Pelikán, exotický vták, nie je medzi kresťanskými symbolmi častým zjavom. Napriek tomu má hlboký význam, ktorý sa odráža v umení, literatúre a liturgii.
Freska s ukrižovaním od Fra Angelica s bielym pelikánom hniezdiacim nad krížom.
Pelikán v Biblii a antike
Textologická stopa vedie k žalmom. „Similis factus sum pellicano solitudinis, factus sum sicut nyctiorax in ruinis. Vigilavi et factus sum sicut passer solitarius in tecto“ - čítame v žalme 102 (respektíve 101) a pellicanus solitudinis z kláštornej fresky dostáva biblické kontúry. Oblečme tieto verše do slovenských jazykových šiat: „Som ako pelikán na púšti (v samote púšte, pozn. naša), ako kuvik uprostred zrúcanín. Nemôžem spať (doslova bdel som, vigilavi je indikatív perfekta aktíva, pozn. naša) a som ako osamelý vrabec na streche.“ Žalmista zdôrazňuje pocit zdanlivej opustenosti nebeským Otcom. Medzi vtáctvom, ktoré cituje, kladie na prvé miesto pelikána - antický symbol sebaobetovania a lásky víťaziacej nad smrťou.
Svätý Augustín mal pri výklade tohto žalmu pravdepodobne poruke grécku prírodovednú zbierku Φυσιολόγος (v latinskom prepise Physiologus), ktorá vznikla koncom 3. storočia v Alexandrii. Ich cieľom však nebola zábava, ale odovzdanie mravného poučenia. Týmto zbierkam sa hovorilo bestiaria (singulár bestiarium). Physiologus (v preklade z gréčtiny „Prírodoslovec“, spisovne Prírodovedec) zaujme napríklad rozprávaním o mŕtvych levíčatách, ktoré ožijú, keď na ne dýchne starý vodca svorky.
Mozaiku tajomných zvierat dopĺňa legenda o láskavom pelikánovi. Hovorí sa, že keď vtáčatá rastú, udierajú zobákmi svoju matku, ktorá ich v hneve usmrtí. Tri dni nad nimi žiali, no nakoniec ich privedie k životu. Otvorí si rany spôsobené zobákmi vtáčích detí a krvou z týchto rán oživí mláďatá. Zdá sa vám toto rozprávanie alexandrijského Gréka nelogické a kruté? Physiologus je kresťanský spis, za každou alegóriou drieme teologická poučka. Vtáčatá ďobajúce matku sú zrkadlom bolesti, ktorú Stvoriteľovi spôsobuje modloslužba a moloch pohanstva. Pelikán usmrcujúci mláďatá je obrazom spravodlivého Božieho hnevu a trojdňový nárek bájneho vtáka možno chápať ako narážku na veľkonočné triduum. Narácia vrcholí jasným kristologickým odkazom - salvifickou (spásonosnou) obetou Božieho Syna a dôrazom na liečivý význam Jeho Krvi.
Pelikán však v tomto prípade nie je alter Christus, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Je to matka Cirkev, ktorá plače slzami pelikána nad hriešnymi deťmi trhajúcimi Kristovo Telo. Cirkev nie bezdôvodne vidí v Eucharistii mysterium tremendum. Byzantská liturgia varuje, aby sme neprijímali ad damnationem (na odsúdenie), ale na uzdravenie duše a tela (ad medelam animae et corporis). Eucharistia je liek, no aj zbraň - pre zlo prudko smrteľná.
Rovnaká ideová niť (liečivá sila krvi) sa vinie indickou ľudovou rozprávkou, v ktorej rozzúrený pelikán zabíja svoje mláďatká. Svoj čin čoskoro oľutuje a vzkriesi ich cum pretiosissimo suo sanguine. Autor Physiologa sa zrejme inšpiroval indickou predkresťanskou fabulou, ktorú naplnil kresťanským sapienciálnym obsahom. Boh Starého zákona pripravil skazenému ľudstvu lekciu v podobe potopy (smrť stvorenia - mláďat), no daroval nám aj nevysychajúci prameň krstnej vody (krv pelikána). Matéria krstu je v tomto prípade opozitum smrtonosných vôd potopy. Stará voda život brala, nová ho dáva.
V starovekom Egypte bol pelikán symbolom posmrtného života. Bájny vták mohol podľa staroegyptských predstáv sprevádzať dušu do podsvetia.
Symbolika a význam
Traduje sa, že pelikán v prípade núdze o potravu, kedy nemá, čím by nakŕmil svoje mláďatá, svojim zobákom rozkole vlastnú hruď a potom mláďatá kŕmi krvou a mäsom z tejto rany. Vďaka tomu sa stal symbolom sebaobetovania a utrpenia pre dobro iných, čiže v prenesenom slova zmysle symbolom Krista, ktorý trpel a zomrel za všetkých hriešnikov.
Stredoveký svet videl v pelikánovi jeden z archetypov Krista a Cirkvi, impozantný vták sa preto objavuje na svätostánkoch.
Keďže spomínaný rumunský eremita zomrel v roku 1960, základy modernej metodológie v historiografii a klasickej filológii mu neboli cudzie. Chozevitov pohľad na symbolizmus pelikána je o to zaujímavejší. V porovnaní s gréckym Physiologom kladie dôraz na priamu konfrontáciu Krista a diabla. Jedného dňa vraj zaliezol do hniezda pelikána jedovatý had. Kým nič netušiaca samica lovila ryby, had zaútočil na jej bezbranné mláďatá a smrteľne ich zranil. Vtom priletela ich matka a hada zabila v súboji. Keď uvidela, že vtáčatá sú otrávené a napoly mŕtve, prepichla si rebro zobákom a pokropila mladé svojou krvou. Tá začala pôsobiť ako antidotum (protijed) a mláďatá sa celkom uzdravili.
Legenda tlmočená orthodoxným mníchom sústreďuje na malej ploche všetky znaky antickej drámy, od expozície cez kolíziu, kulmináciu až po finálnu katharsis. Dôležitým motívom je víťazný boj pelikána s hadom, za ktorým treba vidieť pošliapanie pekelných mocností Ježišom Kristom. Hniezdo je symbolom rajskej záhrady, v ktorej diabol infikoval človeka jedom prvotného hriechu. Rozhodnutie pelikána zachrániť svoje ratolesti práve vlastnou krvou je sine dubio narážkou na Kristovo sacrificium a zároveň glorifikáciou Božej Krvi - protijedu na venenum hriechu.
Pravoslávna exegéza, ktorú akceptuje aj rumunské gréckokatolícke spoločenstvo, vidí v krvi pelikána okrem eucharistickej väzby aj symbol ozdravujúceho kresťanského učenia - náuky, ktorá vychádza z Kristovho vnútra.
Krv Božieho pelikána - Krista - na Západe dokonale ospieval svätý Tomáš Akvinský. Jeho hymnus Adoro te devote (Vrúcne sa ti klaniam) je spätý so sviatkom Božieho Tela (Corpus Christi), ktorý zaviedol Svätý Otec Urban IV. Kontext strofy prezrádza viac: „Pie pellicane, Jesu Domine, me immundum munda tuo sanguine, cuius una stilla salvum facere totum mundum quit ab omni scelere.“ („Láskavý a zbožný pelikán, Pane Ježišu, obmy ma nečistého svojou krvou, ktorej jediná kvapka dokáže zachrániť celý svet od všetkého hriechu a zločinu.“)
Silesius dáva radu duchovne mŕtvemu veriacemu, aby občerstvil svoju dušu pod krídlami nebeského Pelikána - Božieho Syna. Pokropí ťa vodou a krvou e suo corde.
Obetavého vtáka, v ktorom cirkevní otcovia videli obrazy Krista a Cirkvi, si obľúbili aj ľudoví umelci.
Dve krídla pelikána predstavujú Starý a Nový zákon.
Pelikán v heraldike.
Pelikán v umení a heraldike
Pelikány v rôznych podobách prenikli aj do heraldiky, typické specimen sui generis je erb a pečať amerického štátu Louisiana. Mýtický vták nechýba na stredovekých krížoch v byzantskom a gotickom štýle najmä talianskej proveniencie. Jeden z najkrajších príkladov krucifixu s pelikánom nájdeme v katedrále svätého Vavrinca v chorvátskom Trogire. Zoznam, kde všade máva krídlami tento antický symbol dokonalej obety, by bol veľmi dlhý.
Symbol pelikána kŕmiaceho vlastnou krvou svoje mláďatá je pomerne rozšíreným motívom v umení a heraldike, ale aj v liturgickej hudbe. Mnohorakosť a obľuba motívu pelikána je mimoriadna. Pelikána ako atribút obetavej lásky a morálnych hodnôt poznali a poznajú aj kultúry mimo západnej civilizácie a kresťanského náboženstva.
V 13. storočí zložil Tomáš Akvinský známu liturgickú pieseň Adoro te devote... Tretia sloha piesne oslovuje zbožného Pelikána... Dante Alighieri umiestnil symboliku pelikána do svojej Božskej komédie. V 17. a 18. storočí bol pelikán mimoriadne obľúbeným symbolom v evanjelickom a kalvínskom prostredí. Pápež Pavol VI. razil mince s pelikánom na reverze.
Na kráľovské dvere ikonostasu gréckokatolíckeho chrámu v Regetovke dáva pozor aj pelikán.
Bol poslušný až na smrť na kríži, učí biblický verš s mozaikou bájneho vtáka.
Tento pelikán sa zahniezdil nad barokovým svätostánkom.
tags: #pelikan #krestansky #symbol