Post Bellum Slovensko: Definícia a poslanie organizácie

Každá krajina má vo svojej histórii hrdinov, ale často sú to práve tí, ktorých príbehy zostávajú neznáme. Občianske združenie Post Bellum sa zameriava na zaznamenávanie osudov ľudí, ktorí bojovali za lepšiu budúcnosť pre ďalšie generácie. Už viac ako desať rokov pracuje s príbehmi a vytvára obraz dejín z osobného pohľadu preživších.

Činnosť a aktivity Post Bellum

Občianske združenie Post Bellum zaznamenáva príbehy pamätníkov 20. storočia. Ročne organizuje viac než 230 interaktívnych workshopov pre základné a stredné školy a vydáva štvrťročník Príbehy 20. storočia. Ich príbehy si zaslúžia zostať zachované vo svojej autentickej podobe, najmä v čase, keď sa dejiny v online priestore prekrúcajú.

Financie používa na dokumentovanie ďalších príbehov a rozširovanie najväčšej online databázy svojho druhu v Európe - Memory of Nations. V nej nájdete zdokumentované príbehy pamätníkov aj ich autentické fotografie. Post Bellum zaznamenáva osudy tých, ktorí bojovali v Slovenskom národnom povstaní či prežili hrôzy 2. svetovej vojny.

Postupne dopĺňajú chýbajúce kúsky mozaiky našich dejín, aby minulosť nemohol nik spochybniť. Aj príbehy, ktoré zverejňujeme v denníku SME, sú prácou ich dokumentaristov.

Dôležitosť zachovania historickej pamäte

Tí, ktorí si pamätajú 2. svetovú vojnu a SNP, majú dnes už viac ako 90 rokov. Často ide o ľudí, ktorí sa nebojácne postavili fašizmu a hrôzam, ktoré so sebou vojna prinášala. "Žijúcich ľudí, ktorí prežili tieto hrôzy, je doslova zo dňa na deň menej. O to viac je teraz naša práca naliehavejšia.

Pandémia však výrazne zasiahla aj do ich práce a poznačila nahrávanie príbehov najstarších pamätníkov. V čase, keď sa dejiny najmä v online priestore beztrestne prekrúcajú, má ich poslanie ešte o to dôležitejší význam.

Vedeli ste, že:

• SNP sa nekonalo ani zďaleka len v okolí Banskej Bystrice? Veľké partizánske skupiny sídlili v horách okolo Bánoviec nad Bebravou, pod Javorinou, Tatrami či na východnom Slovensku. I tu sa odohrávali boje a o život prišli stovky ľudí.
• významnou súčasťou partizánskeho odboja boli aj ženy. Veľa z nich zásobovalo partizánov v horách, nosili im jedlo, šatstvo či správy. Niektoré dokonca ukrývali partizánov doma. Mnohé v nasadení obetovali vlastné životy už v útlom veku.
• SNP sa skončilo porážkou povstaleckých vojsk. Podľa minuloročného prieskumu organizácie Post Bellum si až 53 percent mladých ľudí vo veku od 16 do 30 rokov myslí, že sa skončilo víťazstvom povstalcov.
• časť Slovákov veľmi túžila po demokracii. Odmietali sa podriaďovať nacistickým nariadeniam a totalite, rýchlo sa mobilizovali a všemožne pomáhali odboju.
• SNP bolo pre Slovensko pravdepodobne najkľúčovejšou operáciou celej vojny.

Na Deň veteránov sa každoročne organizujú zbierky. Tradícia Dňa vojnových veteránov pôvodne odkazuje na koniec 1. svetovej vojny, dovtedy najväčšieho a najkrvavejšieho vojnového konfliktu vôbec. Vo vlakovom vozni pri meste Compiègne bola podpísaná 11. 11. 1918 o 11.00 hod. mierová dohoda, ktorá znamenala koniec vojny.

Dnes si počas tohto dňa spomíname aj na osudy bojovníkov 2. svetovej vojny. Tá svojou krutosťou a stratami na životoch prekonala aj dovtedy najhoršie scenáre. Národná Pokladnica a Post Bellum sa spojili, aby verejnosti pripomenuli, že sloboda a demokracia nebola a nie je samozrejmosťou.

Spolupráca s Národnou Pokladnicou

V roku 2018 si pripomíname 100 rokov od chvíle, kedy sa naša krajina stala slobodnou. Za posledných sto rokov náš národ však slobodu niekoľkokrát stratil. Národná Pokladnica, distribútor pamätných mincí a medailí a Post Bellum, nezisková organizácia, ktorá dokumentuje príbehy 20. storočia, realizujú od 1. 3. 2018 spoločný projekt, ktorého cieľom je pripomenúť 100. výročie od vzniku ČSR ako začiatok cesty za slobodou. Táto spolupráca tiež upozorňuje na momenty, ktoré boli pre Česko-Slovensko a jej obyvateľov bolestivé.

Ako hmotnú spomienku na storočnú históriu si teraz každý môže objednať bezplatnú pamätnú medailu, vyrazenú pri príležitosti 100. výročia od vzniku ČSR. Pamätnú medailu "100. výročie vzniku ČSR" ponúka Národná Pokladnica zadarmo preto, aby si pamiatku na začiatok našej cesty za slobodou mohol pripomenúť skutočne každý. Do projektu sú zapojení pamätníci Rudolf Dobiáš a Otto Šimko, hrdinovia ocenení cenami Pamäti národa, ktorí budú rozprávať svoje osobné príbehy.

„Aby sme si uvedomili krehkosť demokracie, je nutné, aby sme sa pozreli do minulosti a vypočuli si príbehy ľudí, ktorí útlak, totalitu a nenávisť minulých režimov prežili na vlastnej koži. Títo ľudia túžili po tom, aby sme my žili v lepších časoch. S cieľom naplniť túto túžbu, vynaložili neskutočnú odvahu a dali do stávky svoje životy. Naša úloha je slobodu strážiť a dokázať našim predkom, že ich snaha a bolesť nebola márna.

Pamätná medaila zadarmo, ktorú Národná Pokladnica ponúka pri príležitosti 100. výročia od vzniku ČSR, nesie portréty M. R. Štefánika a T. G. Masaryka, štátnikov, ktorí stáli na začiatku našej cesty za slobodou a vzniku ČSR.

Národná Pokladnica je oficiálnym distribútorom významných svetových mincovní, z ktorých portfólia vyberá pre svojich zákazníkov mince a medaily najvyššej kvality. Spoločnosť vydáva aj vlastné pamätné emisie, ktoré pripomínajú najmä najväčšie míľniky bohatej slovenskej histórie, ktoré by nemali byť zabudnuté.

Mince a medaily z ponuky spoločnosti sú vyrazené z kovov prvotriednej kvality a v tej najvyššej mincovej kvalite. Národná Pokladnica je sociálne zodpovednou firmou a preto podporuje hneď niekoľko neziskových projektov. Spolupracuje napríklad so Slovenským národným múzeom na edukačných aktivitách pre verejnosť, s organizáciou Post Bellum, ktorá dokumentuje spomienky pamätníkov, aj s organizáciou Fairmined, ktorá pomáha pozdvihnúť životnú úroveň baníkov z malých banských spoločností tretieho sveta a ťažiť tzv. fair trade kovy.

Aktivity a výstavy Post Bellum

Post Bellum ďalej spolupracuje s médiami, putuje s výstavou po slovenských námestiach, 17. novembra organizuje spomienkové akcie a podujatia. Prostredníctvom svojich aktivít zdôrazňuje organizácia dôležitosť slobody a demokracie. Aj preto vznikol v spolupráci s Národnou Pokladnicou projekt, ktorý si za cieľ kladie pripomenúť historický míľnik našich dejín, vznik Česko-Slovenska.

Nezabúdajme na svoju históriu. Našu novú výstavu 80 rokov od SNP. Začnite s vysťahovaním! nájdete až do konca júna na Hviezdoslavovom námestí 1651 v Dolnom Kubíne. Prinášame vám v nej zaujímavé príbehy a fakty o Slovenskom národnom povstaní, ktoré patrí medzi najväčšie povstania proti nacistom v Európe počas druhej svetovej vojny a najväčší čin odboja na Slovensku. Napriek rôznym názorovým smerom odbojového hnutia sa vtedy Slovákom podarilo spojiť sily a zrealizovať veľké, všeobecné povstanie, namiereného voči ľudáckemu a nacistickému režimu.

Napriek tomu, že po februári 1948 boli propagandisticky zdôrazňované hlavne aktivity komunistickej rezistencie, tak ďalšie zložky mali rovnaký, ak nie aj väčší význam pre odbojové aktivity na našom území.

Na prvom watchtoweri sa dozviete o začiatku povstania a dvoch významných veliteľoch - Jánovi Golianovi a Rudolfovi Viestovi. Večer 29. augusta 1944 vydal Ján Golian rozkaz - „Začnite s vysťahovaním“. Išlo o heslo, ktoré znamenalo začiatok ozbrojeného boja - začalo sa Slovenské národné povstanie. Dňa 4. septembra 1944 Slovenská národná rada menovala Jána Goliana veliteľom československej armády na Slovensku a o deň neskôr ho povýšila do hodnosti brigádneho generála.

Velenie prevzal 7. októbra 1944 divízny generál Rudol Viest. Ten riadil ústupové boje povstaleckej armády a nariadil presun z Banskej Bystrice na Donovaly. Ráno 3. novembra 1944 Jána Goliana a Rudolfa Viesta a ďalších dôstojníkov zajalo v Pohronskom Bukovci Einsatzkommando.

Post Bellum a 30. výročie vzniku Slovenskej republiky

Pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky vám prinášame príbeh nielen významnej slovenskej herečky, ale aj osobnosti, ktorá mala možnosť sledovať formovanie novej republiky v role diplomatky. Magdaléna Vášáryová vyštudovala sociológiu, prečkala obdobie normalizácie v role herečky a v roku 1989 ju prezident Václav Havel vymenoval za prvú ženu-veľvyslankyňu v Rakúsku. V roku 1999 ako prvá žena kandidovala na prezidentku Slovenskej republiky. Aktuálne je predsedníčkou spolku slovenských žien Živena.

Magdaléna Vášáryová sa narodila 26. augusta 1948 v Banskej Štiavnici v rodine stredoškolského profesora literatúry a učiteľky nemčiny. Má jednu sestru - známu herečku Emíliu Vášáryovú. Magda ukončila gymnázium v Bratislave a začala študovať sociológiu na Filozofickej fakulte UK. Po účinkovaní vo filme „Vtáčkovia, siroty a blázni“ ju však z fakulty vyhodili. Štúdium napokon dokončila, avšak ďalej na univerzite pôsobiť nemohla. Celú normalizáciu „prečkala“ v role herečky a bola v nej úspešná. V roku 1980 uzavrela manželstvo s hercom a textárom Milanom Lasicom.

Magda bola aj ako herečka a manželka Lasicu neustále pod drobnohľadom režimu a spoločnosti. Herci v divadle dostávajú bezprostrednú správu o stave spoločnosti - cez publikum. A koncom osemdesiatych rokov si začali všímať zmenu v správaní sa obecenstva. „Jedno sme v divadle vedeli - že sa mení atmosféra. Ľudia sa napríklad oveľa slobodnejšie smiali. A prvé, ktoré sa smiali slobodnejšie, boli ženy. To bolo pre mňa zaujímavé. Počuli sme na javisku, ako muži do nich štuchali: ,Nesmej sa tak nahlas, za nami sedí šéf!‘“

V máji roku 1989 Magda Vášáryová napísala otvorený list prezidentovi Husákovi. Požadovala v ňom prepustenie politického väzňa Miroslava Kusého - svojho bývalého profesora sociológie, vtedy vylúčeného z komunistickej strany - a Jána Čarnogurského. „Podpísala som sa aj pod výzvu sociológov v júli ´89. Keby sa situácia nezmenila, tak by ma vyrazili z divadla.

Po 17. novembri a násilnom zásahu moci proti demonštrujúcim pražským študentom začalo po celej republike vznikať opozičné občianske hnutie. Magda sa od začiatku zapájala do aktivít Verejnosti proti násiliu, vystúpila na námestí, ešte bez mikrofónov, kde prečítala výzvu na anulovanie monopolu Komunistickej strany ČSFR, a patrila medzi hercov, ktorí cestovali po celom Slovensku a šírili informácie o tom, čo sa deje v Bratislave, pretože štátna televízia a rozhlas o tom neinformovali.

„Nikdy dovtedy som nebola s robotníkmi z tovární. To bolo neuveriteľné, robotníci utekali za nami cez dieru v plote, ktorou zrejme chodili aj predčasne z práce. Boli polonahí, polohluchí, lebo nemali pri práci pomôcky na ochránenie sluchu, špinaví, ale chceli vedieť, či sa niečo naozaj zmení. Či budú mať väčšie platy, to ich samozrejme zaujímalo najviac. A my sme im hovorili, že teraz ide o slobodu.

Po páde režimu, v polovici januára 1990, jej zavolal prezident Václav Havel s ponukou obsadiť post veľvyslankyne vo Viedni. „Vedel, že som vyštudovala filozofickú fakultu a že ovládam jazyky, nemčina je totiž jeden z mojich materinských jazykov. Vyžiadala som si dva týždne na rozmyslenie. Už dávnejšie som sa chcela kariéry v herectve vzdať, a tak sme sa s mojím manželom dohodli, že pôjdem na dva roky ako veľvyslankyňa do Viedne a naše malé deti zoberiem so sebou.“

Nevedela však, do akej atmosféry ide. Tretie najväčšie československé veľvyslanectvo bolo ešte stále plné agentov a informátorov ŠtB a Magdu, kým neodovzdala poverovacie dekréty rakúskemu prezidentovi Waldheimovi, prijali s podozrením a nepriateľsky. „Mala som problém dostať sa ku kľúčom. Nemali kľučky na dverách, len gule, takže som sa nemohla dostať do mnohých miestností Cumberlandského paláca,“ hovorí.

Ľudia na veľvyslanectve neverili, že by sa komunisti tak ľahko a rýchlo vzdali moci. Považovali situáciu za dočasnú a žili v tom, že sa stará garnitúra vráti. Magda 12. apríla 1990 odovzdala poverovacie dekréty rakúskemu prezidentovi a získala kľúče od veľvyslanectva.

„Keď sa mi konečne podarilo získať kľúče, tak som v noci sama prešla celé veľvyslanectvo s baterkou a zistila som, že pod strechou sú veľké odpočúvacie prístroje, ktoré umožňovali odpočúvať aj rozhovory v autách vo Viedni. Po pár dňoch po mojej správe do ústredia prišiel veľký tirák, odborníci a vyčistili celú ambasádu od mikrofónov.“ 11 agentov bolo „notifikovaných“, pracovali profesionálne a rakúska strana o nich vedela, to je normálna prax.

Magdinou úlohou bolo „ovládnuť“ veľvyslanectvo, rozpoznať spolupracovníkov bývalej tajnej politickej polície a poslať ich do konca júna 1990 v priebehu dvadsiatich štyroch hodín s celými rodinami domov. „Niektorí nevydržali s nervami a prihlásili sa mi. Šéfa som odkryla asi až v druhej polovici júna, bol to taký nenápadný chlapík, ktorý sa tam motal niekde pri vrátnici. Zavolal ma na rozhovor do Faradayovej klietky - miestnosti, kde sa nedá odpočúvať. Položil predo mňa pištoľ, zavrel dvere, strčil si kľúč do slipov a chcel so mnou vyjednávať. Bolo to veľmi nepríjemné, myslel si, že sa zosypem.

Napätie do celej situácie pridával aj širší medzinárodný kontext. Magda musela zablokovať účty, ktorými socialistické Československo platilo niektorých teroristov vo svete. „Rakúsko bolo eldorádom pre všetky tajné služby, ako takzvaná neutrálna krajina. Je to veľmi nebezpečná krajina aj pre diplomatov v prelomových časoch. Takže mi prezident Havel poslal bodyguarda, ktorému najviac dôveroval, a ten potom tri mesiace spával na rozkladacej posteli pred mojou spálňou,“ hovorí. „Bál sa o mňa.“

Napriek svojej funkcii vo Viedni, v zahraničí, videla Magda dosť hlboko aj do zákulisia domácej politiky. Václav Havel ju po tom, ako sa Vladimír Mečiar stal po prvýkrát premiérom Slovenska, poveril, aby sa s ním stretávala a dávala mu lekcie z oblasti, o ktorej nevedel takmer nič - o zahraničnej politike.

„Ja som s ním vlastne absolvovala jeho prvý vstup do západného sveta. Veľmi mi vyčítal, že pri návšteve vo Viedni neboli pripravené červené koberce a nespievali folklórne skupiny. Mala som veľký problém, aby som mu vysvetlila, že Rakúsko nemá inštitucionalizovaný folklór toho typu, ako ho máme my.“

Aj keď k nej bol Mečiar spočiatku priateľský, Magda postupne spoznávala jeho pravú tvár, svojvôľu a úmysly nerešpektovať medzinárodné zmluvy. Vycítila strach, ktorý sa okolo neho šíril, a na stretnutia s ním už nikdy nechodila sama. Keď po troch rokoch na veľvyslanectve končila, Mečiar vo funkcii premiéra už ničím nezakrýval svoju aroganciu. „Odkázal mi, že môžem skočiť do Dunaja a že ma z veľvyslanectva na Slovensko nepresťahujú.“

Čoskoro mala možnosť spoznať bližšie aj ďalšie postavy formujúcej sa slovenskej politiky - tentoraz jej katolíckeho krídla. „Ja som sa v roku 1989 v liste prezidentovi Husákovi zastala aj pána Čarnogurského. A tým pádom som bola pre nich ‚naša Magduška‘.“ Raz zažila veľkú nepríjemnosť, keď sa vtedajší premiér Ján Čarnogurský spolu s Františkom Mikloškom rozhodli na vlastnú päsť navštíviť vtedajšieho rakúskeho prezidenta Kurta Waldheima.

Ten bol kontroverznou figúrou, bol ostrakizovaný, lebo klamal o svojej aktivite počas druhej svetovej vojny, a novinári preto veľmi strážili, koho prijíma. „Ráno mi zavolal rozčúlený Jiří Dientsbier, minister zahraničných vecí, môj vtedajší šéf, a ten mi hovorí: ,Magda, idú ti tam.‘ A ja mu hovorím: ,Ale ja o tom vôbec neviem.‘ Tak som zavolala pánovi Čarnogurskému a informovala som ho, že protestujem, aby teraz išli k Waldheimovi, nech počkajú dva mesiace, bude nový prezident. A vtedy mi veľmi nepríjemne vynadal, čo sa do toho starám.“

Podarilo sa jej aspoň vybaviť, aby o ich návšteve okrem agentúry Reuters nikto iný neinformoval. Onedlho sa mala možnosť oboznámiť sa s pravou príčinou ich neodkladnej návštevy. „O dva týždne prišiel František Mikloško do Viedne, a tak som sa opýtala, prečo to urobili. A on mi vtedy povedal jednu vetu, ktorá ma veľmi zarazila. Povedal: ‚Magduška, my sme mu išli odpustiť.‘ A tomu som nerozumela, lebo čo sú oni - Pánboh? Alebo nejaký tribunál, alebo z akého titulu?“

Nebol to jediný prípad, keď Magda v predstaviteľoch nedávneho katolíckeho disentu spoznávala neochvejných majiteľov pravdy. „Keď potom išli za zomierajúcim Husákom, ktorý sa už nemohol brániť, prežehnávali ho a podobne, tak som pochopila, že to je niečo, čomu ja nedokážem porozumieť. Že oni mu vlastne tiež išli odpustiť. Vtedy som si uvedomila, že tento spôsob myslenia je mi absolútne cudzí.“

Počas problematického obdobia lustrácií bola Magdaléna svedkom toho, aké veľké množstvo ľudí a v akých vysokých funkciách spolupracovalo s ŠtB na rakúskej aj slovenskej strane. Napriek tomu nemala v úmysle ich striktne odsudzovať: „Ja nevyžadujem, aby ľudia boli hrdinovia. Ja chcem žiť v režime, v ktorom ľudia nemusia byť hrdinovia a hrdinky. Viem, že niektorí sa chceli stretávať so svojimi deťmi, alebo podpísali, lebo chceli mať byt. Takže neodsudzujem a priori každého, ale odsudzujem každého, kto sa nepriznal a nepovedal prepáčte.“

Po rozdelení Československa jej Václav Havel ponúkol české občianstvo a možnosť pokračovať na pozícii veľvyslankyne za Českú republiku v Rakúsku a neskôr v Nemecku. Magda žiadnu z týchto ponúk neprijala. Mala už plán, čo urobiť na Slovensku a zároveň pomôcť svojej krajine. Spoluzakladala a dlhé roky viedla Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku.

„Bola som v zásadne proti rozdeleniu Československa, pretože som si vedela predstaviť, že sila, ktorá Československo roztrhne, hodí Slovensko na východ. Vedela som, že z Kremľa je tento proces veľmi sledovaný, tak som sa bála. To, že sme sa po ´98. dostali do Európy, je naozaj zázrak.“

tags: #post #bellum #slovensko