Pokojné kúpeľné prostredie Piešťan už dlhé desaťročia láka mnohých spisovateľov, aby tu nielen hľadali stratené zdravie a zregenerovali si sily, ale aby v tichých zákutiach parkov, na kolonáde alebo ponorení v liečivej vode či v uzdravujúcom bahne hľadali aj tvorivú inšpiráciu a aby potom v pokoji izieb Domova spisovateľov cizelovali svoje diela.
Nemôžem spomenúť všetkých spisovateľov, ktorí navštívili Piešťany a liečili sa v nich, tak vymenujem len tých najvýznamnejších - nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Selma Lagerlöfová, známy obranca práv Slovákov Robert Seton-Watson, Karel Matěj Čapek-Chod, Josef Čapek, Jaroslav Hašek, František Xaver Šalda, Janko Jesenský, Pavol Socháň, Hana Gregorová, Vladimír Roy či cestovateľ Jiří Hanzelka.
Liečebné účinky piešťanských kúpeľov sa spomínajú už v 16. storočí. Napríklad roku 1571 Johann Crato z Krafftheimu, inak lekár troch cisárov, Ferdinanda I., Maximiliána II. a Maximiliána II. Prvá autentická správa o piešťanských kúpeľoch je o niekoľko rokov staršia.
Na začiatku Kolonádového mosta v Piešťanoch môže návštevník vidieť sochu barlolámača od Roberta Kühmayera. A nad ňou je nápis - Saluberrimae Pistinienses Thermae - Uzdravujúce piešťanské kúpele. Nie je to nejaký reklamný slogan v latinskom jazyku o svetoznámych kúpeľoch, ale je to názov básnickej skladby, ktorú v Piešťanoch pred vyše 380 rokmi vytvoril český pobielohorský exulant Adam Trajan Benešovský.
Verše napísal, ako aj z názvu vyplýva, po latinsky a v slovenčine vyšli zatiaľ v dvoch prekladoch. Prvýkrát preložil toto pozoruhodné dielo v roku 1942, pri 300. výročí vzniku tejto mimoriadne vzácnej literárnej pamiatky Valentín Beniak a nazval ho Chválospev na piešťanské kúpele. O živote Adama Trajana Benešovského (asi 1586 - 1650) vieme málo.
Vo svojej básni píše, že v čase jej písania mal 56 rokov. Ako prezrádza aj jeho meno, pochádzal z českého Benešova. Vysokoškolské vzdelanie získal na pražskej univerzite a v roku 1609 sa stal bakalárom. Potom pôsobil ako evanjelický kňaz vo Vimperku a po bitke pri Bielej hore roku 1620 odišiel do vyhnanstva.
Po dlhšej anabáze zakotvil v Drahovciach, kde kázal slovo božie. Aj keď ešte pred Trajanom navštívili Piešťany významní lekári i cestovatelia a opísali ich vo svojich dielach, Adam Trajan ako prvý siahol k umeleckému stvárneniu života v piešťanských kúpeľoch. Formou elegického disticha ďakuje bohu za liečivý dar piešťanských prameňov a v básnickej skladbe, ktorá má 276 veršov, si osobitne všíma pobyt rozličných spoločenských vrstiev v kúpeľoch a popisuje aj liečebné metódy.
Známe latinské príslovie „Aj knihy majú svoje osudy“ platí i na básnickú skladbu Adama Trajana Benešovského. Zachoval sa len jeden jediný exemplár básne, a to v archíve evanjelického kolégia v Blatnom Potoku (Sárospatak) v Maďarsku, a to vďaka neznámemu knihovníkovi, ktorý z tohto pozoruhodného diela urobil odpis. V roku 1926 potom publikoval báseň známy piešťanský kúpeľný lekár Dr.
Chválospev na piešťanské kúpele nie je jediným dielom Adama Trajana Benešovského. Písal aj práce zdravotníckeho charakteru (Kratičké vypsání příčin rány morové), diela náboženské (Pout betlémska a Užitečné rozjímaní o postu), vojenské (Historie o válkách).
Významný slovenský prozaik medzivojnového obdobia Gejza Vámoš (1901 - 1956) sa prisťahoval do Piešťan v roku 1929 a ordinoval v nich ako kúpeľný lekár a lekár Okresnej nemocenskej pokladnice. Bol špecialistom na balneológiu a liečenie reumatizmu. Medzi Vámošových pacientov patrili napríklad František Xaver Šalda a Robert Seton-Watson, známy aj pod menom Scotus Viator.
Gejza Vámoš sa v Piešťanoch zapájal do kultúrneho života mesta, redigoval časopis Piešťany a okolie a týždenník Piešťanské zprávy. Vámoš však do Piešťan pravidelne chodieval už dávno pred tým, ako tu začal stále bývať a ordinovať. Od roku 1922 počas letných sezón sprevádzal do Piešťan profesora Edvarda Cmunta, u ktorého pôsobil ako asistent na Katedre balneológie a fyziatrie na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej.
Vámoš sa usadil v Piešťanoch ako známy spisovateľ, pretože už si získal renomé ako autor zbierky noviel Editino očko a práve v čase, keď sa presťahoval do Piešťan, mu vyšiel román Atómy Boha. V Piešťanoch napísal ďalšie tri romány.
V literárnych kruhoch bol román vysoko hodnotený, získal Cenu vydavateľstva Melantrich, ale keďže bol namierený proti spoločenskému kastovníctvu a výlučnosti, založenej na dávno prekonaných dogmách, vzbudil nevôľu tak židovských, ako aj katolíckych kruhov. A keďže sa príbeh odohrával aj v Bahňanoch, čo je zašifrovaný názov Piešťan, dotknutý sa cítil aj Spolok slovenských lekárov. Podal na Vámoša žalobu pre urážku lekárskeho stavu Lekárskej komore, ktorá Vámoša zo svojich radov vylúčila.
Vo Vámošovej pozostalosti sa našiel koncept listu, ktorým komentoval celú aféru, ale z neznámych príčin ho neuverejnil: „Čas pomaly, ale bezpečne zastiera dojmy a chorobné výkvety ľudskej mrzkosti zmierlivým závojom odpúšťania. Poslednú tretinu života prežil Vámoš ako vyhnanec túlajúci sa takmer po celom svete.
Keď bolo isté, že vír rasovej neznášanlivosti, ktorý sa rozšíril takmer po celej Európe, zasiahne aj Slovensko, 13. marca 1939 odcestoval z Piešťan najprv do Francúzska a odtiaľ na Cejlón. Ani tu sa dlho nezdržal, odišiel do Číny, kde sa uchytil vďaka lekárskemu povolaniu. Pri liečbe používal piešťanské bahno, ktoré mu posielal otec, kým aj on neskončil v koncentračnom tábore.
Po desiatich rokoch prežitých v Číne odišiel Vámoš do Japonska, Indie a napokon do Brazílie, kde zomrel 18.
Ivan Krasko (1876 - 1958) sa stal Piešťancom roku 1943, keď mal už 67 rokov. Kraskova básnická lýra, ako vieme, stíchla rýchlo a nečakane veľmi skoro, a keď sa z Bratislavy presťahoval do Piešťan, mlčala už vyše tridsať rokov. Keď žil v Piešťanoch, udelili mu v roku 1946 titul národného umelca.
Vyšli mu aj dve knihy. Dielo, do ktorého zaradil aj nepublikované verše, a roku 1956 kniha prekladov z rumunskej poézie Tiene na obraze času, obsahujúca najmä verše jeho obľúbeného básnika Mihaia Eminisca, ktoré preložil na konci 19.
Život Ivana Kraska v Piešťanoch pripomína dom, v ktorom žil. V súčasnosti je v ňom Pamätná izba Ivana Krasku. Otvorili ju v roku 1976 pri príležitosti 100. výročia básnikovho narodenia. Po roku 1989 bola zásluhou spisovateľa Ladislava Mňačka, druhého manžela Kraskovej dcéry Evy, expozícia reinštalovaná. Venovaná je básnikovmu životu, jeho rodine, štúdiám, profesionálnej kariére chemika i politickej činnosti počas prvej republiky. Približuje aj jeho umeleckú tvorbu.
Aj ďalší slovenský spisovateľ Ivan Stodola sa prisťahoval do Piešťan až po zenite svojich tvorivých síl. On, kráľ modernej slovenskej drámy, prišiel do Piešťan s poriadne polámanou korunou a roztrhaným rúchom. Stodola drámy nielen písal - jednu aj osobne prežil. Na základe vykonštruovaných dôkazov ho odsúdili na osem rokov väzenia, stratu občianskych slobôd, konfiškáciu majetku a pokutu 100 000 korún. Netreba zdôrazňovať, že proces mal politický podtón.
V odôvodnení rozsudku sa uvádzalo, že korene Stodolovej trestnej činnosti boli v jeho buržoáznej ideológii a triednom pôvode. Stodolu napokon prepustili po 23 mesiacoch žalára na základe amnestie so zákazom vykonávať tri roky verejnú funkciu. Ivan Stodola v Piešťanoch napísal len jednu divadelnú hru - Pre sto toliarov z čias tureckých nájazdov na Slovensko. Hra sa nedočkala inscenovania. Väčší úspech mal Stodola ako prozaik.
Maliar a spisovateľ Janko Alexy žil v Piešťanoch v rokoch 1932 - 1937. Neúspešne sa v meste snažil založiť umeleckú kolóniu, v ktorej by, rovnako ako v zahraničí, žili maliari a tvorili. Tu sa aj oženil so Šarlotou Buganovou.
Spisovateľov, piešťanských rodákov, zaznamenávame až v 30. rokoch minulého storočia. V meste sa narodil Berco Trnavec (1934 -2016), vlastným menom Bartolomej Trnavec, ktorý v Piešťanoch študoval na gymnáziu. Po troch rokoch práce v humoristickom časopise Roháč sa stal až do odchodu na dôchodok pracovníkom redakcie zábavných žánrov vo vtedy v Československom rozhlase v Bratislave.
Prácu vykonával s nadšením a plným nasadením. Bol autorom mnohých kabaretov, humoristických pásiem, dramatizácií diel významných svetových i slovenských autorov, najmä z oblasti humoristickej literatúry. Aj literárna tvorba ďalšieho piešťanského rodáka Vojtecha Haringa (1942 - 2014) dokazovala, že Piešťanci mali zmysel pre humor.
Povolaním psychológ sa angažoval v kultúrnom živote rodného mesta. V polovici 90. rokov bol spoluzakladateľom Divadelného ochotníckeho súboru Ivana Stodolu, pre ktorý napísal divadelnú hru Lysistrata po slovensky a sám v nej účinkoval. Jeho humoristické pásma a kabarety odvysielal Slovenský rozhlas, jeho fejtóny a epigramy uverejňovali slovenské noviny a časopisy (Literárny týždenník, Roháč, Smena na nedeľu, Slovenské národné noviny). Knižne vydal Euroaforizmy, Epitafy pre živých, zdravých a šťastných, Literárne poklesky s výtvarnými zábleskami.
Kveta Dašková (1935 - 2021) študovala na miestnom gymnáziu. Pracovala vo vydavateľstve Mladé letá a ako spisovateľka sa zameriavala predovšetkým na mladého čitateľa. V roku 1963 debutovala knižkou Slnko v konzerve (spolu s J. Pantoflíčkom). Odvtedy vydala knihy Slová z dovozu, Milión krokov bez nehody a naposledy Peťka, ja a osem medvedíkov. Záslužnú prácu vykonala aj ako vydavateľská redaktorka. Po roku 1990 založila Vydavateľstvo Q 111, v ktorom vydávala knihy predovšetkým pre náročného čitateľa.
Prekladateľ Otakar Kořínek (1946) po skončení štúdií najprv pôsobil ako právnik, od roku 1985 prekladateľ a novinár na voľnej nohe. V roku 1991 bol tlačovým tajomníkom predsedu Federálneho zhromaždenia Alexandra Dubčeka. Prekladá klasické i súčasné diela významných spisovateľov z anglofónnej jazykovej oblasti.
V jeho širokospektrálnom prekladateľskom registri nájdeme najvýznamnejšie diela výrazných osobností klasickej i modernej literatúry, divadelné hry, náročné eseje, ale aj diela tzv. ľahších žánrov určené širšiemu okruhu čitateľov ako detektívky, špionážne a politické romány, thrillery, ľúbostné a romantické príbehy. Okrem anglickej a americkej literatúry prekladá aj tvorbu kanadských a írskych autorov. Spolu preložil vyše 200 románov, kníh esejí i divadelných hier.
Andrej Štiavnický (1963 - 2023), vlastným menom Ján Šintál, sa v prozaickej tvorbe venoval predovšetkým jednej téme. V rozsiahlom románovom cykle (napísal deväť častí, poslednou bola posmrtne vydaná kniha Prízrak Alžbety Bátoriovej) stvárňuje príbeh Alžbety Bátoriovej a jej doby. Ako sám tvrdil v rozhovoroch, k písaniu kníh o nej sa dostal až po vyše tridsaťročnej permanentnej príprave, po dôkladnom štúdiu dokumentov a ostatného archívneho materiálu.
Začínal tam, kde iní spisovatelia skončili. Andreja Štiavnického zaujímali predovšetkým osudy Alžbety Bátoriovej po odhalení jej zločinov a doživotnom uväznení na Čachtickom hrade, ale približuje aj historické udalosti po jej smrti. V románovej sérii autor zobrazuje snahu niektorých uhorských šľachticov s podporou panovníka postaviť ju pred súd a dosiahnuť spravodlivý a prísny rozsudok.
Exotikou vonia literárne dielo Emire Khidayer (1971), ktorá vyštudovala arabistiku, anglistiku a islamistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracovala v diplomatických službách i v súkromnom sektore. Najmladšou spisovateľkou z Piešťan je Mária Dopjerová-Danthine (1974), ktorá od roku 1999 žije v Paríži.
Desaťtisíce ľudí už hľadalo v Piešťanoch svoje zdravie a mnohí z nich ho aj skutočne našli - medzi nimi dokonca aj korunované hlavy. Tu treba zdôrazniť, že o zveľadenie piešťanských kúpeľov sa významne zaslúžil najmä Ľudovít Winter (1870 - 1968) a jemu vďačíme za to, že medzi dvoma vojnami mali prívlastok svetové.
Wintera postihol napokon krutý osud. Stal sa obeťou dvoch totalít, prvej fašistickej, pre svoj židovský pôvod, druhej komunistickej, pre svoj úspech a výnimočný podnikateľský talent.
V roku 1543 sa kvôli nebezpečenstvu tureckej invázie do vtedajšej Európy presťahoval ostrihomský arcibiskup spolu s katedrálnou kapitulou z Ostrihomu do Trnavy. Toto rozhodnutie urobil arcibiskup Pavol z Vardy (1526-1549). Trnava sa vtedy na dlhé obdobie stala centrom kultúrneho i náboženského života krajiny.
K návratu arcibiskupa a katedrálnej kapituly do Ostrihomu prišlo v roku 1820 z rozhodnutia ostrihomského arcibiskupa prímasa Alexandra kardinála Rudnaya (1819-1831), rodáka zo Svätého Kríža nad Váhom (v súčasnosti Považany). Z tohto dôvodu sa vážne premýšľalo nad tým, ako nahradiť katedrálnu kapitulu, aby po jej presťahovaní do Ostrihomu nezostala Trnava osirotená.
Približne po štvrťstoročí ostrihomský arcibiskup Jozef Kopácsy (1838-1847) zriadil šesťčlennú Kolegiálnu kapitulu sv. Mikuláša v Trnave. 16. februára 1843 ju zriaďovacou listinou potvrdil rakúsky panovník Ferdinand I. Prvý štatút kolegiálnej kapituly bol schválený ostrihomským arcibiskupom Jozefom Kopacsom 31. decembra 1843. Slávnostná inštalácia kanonikov sa konala 1. januára 1844 v Kostole sv. Mikuláša.
V novodobej histórii trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch dekrétom č. 9840/2016 potvrdil kánonicko-právnu existenciu Kolegiálnej kapituly sv. Mikuláša v Trnave, zriadenej v kolegiálnom a zároveň farskom kostole zasvätenom biskupovi z lykijskej Myry, povýšenom v roku 2008 pápežom Benediktom XVI. na baziliku menšiu (basilica minor), a 6. decembra 2016 ju obnovil menovaním nových členov na uprázdnené kanonikáty tejto kapituly, ktoré boli do toho dňa dlhodobo neobsadené po odchode všetkých jej predchádzajúcich členov z tohto pozemského do večného života.
V stredu 24. mája 2017, v predvečer slávnosti Nanebovstúpenia Pána, sa v Bazilike sv. Mikuláša konala slávnostná inštalácia týchto v decembri 2016 menovaných kanonikov.
Kongregácia pre klerikov cez inštrukciu Ut Eminentiae zo dňa 18. marca 1987 pobáda kapituly k revízii štatútov kapitúl. Preto sa kanonici Kolegiálnej kapituly sv. Mikuláša v Trnave zišli na zasadaní kapituly 1. mája 2017, kde odsúhlasili revíziu pôvodného štatútu z roku 1843 podľa súčasných noriem Katolíckej cirkvi.
Pôvodná šesťčlenná Kolegiálna kapitula sv. Mikuláša v Trnave sa tak rozšírila na sedemčlennú. Štatút, po zrelom uvážení, schválil trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch 31. októbra 2017. Nový kanonikát kanonika penitenciára bol obsadený menovaním zo dňa 3. novembra 2017.
Kanonici Kolegiálnej kapituly sv. Mikuláša sa v roku 2017 spolu s trnavským arcibiskupom Mons. Jánom Oroschom obrátili na Kongregáciu pre klerikov so žiadosťou o udelenie fakulty, aby kapitula mohla používať oblečenie a insígnie schválené trnavským arcibiskupom v zrevidovanom štatúte. Svätý stolec prostredníctvom Kongregácie pre klerikov 30. októbra 2020, "berúc do úvahy dôležitosť, ktorú zohráva táto kapitula v histórii miestnej Cirkvi," odobril schválenie štatútu.
V roku 2020 trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch, po odporúčaní kanonikov Kolegiálnej kapituly sv. Mikuláša, menoval prvých dvoch kňazov Trnavskej arcidiecézy za honorárnych kanonikov obnovenej kapituly.
Kanonici Kolegiálnej Kapituly sv. Mikuláša v Trnave od roku 2016:
- PREPOŠT - vsdp. Mons. Stanislav Vojtko, farár v Horných Orešanoch, dekan Smolenického dekanátu (menovaný 30.09.2021, inštalovaný 1.10.2021)
- KANONIK LEKTOR - vsdp. Ján Hallon, farár dekan v Seredi (menovaný 6.12.2016, inštalovaný 24.05.2017)
- KANONIK KANTOR - vsdp. Mons. Peter Šimko, generálny vikár (menovaný 30.09.2021, inštalovaný 1.10.2021)
- KANONIK KUSTOS - vsdp. Pavol Šintál, farár v Trakoviciach (menovaný 6.12.2016, inštalovaný 24.05.2017)
- KANONIK PENITENCIÁR - vsdp. Libor Škriputa, farár v Šoporni (menovaný 3.11.2017, inštalovaný 3.11.2017)
- KANONIK SENIOR - vsdp. Mons. Ladislav Tóth, farár v Diakovciach a biskupský vikár (menovaný 6.12.2016, inštalovaný 24.05.2017)
- KANONIK JUNIOR - vsdp. Róbert Kiss, farár dekan v Komárne a generálny vikár (menovaný 6.12.2016, inštalovaný 24.05.2017)
Emeritní Kanonici Kolegiálnej Kapituly sv. Mikuláša v Trnave:
- EMERITNÝ PREPOŠT - vsdp. Mons. Ján Pavčír (menovaný 6.12.2016, inštalovaný 24.05.2017, zrieknutie sa úradu prijaté 30.01.2021)
Honorárni Kanonici Kol. Kapituly sv. Mikuláša v Trnave od roku 2016:
- Vsdp. Blažej Čaputa, honorárny kanonik (farár dekan v Novom Meste nad Váhom - menovaný 24. júna 2022)
- Vsdp. Jozef Gallovič, honorárny kanonik (farár dekan v Trnave - menovaný 2. júla 2021)
- Vsdp. Attila Józsa, honorárny kanonik (farár dekan v Hurbanove - menovaný 24. júna 2022)
- Vsdp. Dušan Kolenčík, honorárny kanonik (kancelár Trnavskej arcibiskupskej kúrie - menovaný 24. júna 2022)
- Vsdp. Jozef Lefler, honorárny kanonik (výpomocný duchovný v Cíferi - menovaný 20. augusta 2020 - zomrel 2. februára 2021)
- Vsdp. Mons. Jozef Marko, honorárny kanonik (farár v Dobrej Vode - menovaný 26. februára 2024)
- Vsdp. Mons. Ladislav Šalka, honorárny kanonik(farár v Matúškove - menovaný 21. novembra 2020)
- Vsdp. Ján Vido, honorárny kanonik(notár Trnavskej arcibiskupskej kúrie - menovaný 24. júna 2022)
Pavol Šintál, ako kanonik kustós, zohráva dôležitú úlohu v Kolegiálnej kapitule sv. Mikuláša v Trnave a svojou prácou prispieva k jej obnove a fungovaniu.
Inštalácia kanonikov v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave