Pavlínsky kláštor v Trebišove má bohatú históriu, ktorá siaha až do začiatku 16. storočia. Táto rehoľa, pôvodom z Uhorska, zanechala v Trebišove významnú stopu.
Počiatky rehoľného života
Počiatky rehoľného sveta nadväzujú na pustovnícky život mnohých egyptských kresťanov, ktorí sa uchýlili na púšť v severnej Afrike a Prednej Ázii. K prvým pustovníkom patria sv. Pavol z Théb (228 - 341) a sv. Anton. V Egypte vznikla myšlienka spoločného súžitia ľudí, utekajúcich z náboženských dôvodov od spoločnosti. Okolo roku 320 vznikla prvá komunita, ktorú v Tabennísi sústredil sv. Pachomius. Ďalším krokom vo vývoji mníšstva bolo dielo Bazila Veľkého (†379), autora prvej veľkej rehole.
Koncom 4. storočia sv. Augustín (†430) založil prvú západnú rehoľnú komunitu. Na začiatku 6. storočia vznikol rehoľný text „Regula Magistri“. Regula Magistri sa stala vzorom pre ďalšiu veľkú rehoľu, ktorej autorom je Benedikt z Nursie (†547). V Monte Cassine roku 529 založil kláštor a zostavil rehoľné pravidlá, pozostávajúce zo 73 kapitol. Reguly sú zostavené tak, aby sa život rehoľníkov sústredil na slávne heslo „Ora et labora“ (Modli sa a pracuj).
Sv. Pavol sa narodil v Thébach (Egypt) roku 228. V čase Deciovho prenasledovania Pavla udali ako kresťana, preto utiekol do východoegyptskej púšte. Tam na kamenných terasách nad Červeným morom žil vyše 60 rokov pustovníckym, asketickým životom. V roku 341, keď už mal 113 rokov, objavil ho tam pustovník Anton s pomocou satyra, ktorý mu ukázal cestu. Ešte v stredoveku boli ostatky sv. Pavla Pustovníka prenesené z Konštantínopolu do Benátok a neskôr do Budína (1381). V 16. storočí relikvie preniesli do kláštorného kostola v Marianke pri Bratislave a odtiaľ potom do Trenčína.
Vznik a rozšírenie rádu pavlínov
Keď kanonik ostrihomskej kapituly Eusébius na základe príkladu svätého Pavla Pustovníka zjednotil v roku 1225 jednotlivo žijúcich pustovníkov, ešte netušil, že položil základy jediného pôvodne uhorského mužského rádu - pavlínov. Rád pavlínov vznikol v Uhorsku zlúčením starších skupín pustovníkov. Pavlínska tradícia považuje za zakladateľa ich rehole kanonika Ostrihomskej kapituly Eusébia, ktorý združil osamote žijúcich pustovníkov do jedného spoločenstva podľa vzoru sv. Pavla Thébskeho, prvého pustovníka. V roku 1250 dal pri jednej jaskyni v Pilišských horách postaviť rehoľný dom sv. Kríža. Neskôr sa strediskom pavlínov stal kláštor sv. Vavrinca pri Budíne. Roku 1256 bolo spoločenstvo potvrdené v ostrihomskej arcidiecéze. V roku 1262 komunitu potvrdil pápež Urban IV. Za Klementa V. pápežský legát Gentilis v roku 1308 pridelil rádu regulu (rehoľné pravidlá) podľa sv. Augustína. Tak vznikol rád pavlínov (OSPPE - Ordo Sancti Pauli Primi Eremitae - Rád svätého Pavla, prvého pustovníka).
Rád sa konštituoval v ostrihomskej arcidiecéze v roku 1256 a jeho existenciu potvrdil pápež Klement V. keď roku 1308 schválil jeho rehoľné pravidlá. Tak vznikal jediná pôvodne uhorská rehoľa pavlínov, ktorá malá svoj kláštor aj v Trebišove. Pavlínska rehoľa sa rýchlo rozšírila v lesnatých územiach celého Uhorska. Prví členovia rádu pavlínov sa v domácom uhorskom prostredí zoskupovali z radov šľachty. V spiritualite pavlínov sa spájala pustovnícka tradícia s pastoračnou činnosťou. Hlavnou úlohou bratov bola práca v školách a v duchovnej správe. Cudzia im nebola ani fyzická práca. V zachovávaní pôstov patrili pavlíni k najprísnejším askétom. Dôsledne dodržiavali „vita ascetica et eremitica“. Od konca 16. storočia sa čoraz viac aktivizovali vo vede, umení a kázaní, čo súviselo s ich protireformačnými snahami.
Rehole katolíckej cirkvi latinského obradu sa delia na inštitúcie mužské a ženské. K mužským patria: rytierske rády, krížovníci, rehoľní kanonici, mníšske rády, žobravé rády a rehoľní klerici. Pavlíni patria k žobravým rádom (ordines mendicantes), vznik ktorých bol spätý so vznikom stredovekých miest na začiatku 13. storočia. Prostriedky na svoju obživu si spočiatku vyžobrávali, vo vrcholnom stredoveku však už existovala zložitá rádová ekonomika. V období najväčšieho rozmachu mali pavlíni takmer 200 kláštorov v Uhorsku, Rakúsku, Poľsku, Nemecku i Portugalsku. K najstarším a najvýznamnejším na území Slovenska patrili stredoveké kláštory v Horných Lefantovciach (1369), Marianke (1377), Beckove (1430) a Trebišove (1502), v 17. storočí vznikli ďalšie v Trnave a Vranove nad Topľou, v 18.
Najvyšším predstaviteľom rádu je generálny prior. Provinciu vedie provinciálny prior a členov jedného kláštora (konventu) riadi prior.
Založenie kláštora v Trebišove
Trebišov vstúpil do dejín pavlínskeho rádu až po uplynutí takmer dvoch storočí od jeho vzniku. Trebišovský kláštor pavlínov (Monasterium de Terebes) bol založený začiatkom 16. storočia. Pavlínov povolal do Trebišova hradný pán Imrich Perényi a v roku 1502 im dal postaviť prvú kláštornú budovu. Odvtedy uplynulo práve 500 rokov. Imrich Perényi bol azda najvýznamnejším členom z magnátskeho rodu Perényiovcov, ktorých hlavným sídlom bol hrad Parič v Trebišove. Palatín Imrich dal roku 1502 postaviť v Trebišove dvojpodlažný kláštor. Prvú kláštornú budovu postavili roku 1502.
V roku 1504 sa Imrich Perényi stal uhorským palatínom. Vtedy vyhotovil pre rehoľu aj zakladaciu listinu. Kláštoru daroval trebišovský kostol a dediny Olaszi a Sára. Trebišovský kláštor pavlínov konfirmoval v roku 1504 pápež Július II. Na tú počesť sa v kláštore uskutočnila veľká slávnosť. Kostol blahoslavenej Panny Márie sa stal kláštorným, preto v nasledujúcom roku Imrich Perényi dal postaviť na farských pozemkoch nový kostol (či skôr kaplnku) sv. Pavlíni sa radia k mendikantom, teda žobravým rádom.
Dátum ani miesto jeho narodenia nie je známe. Jeho otcom bol Štefan, mladší brat Jána Perényiho. Imrichova matka Uršula zas bola dcérou bosenského kráľa Mikuláša Ujlakyho. Imrich Perényi bol županom Abovskej stolice, kráľovským stolníkom a v roku 1504 sa stal uhorským palatínom. Istý čas v rokoch 1509-1511, keď sa český a uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský zdržiaval v Prahe, bol jeho miestodržiteľom v Uhorsku. Velil kráľovskému vojsku a predsedal uhorskému snemu. Bol významnou osobnosťou pri uzavretí dohody v roku 1515 vo Viedni medzi cisárom Maximiliánom I. a kráľom Vladislavom II., ktorá zabezpečovala Habsburgovcom nástupnícke právo v českom i uhorskom kráľovstve. V roku 1517 ho za to cisár Maximilián I. povýšil na ríšske knieža a Vladislav II. mu daroval hradné panstvo Siklós. Palatín Imrich Perényi zomrel 5. februára 1519. V trebišovskom kostole sa uskutočnil veľkolepý pohreb s dôstojnosťou prináležiacou jeho postaveniu. Mramorový epitaf zakladateľa kláštora Imricha Perényiho († 1519) je umiestnený na južnej stene kostolnej svätyne pri oltári. Epitaf je vyhotovený na rozhraní dvoch umeleckých slohov, gotického a renesančného. Imrich je na náhrobníku vyobrazený v životnej veľkosti a realistickej podobe; má na sebe brnenie, stojí na chrbte leva, drží meč a zástavu s rodovým erbom.
Po Imrichovej smrti sa incidenty zo strany šľachty voči pavlínom stupňovali. Pavlínske majetky boli ohrozované prepadmi, čo si vyžadovalo pre mníšsky stav až neúnosnú ostražitosť. Pavlíni prežili veľmi rušné a neprajné časy.
Architektúra a život v kláštore
A akú podobu mal trebišovský kláštor? Architekt konventu, ale ani staršieho a umelecky oveľa významnejšieho gotického kostola z rozhrania 14. a 15. storočia, nie je známy. Nezachovali sa ani pôvodné stavebné plány stredovekého kláštora. Kláštornú budovu spočiatku tvoril dvojpodlažný dom, pristavaný k severnej stene kostolnej svätyne.
Objekt renesančného kláštora v tvare písmena I bol južným krídlom priamo pričlenený ku kostolu. V niektorých jeho miestnostiach sa zachovali hrebienkové klenby. Mária Spoločníková objavila pod omietkami zaujímavé fragmenty. Pozoruhodné sú aj kamenné ostenia spojovacích dverí. Kláštor bol v minulosti niekoľko krát obnovovaný. Priečelie obnovovali v rokoch 1678, 1720 pričom jeho členenie sa realizovalo roku 1876. Pôvodný kláštor mal na vonkajších múroch renesančné sgrafitá.
Charakteristickým znakom každého kláštora je spojenie kostola so štvorcovou záhradou, okolo ktorej je krížová chodba s ďalšími miestnosťami. Na severnej strane kostola okolo rajského dvora bolo postupne vybudované uzavreté a neprístupné obydlie členov konventu (clausura). Okolo záhrady je krížová chodba (ambit), ktorej názov vznikol z krížových procesií. Pôvodne bola arkádami otvorená do rajského dvora (priestor tzv. orlovne v našom kostole je vlastne južným krídlom krížovej chodby kláštora). Súčasťou a jednou z najdôležitejších miestností kláštora bola kapitulná sieň, v ktorej sa konali zasadania konventu. V spoločnej jedálni (refectorium), sa podávala jednotná strava. Do jedálne rehoľníkov zvolávali zvonením. Pred vstupom do jedálne bola umývareň alebo kúpeľňa (lavatorium). V kláštore boli vyčlenené priestory aj pre kuchyňu a zásobáreň potravín a nápojov (cellarium). Spálňa (dormitorium) bola pôvodne spoločná a platilo v nej prísne pravidlo mlčanlivosti; od 17. storočia však už mal každý člen konventu svoju samostatnú celu. Dôležitým priestorom bola knižnica. V scriptoriu sa opisovali stredoveké rukopisy. Súčasťou kláštora boli priestory školy, izby pre chorých, ale aj miestnosti pre pútnikov a návštevy. V podzemných priestoroch kostola a kláštora boli v kryptách pochovávaní zakladatelia a významní donátori z radov šľachty, ale aj vysokí cirkevní hodnostári. Hospodárske stavby boli súčasťou vonkajšej klauzúry. Západné krídlo kláštora dnes už neexistuje. Je možné, že po zrušení kláštora bolo zbúrané niekedy na rozhraní 18. a 19. storočia; v tom čase sa kostol architektonicky dotváral do súčasnej podoby (kostolnú vežu s bočnými kaplnkami vybudovali až v roku 1807).
Pavlíni spravovali aj rozsiahly pozemkový majetok. V okolí Trebišova mali polia, lúky, vinice i lesy. Početné donácie kláštoru naznačujú, že pavlíni z týchto majetkov mali značné príjmy. Už v roku 1514 zakladateľovi kláštora Imrichovi Perényimu poskytli 300 florénov, za čo dostali do zálohy dedinu Vojčice. V 16.-17. V zachovávaní pôstu patrili pavlíni k najdôslednejším askétom. Ich základnou stravou bol chlieb, zelenina a ryby. Z toho sa dá vysvetliť, prečo pri svojich kláštoroch zriaďovali mlyny a rybníky. Venovali sa kultivačným poľnohospodárskym prácam, starali sa o záhrady, ovocné sady a včelíny. Na začiatku 17. storočia bola majerská záhrada pri hrade Parič nazývaná „Dvaja mnísi“. Pavlíni mali v Trebišove aj právo výseku mäsa, rybolovu a výčapu.
Pavlíni sa veľmi aktívne zúčastňovali na náboženskom živote Trebišova i okolia. Medzi veriacimi boli obľúbení, vypomáhali miestnej fare. Zakladateľ a donátor trebišovského kláštora Imrich Perényi ešte pred smrťou dal najväčšiu časť svojho strieborného pokladu pavlínskym mníchom ako nadáciu na sväté omše za spásu jeho duše. Keď zomrel, pochovali ho do šľachtickej krypty pod kostolom, kam už predtým v roku 1458 pochovali aj bývalého župana Zemplínskej stolice a hlavného kráľovského pokladníka Jána Perényiho, ktorý je známy aj z bojov proti bratríkom a jiskrovcom.
Syn zakladateľa trebišovského kláštora Peter Perényi (1502-1548) bol dedičným županom Abovskej stolice. Zúčastnil sa bitky pri Moháči, bol strážcom uhorskej kráľovskej koruny a pokladu na hrade Füzér, za čo dostal od Ferdinanda I. panstvo Sárospatak. V rokoch 1534-1537 tam postavil hrad. Patril k prvým uhorským magnátom, ktorí si osvojili protestantské názory reformácie. Na svojích panstvách zaviedol do kostolov novú vieru. V roku 1530 pavlínov z Trebišova vyhnal a opustený kláštor dal zbúrať. Dedinu Vojčice zabral a kláštorné polia i záhrady pripojil k trebišovskému majeru. V Sárospataku Peter Perényi založil protestantskú školu, podporoval vydávanie protestantských kníh a aj sám sa venoval písaniu náboženskej literatúry. Kvôli podozreniu, že sa chcel stať uhorským kráľom pod tureckou zvrchovanosťou, dal ho Ferdinand I. Petrov syn Gabriel Perényi zabral aj ostatné majetky kláštora v dolnom Zemplíne.
V Trebišove sa ujala reformácia, kalvíni tu mali kostol i svojich kazateľov. V tom čase došlo aj k zmene symbolu Trebišova. Kým v priebehu 15. storočia mestečko na svojej pečati používalo znamenie s postavou Panny Márie, v prvej polovici 16. storočia sa do erbu dostali poľnohospodárske symboly - lemeš, čerieslo, tri klasy a dve hviezdičky.
Pavlíni sa do Trebišova mohli vrátiť až v 17. storočí za protireformácie. Hradný pán gróf Juraj Drugeth, zať legendami opradenej krvavej grófky Alžbety Báthoryovej, už v roku 1615 zariadil, aby rehoľníci znova mohli v Trebišove pôsobiť. No stalo sa tak až po roku 1650, keď ich opäť uviedla Anna Jakušičová, vdova po Jurajovom synovi Jánovi Drugethovi. Kvôli náboženským nepokojom sa v roku 1674 ukrývali na hrade Parič Mikuláš Szveteney, Ľudovít Barilovič a niekoľko ďalších mníchov.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1502 | Imrich Perényi dal postaviť prvú kláštornú budovu |
| 1504 | Pápež Július II. konfirmoval trebišovský kláštor |
| 1530 | Peter Perényi vyhnal pavlínov a zbúral kláštor |
| 17. storočie | Pavlíni sa vrátili do Trebišova |
| 1786 | Zrušenie pavlínskeho rádu Jozefom II. |
Zrušenie rádu a súčasnosť
Zrušením pavlínskeho rádu Jozefom II. Roku 1786 kláštor stratil svoje pôvodné určenie a bol využívaný na rôzne účely. V roku 1786 boli dekrétom cisára Jozefa II. všetky kláštory v Uhorsku i Rakúsku zrušené. Svoje kláštory postupne stratili aj provincie v Nemecku a Poľsku, kde zostal len jeden na Jasnej Hore v Čenstochovej.
Po 204 rokoch sa pavlíni na Slovensko vrátili. Na pozvanie biskupa Mons. Alojza Tkáča usadili sa vo Vranove nad Topľou otec Leander Pietras a otec Gregor Wach. Prišli 1.
Autor tohto príspevku pred niekoľkými rokmi nadviazal kontakty s poľskými pavlínmi. Už v decembri 1997 pri príležitosti 495. výročia založenia kláštora sme v Trebišove pripravili výstavu „Hrad Parič, kláštor pavlínov a šľachtici z Perína“. S prednáškou o dejinách rádu vystúpil aj Leander Tadeusz Pietras, predstavený komunity pavlínov a farár v kostole Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou. V júni 1998 v sprievode P. Leandra Tadeusza Pietrasa a ďalších otcov pavlínov navštívil Trebišov najvyšší predstaviteľ rádu - generálny predstavený P. Stanislaw Turek z Čenstochovej. V súčasnosti je generálnym priorom P.
Pod pojmom mníšstva nám obyčajne zídu na myseľ dva fenomény - kláštorná budova a rehoľník, odlišne odetý od ostatných pozemských súpútnikov. Štatúty cirkevných rádov totiž pre príslušníkov komunity predpisovali povinný spôsob odievania. Oblečenie rehoľníkov malo byť výrazom ich vnútra. Obuv i šaty museli preto zodpovedať rehoľným ideálom chudoby a pokory. Zaobstarávanie odevov patrilo k najväčším výdavkom kláštora a bolo zverené jednému z členov konventu. Rádový odev si v priebehu stáročí zachovával svoju základnú podobu, menšie úpravy mal len v materiáli alebo vo farbe. Aj pavlíni pôvodne hrdzavohnedú farbu odevu po roku 1341 zmenili na bielu. Rehoľným odevom pavlínov je biely habit (široká tunika siahajúca po členky), škapuliar (široký pruh látky s otvorom na hlavu) a kapucňa. K previazaniu habitu slúžila šnúra alebo pás, nazývaný cingulum. Pri dlhých cestách bol povolený aj čierny plášť.
V jednotlivých etapách rozvoja mníšstva vznikali rôzne modifikácie stavieb a kombinácií budov, v ktorých žili rehoľné spoločenstvá. Až benediktínstvo na základe pokynov Benedikta z Nursie (†547) vypracovalo model kláštora s ustálenou koncepciou. Plán takejto ideálnej podoby sa zachoval z 9.