Po rokoch diagnóz, bolesti a sĺz prišiel okamih, ktorý zmenil všetko. Po rokoch bolestivých diagnóz a neúspešných pokusov o dieťa našla Michelle Cisco-Pinheirová odpoveď tam, kde to najmenej čakala. Štyridsaťsedemročná Michelle Cisco-Pinheirová z Augusty v štáte Georgia už neverila, že bude mať vlastné deti so svojím, o desať rokov mladším manželom Niltonom.
Po dlhých rokoch čakania napokon šťastne priviedla na svet 2. januára tohto roka svojho syna Emmanuela Zanea. Lekári jej kedysi povedali, že šance na otehotnenie sú v jej prípade „nemožné“. Vo veku 18 rokov totiž prekonala rakovinu krčka maternice a neskôr jej diagnostikovali syndróm polycystických vaječníkov (PCOS).
Všetko sa zmenilo minulý rok v apríli, keď začala pociťovať nezvyčajný hlad, čo bol pocit, ktorý nemala od operácie žalúdka pred pár rokmi. Rozhodla sa teda použiť spomínaný tehotenský test a na jej obrovské prekvapenie bol pozitívny. „Myslela som si, že musí byť chybný. Keď som to ukázala manželovi Niltonovi, domnieval sa, že si z neho robím srandu. Spravila som si ich asi desať a všetky boli pozitívne. Keď nám to došlo, obaja sme plakali, nemohli sme tomu uveriť.“
Michelle hovorí, že tehotenstvo prebiehalo hladko počas prvých piatich mesiacov, až kým sa u nej niekoľkokrát nezačal predčasný pôrod. Napriek vysokému riziku porodila Emmanuela o štyri týždne skôr a podarilo sa jej to „rýchlym a ohromujúcim“ pôrodom.
Objavili sa aj hnusní trollovia, ktorí písali strašné veci a musela som ich zablokovať. Michelle je presvedčená, že byť mamou v neskoršom veku je pre ňu požehnaním. Verí, že malý Emmanuel dostáva tú najlepšiu verziu jej samej.
„Myslím, že som teraz lepším rodičom, ako by som bola v dvadsiatke. Vtedy som bola hlúpa a nezrelá. Teraz som vyrovnanejšia, trpezlivejšia a môžem mu dať všetko, čo si zaslúži. Mojím cieľom je byť s ním doma. Práca nie je taká dôležitá ako tieto chvíle. Chcem byť pri všetkom, keď začne loziť, prevracať sa, chodiť. Som neuveriteľne šťastná, že som konečne mama. Každý malý pokrok je pre mňa zázrak, od prvého úsmevu po prvý zub.“
Michelle však priznáva, že keď zistila, že je tehotná, bola vydesená. „Moja prvá myšlienka smerovala k tomu, že budem oveľa staršia ako ostatné mamy. Všetky moje priateľky sú už babičky. Moje spolužiačky zo strednej majú deti, ktoré práve končia vysokú a ja práve začínam. Pomyslela som si: ‘Bože môj, budem ako babka na ihrisku.’ Bola som nadšená, ale aj vystrašená. Nevýhodou mať dieťa v neskoršom veku je skutočnosť, že sa viac bojíte, bojím sa o jeho starostlivosť, bojím sa o všetko. Keď ste mladí, ste bezstarostní. Teraz som opatrná vo všetkom. Každý deň s Emmanuelom je pre mňa dar. Možno som začala neskôr ako ostatní, ale byť jeho mamou práve teraz je pre mňa dokonalé načasovanie.“
Vaše cestovateľské potulky vás môžu doviesť do rôznych končín, pričom si možno ani neuvedomíte, že svojou nevedomosťou môžete dospieť k nie práve príjemným situáciám. Podanie ruky či úklon sú prejavy, ktorých nepovšimnutie môže byť veľkou urážkou. Aby ste sa vyhli trápnym nedorozumeniam, nepochopeniu a zbytočným rozpakom, prinášame vám pár tipov, ktoré vám môžu pomôcť lepšie sa orientovať v rôznych národoch a kultúrach sveta.
Rozdiely v pozdravoch
Nielen u nás, ale i v ďalších mnohých krajinách je podanie ruky je prejavom slušnosti. Ako prejav dobrej vôle vzniklo v stredoveku, kde sa používalo takmer výlučne v súvislosti s potvrdením zmlúv. V Európe podanie ruky nahradilo rôzne poklony a úklony, ktoré naznačovali rozdiely medzi ľuďmi a stalo prejavom rovnosti. V mnohých krajinách je láskavé podanie ruky dlhým aktom a často sprevádza aj celú konverzáciu.
Stretnutia a konverzácie na Slovensku zahajuje pozdrav, očný kontakt, podanie ruky, prípadne potľapkanie po ramene, nanajvýš objatie či bozk. Nebozkávame sa však zďaleka toľko ako Francúzi, ktorí sú zvyknutí vymieňať bozky pri každom stretnutí a rozlúčke a zároveň si silno potriasajú rukami. Naopak Briti si podávajú ruky málokedy. A už keď, tak zväčša pri zoznamovaní.
Pri pozdrave v Rusku alebo Grécku je zvykom vymeniť si hĺbavé pohľady z očí do očí. Rusi sa okrem podania ruky tiež zvyknú objímať. Vravíte si, veď to je predsa celkom normálne, nie?
Úplne normálne a bežné pre nás však nemusia byť späté ruky a mierny úklon v Indii a ďalších rozsiahlych oblastiach. Predovšetkým v Ázii, no taktiež i v iných krajinách je zvykom na znak pozdravu mierne uklonenie, či už celého tela, alebo hlavy. O Japoncoch je veľmi známe, že sa pri pozdrave vzájomne ukláňajú, avšak nielen vo verejnom živote, ale bežne aj doma, pri rodine či priateľoch.
Za pozornosť stoja tiež niektoré oblasti v Číne, kde sa ľudia na znak pozdravu dotýkajú bosými chodidlami alebo v Mongolsku, kde je zvykom sa navzájom očuchať. Čuchový orgán pri pozdrave využívajú aj Eskimáci a niektorí obyvatelia Nového Zélandu, ktorí si navzájom trú nosy. Trenie určitých častí tela pri zahájení konverzácie je normálne aj v iných častiach sveta. Napríklad indiáni v Južnej Amerike si o seba trú chrbty a pri veľkých sympatiách si dokonca vymieňajú svoje veci. Čelom k sebe sa vítajú v Kórei, kde si navzájom spájajú dlane vzpažených rúk a spojené ich pomaly upažujú. Pozdravom môže byť aj prikladanie ucha, ako napríklad v Tibete, kde sa prikladá ucho k uchu a dlho sa načúva.
Hlava verzus nohy
V Ázii si dajte veľký pozor na to, aby ste sa nikoho nedotkli nohou, pretože tá je považovaná za „najnižšiu“ časť tela. Ak ste nejakým nedopatrením niečo takéto vyviedli, ospravedlňte sa, dotknite sa ramena poškodeného a chyťte sa za hlavu. Pozor, za svoju hlavu! Naopak tá je tu považovaná za „najvyššie“ a veľmi intímne miesto a práve z tohto dôvodu je veľmi prísne zakázané hladkať niekoho po hlave, či dokonca sa niekoho hlavy čo i len dotýkať. Za spoločenské tabu je považované aj akékoľvek opieranie nôh o stoličku, či nedajbože vykladanie nôh na sedadlo a pod. Nemysliteľné je tiež sedenie na vankúšoch, pretože tie slúžia ako opierky duchovne najvyššej hlavy.
Bozky, objatia a krik
Svojim temperamentom a demonštráciou emócií sú povestní južania a to predovšetkým Taliani. Bozky medzi známymi, dlhé potriasanie rúk, prechádzky ruka v ruke a na rušných miestach tlačenie a strkanie, nie sú prejavom neslušnosti. Nielen v Taliansku, ale i vo Francúzsku nemáte dôvod cítiť sa urazení.
Dnu alebo von?
Rusi považujú za nešťastný úkon trasenie rúk ponad prah dverí. Berú to tak vážne, že dokonca niektorí chlapci rozvážajúci pizze odmietajú vykonať odovzdanie jedla a platbu medzi dvermi. A tak buď hlad poženie človeka pre jedlo von alebo roznášačov pozve aspoň ku dverám, do chodby či haly.
Vrúcne pozdravy
Pozdravy môžu niekedy trvať aj viac ako 10 minút. Potriasanie pravicou v Maroku sprevádza „chytenie sa svojho srdca“, na znak srdečného stretnutia a konverzácie.
tags: #pozehnanie #pred #porodom #trencin