Jorge Mario Bergoglio, narodený 17. decembra 1936 v Buenos Aires v Argentíne, bol zvolený za 266. pápeža Katolíckej cirkvi 13. marca 2013. Prijal meno František, čím sa stal prvým pápežom s týmto menom, prvým jezuitom na Petrovom stolci a prvým pápežom z amerického kontinentu.
Tieto „prvenstvá“ od počiatku naznačovali potenciál pre nové smerovanie a perspektívy v Cirkvi, keďže jeho jezuitská formácia a pôvod z „globálneho Juhu“ priniesli do Vatikánu odlišné skúsenosti a priority. Jeho pontifikát, ktorý sa niesol v znamení výziev na milosrdenstvo, sociálnu spravodlivosť a starostlivosť o stvorenstvo, sa uzavrel jeho smrťou 21. apríla 2025.
Už v tomto období bol známy svojou osobnou pokorou, jednoduchým životným štýlom - býval v malom byte, používal verejnú dopravu - a zameraním na sociálnu spravodlivosť. Tieto životné skúsenosti - imigrácia rodiny, choroba, život v Argentíne počas diktatúry a priamy kontakt s chudobou - hlboko formovali jeho pastoračnú citlivosť a neskoršie priority ako pápeža.
Zvolil si meno František ako program svojho pontifikátu, inšpirovaný sv. Františkom z Assisi - chudoba, pokoj, starostlivosť o stvorenie. Táto voľba mena nebola len symbolická, ale predstavovala jasný program zameraný na evanjeliovú jednoduchosť.
Kľúčovými témami jeho učenia a pastoračnej činnosti boli Božie milosrdenstvo, čoho prejavom bol aj mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, a pozornosť venovaná chudobným a ľuďom na perifériách spoločnosti, kritizujúc „kultúru skartovania“.
Naliehavo vyzýval k starostlivosti o spoločný domov, najmä prostredníctvom encykliky Laudato si' (2015) a neskôr exhortácie Laudate Deum (2023). Týmito dokumentmi výrazne posunul katolícku sociálnu náuku smerom k integrálnej ekológii, spájajúc starostlivosť o životné prostredie s otázkami sociálnej spravodlivosti, čím oslovil široké spektrum ľudí aj mimo cirkevných kruhov.
Inicioval reformu Rímskej kúrie a kládol dôraz na synodalitu ako spôsob života Cirkvi. Významné boli aj jeho početné apoštolské cesty po celom svete. Vo svojich dokumentoch, ako Evangelii Gaudium, Amoris Laetitia a Fratelli tutti, rozvíjal víziu Cirkvi, ktorá je misionárska a otvorená dialógu.
Pápež František zanechal Cirkvi odkaz neustálej misijnej transformácie, Cirkvi ako „poľnej nemocnice“, ktorá sa skláňa k ranám ľudstva. Jeho dôraz na synodalitu povzbudil k väčšej participácii a načúvaniu v rámci cirkevných spoločenstiev. Jeho život a služba boli svedectvom evanjeliovej radosti a nádeje.
Správa o jeho úmrtí zasiahla aj Slovensko a vyvolala smútok. Predseda Konferencie biskupov Slovenska, košický arcibiskup-metropolita Bernard Bober, ocenil pápeža Františka pre jeho pokoru, hlboký rozmer ľudskosti a schopnosť byť pápežom blízkosti a stretnutia v očiach mnohých, nielen katolíkov.
Podľa Bernarda Bobera sa pápež František dotkol tém, ktoré hýbu dnešným svetom, vrátane slobody, demokracie, vojnových čias, mieru a ochrany životného prostredia, pričom jeho reč bola veľmi reálna a zrozumiteľná pre tento svet. Mal tiež odvahu venovať sa ekologickým témam a pastoračnému pôsobeniu pri pároch v neregulárnych situáciách, čím do stredu svojho záujmu postavil človeka 21. storočia.
P. Federico Lombardi poukázal na tri aspekty jezuitov, ktoré sú prítomné v pontifikáte pápeža Františka: vychádzajúca Cirkev, dynamizmus a rozlišovanie.
P. Lombardi: „František je jezuita, hovorí o tom, pokladá sa za neho a cítiť to. Povedal by som, že z pohľadu jezuitov sú tu tri aspekty, v ktorých cítiť súzvuk s Františkom a jeho pontifikátom. Prvým je skutočnosť, že Cirkev je vychádzajúca smerom von, o čom vždy hovoril: jezuiti sa cítia byť osobami v misii, vyslanými slúžiť Pánovi na hranice, na periférie a na všetky miesta sveta.
Svätý Ignác hovoril o stále väčšej sláve Boha, a to v tom zmysle, že my sa nikdy nepokladáme za tých, čo sú už v cieli, čo si môžu v pokoji sadnúť a odpočívať, lebo všetko je už urobené. Vo Františkovi je silný tento zmysel pre dynamizmus, pre kráčajúci ľud, pre Boží ľud sprevádzaný Duchom Svätým, ktorý vždy ide ešte ďalej, synodalita atď.
To slovo, ktoré sa u Františka opakovane objavuje, čiže byť schopní vidieť uprostred komplexnosti reality - ako v našich životoch, tak aj v tom, čomu Cirkev i ľudstvo čelia - ktorá cesta je tou najlepšou pre uskutočnenie Božieho plánu, a v tomto zmysle aj pre realizáciu toho, k čomu nás Boh volá v našom vlastnom povolaní a v povolaní pre službu Cirkvi.“
Spoločnosť Ježišova sa k pápežovi Františkovi správa tak, ako ku všetkým pápežom - ponúkajúc sa k dispozícii. A pápeža považuje za svojho predstaveného. Prirodzene s Františkom tu môže byť tento duchovný súzvuk, ktorý uľahčuje aj chápanie zmyslu jeho posolstiev, a z jeho strany, keďže aj on je jezuita, sú to normálne vzťahy s ľuďmi, ktorých pozná a ku ktorým má duchovne a historicky blízko. Nie sú to však osobitne privilegované vzťahy, a ani jezuiti netúžia byť privilegovaní. Túžia len vykonávať svoju službu podľa toho, čo žiada pápež.
Desať rokov pontifikátu, 2014: pápež František a pokoj
Pápež František hovorí, že cíti túžbu „vyzuť si sandále“ v mieste, kde podľa neho je jednota medzi popieračmi Boha a vyznávačmi Boha - aký to nezmysel! On doslova hlása falošné Evanjelium, keď hovorí, že v mieste medzi židmi (popieračmi Boha) je jednota v mene Najvyššieho - on sa okázale a drzo rúha Bohu.
František hovorí, že temnota je zahnaná židovským stretávaním sa pri obrade zapaľovania menóry, a že toto značí obnovu a život. Nadprirodzený život majú len tí, ktorí sú s Kristom a v Kristovi skrze Jeho Cirkev. František je úplne posadnutý démonický antikrist.
Svätý Otec v nej odpovedá na otázky talianskeho novinára Gianniho Valenteho z agentúry Fides. Pápež František sa v rozhovore s talianskym novinárom priznáva, že k jezuitom vstúpil pritiahnutý ich misionárskym povolaním. Mal aj túžbu ísť do Japonska, ale vtedy tú túžbu nebolo možné zrealizovať.
„Ale vždy som si uvedomoval, že ohlasovať Ježiša a jeho Evanjelium vždy znamená isté vyjdenie von a kráčanie“. Výraz „vychádzajúca Cirkev“ mnohí radi opakujú a neraz to môže vyznieť ako nejaký ošúchaný slogan, poznamenáva Gianni Valente.
„Vychádzajúca Cirkev, to nie je nejaký módny výraz, ktorý by som bol vymyslel ja. Je to príkaz Ježiša, ktorý v Markovom evanjeliu od svojich učeníkov žiada, aby išli do celého sveta a hlásali Evanjelium každému stvoreniu. Cirkev buď vychádza von, alebo nie je Cirkvou. Ak Cirkev nevychádza von, korumpuje sa, stráca svoju prirodzenosť. Stáva sa niečím iným.“
Čím sa stáva taká Cirkev, ktorá neohlasuje a nevychádza von?
„Stáva sa duchovným združením. Akousi nadnárodnou organizáciou na spúšťanie iniciatív a posolstiev eticko-náboženského obsahu. To nie je nič zlé, no nie je to Cirkev. Toto je riziko akejkoľvek statickej organizácie v Cirkvi. Končíme tak, že si Krista akoby „udomácnime“. Nevydávaš viac svedectvo o tom, čo koná Kristus, ale hovoríš v mene istej idey o Kristovi. Idey, ktorej si vlastníkom a ktorú si si ty udomácnil. Organizuješ veci, stávaš sa takým malým manažérom cirkevného života, kde sa všetko deje podľa stanoveného programu, a treba sa teda len riadiť inštrukciami. Nikdy však už nedôjde k stretnutiu s Kristom. Už viac nenastáva to stretnutie, ktoré sa na začiatku dotklo tvojho srdca.“
Je misia automaticky protiliek na toto všetko? Stačí vôľa a snaha „vyjsť“ na misiu, aby sme sa vyhli týmto deformáciám?
„Misia, tzv. „vychádzajúca Cirkev“, to nie je akýsi program, úmysel, ktorý treba uskutočniť vôľovým úsilím. Je to Kristus, kto dáva Cirkvi vyjsť zo seba samej. V misii ohlasovania Evanjelia sa hýbeš preto, lebo Duch Svätý ťa podnecuje, vedie ťa. A keď prídeš na miesto, zistíš, že on prišiel už pred tebou a čaká na teba. Duch Pána prišiel prvý. On ťa predchádza, aj preto, aby ti pripravil cestu a už je v akcii.“
Pri ďalšej z otázok talianskeho novinára pápež František vysvetľuje, že ten, kto je v misii ohlasovania Evanjelia, pociťuje aj istý druh „závratu“ z toho, ako Duch Svätý pôsobí:
„Tajomná plodnosť misie nespočíva v našich úmysloch, v našich metódach, v našom nadšení a v našich iniciatívach, ale spočíva práve v tomto závrate: v tom závrate, ktorý pociťujeme pri Ježišových slovách, keď hovorí: «bezo mňa nemôžete nič urobiť».“
Pápež František sa pýta aj na ďalší z jeho často používaných pojmov. Je ním tzv. „prozelytizmus“, pred ktorým pápež často varuje. Je to pre zachovanie dobrých vzťahov s inými Cirkvami a dialógu s inými náboženstvami? Svätý Otec vysvetľuje:
„Problém s prozelytizmom nie je len to, že protirečí ekumenickej ceste a medzináboženskému dialógu. Prozelytizmus je všade tam, kde sa zamýšľa rast Cirkvi nezávisle na príťažlivosti Krista a účinkovaní Ducha Svätého, všetko stavajúc na nejakom druhu „múdrej reči“. Takže tá prvá vec je, že prozelytizmus vysúva preč z misie samotného Krista a Ducha Svätého, a to aj vtedy, keď sa tvári, že hovorí a koná v Kristovom mene, čisto verbálnym (nominalistickým) spôsobom.
Prozelytizmus je vždy svojou povahou násilný, aj keď to maskuje alebo to praktizuje v rukavičkách. Neznáša slobodu a nezištnosť, s ktorou sa môže odovzdávať viera z osoby na osobu skrze milosť. Preto prozelytizmus nie je len tým z minulosti, z dávnych dôb kolonializmu či nútených konverzií alebo konverzií kupovaných prísľubom materiálnych výhod. Aj dnes tu môže existovať prozelytizmus, aj vo farnostiach, v spoločenstvách, hnutiach, v rehoľných kongregáciách.“
Podľa čoho možno rozoznať kresťanského misionára?
„Charakteristickou črtou je to, že konajú ako tí, čo k viere uľahčujú prístup, a nie ako kontrolóri viery. Uľahčovať, sprístupňovať, neklásť prekážky Ježišovej túžbe objať všetkých, uzdraviť všetkých, zachrániť všetkých. Neselektovať, nerobiť „pastoračné colnice“. Nesprávať sa ako tí, čo sa postavia k dverám, aby kontrolovali, či druhí spĺňajú požiadavky pre vstup.“
V Amerike v počiatkoch evanjelizácie misionári diskutovali o tom, kto by mal byť „hodným“ prijať krst. K čomu viedli takéto diskusie?
„Pápež Pavol III. odmietol teórie tých, ktorí tvrdili, že indiáni (indios) boli od prírody „neschopní“ prijať Evanjelium a potvrdil rozhodnutie tých, ktorí im uľahčovali krst. Zdajú sa to byť veci minulosti, a predsa, aj dnes existujú skupinky a sektory, čo sa prezentujú ako „osvietení“ - ilustrados, a aj Evanjelium uväzňujú do svojich pokrivených logík, ktoré rozdeľujú svet medzi „civilizovanosť“ a „barbarstvo“.
Niektorí majú tendenciu stavať do dialektického protikladu jasné ohlasovanie viery a sociálne diela. Vravia, že misia sa nemá redukovať na podporu sociálnych diel. Ide o oprávnenú obavu?
„Všetko to, čo spadá do horizontu Blahoslavenstiev a skutkov milosrdenstva, je v súlade s misiou a je to už ohlasovaním, je to už misiou. Cirkev nie je akousi mimovládnou organizáciou, Cirkev je niečo iné. Ale Cirkev je aj poľnou nemocnicou, kde sa prijímajú všetci, takí, akí sú, uzdravujú sa rany všetkých. A toto je súčasťou jej misie.
Gianni Valente sa pápeža pýta aj na súvis misie s mučeníctvom. Svätý Otec v odpovedi zdôrazňuje, že mučeníctvo i hlásanie Evanjelia majú „ten istý prameň, ktorým je Božia láska, vliata do našich sŕdc Duchom Svätým“.
„Mučeníctvo je najvyšším vyjadrením uznania a svedectva vydaného Kristovi, čo znamená naplnenie misie, apoštolského diela.“
„Cirkev je ako rieka. Ak voda v rieke netečie, stagnuje a ochorie. Keď Cirkev vychádza, kráča, cíti sa silnejšia.“ Tieto slová adresoval pápež František vo videoposolstve účastníkom 15. stretnutia cirkevných spoločenstiev Amazónie, ktoré sa koná od 18. do 22. júla v brazílskom Rondonópolise.
Neustále opakujete výraz „vychádzajúca Cirkev“. „Vychádzajúca Cirkev“ nie je módny výraz, ktorý som vymyslel ja. Je to Ježišov príkaz, ktorým v Markovom evanjeliu žiada od svojich učeníkov, aby šli do celého sveta a hlásali evanjelium „každému stvoreniu“. Cirkev je buď „vychádzajúca“, alebo nie je Cirkvou. Ak Cirkev nevychádza, pokazí sa, stratí svoju prirodzenosť. Stane sa duchovným združením.
Ani misia, ani „vychádzajúca Cirkev“ nie sú programom, zámerom, ktorý sa má realizovať silou vôle. Je to Kristus, ktorý umožňuje, aby Cirkev vyšla zo seba. V poslaní ohlasovať evanjelium sa dávaš do pohybu, lebo ťa podnecuje Duch Svätý, on ťa vedie. A keď niekam prídeš, uvedomíš si, že on prišiel prv ako ty a očakáva ťa. Pánov Duch prišiel pred tebou.
„Nevymyslel som ho ja, ale ide o Ježišovo prikázanie z Markovho evanjelia,“ poukazuje. „Cirkev buď vychádza, alebo nie je Cirkvou.