Požehnanie a Posvätenie: Hlboký Význam v Kresťanstve

Význam požehnania v kresťanstve je hlboký a mnohostranný. Často sa stretávame s týmto slovom a sami ho vyprosujeme v modlitbách. Čo však presne znamená slovo požehnanie? V prvom rade by sme mali rozumieť tomu, čo vlastne znamená výraz požehnanie.

Týmto slovom, ktoré pôvodne nie je naše, najčastejšie prekladáme latinské slovo benedictio. Latinské benedicere doslova znamená dobrorečiť, teda nielen „vyprosovať dobro“, ale aj velebiť, oslavovať, vzdávať vďaky. Požehnávanie je božská činnosť, ktorá dáva život a ktorej prameňom je Otec.

Jeho požehnanie je zároveň slovo i dar (po latinsky bene-dictio, po grécky eu-logia, doslovne „dobro-rečenie“). Požehnanie má úzky súvis s Bohom a s našou spásou, je zamerané na život a jeho plnosť, je prejavom Božej lásky a starostlivosti o človeka.

Keď žehnáme iným, uznávame, že bez Pána Boha nemôžeme nič urobiť. Preto priamo od Neho vyprosujeme silu realizovať Jeho plány, ktoré má s nami, pomoc a ochranu pred zlom a hriechom. A to môže robiť každý a pre každého, ako k tomu povzbudzuje apoštol Peter: Žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania.

Sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva: každý pokrstený je povolaný, aby bol „požehnaním“ a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Medzi sväteniny patria predovšetkým požehnania (osôb, jedla, predmetov, miest). Každé požehnanie je oslavou Boha a prosbou o jeho dary.

Pôvod slova a jeho význam

Slovo požehnávať vo význame, v akom bolo prebraté do slovenčiny, súvisí s nemeckým segnen a latinským signare. Znamená označiť niečo alebo niekoho nejakým znakom, obyčajne krížom, čo bol sprievodný znak udeľovania požehnania vo vzťahu k osobe alebo veci.

Výraz benedictio je však širší a len v kontexte s hebrejským beraka sa ukáže jeho skutočný význam. Toto hebrejské slovo znamená dar, čím sa naznačuje obojstranný vzťah: darca a obdarovaný. Podstata požehnania teda nespočíva v tom, že vyprosujeme dobro pre nejakú osobu alebo označujeme znakom kríža nejaký predmet, ale že vzdávame Bohu vďaku.

Požehnanie je duchovnou skutočnosťou, ktorá v prvom rade vyjadruje dobrorečenie, zvelebovanie Boha, darcu všetkých dobrých darov, a zároveň je spojené s modlitbou, prosbou o jeho posilu, ochranu, dary potrebné pre nábožný život.

Požehnanie je teda modlitbou, mostom medzi Bohom a človekom. V prvom rade by sme mali rozumieť tomu, čo vlastne znamená výraz požehnanie. Týmto slovom, ktoré pôvodne nie je naše, najčastejšie prekladáme latinské slovo benedictio. Latinské benedicere doslova znamená dobrorečiť, teda nielen „vyprosovať dobro“, ale aj velebiť, oslavovať, vzdávať vďaky.

Požehnané veci vs. Požehnaní ľudia

Je dôležité poznamenať, že „požehnanými“ sa nestávajú veci, ale ľudia. Prijímateľom duchovných darov, teda Božej milosti, je vždy len človek. Ak kňaz požehnáva ruženec, v skutočnosti vyprosuje požehnanie pre tých, ktorí sa ho modlia.

Ak požehnáva auto, neznamená to, že by sa ono stalo „amuletom“, že by obsiahlo nejakú nadprirodzenú schopnosť, ale v modlitbe požehnania kňaz prosí za tých, ktorí auto používajú. Rovnako je nesprávne hovoriť o „požehnávaní domov“, pretože prijímateľom požehnania nie je stavba, ale rodina, ktorá v nej býva.

V Benedikcionáli nájdeme obrad „Každoročné požehnanie rodín v ich domoch“.

Čo znamená, že je vec požehnaná?

Po prvé, ide o vyňatie veci z profánneho používania a jej „zasvätenie“ pre Boha. Napríklad požehnanie liturgického rúcha naznačuje, že tento odev sa bude používať len pri bohoslužbe a na nič iné. Požehnanie nejakého miesta, cintorína alebo parcely, na ktorej má byť postavený kostol, znamená, že na tomto mieste sa už nebude konať nič iné, len pochovávať telá ľudí alebo v chráme sláviť liturgia.

Po druhé, požehnaním získali veci novú orientáciu, sprostredkovali nový pohľad na Boha, tvorcu všetkých vecí.

Kresťania sú v Kristovi požehnaní Bohom Otcom „všetkým nebeským duchovným požehnaním“. Niektoré požehnania majú trvalý dosah, lebo ich účinok je v tom, že zasväcujú osoby Bohu a vyhradzujú predmety a miesta na liturgické účely.

Medzi požehnania, ktoré sú určené osobám - nesmú sa zamieňať so sviatostnou vysviackou - patrí požehnanie opáta alebo opátky kláštora, zasvätenie panien a vdov, obrad rehoľnej profesie a požehnania pre niektoré cirkevné služby (lektori, akolyti, katechéti a pod.).

Ako príklad požehnaní, ktoré sa týkajú predmetov, možno uviesť obrad posvätenia alebo požehnania chrámu alebo oltára, požehnanie posvätných olejov, liturgických nádob a rúch, zvonov atď.

Účinky požehnania

V kresťanskej teológii sa spájajú dve skutočnosti. To, že aj požehnanie vecí je vždy zamerané na osoby, a to, že aj vec, predmet, nám môže pripomínať skutočnosti, ktoré nás posväcujú. Vychádza z úmyslu a modlitby cirkvi. A predovšetkým z pravej viery tých, ktorí tieto predmety používajú.

Účinok požehnaní pramení z modlitby cirkvi, avšak je sčasti závislý od osobnej nábožnosti vysluhovateľa. Prijímateľ požehnania musí byť rovnako duchovne disponovaný pre prijatie Božích darov. Obrazne by sme mohli povedať, že Boh nikomu nič nevnucuje nasilu. Ponúka a dáva tomu, kto je ochotný prijať. A áno, viera je veľmi potrebná.

Požehnanie má v sebe vždy niečo spojené s vyvolením. Keď niekomu žehnám, prežíva, že je Bohom vyvolený. Byť vyvolený a požehnaný, znamená byť v Božej blízkosti.

Rozdiel medzi sviatosťami a požehnaniami

Je veľmi dôležité uvedomiť si rozdiel medzi sviatosťami a požehnaniami. Sviatosti sú oficiálne úkony cirkvi, ktoré sprostredkujú Božiu milosť, Božie dary. Pôsobia samým ich vykonaním, vyslúžením, a to silou Ježiša Krista, lebo on ich ustanovil a on v nich pôsobí.

Cirkev už dávno potvrdila, že účinok sviatostí nie je závislý od osobnej svätosti ich vysluhovateľa. Treba však zdôrazniť, že sviatosti je možné prijať len vo viere. Sväteniny, požehnania, len sprevádzajú prijímanie sviatostí a ich účinok je daný modlitbou cirkvi.

Druhy požehnaní

V Rímskom misáli nájdeme niekoľko dôležitých výrazov:

• Vysvätenie (lat. ordinatio) - týka sa prijatia sviatosti posvätného stavu, a to tak u biskupa, kňaza, ako aj diakona.
• Zasvätenie (lat. consecratio) - týka sa životného stavu trvalého panenstva (zasvätenie panien).
• Posvätenie (lat. dedicatio) - používame v spojitosti s kostolom a oltárom.
• Požehnanie (lat. benedictio) - vyjadruje udeľovanie svätenín, preto hovoríme o požehnaní detí, manželov, chorých a podobne. Zároveň by sa týmto pojmom dalo vyjadriť aj prijatie ministérií, teda ustanovenie akolytov, lektorov a katechétov.

Rozlišujeme posvätenie a požehnanie kostola a oltára. Posvätenie vyjadruje trvalé zasvätenie. Požehnanie kostola a oltára zas poukazuje na dočasné, prechodné určenie na slávenie Eucharistie, napríklad ak na slávenie svätých omší slúži nejaký dočasný priestor alebo kostol menšieho významu, kaplnka.

Ak ide o veci, na prvom mieste by mali byť požehnávané tie, ktoré súvisia so sviatosťami. Mnohé sväteniny akoby boli doplnkom sviatostí, vidieť to v sprievodných obradoch ich vysluhovania. Napríklad krstu predchádza požehnanie krstnej vody, krstiteľnice, olejov katechumenov i krizmy.

Vopred požehnaný olej sa používa aj pri vysluhovaní sviatosti birmovania, pomazania chorých, sviatosti posvätného stavu. Požehnania takto buď pripravujú na prijatie milosti, alebo uspôsobujú na spoluprácu s ňou.

Príklady menej známych požehnaní

• Požehnanie rodín v domácnostiach (koná sa v období Zjavenia Pána, v iných krajinách vo Veľkonočnom období).
• Požehnanie hrdla na spomienku svätého Blažeja.
• Požehnanie sviec na Hromnice.
• Požehnanie budov (školy, nemocnice, úradu, domu).
• Požehnanie pracovných prostriedkov.

Kto môže požehnávať?

Keďže požehnania (sväteniny) sú úradným pôsobením cirkvi, cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva. Teda každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával.

Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Ak nie je prítomný klerik, môžu akolyti, lektori a iní laici na základe krstného kňazstva a s poverením ordinára predsedať tým sláveniam, ktoré sú zostavené pre nich a ktoré výslovne dovoľujú príslušné smernice.

Používanie devocionálií je však spojené s možnosťou získať odpustky. Ak niekto predmet požehnaný pápežom alebo biskupom nábožne používa v deň slávnosti svätých Petra a Pavla, môže získať úplné odpustky.

Čím viac sa požehnanie týka ekleziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom (biskupom, kňazom alebo diakonom).

Udeľovanie požehnania je teda rozlievaním Božej milosti, dobra a ochrany v tomto svete na príhovor Cirkvi. Rovnako sa stáva oslavou Božej moci a vďakou za prijaté dobrodenia.

Ako sa starať o požehnané predmety?

Požehnaný predmet určený na náboženské účely sa má používať zbožne, nábožne. Ak už neslúžia tomu, na čo boli určené, treba ich zničiť tak, aby nedošlo k ich zneucteniu.

Ak sa dajú spáliť, treba ich spáliť, ak nie, tak uložiť do požehnanej zeme, napríklad na cintorín. Požehnanú alebo krstnú vodu vyliať na miesto, po ktorom sa nechodí.

Je dôležité radikálne sa oddeliť od atmosféry nenávisti a obvinení a vedome sa zaviazať do služby žehnaní. Ten, kto má srdce plné dobrých pokladov, ľahko žehná iných. Skôr, či neskôr ho obkľúči atmosféra príťažlivosti, a bude ako prameň dobrej, studenej vody v horúčave.

Ľudia budú piť jeho slová, radi s ním budú hovoriť, radiť sa a vyhľadávať jeho prítomnosť.

Požehnania majú významné miesto v našom živote, a to nielen pri oficiálnych liturgických sláveniach, ale aj v bežnom živote.

tags: #pozehnanie #alebo #posvatenie