratili sme prístup k stromu života. Ale Boh nás tak veľmi miluje, že poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby za nás zomrel. Zomrel, aby sme získali odpustenie a večný život. Boh urobil všetko pre to, aby ti ukázal, ako veľmi ťa miluje. Ale rozhodnutie je na tebe.
Ježiš prišiel na to, aby ti dal život v hojnosti. Stačí, aby si vyznal svoj hriech a poprosil Boha o odpustenie. Potom pozvi Ježiša do svojho života ako Pána a Spasiteľa a budeš zachránený. Rozhodni sa ešte dnes!
Drahý Bože, ďakujem ti že ma miluješ a vždy chceš pre mňa len to najlepšie. Je mi ľúto, že som ťa ignoroval a šiel svojou vlastnou cestou. Uvedomujem si, že môj hriech zraňoval teba i ľudí okolo mňa. Prosím, odpusti mi to. Verím, že Ježiš Kristus zomrel za moje hriechy a na tretí deň vstal z mŕtvych. Prijímam Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa. Amen.
Nezabúdaj dobre stavať svoj duchovný život. Stojí na 4 základných pilieroch:
- Modlitba, čo je rozhovor so Stvoriteľom, keď hovoríš s Bohom,
- Čítanie Božieho slova, prostredníctvom ktorého Boh hovorí k tebe
- Spoločenstvo veriacich - buď zasadený v dome Božom, v cirkvi, aby si doniesol hojné ovocie
- Vydávaj svedectvo o svojej viere v Pána Ježiša Krista. Daj možnosť aj druhým, aby zakúsili odpustenie hriechov a radosť z nového života. Pán Ježiš nám povedal.
Boh je láska
Kto je Boh? Iba zákonodarca? „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Boh bol vždy láska. I po prvom hriechu našich prarodičov Boh z lásky k ľuďom prisľúbil, že pošle Vykupiteľa. Napokon, Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, vydal za nás svoj život na kríži z lásky.
Ak áno, pochopili sme, že Boh nadväzuje dialóg s človekom vždy prvý. Prikázania sú prejav jeho lásky k nám a poslušnosť Božím príkazom je naša odpoveď lásky voči Bohu. Pri novom výrobku sa snažíme dobre naštudovať návod. Výrobcom uveríme, hoci ich nepoznáme. Keď hovoríme o Božích príkazoch, ide o najväčšiu hodnotu, ktorú môžeme vlastniť. Dostali sme ju zadarmo ako dar. Malo by to byť niečo, na čom nám záleží najviac. Darca života Boh sa stará o svoje stvorenie.
Najkrajšiu a najdokonalejšiu odpoveď na lásku Boha dala Panna Mária. Božie príkazy rešpektovala od detstva a vo chvíli zvestovania dala Bohu jednoznačnú odpoveď lásky, poslušnosti a oddanosti. I v nebi je našou Mamou, ktorá svoje deti učí, ako milovať Pána a dosahovať cieľ - nebo.
Prvé Božie prikázanie orientuje na základný vzťah človeka k Bohu - Stvoriteľovi, Otcovi, Láske. Ako balzam na dušu pôsobia slová: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása. Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa nikdy viac“ (Ž 62, 2 - 3). Žalmistovi nestačí raz vysloviť, že Boh je jeho útočište - to je skúsenosť veriaceho človeka. Či je tomu, kto takto poznáva Boha, zaťažko plniť Boží príkaz: „Ja som Pán Boh tvoj... Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ (Ex 20, 2 - 3)? Potrebuje si dať taký človek vyveštiť budúcnosť, aby sa následne bál a nežil v slobode Božieho dieťaťa, o ktoré sa denne jeho nebeský Otec stará?
Božia výchova
(5) A zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom: „Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on karhá. (6) Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ (7) Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. (11) Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila. (12) Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená!
V predchádzajúcich týždňoch sme z Listu Hebrejom počúvali, ako autor povzbudzoval svojich adresátov k viere a dôvere v Boha tým, že im predstavoval príklad viery biblických postáv a nakoniec aj samotného Ježiša. Dnešný úryvok z tohto listu nadväzuje na tieto stati a podáva vysvetlenie, prečo aj tomu, kto uveril Bohu sa v živote stávajú náročné veci. Autor tu buduje na silnom biblickom obraze Boha ako otca. Pritom doslovne cituje úryvok z Knihy prísloví, ktorý v slovenskom katolíckom preklade znie takto: „Nevzpieraj sa, syn môj, keď ťa cúdi Pán a nech ťa neomŕza jeho karhanie, lebo Pán karhá toho, koho miluje, ako otec syna, ktorého má rád.“ (Prís 3,11-12)
Pointa je teda v tom, že autor chce predstaviť Boha ako dobrého otca, ktorý svojich synov a dcéry vychováva. Držať sa prekladu: „Koho Pán miluje, toho tresce“, môže spôsobovať nedorozumenia. Z kontextu metafory otcovskej výchovy je však zrejmé, že sa tým chce povedať to, že ak aj Pán Boh dopustí v živote človeka niečo, čo sa môže vnímať ako trest, ide vždy a len o trest výchovný a nikdy nie o bezúčelný dôsledok vyliatia Božieho hnevu.
Autor listu sa teda takto snaží svojich adresátov povzbudiť, aby neochabovali vo viere a v dôvere v Boha, jeho dobrotu a starostlivosť, aj napriek tomu, že musia znášať isté ťažkosti. Chce im pomôcť vnímať ich ako súčasť Božej výchovy, ktorá sa síce v prítomnom momente môže zdať nepochopiteľná, avšak vzhľadom na charakter Božej dobroty, nemôže byť nikdy zameraná na uškodenie človeku.
Bolo by veľmi čudným a iste aj autorom nechceným záverom, ak by niekto, aj na základe istého prekladu, chcel z textu usudzovať, že Boh má akúsi zvláštnu záľubu v spôsobovaní utrpenia tým, ktorí ho milujú, či dokonca myslieť si, že čím viac niekto trpí, tým viac je to znak Božej lásky k tomuto človeku. Autor chce povedať, že prejavom Božej lásky voči človeku je jeho starostlivosť oň. Boh človeka sprevádza a vychováva ho na jeho ceste života.