Paríž, "hlavné mesto lásky a svetiel" - má aj svoju temnejšiu stránku. A to doslova. Pod jeho slávnymi bulvármi a ulicami leží skutočná „ríša smrti“, smutná i desivá pripomienka minulosti tohto mesta.
Sepulkrálne pamiatky, čiže náhrobné kamene, epitafy, mortuáriá (pamiatka spojená s úmrtím alebo pohrebom - smrtné štítky), či tumby navštívené na cintorínoch alebo v chrámoch, sú, okrem iného, aj veľmi cenným prameňom prozopografických informácií o rôznych osobnostiach. Niekedy by sme mohli povedať, že nám priamo rozprávajú príbeh o svojom „nájomníkovi“.
PREHLIADKA SLÁVNYCH HROBOV - Paríž (Edith Piaf, Oscar Wilde atď.)
Parížske katakomby: Ríša mŕtvych pod mestom
Reč je o slávnych Les catacombes de Paris. Parížske katakomby sú vlastne pozostatkom rímskeho kameňolomu, kde sa ťažil kameň potrebný na budovanie mesta, vtedy nazvaného Lutetia Parisiorum. Postupom času začal Paríž prosperovať a rozrastať sa, s čím bol spojený ešte vyšší dopyt po kameni, čo bolo živnou pôdou pre nekontrolované podkopávanie mesta. S ťažbou sa prestalo až v 15. storočí, kedy sa ulice mesta začali na mnohých miestach prepadávať.
S rastúcim Parížom rástol pochopiteľne aj počet obyvateľov, žijúcich i tých mŕtvych. Cintoríny na okrajoch mesta sa stali odrazu mestskou súčasťou, mnohé bolo preto potrebné zrušiť kvôli novej zástavbe a pozostatky uložiť niekde inde. K vysokej úmrtnosti prispeli i morové epidémie a hnijúce mŕtvoly, ktoré predstavovali veľké nebezpečenstvo pre toto rýchlo sa rozrastajúce mesto, bolo treba čo najrýchlejšie odstraňovať. Najhoršie to bolo na cintoríne Les Innocents (Cintorín Neviniatok), kde sa niekoľkokrát stalo, že obyvatelia priľahlých domov sa zadusili výparmi z tlejúcich plytko pochovaných tiel. Táto skutočnosť nebola len otázkou hygieny, ale aj úcty. Preto kráľ Ľudovít XVI. v roku 1780 nariadil zrušenie všetkých cintorínov intra muros, teda vo vnútri hradieb, čo odštartovalo masívne exhumácie.
Za účelom sanitácie a vytvorenia dôstojnejšieho miesta posledného odpočinku využili práve katakomby, kde od 7. apríla 1786, kedy boli podzemné priestory posvätené, začali uskladňovať ľudské ostatky s označením cintorínov, z ktorých pochádzali. Kosti zároveň slúžili na spevňovanie tunelov, aby sa zabránilo ďalším prepadnutiam mesta do útrob zeme. Do roku 1814 bolo v katakombách umiestnených okolo 6 miliónov ostatkov mŕtvych ľudí. O vôbec prvé výskumy katakomb a ich konsolidáciu aj realizáciu kostrovej „výzdoby“ sa zaslúžil vikomt Louis-Étienne Héricart de Thury. Katakomby sa stali miestom návštev už v novoveku, kedy sem cielene zostupovala parížska aristokracia. Pozrieť sa tu bol aj Napoleon III. či kancelár Nemeckej ríše Bismarck.
Presný rozsah chodieb nie je známy. Jedny zdroje uvádzajú okolo 300 kilometrov, druhé zas až dvojnásobok. Kompletné preskúmanie chodieb je takmer nemožné a aj skúsení sprievodcovia majú pred týmito temnými tunelmi bázeň. Sprístupnený je len 2 km dlhý úsek. Návšteva iných častí katakomb je nelegálna i nebezpečná, riskujúc zablúdenie a smrť.
Tie sprístupnené 2 km katakomb ma viedli k chvíľkovému zamysleniu, či to dlhé čakanie vôbec naplnilo moje očakávanie. V konečnom dôsledku však áno. Prešli ste dlhočiznou chodbou s množstvom odbočiek a starých nástenných orientačných značení, až ste prišli k portálu s úžasným nápisom: „Arrete! C’est ici l’empire de la mort“, v preklade „Stojte! Toto je ríša mŕtvych“.
Cintorín Père-Lachaise: Miesto posledného odpočinku slávnych osobností
Druhým veľkým pietnym miestom v Paríži je ďalšia legenda - cintorín Père-Lachaise, doslova „otec (páter) Lachaise“. Ide o najväčší parížsky cintorín, s rozlohou 43,93 ha, nachádzajúci sa vo východnej časti mesta v 20. obvode, ktorý je zároveň jedným z najznámejších cintorínov sveta. Meno cintorína bolo odvodené z mena jezuitského kňaza a spovedníka kráľa Ľudovíta XIV. - pátra Françoisa d’Aix de Lachaise, z ktorého záhrady bol cintorín zriadený. Cintorín bol dňa 26. júna 1993 vyhlásený za národnú pamiatku. Nachádza sa tu zhruba 70 000 hrobov a rastie tu asi 5300 stromov.
Cintorín založil Napoleon Bonaparte v roku 1804, pričom prvý pohreb sa tu uskutočnil 21. mája toho istého roku. Správou cintorína bol poverený prefekt Nicolas Frochot, ktorý sa zaslúžil o to, že sa cintorín stal posledným odpočinkom obyvateľov z vyšších kruhov. Na vtedy ešte prázdnom cintoríne nechal rozostavať pomníky, sochy a náhrobky, ktoré boli šľachte a Cirkvi skonfiškované počas Veľkej francúzskej revolúcie. V roku 1817 sa mu podarilo pre cintorín získať pozostatky filozofa Pierra Abélarda i jeho žiačky a žiaľ aj milenky Heloisy, či údajné pozostatky Molièra (vlastným menom Jean-Baptiste Poquelin) a La Fontaina. Hoci sa o niekoľko rokov neskôr ukázalo, že pozostatky oboch spisovateľov neboli pravé, cintorín medzitým nadobudol lukratívnosť a veľkú známosť.
Významné osobnosti a ich hroby na Père-Lachaise
- Jean-François Champollion: Zakladateľ modernej egyptológie, ktorý rozlúštil egyptské hieroglyfy.
- Paul Gustave Doré: Francúzsky umelec, rytec a ilustrátor, známy svojou ilustrovanou Bibliou.
- Victor Noir: Novinár, ktorého hrob je známy bizarnými poverami.
- Oscar Wilde: Írsky dramatik, prozaik a básnik, ktorého hrob je cieľom prejavov náklonnosti.
- Fryderyk Chopin: Skladateľ.
- Honoré de Balzac: Spisovateľ.
- Édith Piaf: Šansoniérka.
Smutný príbeh s tragickým koncom nám „rozpráva“ náhrobok Victora Noira, ktorý bol až do svojej smrti v roku 1870 novinárom vo francúzskom denníku La Marseillaise. Mal iba 22 rokov, keď ho zabil princ Pierre Bonaparte, bratranec Napoleona III., ktorý v tom čase vládol. Princa totiž urazili články písané v La Marseillaise cielené na jeho rodinu a vyzval redaktora na súboj. Noir si mal dohodnúť čas a miesto konfrontácie, ale počas súboja sa strhla bitka a Bonaparte ho zastrelil. Za jeho vraždu nebol fakticky ani potrestaný, čo vyvolalo nepokoje.
Podobnému náporu nerozumných turistických zvyklostí čelí aj čudesný náhrobok írskeho dramatika, prozaika a básnika Oscara Wildea, ktorý bozkajú ženy a nechávajú tak na ňom odtlačky svojich pier. Náhrobok bol už mnohokrát od týchto stôp náklonnosti čistený, čo samozrejme stojí veľa peňazí. Životné výslnie Oscara Wildea ukončilo obvinenie z „obscénnosti“, čo bol v tých časoch eufemizmus pre homosexualitu. Spoločenský škandál ho zruinoval. Prišiel o manželku, ktorá sa s ním rozviedla a potom aj o peniaze. Život po dvojročnom pobyte v tvrdom väzení už bol radikálne iný a v znamení chudoby. Úspechom pre jeho dušu bolo to, že na smrteľnej posteli konvertoval na katolícku vieru, o ktorú sa počas života (paradoxne) zaujímal.
Okrem umeleckých diel a malebných zákutí nájdeme na cintoríne aj miesta, kde odpočívajú obete násilných konfliktov, napríklad povstania Parížskej komúny (147 zajatcov priamo zastrelených pri jednom múre tohto cintorína), a kde sú aj pamätníky venované obetiam židovskej genocídy z druhej svetovej vojny. Malebné uličky mieriace do svahu, tisíce vysokých stromov, v jednej časti geometrické a v druhej chaotické uličky dláždené žulovými kockami a lemované veľkými hrobkami či skromnejšími hrobmi nabádajú k blúdeniu a objavovaniu zaujímavých zákutí. To všetko je skrátka Père-Lachaise.
Invalidovňa a hrobka Napoleona Bonaparte
Medzi miestami posledného odpočinku, ktoré sú situované v sakrálnych stavbách naprieč celým Parížom, vyniká Église du Dôme v komplexe Invalidovňa, kde je v krypte v porfýrovom sarkofágu uložený generál a cisár Napoleon Bonaparte, ktorý sa v závere svojho života spoveďou a posledným pomazaním zmieril s rímskou Cirkvou.
Ďalšie významné miesta posledného odpočinku v Paríži:
- klasicistická kaplnka Sainte-Ursule de la Sorbonne, kde nájdeme sarkofág z bieleho mramoru, na ktorom je socha ležiaceho kardinála Armanda Jeana du Plessis de Richelieua podopieraná alegorickou postavou Viery a pri nohách so smútiacou Vedou;
- Kostol Saint-Eustache, kde je pochovaný Jean-Baptiste Colbert, najbližší spolupracovník kráľa Ľudovíta XIV. a jeho minister, tvorca hospodárskeho systému merkantilizmus, a kde mala pohreb Mozartova matka Anna Maria Walburga Mozartová;
- Basilique Notre-Dame-des-Victoires, ktorá je zas miestom posledného odpočinku Jeana-Baptiste Lullyho, významného dvorného skladateľa Ľudovíta XIV., ktorý bol faktickým tvorcom francúzskej národnej opery a ktorý svoju tvorbu zakončil tematickým päťhlasným kánonom „Umieraš, hriešnik, umieraš“.
Parížsky Panteón: Svätyňa národa a hrobka slávnych osobností
Rozporuplným je parížsky Panteón, ktorý pôvodne slúžil ako kostol zasvätený svätej Genovéve, no v súčasnosti, po mnohých prestavbách začatých už počas Veľkej francúzskej revolúcie, kombinuje „republikánsku liturgickú funkciu“ s funkciou hrobky slávnych osobností, ktoré tu boli pochované bezprostredne po ich smrti alebo v rámci tzv. pantheonizácie, kedy boli ich ostatky do Panteónu prenesené až neskôr. Pre mňa to bolo priam bizarné, sledujúc nástenné maľby s katolíckou tematikou, ktoré sú kombinované s pomníkmi tvoriacimi charakter „národnej a republikánskej svätyne“.
V podzemnom labyrinte chodieb a kaplniek nájdete pochované osobnosti akými boli napríklad básnik a politik Victor Hugo (jeho dielo Chrám Matky Božej v Paríži snáď pozná každý), prozaik a dramatik Alexandre Dumas starší (autor známych diel ako Traja mušketieri, Gróf Monte Christo a Kráľovnin náhrdelník), či prvá žena pochovaná na tomto mieste Mária Curie-Skłodowská, vedkyňa v oblasti fyziky a chémie. Tá je tu pochovaná v olovenej rakve, pretože aj po viac ako 80 rokoch je jej telo nebezpečné kvôli vysokej miere rádioaktivity.
Bazilika Saint-Denis: Pohrebisko francúzskych kráľov
Bazilika Saint-Denis je tradičným pohrebiskom francúzskych kráľov. Podľa legendy Chrám sv. Denisa v Paríži založila v 5. storočí sv. Genovéva na mieste, kde v 3. storočí zomrel prvý parížsky biskup sv. Denis, ktorý sa potom stal patrónom Francúzska. Po mučení Rimanmi (hovorí sa aj o Galoch) údajne putoval šesť kilometrov so sťatou hlavou pod pazuchou a tu skonal. Na mieste jeho skonu vznikol benediktínsky kláštor a francúzsky kráľ Dagobert tu založil kráľovské opátstvo sv. Denisa. Označujú ho za najstaršie vo Francúzsku. V ňom dal Dagobert vybudovať aj hrobku. Odvtedy, od 7. až do 18. storočia, pochovávali na tomto svätom mieste francúzskych kráľov, kráľovné a členov kráľovských rodov. Svorne tu tak vedľa seba odpočívajú Merovejovci, Karolovci, Kapetovci a Bourbonovci. Vidieť mnohé z ich figurálnych náhrobkov, s korunami na hlavách a zopätými rukami v modlitbe, je naozaj silný a dojemný zážitok.
Revolucionári sa snažili zničiť pozostatky kráľov a kráľovien z Baziliky sv. Denisa, odkiaľ mnohé vybrali a hodili ich do jám s vápnom, aby sa rozpustili. Bolo to obrovské rabovanie, počas ktorého sa stratilo mnoho cenností. Zo šiat zosnulých kráľov a kráľovien boli dokonca trhané zlaté nite a podobne. Chvíľkovú úctu vyjadrili len pozostatkom kráľa Henricha IV., ktorého mal ľud za jeho života celkom v obľube. No vzápätí sa na 126 rokov stratila jeho mumifikovaná hlava, ktorú niekto odrezal. O smutnom osude Ľudovíta XVI., jeho manželky Márie Antoinetty a ich syna Ľudovíta Karola Francúzskeho, po smrti jeho otca de iure kráľa Ľudovíta XVII., som písal v článku o Veľkej francúzskej revolúcii.
tags: #paris #kostol #sv #stefana #invalidovna