Pôsobenie kňaza vo farnosti je požehnaným časom ako pre kňaza, tak aj pre farnosť. Peter Tkáč, kňaz s bohatými skúsenosťami, pôsobil vo viacerých farnostiach a stretol sa s rôznymi výzvami a radosťami. V tomto článku sa pozrieme na jeho životnú cestu, pastoračnú činnosť a záľubu v horolezectve.
Začiatky kňazskej cesty
Duchovný otec Peter pôsobil 14 rokov vo farnosti Krížovany. Keď ho pán arcibiskup Alojz Tkáč oslovil, že ho chce poslať do tejto farnosti, povedal, že je to pole neorané a treba veľa orať. Nevedel, čo ho v tej farnosti čaká, vôbec nevedel, kde sa nachádzajú Krížovany.
Po vysviacke sa vybral do Krížovan a keďže nepoznal cestu, tak neprešiel cez Chminiansku Novú Ves, ale naokolo cez Široké do Hrabkova a do Krížovan. Tam sa predstavil vtedajšiemu farárovi a začal spoznávať farnosť. Zistil, že naozaj je čo „orať“. Bol to ťažký začiatok, veriaci boli zvyknutí na inú pastoráciu.
Duchovný otec Peter pripomína svätého arského farára, ktorý vedel aj vtipkovať. Podobne aj on má zmysel pre humor, ale bol aj tvrdý a ľudí ostro kritizoval. Našli sa ľudia, ktorí sa na neho ponosovali, ale na druhej strane jeho kázne dokázali osloviť mnohé duše, ktoré ho mali v úcte a láske, tak ako je to aj u vás.
Počas jeho pôsobenia veriaci s jeho pomocou vybudovali nový chrám v Krížovanoch, zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu. Keď vošiel do krížovanského kostola, tak ako arský farár horko zaplakal a povedal: „Presne ako v Arse.“ Kostol zatuchnutý, zanedbaný, vo farnosti sa pilo ako v Arse, jednoducho v mnohých veciach presne tak, ako to bolo u arského farára.
Preto veľmi napomínal mladých, aby nevystávali na schodoch krčmy, ale aby študovali, čo vtedy možnože ani jeden vysokoškolák nebol. Veľmi inicioval opravu starého kostola, aby si to dedičstvo uchovali a aby sa zveľadilo. Výsledkom bola rekonštrukcia v roku 2000, kostol bol obnovený aj požehnaný. Ale prišla potopa a tá dala signál, že ten kostol bude stále trpieť vodou, takže bude potrebný nový kostol.
Keď prišiel do Krížovan, jeho prvou myšlienkou bolo: „Ej, tu v tejto záhrade by mohol byť kostol.“ A keďže človek po čase spoznal ľudí, tak si povedal, že keď im ja poviem, že tu chcem stavať kostol, tak ma odtiaľ vyženú, ale Pán Boh to zariadil aj cez tú potopu a potom už aj sami veriaci prišli za ním, aby sme stavali nový kostol.
Počas jeho pôsobenia sa zrodilo kňazské povolanie a v Krížovanoch boli v minulom roku historicky prvé primície. Nášho Vlada som našiel ešte ako chlapca, ôsmaka a dnes je kňazom. Takže aj duchovná stavba sa postavila, aj hmotná.
V Krížovanoch ho vnímali ako „staršieho brata“ ich duchovného otca Olivera. Jeho služba pri vysluhovaní sviatosti pokánia bola nenahraditeľná. Pôsobil tak prísne, lebo som pripravoval cestu pre duchovného, aj za cenu toho, že zo mňa ubudlo.
Pôsobenie vo Víťaze a odkaz do ďalších dní
Neskôr pôsobil aj vo Víťaze. Písal si zhodnotenie, alebo prierez jeho pôsobenia. Vrátil sa k prvému úvodníku, kde napísal, že keď ešte nevedel, že tu idem, našiel v dedovom albume víťazský kostol z roku 1965, ktosi mu to poslal. Bol to čerstvý kostol. Zistil, že jeho dedo bol do Víťaza cez vojnu v roku 1945 evakuovaný. Jeho mama mala vtedy necelé tri roky, jej starší súrodenci mali vtedy asi po 12 rokov. Bývali v dome kdesi pri Remeselnom dome.
Snažil sa byť ku každému rovnaký. Jedna maturantka mu napísala do pozdravu to, že ku každému pristupoval rovnako, nerobil rozdiely. To ho veľmi potešilo. Nerobil medzi ľuďmi rozdiely, či už to bol človek jednoduchý, alebo možno vyššie postavený, bez nejakých predsudkov pristupoval ku každému. A tak šiel tých 9 rokov. Postrehol, že si zdravíme v aute, keď sa po ceste stretneme. Čiže zdvihneme ruku, keď sa stretávame a to sa mi páči. Je to síce maličkosť, ale aj to je veľa. V Ovčí mu povedali, že im bude za tým smutno, lebo tam som trúbil, keď som odchádzal po sv. omši.
Po kňazskej stránke je to ohlasovanie Božieho slova, posväcovanie veriacich cez sviatosti a spravovanie farnosti. S humorom povedal, že náplňou jeho činnosti bola aj oblievačka na veľkonočný pondelok. Niekedy aj počas svätej omše sa neubránil úsmevu. Iste to vnášalo pohodu, dobrú atmosféru do svätej omše a evokovalo to aj úsmev na tvárach ľudí. Mám rád ľudí a úsmevom nikdy nič nepokazíte. Aj keď neviete, čo povedať, len sa usmejete a aspoň zanecháte dobrý dojem.
Cítil odozvu, keď ľudí poprosil, či už sme niečo robili na kostole, alebo na fare, alebo pastoračne, tak mu ľudia pomáhali. Bol rád, že sme tu mali ekonomickú radu. Vychádzali spolu dobre, vedeli sme sa dohodnúť a dokázali sme urobiť diela. Pastoračnú radu sme mali, keď sme robili Spektrum, v tom zmysle, že sme rozmýšľali, čo robiť ďalej, keď bola synoda, bola aj synodálna, tak sme sa stretávali. Pre duchovného otca je dôležitá aj spolupráca s veriacimi.
Udržal „stav“ v kostole - naďalej je plno ľudí v kostole, aj keď isto, najmä v lete, keď je pekné počasie, stojí plno ľudí vonku. Je to proces - kto dozreje, vojde do kostola, niekto je v puberte, tak stojí vonku, že som ich neodradil od chodenia do kostola. A aj tie viditeľné veci - obnovili sme kostol, čo som si myslel, že nikdy robiť nebudem. Isto, bez ľudí, bez vašej finančnej pomoci by to nešlo.
Tu sa rodiny radi stretávajú, či už pri príležitosti krstu, sobáša či životného jubilea a tešia sa zo seba. A keď rodina drží spolu tak je to také pekné. Keď sa tešili aj na mňa, tak chvála Bohu, ja som sa dobre cítil, verím, že som nikoho nepohoršil.
O farnosti by povedal, že sú tu zbožní ľudia, nechcú zaostávať aj po tej materiálnej stránke, že tu ľudia naozaj pracujú. Ľudia sú tu akční, chcú v dobrom ukázať, že majú nejaký dar, či už tu v dedine tie všetky služby, ktoré sú, každý niečo robí a zveľaďuje. Takže ľudia nechcú zaostávať ani po finančnej stránke, ani po tej ľudskej, že sa majú radi a sú súdržní. Jeden pán mi tak povedal, že sa mu zdá, že dedina je súdržná.
Prišiel sem ako tridsaťročný, taký chlapček, nie? Chudý, tenký, no a už tu bolo povedané, že odchádzam odtiaľ ako „chlop“. Tak, ako sa sem nepýtal, tak si povedal, dokiaľ ma tu otec arcibiskup nechá, tak tu budem. Nech už je ten počet rokov akýkoľvek. Vie, že kňaz je vysvätený nielen pre svoju arcidiecézu, aj keď patrí do nej, ale je otvorený pre univerzálnu cirkev.
Čaká ho nová farnosť a noví veriaci. Ide z dediny na sídlisko s dvomi dedinami - Jasenov a Hažín. Iste, babky v „chustkoch“ tam už nebudú. Zapamätal si slová už nebohého biskupa Františka Tondru, ktoré odzneli na jeho pohrebe a to mi dáva takú odvahu, že „každý začiatok má svoje kúzlo, je naplnený očakávaním“.
Spomienky - to je to najpodstatnejšie, čo vám nikto nevezme. Sú to spomienky na všetkých ľudí, ktorých som stretol a ktorí obohatili môj život. Vždy bude porovnávať, ako to bolo vo Víťaze a tam, kam ide. Odnáša si pekné spomienky tu na tento horný Šariš, krásnu prírodu, dobrých ľudí. Hovorí sa, že prvá „kaplánka“ je pre kňaza prvou láskou. To isté je aj s prvou farnosťou. Prvá farnosť je tiež prvou láskou. S ňou sa porovnávajú ostatné farnosti.
Spolupracujte s novým kňazom. Viera v Boha nesmie byť postavená na kňazovi, je to niečo hlbšie - je to o vzťahu k Pánu Ježišovi.
Zóna smrti vás naozaj zabije, ak nie ste dobre pripravení. Tvrdí horolezec Peter Hámor
Horolezectvo ako súčasť života kňaza
Otec Peter Nákačka je jedným zo štyroch horolezcov, ktorí prežili pád pri zostupe z vrchu Les Grandes Jorasses, nachádzajúcom sa v masíve Mont Blancu. Bol špirituálom pre študentov sociálnej práce a riaditeľom Katolíckeho biblického diela vo Svite a neskôr v Ružomberku. Potom bol školským kaplánom na Gymnáziu sv.
Neodvážil by sa povedať, že som horolezec. Uvedomujem si, že ak chcem pri vykonávaní kňazského povolania horieť a nevyhorieť, potrebujem nielen kvalitný duchovný život, kňazské bratské spoločenstvo, ale aj vhodný relax. Ten nachádzam pri vysokohorskej turistike, skialpinizme a horolezectve, ale nerobím to ako profesionál. Horolezectvo a vysokohorská turistika ma veľmi baví, ale dávam si pozor, aby sa mi tieto záľuby nestali modlou. Snažím sa ich integrovať do môjho kňazského života tak, aby ho podporovali, ale nesmú mu konkurovať. To znamená, že sa im venujem iba vo voľnom čase, ktorého až tak veľa nemám, alebo sa snažím túto svoju záľubu zužitkovať pastoračne.
Vzťah k prírode nadobudol už v detstve. S rodičmi a súrodencami sme veľa času trávili vonku, na poli, v záhrade, v blízkom lesíku, chodili sme do Roháčov… A keď sa stal seminaristom, tak ho do „tajov“ horolezectva voviedol dnes už nebohý kňaz Jozef Krišanda.
Určite vnímam aj duchovno, mystiku, ktoré človek prežíva na vrchole končiarov. Horolezectvo a vysokohorská turistika ma vždy lákala a aj láka preto, že mi dáva nielen všetko to, čo poskytuje človeku každý šport, ale ponúka ďalšiu veľkú pridanú hodnotu. Upevňuje ma v mužskej identite, formuje vo mne srdce bojovníka, dáva mi priateľov.
Lezenie mi pomáha odolať nástrahám súčasnej konzumnej spoločnosti. Keď sa musíte niekoľko nocí tlačiť štyria v stane s pôdorysom 300 x 400 cm, keď sa neustále budíte, lebo vás chladí sneh, do ktorého je stan zakopaný, aby ho neroztrhala vonku zúriaca víchrica alebo keď sa na smrť vysmädnutý musíte uspokojiť s troškou vody z roztopeného snehu, ktorej nepríjemnú pachuť neprehluší ani značná dávka lacnej šumienky, tak vám to pomôže neprepadnúť kultu pôžitku, luxusu a nestať sa „gaučovým kresťanom“ (výraz pápeža Františka). A napokon, táto záľuba ma formuje aj duchovne.
Pád v Mont Blancu
Bol jedným zo štyroch horolezcov, ktorí prežili pád spod Mont Blancu. Spadli sme pri zostupe z vrchu Les Grandes Jorasses (4208 m. n. m.), ktorý sa nachádza v masíve Mont Blancu.
Posledné chvíle pred pádom si pamätám, hoci spomienky na samotný pád a udalosti bezprostredne po ňom sa mi v dôsledku otrasu mozgu „vymazali“ z pamäte. Z vrcholu Grandes Jorasses sme sa vracali po hrebeni smerom k Bivacco Canzio. Išlo o takzvaný bivak, malú plechovú búdu pre horolezcov, kde sme chceli prenocovať.
Keď sa po lane začal spúšťať prvý z členov výpravy, odtrhol skalu, o ktorú sme boli všetci istení. Matne si pamätám, ako som sa snažil bleskovo jednou rukou zachyť lano a druhou sa nejako pridržať. Lano sa mi však tak prudko vytrhlo z ruky, že mi spálilo celú dlaň. Potom som ešte videl, ako zletel do priepasti druhý člen výpravy a vzápätí tretí. Uvedomil som si, že sa už ani ja neudržím a bojovať o to nemá zmysel. Rezignoval som, blízkosť smrti ani strach som v tej chvíli necítil.
Keď ma priviezli do nemocnice, bol som už pri vedomí. Prebudil som sa totiž už v bivaku, kde sme čakali na záchranársky vrtuľník. Práve sa brieždilo. Najprv som si myslel, že sme sem prišli normálne. Bola mi veľká zima a cítil som vodu v topánkach. Chcel som si ich vyzuť, no keď som sa pokúsil sadnúť si, pocítil som prudkú bolesť v hrudníku. Vnímal som, že aj čelo mám mokré. Keď som si ho utrel rukou, zistil som, že nejde o vodu ale krv. Ničomu som nerozumel. Jeden z „parťákov“, ktorý bol na tom lepšie ako ja a pomohol nám po páde dostať sa do bivaku, si všimol, že som sa prebral. Oznámil mi: „Spadli sme.
To, že sme všetci zázračne prežili päťdesiatmetrový pád s relatívne ľahkými zraneniami mi pomohlo uvedomiť si, že okrem priateľov, s ktorými sa vzájomne istíme v náročnom teréne, ma sprevádza, istí a chráni ešte priateľ s veľkým „P“. Táto skúsenosť mala pre môj vzťah s Bohom, pre môj duchovný výstup zásadný význam.
Nejdem do terénov, o ktorých viem, že presahujú moje fyzické sily, skúsenosti a zručnosti. Keď sa niekde vyberieme, používame kvalitnú istiacu techniku. Samozrejme, vždy existuje isté riziko. Ak by sa človek mal vyhnúť akémukoľvek riziku, nemohol by napríklad nasadnúť ani do auta či lietadla.
Na hory som nezanevrel a k horolezectvu som sa už čiastočne vrátil. Láka ma napríklad gruzínsky vrch Užba, ktorý je označovaná ako „kaukazský Matterhorn“.
Ježiš hovorí, že cesta života je ťažká (porov. Mt 7,14), hrozia na nej pády. Požiadavky evanjelia nie sú pre pohodlných ľudí. Svätý Ján Pavol II. hovoril o Ježišovi ako o náročnom priateľovi… No treba spomenúť jednu podstatnú skutočnosť. Nikto nemá takú dobrú duchovnú „kondičku“, aby výstup do neba zvládol sám. Na prvom mieste sa musíme otvoriť Božej sile, milosti.
Pôsobenie počas pandémie
Presne v deň výročia, keď prišiel farár Peter Tkáč do farnosti Kamenec pod Vtáčnikom, slúžil poslednú „normálnu“ svätú omšu. Potom prišlo bolestné zrušenie verejných zhromaždení veriacich, stopka pre každodenné sväté omše so svojimi veriacimi, zákaz všetkých spoločných aktivít s deťmi či dospelými.
Ako kňaz väčšinu svojich farníkov len tak rýchlo neuvidí a rovnako ani ostatných ľudí, okamžite mu prišla na myseľ možnosť zostať v kontakte cez SMS správy. A tak začal. Takmer denne, ráno približne o 8:00, posiela viac ako 300 osobám SMS správu. Správy obsahujú niečo na zasmiatie a niečo na zamyslenie. Sám som prekvapený, aký to má rôznorodý úspech. Ku každej správe nikdy nechýba požehnanie pre osobu, ktorá to prečíta.
Niektorí mu napísali, že sa tešia na ráno, keď im opäť niečo pípne, zasmejú sa, zamyslia sa, príjmu požehnanie. Ukazuje sa to ako trefa do čierneho, mám množstvo každodenných reakcií, pridávajú sa noví ľudia do zoznamu adresátov, niektorí robia niečo podobné ako ja, a to je super, sme ako jedna rodina. Cíti, že náš „Otecko“ toto mini-snaženie požehnáva. Vďaka operátorom za neobmedzené SMS.