Podriadenosť ženy, Biblia a hriech: Teologický pohľad na stvorenie a vzťahy

Téma postavenia ženy v Biblii je zložitá a často diskutovaná. Mnohí v dnešnej dobe premýšľajú a diskutujú o otázke vodcovskej úlohy ženy v zbore. Mnohé zbory dokonca už ordinujú ženy do kazateľského úradu. Aj niektoré z najväčších kresťanských denominácií v rôznych krajinách veria, že Písmo povoľuje, aby žena viedla zbor, bola súčasťou staršovstva alebo kázala v cirkevnom zhromaždení.

V praktickej viere sa vyskytujú témy, ktoré sú v rôznych cirkvách chápané rôzne a následne tomu odpovedajú aj praktické prejavy osobnej a spoločnej zbožnosti a uctievania. Tak je tomu aj v otázke pokrývania hlavy žien počas spoločných bohoslužieb a osobných modlitieb. V súčasnosti je však táto otázka aktuálna aj v prípade pokrývania hlavy u mužov.

Svätý Tomáš Akvinský si vo svojom rozsiahlom teologickom diele kládol aj otázku, prečo bola žena stvorená z Adamovho rebra. To, čo my chápeme ako milú metaforu alebo ako kultúrne determinovanú rodovú nerovnosť hneď v úvode Biblie, bolo kedysi predmetom racionálnej teologickej a prírodovednej analýzy.

Tento článok sa zaoberá biblickým pohľadom na stvorenie ženy, jej úlohou a postavením v kontexte hriechu a vzťahu k mužovi. Skúmame, ako teologické úvahy a interpretácie ovplyvňujú chápanie rodovej rovnosti a podriadenosti v kresťanstve.

Stvorenie ženy a jej rovnocennosť

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Úvodom Pentateuchu, a tak i celého Písma, je nádherná rozprava o tom, ako Boh svojím všemohúcim slovom stvoril svet a ako ho za šesť dní usporiadal a upravil. Svätopisec krátko, ale výstižne pripisuje vznik celého sveta jedinej príčine, Bohu, pôvodcovi všetkých jestvujúcich vecí.

Pri čítaní biblického textu je potrebné si uvedomiť, že nie je vedeckou správou, že je plný symbolickej reči, ktorú je potrebné exegeticky správne vyložiť, a že jeho rozprávanie nie je "lineárne", ale sa v ňom prekrývajú rozličné vrstvy, literárne druhy, historické epochy a rôzne druhy reality. Preto treba pamätať na "literárny zmysel" jeho textu, na zmysel, aký mu dal cez výrazové prostriedky ľudského autora jeho pôvodný autor - Boh.

"Na počiatku" rozumej na počiatku času, na začiatku Božej činnosti navonok. Predtým nejestvovalo nič, okrem Boha. "Stvoril", hebr. ,bárá', t. j. urobil z ničoho. Sloveso v tejto forme vyjadruje výhradne činnosť Božiu, a to nezávislú od hmoty. "Boh", ktorého nik nestvoril, lebo on má príčinu svojho bytia v sebe samom, je večný. - "Nebo a zem" - tieto slová tu značia svet, vesmír. Slovo "svet" sa totiž v hebrejčine nevyskytuje.

Boh stvoril muža a ženu rovných v dôstojnosti, a predsa rozdielnych: jedného mužského pohlavia a druhého ženského pohlavia. Podobnosť zjednotená v rozdielnosti pohlaví im dovoľuje vstúpiť do tvorivého dialógu, vytvorením životného zväzku. Spojenie, ktoré sú muž a žena vo svojej rozdielnosti a vzájomnom doplňovaní povolaní žiť, je na obraz a podobu Boha, ktorý je spojencom svojho ľudu.

Aby vyplnil Adamovu samotu, Boh stvoril pre neho „pomoc, ktorá mu bude podobná“. V biblii sa výraz „pomoc“ viac menej spája s Bohom, až sa z neho stáva pomenovanie pre Boha samého (Pán je so mnou a pomáha mi Ž 118, 7). Muž a žena sú jeden pre druhého „pomocou“, ktorá je „nablízku“, podopiera, zdieľa, komunikuje, a to spôsobom, v ktorom je vylúčená akákoľvek forma podriadenosti alebo nadradenosti.

Adam bol stvorený ako prvý (1M 2:7) a Eva bola stvorená neskôr, aby bola plnohodnotnou pomocou pre Adama (1M 2:20-23). Práve túto postupnosť stvorenia spomína Pavel v 1. liste Timoteovi 2:13, aby podporil Boží zámer mužského vedenia v cirkvi.

Žena nebola utvorená z hlavy, takže nemá panovať nad mužom, ale ani z nohy, takže muž ňou nesmie pohŕdať. To, že je žena stvorená z mužovho rebra, nespája s podradnosťou ženy, čo je moderné a príkre feministické čítanie tohto príbehu, ale spája to s ich vzájomným vzťahom, respektíve priamo s láskou.

Svätý Tomáš Akvinský teda pristupuje k ženám ako k mužovi rovným ľudským bytostiam, pričom nerovnosti v ich postavení, stále pálčivá téma feministických a rodových diskurzov, dáva do súvislosti s hriechom.

Rozdielnosť mužskej a ženskej úlohy v rodine alebo v zbore nás nesmie zviesť k myšlienke nejakej osobnostnej alebo duchovnej nerovnosti medzi pohlaviami. V Božom slove existuje bok po boku rovnosť medzi pohlaviami aj ženská podriadenosť. Muž a žena sú rovnocenne stvorení na Boží obraz.

Ak si to preložíme do neteologickej reči, deviácie vo vzťahoch medzi mužmi a ženami a ich rozvrhnutie po osi dominancia-submisivita nie je pôvodný poriadok vecí. Jeho argumentácia však prezrádza jeho základné presvedčenie: sú rozdielni, ale sú si rovní. Psychologická otázka znie: Môžu si byť rovní tí, čo nie sú rozdielni? Nie sú iba rovnakí?

Michelangelova freska Stvorenie Adama

Prečo z rebra?

Následne Tomáš uvažuje o tom, prečo bola žena utvorená z Adamovho rebra a nie zo zeme. Veď u iných živočíchov nečítame o takomto oddelenom stvorení. Samice boli stvorené rovnako ako samci. Neboli stvorené z nich.

Tomáš píše, že takáto postupnosť by mohla viesť k tomu, že tým, že si muž uvedomí, že je žena vzatá z neho (de viro sumpta est), môže ju viac milovať ako niečo, čo patrí k nemu a priľnúť k nej na celý život, čo je tiež biblický imperatív. To sú zaujímavé myšlienky, pretože to, čo by sa mohlo z istého uhla pohľadu vnímať ako nerovnosť, môže byť vlastne komplementárnosť a vzájomnosť, niečo puzzlovité medzi mužom a ženou, čo sa netýka len pohlavného aktu (!), ale čo je omnoho širšie, aby mohli tieto dve ľudské bytosti spolu stráviť celý život.

Psychologicky by sme mohli uvažovať o tom, že ide o pravú mieru medzi odlišnosťou a rovnakosťou/príbuznosťou. Človek podľa Sigmunda Freuda vytvára vzťahy buď anakliticky, to znamená volí si presne opačný typ človeka ako je on sám, alebo narcisticky, teda volí si partnera, ktorý by sa mu čo najviac podobal.

Blízkosť rebra k srdcu akoby naznačovala blízkosť medzi mužom a ženou, pričom celá stvoriteľská udalosť sa stáva predobrazom stvorenia cirkvi z Ježišovho boku. Ak popustíme uzdu fantázii, tak po odňatí rebra predsa vzniká u muža diera v blízkosti srdca, v staroveku často chápaného ako orgán lásky. Z tohto mužovho prázdna je utvorená žena a to, že je stvorená ako pomoc, ktorá mu je podobná, môžeme odrazu chápať nielen odlišne od plodenia, ale aj od ich vzájomnej pomoci ako takej, a môžeme tomu rozumieť v hlbokej psychologickej rovine: dieru a prázdno vo vnútri muža vyplní iba žena, tak, ako žena lipne k mužovi, pretože u neho je akoby doma a k nemu patrí. Nemožno v takto nastavenej optike vidieť skôr výnimočnosť ženy a jej tajomnosť?

Hriech a jeho dôsledky na vzťah muža a ženy

Keď Adam s Evou zhrešili, Boží dokonalý plán bol narušený skazenosťou ľudského srdca. Adam zhrešil tým, že sa vzbúril Božej autorite, pretože jedol zo zakázaného ovocia a Eva sa vzbúrila tak ako voči Božej tak aj Adamovej autorite.

Jedným z následkov tohto hriechu bolo narušenie vzťahu medzi mužom a ženou. 1. kniha Mojžišova 3:16 zaznamenáva slová, ktoré povedal Boh Eve: „Veľmi ti rozmnožím ťažoby v tvojom tehotenstve: V bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojím mužom, ale on bude vládnuť nad tebou.“ Evina túžba po Adamovi, ktorá je tu napísaná, nie je dobrou túžbou, ale túžbou prekonať Adama a vládnuť nad ním.

Od tej doby sú ženy poznačené okrem iného aj takým hriechom, že sa snažia vymaniť z úlohy, ktorú im určil Boh. Zároveň však aj muži sú poznačení hriechom, pretože namiesto toho, aby milovali svoje ženy, snažia sa nad nimi vládnuť. Boží dokonalý plán môže fungovať v manželstve aj v cirkevnom zbore jedine vtedy, keď hriešni ľudia dostanú nové srdcia plné pokory a poslušnosti.

Biblickú podriadenosť ženy mužovi dáva do súvislosti s následkami hriechu a našou padnutou prirodzenosťou, hoci podotýka, že nerovnosť ľudí (inaequalitas hominum) sa nevylučuje so stavom nevinnosti. Nuž a to, že je žena príležitosťou k hriechu, to rezolútne ako vysvetlenie odmieta, pretože keby sa malo odstrániť všetko, čo by bolo človeku príležitosťou k hriechu, nebolo by na svete nič.

Autorita a podriadenosť v manželstve

Ešte predtým, než sa pozrieme na Pavlovu víziu manželstva, treba poznamenať, že tu nejde len o akúsi organizáciu spoločenských vzťahov, ale o niečo hlbšie. Keď sa pozrieme bližšie na to, kto sa má komu a ako podriaďovať, v prvom rade treba povedať, že Pavol hovorí o vzájomnom podriaďovaní sa - “podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom”.

Keď Pavol ďalej rozvíja svoju úvahu, tak slovo podriadenosť používa už len na opísanie vzťahu ženy k mužovi, avšak mužovi dáva minimálne rovnako ťažkú úlohu, ktorá tiež zahŕňa podriadenie sa žene, hoci iným spôsobom. Manžel je teda povolaný milovať svoju manželku ako Kristus miloval nás, teda až na kríž.

Znamená to, že máme v manželstve vítať utrpenie? Kristus nešiel na kríž preto, že by mal záľubu v utrpení, ale preto, že to bol jediný spôsob, ako zostúpiť až k nám, do stredu našej biedy, a objať nás, takých, akí sme boli, hriešni a zranení. Kríž bol dôsledok toho, že Kristus sa rozhodol byť blízko pri nás, uprostred našej biedy a utrpenia, za každú cenu. Preto aj úlohou manžela je milovať svoju manželku takýmto spôsobom. V takomto kontexte potom podriadenosť manželky nadobúda úplne nový význam. Znamená to, že manželka má byť ochotná prijímať lásku od svojho manžela, tak ako je Cirkev povolaná prijímať Kristovu lásku, nechať si ním slúžiť. Peter sa bránil, keď mu chcel Ježiš umývať nohy. No my sme povolaní nebrániť sa Kristovej láske, ale dovoliť mu, aby nám slúžil. Chce to veľkú dávku pokory.

Je pravda, že všetci sa potrebujeme učiť oboje: v prvom rade vedieť lásku prijímať, ale potom byť ochotní dávať ju aj ďalej. Navyše, myslím si, že Pavol dáva každému z manželov za úlohu to, s čím má tendenciu mať väčší problém. Ženy zvyknú mať problém skôr s pasívnou láskou, s prijímaním. Radšej dávajú, starajú sa o muža, o deti, niekedy až do tej miery, že sa ich snažia pretvárať na svoj obraz. Nestáva sa mi často, že by muž prišiel na spoveď s ťažkým srdcom, že jeho žena robí to a tamto a deti neposlúchajú a nevie, ako to má riešiť… Ženy však toto riešia veľmi často. A pritom by to malo byť skôr naopak. Každý z nás má v sebe dobro, ktoré sa zbláznilo, a preto mu musíme dať uzdu, podriaďovať sa iným aj v tom, čo robíme dobre. Muži zvyknú mať problém skôr s aktívnou láskou, my by sme všetkých nechali na pokoji :) Aj vtedy, keď treba konať. Preto nás Pavol pozýva k aktívnej, obetavej láske.

Drahí bratia a sestry, na každý vzťah treba dvoch: na vzťah Krista a Cirkvi, pretože hoci nás Kristus miluje, ak jeho lásku neprijmeme, nebude to fungovať. Ale aj na vzťah manželov, pretože manželka sa ťažko môže podriaďovať manželovi, ktorý ju nemiluje.

Predsa však, “keď hriech vstúpil do sveta, zničil harmóniu manželstva nie preto, že by priniesol do života vedenie a podriadenosť, ale preto, že prekrútil pokorné, milujúce vedenie muža na nepriateľskú nadvládu u niektorých mužov a na lenivú ľahostajnosť u druhých. A inteligentnú, ochotnú podriadenosť u žien prekrútil na otrockú poslušnosť u jedných alebo na (panovačnosť) u druhých. Ak je to pravda, potom vykúpenie, ktoré očakávame s príchodom Krista, nie je odstránením pôvodného, stvoreného poriadku láskyplného vedenia a ochotného podriadenia sa, ale jeho zotavením z pustošenia hriechu.

“Pavol považuje za samozrejmosť tradičné domáce kódexy starovekého grécko-rímskeho sveta a nesnaží sa ich prevrátiť, aspoň nie priamo. Namiesto toho jeho prístup spočíva v akceptovaní tradičných domácich usporiadaní starovekého sveta na povrchu a zároveň ich podkopávaní zvnútra. ‘Áno, manželia, vy ste hlava!… Teraz si pozrite, ako vyzerá byť hlavou, keď uznávate Krista ako Pána a snažíte sa žiť život v Duchu.’ ... Výzva vo verši 25 pre manželov, aby ‘milovali svoje manželky, ako Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu’, spôsobuje revolúciu v spôsobe vedenia. V Lukášovi 22:26 Ježiš hovorí: ‘Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník.’ Inými slovami, manželia, neprestávajte viesť, ale premeňte všetko svoje vedenie na službu. Yes! . .

“Podriadenie sa neznamená postaviť manžela na miesto Krista. Verš 21 hovorí, podriaďujte sa z úcty ku Kristovi. Podriadenie sa neznamená, že manželovo slovo je absolútne. Jedine Kristovo slovo je absolútne. Žiadna žena by nemala nasledovať manžela do hriechu. Z úcty ku Kristovi to nemôže urobiť. Podriadenie sa neznamená vzdať sa myslenia. Neznamená to, že nemá žiadny vplyv na rozhodnutia alebo nemá vplyv na svojho manžela. Nepochádza z nevedomosti alebo neschopnosti. Podriadenosť je ochotou (inclination) vôle povedať áno manželovmu vedeniu a dispozíciou ducha podporovať jeho iniciatívy. Dôvod, prečo hovorím, že ide o dispozíciu a ochotu, je ten, že budú chvíle, keď aj tá najpoddajnejšia manželka bude váhať s manželovým rozhodnutím. Môže sa jej to zdať nerozumné. Predstavme si mňa a Noël (moja manželka). Chystám sa urobiť rozhodnutie, ktoré nebude dobré pre našu rodinu. V tom momente by Noël mohla vyjadriť svoju podriadenosť asi takto: ‘Johnny, viem, že si o tom veľa premýšľal a páči sa mi, keď preberáš iniciatívu v plánovaní a keď preberáš zodpovednosť, ale v tomto rozhodnutí naozaj nemám pokoj a myslím, že sa o tom musíme ešte porozprávať. Mohli by sme? Keď muž pociťuje prednostnú zodpovednosť za duchovný život rodiny, ktorú mu dal Boh, keď zhromažďuje rodinu na modlitbu, berie ju do kostola, zvoláva na modlitbu pri jedle, keď pociťuje prednostnú zodpovednosť od Boha za disciplínu a výchovu detí, hospodárenie s peniazmi, poskytovanie jedla, bezpečnosť domova, riešenie nezhôd, tak tento zvláštny zmysel pre zodpovednosť nie je autoritársky, autokratický, panovačný, utláčateľský alebo urážlivý. Je to jednoducho služobné vedenie.

Praktická viera a pokrývanie hlavy

Pavol svoj výklad o pokrývaní hlavy začína uvedením biblickej hierarchie autorít (verš 3); o tom, kto je komu autoritou v zmysle ustanoveného poriadku v stvorení. Verš 3 je jeden z troch kľúčových veršov celej pasáže a témy. Porozumieť téme začína tu vo verši 3 porozumením hierarchie autorít tak, ako ich ustanovil Stvoriteľ, ako sú dané v Božej Trojici, a ako sú ustanovené v stvorení.

Ak žena nemá pri modlitbe a pri prorokovaní pokrytú hlavu, vyjadruje tým to, že sa nepodriaďuje svojej hlave (autorite), ktorou je muž, a tým autoritu muža (hlavu) znevažuje a neuznáva. Inými slovami: Keď žena nemá pri modlitbe a pri prorokovaní pokrytú hlavu, vyjadruje tým to, že neuznáva a neprijíma Bohom ustanovený poriadok autorít - a súčasne tým vyjadruje aj to, že je vo vzbure a neposlušnosti voči Bohu Stvoriteľovi, ktorý tento poriadok autorít vo stvorení ustanovil.

Toto platí aj opačne: Keď sa žena modlí a prorokuje a má svoju vlastnú hlavu pokrytú (zakrytú, zahalenú), vyjadruje tým to, že prijíma Bohom pri stvorení ustanovený poriadok - tu hierarchie autorít, a že uznáva autoritu muža nad ženou.

Žena slávu mužovu zjavuje dlhými vlasmi, ktoré nie sú znehodnotené ostrihaním alebo priam oholením. Pri modlitbe žena nemá a nesmie zjavovať mužovu slávu. Tým, že je žena slávou mužovou, pred Bohom, v Božej prítomnosti, má byť sláva človeka zastrená. Iba Božia sláva smie byť v Božej prítomnosti zjavená (odkrytá) a nie sláva mužova.

Žena nemá a nesmie zjavovať mužovu slávu. Tým, že je žena slávou mužovou, pred Bohom, v Božej prítomnosti, má byť sláva človeka zastrená.

Manželská láska a rodina

Manželská láska je „záväznou“ láskou. Vo všetkých svojich prejavoch sa rodí a vzmáha z reality, ktorá ju presahuje a ktorá zároveň dáva zmysel životu oboch manželov. Je jedinečná a má znaky, ktoré ju odlišujú od ostatných foriem lásky. Druhý vatikánsky koncil a encyklika Humanae vitae ju opisujú prívlastkami „plne ľudská”, „totálna”, „verná a výlučná” či „plodná”. Autenticita tejto lásky sa nutne spája s rešpektovaním dôstojnosti osoby a významu jej sexuálnej komunikácie.

Manželstvom sa ustanovuje medzi mužom a ženou zväzok alebo manželské spoločenstvo, vďaka ktorému „už nie sú dvaja, ale jedno telo” (Mt 19, 6; porov. Gn 2, 24). Tak muž i žena zostávajú každý plne individuálnou osobou, no spolu tvoria „duálnu jednotu”, ako sexuálne odlišné a vzájomne sa dopĺňajúce bytosti. Zväzok, ktorý takto vzniká, nepredstavuje len viditeľné puto, ale aj puto morálne, sociálne či právne. Toto puto je také bohaté a obsiahle, že si od oboch strán vyžaduje „rozhodnutie samotných manželov spolu žiť celý životný údel, totiž, čo majú a čím sú”. Manželstvo teda nemožno zredukovať len na jednoduchý vzťah spolužitia či kohabitácie. Jednota v „tele” odkazuje na celkový rozmer mužskosti a ženskosti na rôznych úrovniach, kde sa vzájomne dopĺňajú: na úrovni tela, charakteru, srdca, poznania, vôle i duše.

V manželskom páre je prítomný úžas, prijatie, oddanosť, útecha v nešťastí a samote, zväzok a vďačnosť za úžasné Božie diela. V živote rodiny tvoria medziosobné vzťahy základ a sú živené tajomstvom lásky.

Rodina je prvotná bunka spoločenského života. Je prirodzeným spoločenstvom, v ktorom sú muž a žena povolaní k darovaniu seba v láske a v darovaní života. Autorita, stálosť a životné vzťahy vnútri rodiny tvoria základy slobody, bezpečnosti a bratstva v rámci spoločnosti. Rodina je spoločenstvo, v ktorom si už od detstva možno osvojovať morálne hodnoty, začať uctievať Boha a správne užívať slobodu.

Štvrté prikázanie objasňuje aj iné vzťahy v spoločnosti. Vo svojich bratoch a sestrách vidíme deti svojich rodičov; vo svojich bratancoch a sesterniciach potomkov našich predkov; vo svojich spoluobčanoch synov našej vlasti; v pokrstených deti našej matky Cirkvi; v každej ľudskej osobe syna alebo dcéru toho, ktorý chce, aby sme ho nazývali „Otče náš“. Tým sa priznáva našim vzťahom k nášmu blížnemu osobný charakter.

Manželstvo a rodina

Feministické výzvy a biblické odpovede

V niektorých bodoch sa moderné feministické programy zhodujú s Božími kritériami. Napríklad sa zhodujú v tom, že by ženy nemali byť diskriminované na pracovisku a mali by byť rovnako ohodnotené. Tak isto odsudzujú aj násilie voči ženám. Napriek niektorým zhodám s Písmom však v mnohých bodoch odporujú Božiemu poriadku pre cirkev, spoločnosť a manželstvo muža a ženy. Tieto rozpory s Božím slovom nie sú náhodné, ale sú dôkazom zásadných chýb vo feministickej filozofii, ktorých koreňom je prvý hriech.

Udalosti zaznamenané v 1. knihe Mojžišovej v 3. kapitole nám vysvetľujú, ako sa začal feministický odpor voči Božiemu plánu. Keď Boh stvoril Adama a Evu, vytvoril dokonalú rovnováhu medzi mužským vedením a ženským podporujúcim nasledovaním muža v manželstve. Po tom, ako Boh stvoril Adama, povedal: „Nie je dobré človeku byť osamote. Dám mu pomoc, ktorá mu bude roveň.“ (1. kniha Mojžišova 2:18). O niekoľko veršov ďalej čítame, ako Boh stvoril Evu: „Vtedy Hospodin Boh dopustil na človeka tvrdý spánok. Keď zaspal, vyňal mu jedno rebro a jeho miesto uzavrel mäsom. Z rebra, ktoré Hospodin Boh vyňal človeku, utvoril ženu a priviedol ju k človeku. Nato povedal človek: Toto je už kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať mužena, lebo je z muža vzatá. Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom.“ (1.

Trent Horn vo svojej knihe Hard Sayings spomína, ako mu raz jedna žena odpovedala na otázku prečo je ateistom slovami: „Dôvod je ten, že ak človek číta Bibliu tak hneď vidí, že je silno proti ženám.“ Je tomu naozaj tak? Je Biblia proti ženám, teda berie ich za menej cenných od mužov a nabáda mužov, aby sa k ženám správali ako k veciam?

Podľa Trenta Horna (Hard Sayings) je hebrejské slovo v tomto kontexte ezer, ktoré bližšie reprezentuje koncepty sily a záchrany než domáceho sluhu. A jediný raz, kedy je toto slovo použité pre človeka okrem Boha, je pri Eve. Ak by bolo ofenzívna Gen 2:18, tak je rovnako ofenzívna aj pasáž Ž 115:11, lebo Boh je naša pomoc.

George Montague to vo svojom komentári 1. „Pavlovým argumentom nie je, že Adam nezhrešil, kým Eva áno, ale že Eva zlyhala tým, že bola oklamaná … Adam nebol oklamaný, on to jednoducho urobil.

Tabuľka: Porovnanie úloh muža a ženy v manželstve podľa Biblie

tags: #podriadenost #zeny #pre #hriech