Pohľad katolíckej cirkvi na smrť

Smrť je neoddeliteľnou súčasťou ľudského života a predstavuje tému, ktorá vzbudzuje rôzne emócie a úvahy. Katolícka cirkev má na smrť špecifický pohľad, ktorý sa opiera o biblické učenie a teologické princípy.

Tento článok sa zaoberá pohľadom katolíckej cirkvi na smrť, jej význam a dôsledky, a tiež sa zaoberá otázkami očistca, zmŕtvychvstania a posledného súdu.

Kresťanský pohľad na smrť

Vďaka Kristovi má kresťanská smrť kladný zmysel: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21). „Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť“ (2 Tim 2, 11). „Pre mňa je lepšie zomrieť v (po grécky eis = do, v) Krista Ježiša ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Blíži sa moje narodenie...

V smrti Boh povoláva človeka k sebe. Preto kresťan môže pociťovať voči smrti podobnú túžbu ako svätý Pavol: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1, 23). „Moja láska je ukrižovaná,...

Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu a rozhodol o svojom konečnom osude. Už sa nevrátime do iných pozemských životov. „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú“ (Hebr 9, 27). Po smrti nejestvuje „prevteľovanie“ (reinkarnácia).

„Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, akoby si dnes mal umrieť. Keby si mal dobré svedomie, smrti by si sa veľmi nebál. Lepšie by bolo chrániť sa hriechu, než utekať pred smrťou.

„Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru telesnú smrť, ktorej ani jeden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomrú v smrteľných hriechoch!

Veríme v Boha, ktorý je stvoriteľom tela; veríme v Slovo, ktoré sa stalo telom, aby vykúpilo telo; veríme vo vzkriesenie tela, ktorým sa zavŕši stvorenie a vykúpenie tela.

Smrťou sa duša oddelí od tela, ale pri vzkriesení Boh dá nášmu premenenému telu neporušiteľný život, keď ho opäť spojí s našou dušou. Ako Kristus vstal z mŕtvych a žije naveky, aj my všetci vstaneme z mŕtvych v posledný deň.

„Veríme... telo duchovné“ (1 Kor 15, 44).

Následkom dedičného hriechu musí človek podstúpiť telesnú smrť, „ktorej...

Ježiš, Boží Syn, dobrovoľne podstúpil smrť za nás v úplnej a slobodnej poslušnosti vôli Boha, svojho Otca. Svojou smrťou premohol smrť, a tak dal všetkým ľuďom možnosť spasiť sa.

V novembri sa viac zamýšľame nad otázkou smrti, a života po nej, resp. otázkou zmŕtvychvstania. Inými slovami, teraz nás Cirkev pozýva k múdrosti života, ku ktorej patrí pohľad uprený na našu večnú budúcnosť, lebo v skutku, až pohľad z horizontu večnosti nás upriamuje na prežívanie skutočných hodnôt v našom živote.

A tak je iste dnes namieste si objasniť to, čo hovorí Ježiš a Cirkev vo svojom učení o živote po smrti.

Peklo, očistec a nebo

Ježiš počas svojho života často hovorí o pekle - o gehenne - o neuhasiteľnom ohni, ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa. Učenie Cirkvi potvrdzuje na základe týchto Ježišových slov existenciu večného pekla. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď, kde trpia pekelné muky, symbolicky povedané - večný oheň.

Viera v očistec nie je vierou v niečo negatívne, ale je vo svojej podstate pozitívnou nádejou, že človek môže byť aj po smrti, respektíve v smrti očistený a oslobodený od zaťaženosti viny. Cirkev učí, že tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očistovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.

Očisťovanie sa na človeku deje skrze účinkovanie Božej milosti, t.j. Miera nutného očisťovania závisí od miery uskutočnenej resp.

Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom. Vyvolení žijú v nebi s Kristom, žijú v ňom, ale zachovávajú si pri tom, alebo lepšie, nachádzajú svoju pravú totožnosť, svoju identitu, svoje vlastné meno. Toto tajomstvo blaženého spoločenstva s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi, presahuje každé chápanie a každú predstavu.

Posledný súd

Posledný súd možno vnímať v zmysle dvoch dimenzií: pre jednotlivca a posledný súd nad celým svetom. Posledný súd pre každého z nás nastáva v hodinu našej smrti. A posledný súd nad celým svetom ten sa uskutoční pri duchom príchode Ježiša Krista na konci čias.

Cirkev o tomto okamihu učí, že nikto z ľudí nepozná ani čas ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený - pričom svoje učenie zakladá na Ježišových slovách, keď hovorí, že nikto nepozná hodinu, kedy má prísť Syn človeka, iba Otec. - dôležité v konfontácii napr.

Cirkev tu učí, že kresťanské ponímanie smrti ako definitívneho konca života stojí v protiklade s presvedčením, že po smrti sa duša opäť spojí s iným telom, buď človeka alebo aj zvieraťa a tak sa reinkarnuje. Už z tohto hľadiska nemožno zjednotiť učenie reinkarnácie s kresťanskou vierou. Z kresťanského hľadiska človek nie je iba náhodne vo svojom tele, ale je telesný, je jednotou duše a tela.

Smrť z pohľadu filozofov, mysliteľov a umelcov

Smrť nás núti premýšľať o hodnote a zmysle nášho života. Vnímanie smrti sa líši od človeka k človeku, od kultúry ku kultúre. Pre niektorých je smrť konečná, pre iných prechod do ďalšej existencie.

Existenciálna filozofia napríklad zdôrazňuje, že smrť nám môže pomôcť uvedomiť si našu vlastnú smrteľnosť a obmedzenosť času, ktorý máme na zemi. To nás môže viesť k hlbšiemu prežívaniu života a hľadaniu jeho skutočného zmyslu.

Náboženstvo a duchovné tradície často ponúkajú rôzne pohľady na smrť a posmrtný život, čo môže poskytovať útechu a zmysel vo chvíľach zármutku.

Smrť je aj téma reflexie v rámci všetkých foriem osvojovania si sveta človekom. Ľudí napríklad často zaujímalo, či už v samej podstate života tkvie to, že sa život raz pominie, čím sa im už smrť prestala javiť iba ako obávaná skutočnosť, ale začali ju chápať ako problém.

Smrť okrem filozofie, teológie, náboženstva či umenia tematizuje aj špeciálny vedný odbor tanatológia. Je to náuka o psychologických a lekárskych aspektoch smrti a umierania.

Psychiatrička, esejistka a spisovateľka Elisabeth Kübler-Rossová na základe rozhovorov s umierajúcimi preukázala, že citlivo a profesionálne vedený rozhovor odvracia umierajúceho od apatie a odovzdania sa osudu, je účinnejší než psychofarmaká a vedie k nájdeniu sily v niekom, kto ho počúva a súcití s ním. To je koniec koncov aj jedným z prirodzených poslaní kňaza vo vzťahu k umierajúcemu.

Potreba pamätať na smrť sa objavuje už v Platónovom dialógu Faidón, v ktorom Sokrates hovorí, že „naozajstní filozofi sa pripravujú na umieranie; smrť je zo všetkých ľudí im najmenej strašná“. Podobné názory v antike ďalej hlásali stoici a Seneca. Ten je napríklad autorom výroku: „Keďže nie je isté, kde ťa čaká smrť, čakaj ju všade.“ Epikuros zo Samu zas učil, že smrť sa nás netýka, pretože pokiaľ sme tu my, nie je tu smrť, a keď príde smrť, nie sme tu my.

Otvorená filozofická encyklopédia hovorí, že Rimania rozlišovali medzi umieraním jednotlivca a smrťou, pričom smrť predstavovala podľa nich niečo pekné, lebo znamenala večný pokoj a stav bez náruživosti.

V Mezopotámii ľudia smrť nepokladali za nič mimoriadne, bola iba nevyhnutným osudom ľudí. Z tela uloženého do zeme sa opäť stala hlina, z ktorej Ea kedysi uhnietol prvého človeka. Z mŕtveho sa oddelil dvojník - lietajúci tieň, ktorý sa rovno odobral za ostatnými prízrakmi do sveta mŕtvych. Tam všetci mŕtvi potichu a ospanlivo živoria zo skromných obetných darov živých.

No a napokon kresťanstvo považuje život za nekonečný. Smrť zobrazuje odchod z tohto sveta a následný príchod do večnosti. Na tento kresťanský pohľad môžeme nadviazať výrokom Pierra Teilharda De Chardina: „Smrť prekonáme tým, že v nej objavíme Boha.“

Symboly smrti

Určite sa všetci zhodneme, že tým najuniverzálnejším symbolom smrti je cranium, teda lebka. Zároveň tak aj samotná kostra či kostlivec. S kostlivcom vstupuje na kultúrnu scénu dejín známy tanec smrti (danse macabre). Ide o výtvarnú tému, rozšírenú v Európe najmä na prelome stredoveku a novoveku, obľúbenú aj v období baroka. Znázorňuje Smrť v podobe kostry alebo umrlca, ako tancuje so živými osobami rôznych spoločenských stavov a sociálnych vrstiev. Tance smrti mali divákom pripomenúť ich konečnosť v duchu výzvy memento mori aj fakt, že nikto, bez ohľadu na svoje postavenie, nemôže smrti uniknúť. Výjav tak býval výzvou na pokánie a obrátenie a snáď aj spôsobom, ako sa vyrovnať s masívnou úmrtnosťou počas morových rán.

Bozkom čierneho milenca sa tak dostávame k ďalšiemu známemu symbolu smrti a smútku, ktorým je v našej európskej kultúre čierna farba. Čierna so svojím symbolom smútku počíta s našou vlastnou emocionálnou odpoveďou na stratu milovanej osoby a ďalej predstavuje našu potrebu modliť sa za večný odpočinok duše tejto osoby. Je tiež pripomienkou našej viery v Očistec, kde sú trpiace duše závislé na našich modlitbách a intenciách omší. Nadväzujúc na omše za zosnulých Missa pro defunctis (Requiem) je teda dôležité pripomenúť, že ich liturgická farba bola pred koncilovou reformou čierna. Počas týchto „starých omší“ môžeme vidieť chrám odetý do čierneho: výzdoba interiéru kostola, antependium (pokiaľ nie je v Bohostánku Najsvätejšia sviatosť oltárna), veľká tumba na katafalku je taktiež zakrytá čiernou prikrývkou symbolizujúcou tajomstvo smrti, čierny je pochopiteľne i ornát (omšové rúcho) kňaza.

Očistec v Katolíckej a Evanjelickej cirkvi

Kým v náuke Katolíckej cirkvi je prítomný očistec a veriaci sa modlia za spásu duší, tak v evanjelickej cirkvi v očistec neveria a za spásu zosnulých sa nemodlia. „Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva cirkev očistcom. (...) Tradícia cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni: Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31).

Katechizmus ďalej vysvetľuje, že toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých. „Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Ak človek v okamihu smrti má ľahké hriechy, ktoré neoľutoval alebo neodčinil časné tresty za hriechy, vstupuje do očistca: „Pod očistcom chápeme proces, v ktorom sa duša očisťuje, aby mohla hľadieť na Boha, v tom spočíva večná blaženosť. Hoci Sväté písmo priamu zmienku o očistci neobsahuje, podľa Ziolkovského predsa len už v Starom zákone nachádzame, že duše, ktoré zomreli v hriechu, potrebujú očisťovanie. K tomu im môže pomôcť modlitba žijúcich.

tags: #post #katolicka #cirkev