Na konci spoločnej modlitby posvätného ruženca v našich kostoloch zvyčajne zaznie výzva: „Pomodlime sa za Svätého Otca a na jeho úmysly...“ Nie som si celkom istý, či rozumieme tomu, čo táto výzva znamená. Je dobré modliť sa „za Svätého Otca“, osobitne v tomto čase, keď sme na to vyzvaní v súvislosti s jeho zhoršeným zdravotným stavom. Prosebná modlitba za zdravie Svätého Otca, zvlášť v spojení s ľuďmi z celého sveta, je určite v Božích očiach veľmi milá.
Modliť sa za niekoho a modliť sa s niekým sú dva samostatné úmysly. Modlitba na úmysel niekoho iného znamená, že sa duchovne zjednocujeme s tým druhým človekom a modlíme sa spolu s ním, aby dobrotivý Boh vypočul jeho úmysel.
Ak by sme si urobili čitateľskú anketu s otázkou, čo znamená modliť sa „na úmysel Svätého Otca“, predpokladám, že väčšina konkrétnych odpovedí by bola asi v tom duchu, že sa tým spájame s pápežom a modlíme sa za to, za čo sa aktuálne modlí on. V princípe ide o dobrú úvahu. Jediný problém by sme mohli vnímať v tom, že v skutočnosti nevieme, za čo sa pápež práve modlí.
Pápežské požehnania sa udeľujú veriacim od prvých stáročí. Najčastejšie ich veriaci žiadajú pri príležitosti prijatia sviatostí, ako je krst, Prvé Sväté prijímanie, uzavretie sviatosti manželstva alebo sviatosti kňazstva. Pápežské požehnanie sa žiada častokrát aj pri príležitosti výnimočných udalostí, či životných jubileí.
V súčasnosti je možné požiadať o požehnanie napísané v hlavných svetových jazykoch, pričom zástupcovia slovenskej komunity v Ríme vyjadrili túžbu, aby sa vydávali aj v slovenčine, a zároveň ochotu spolupracovať na ich príprave. O prípadnom znovuvydávaní apoštolského požehnania na pergamene v slovenčine budeme prostredníctvom Katolíckych novín informovať. Požehnanie je možné vybaviť buď osobne pri návšteve Vatikánu priamo na Úrade apoštolskej charity (vchod cez Bránu svätej Anny), ktorý je otvorený od pondelka do soboty od 9. do 13.30 hodiny, alebo prostredníctvom internetovej stránky www.elemosineria.va.
Finančná čiastka, ktorú veriaci obetuje pri prosbe o požehnanie, je určená na charitné diela Svätého Otca pre potreby chudobných.
Rôzne aspekty požehnania
Ako nám výstižne pripomína pápež František: „Tým veľkým Božím požehnaním je Ježiš Kristus; to je ten veľký Boží dar, jeho Syn. Je požehnaním pre celé ľudstvo, je požehnaním, ktoré nás všetkých zachránilo.
Požehnania možno považovať za jedny z najrozšírenejších a neustále sa rozvíjajúcich svätenín. V skutočnosti vedú človeka k tomu, aby rozpoznal Božiu prítomnosť vo všetkých okolnostiach života, a pripomínajú nám, že aj pri používaní stvorených vecí má človek hľadať Boha, milovať ho a verne mu slúžiť.
Požehnania sa v skutočnosti slávia na základe viery a sú zamerané na chválu Boha a duchovný úžitok jeho ľudu.
Kto prosí o požehnanie, dáva najavo, že vo svojom živote potrebuje spásnu Božiu prítomnosť, a kto prosí o požehnanie Cirkev, uznáva Cirkev ako sviatosť spásy, ktorú ponúka Boh.
Aby nám pápež František pomohol pochopiť hodnotu vo väčšej miere pastoračného prístupu k požehnaniam, vyzval nás, aby sme s postojom viery a otcovského milosrdenstva uvažovali o tom, že „keď niekto žiada o požehnanie, vyjadruje tým žiadosť o pomoc od Boha, prosbu o možnosť žiť lepšie, dôveru v Otca, ktorý nám môže pomôcť lepšie žiť“.
Keď o týchto prejavoch viery uvažujeme mimo liturgického rámca, ocitáme sa v oblasti väčšej spontánnosti a slobody. Keď však uvažujeme z hľadiska ľudovej pastorácie, požehnania by sa mali hodnotiť ako úkony zbožnosti, ktoré „majú svoje miesto mimo slávenia Eucharistie a iných sviatostí [...] reč, rytmus, postup, teologické akcenty ľudovej zbožnosti sa líšia od tých, ktoré sa používajú v liturgických obradoch“.
Preto keď ľudia prosia o požehnanie, nemala by byť ako podmienka pre jeho udelenie stanovená vyčerpávajúca morálna analýza.
Existuje množstvo príležitostí, keď ľudia spontánne prichádzajú prosiť o požehnanie, či už na púťach, vo svätyniach, alebo aj na ulici, keď stretnú kňaza. Takéto požehnania sú určené pre všetkých, nikto nesmie byť vylúčený.
S ohľadom na vzostupný rozmer, keď si človek uvedomuje Pánove dary a jeho bezpodmienečnú lásku, srdce veriaceho vzdáva Bohu chválu a dobrorečí mu, dokonca aj v situáciách hriechu, najmä keď je nejaká modlitba vypočutá. Takáto forma požehnania je pre každého, nikoho nevynímajúc.
Božia milosť v skutočnosti pôsobí v živote tých, ktorí sa nepovažujú za spravodlivých, ale pokorne uznávajú, že sú hriešnici ako všetci ostatní. Je schopná všetko riadiť podľa tajomných a nepredvídateľných Božích plánov. Preto Cirkev s neúnavnou múdrosťou a materinským citom prijíma všetkých, ktorí sa k Bohu približujú s pokorným srdcom, a sprevádza ich tými duchovnými prostriedkami, ktoré každému umožňujú plne pochopiť a uskutočniť Božiu vôľu v jeho živote.
Ide o požehnanie, ktoré síce nie je súčasťou liturgického obradu, ale spája modlitbu príhovoru s vzývaním Božej pomoci zo strany tých, ktorí sa k nemu pokorne obracajú. Boh sa nikdy neodvracia od nikoho, kto k nemu prichádza! Napokon, požehnanie ponúka ľuďom prostriedok ako zvýšiť svoju dôveru v Boha. Prosba o požehnanie vyjadruje a živí otvorenosť pre transcendentno, zbožnosť, blízkosť k Bohu v tisíckach konkrétnych životných okolností, a to nie je málo vo svete, v ktorom žijeme.
„Ak kňaz požehnáva ruženec, v skutočnosti vyprosuje požehnanie pre tých, ktorí sa ho modlia. Ak požehnáva auto, neznamená to, že by sa ono stalo amuletom, že by obsiahlo nejakú nadprirodzenú schopnosť, ale v modlitbe požehnania kňaz prosí za tých, ktorí auto používajú,“ hovorí liturgista Štefan Fábry.
Každé požehnanie je duchovnou skutočnosťou, ktorá v prvom rade vyjadruje dobrorečenie, zvelebovanie Boha, darcu všetkých dobrých darov, a zároveň je spojené s modlitbou, prosbou o jeho posilu, ochranu, dary potrebné pre nábožný život.
Je dôležité poznamenať, že „požehnanými“ sa nestávajú veci, ale ľudia. Prijímateľom duchovných darov, teda Božej milosti, je vždy len človek.
Po prvé, ide o vyňatie veci z profánneho používania a jej „zasvätenie“ pre Boha. Po druhé, požehnaním získali veci novú orientáciu, sprostredkovali nový pohľad na Boha, tvorcu všetkých vecí.
V kresťanskej teológii sa na rozdiel od takéhoto vnímania spájajú dve skutočnosti. To, že aj požehnanie vecí je vždy zamerané na osoby, a to, že aj vec, predmet, nám môže pripomínať skutočnosti, ktoré nás posväcujú. Vychádza z úmyslu a modlitby cirkvi. A predovšetkým z pravej viery tých, ktorí tieto predmety používajú.
Účinok požehnaní pramení z modlitby cirkvi, avšak je sčasti závislý od osobnej nábožnosti vysluhovateľa. Prijímateľ požehnania musí byť rovnako duchovne disponovaný pre prijatie Božích darov. Obrazne by sme mohli povedať, že Boh nikomu nič nevnucuje nasilu. Ponúka a dáva tomu, kto je ochotný prijať. A áno, viera je veľmi potrebná.
Sviatosti sú oficiálne úkony cirkvi, ktoré sprostredkujú Božiu milosť, Božie dary. Pôsobia samým ich vykonaním, vyslúžením, a to silou Ježiša Krista, lebo on ich ustanovil a on v nich pôsobí. Cirkev už dávno potvrdila, že účinok sviatostí nie je závislý od osobnej svätosti ich vysluhovateľa. Treba však zdôrazniť, že sviatosti je možné prijať len vo viere.
Sväteniny, požehnania, len sprevádzajú prijímanie sviatostí a ich účinok je daný modlitbou cirkvi.
Čo sa týka pojmov, v Rímskom misáli nájdeme niekoľko dôležitých výrazov. Vysvätenie (lat. ordinatio) sa týka prijatia sviatosti posvätného stavu, a to tak u biskupa, kňaza, ako aj diakona. Zasvätenie (lat. consecratio) sa týka životného stavu trvalého panenstva (zasvätenie panien). Posvätenie (lat. dedicatio) používame v spojitosti s kostolom a oltárom. Požehnanie (lat. benedictio) vyjadruje úkon dobrorečenia, zvelebovania Boha, prosby o jeho dary. Tento štvrtý pojem zároveň vyjadruje aj udeľovanie svätenín, preto hovoríme o požehnaní detí, manželov, chorých a podobne. Zároveň by sa týmto pojmom dalo vyjadriť aj prijatie ministérií, teda ustanovenie akolytov, lektorov a katechétov.
Rozlišujeme posvätenie a požehnanie kostola a oltára. Posvätenie vyjadruje trvalé zasvätenie. Požehnanie kostola a oltára zas poukazuje na dočasné, prechodné určenie na slávenie Eucharistie, napríklad ak na slávenie svätých omší slúži nejaký dočasný priestor alebo kostol menšieho významu, kaplnka.
Ak ide o veci, na prvom mieste by mali byť požehnávané tie, ktoré súvisia so sviatosťami. Mnohé sväteniny akoby boli doplnkom sviatostí, vidieť to v sprievodných obradoch ich vysluhovania. Napríklad krstu predchádza požehnanie krstnej vody, krstiteľnice, olejov katechumenov i krizmy. Vopred požehnaný olej sa používa aj pri vysluhovaní sviatosti birmovania, pomazania chorých, sviatosti posvätného stavu. Požehnania takto buď pripravujú na prijatie milosti, alebo uspôsobujú na spoluprácu s ňou.
Kňazi požehnávajú svojich veriacich v závere každej svätej omše. Okrem požehnaní, ktoré súvisia s vysluhovaním sviatostí, sú aj iné, ktoré sa tradične spájajú s istými sviatkami počas roka a vtedy sa aj udeľujú. Spomenuté požehnanie rodín v domácnostiach sa u nás koná v období Zjavenia Pána, v iných krajinách vo Veľkonočnom období, požehnanie hrdla na spomienku svätého Blažeja, sviec na Hromnice. Cirkev pozná aj požehnanie budov, ktoré je spojené s ich postavením, napríklad požehnanie novej školy, nemocnice, úradu, pracovných prostriedkov, domu.
Požehnávať môže nielen kňaz, ale aj laik. Keďže požehnania (sväteniny) sú úradným pôsobením cirkvi, cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva. Teda každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania.
Používanie devocionálií je však spojené s možnosťou získať odpustky. Ak niekto predmet požehnaný pápežom alebo biskupom nábožne používa v deň slávnosti svätých Petra a Pavla, môže získať úplné odpustky.
Pri vyslovovaní mena Najsvätejšej Trojice, mena Ježiša Krista, Panny Márie alebo svätca, na ktorého počesť sa slávi omša, robíme pri liturgii úklon hlavy. Niektorí veriaci sa spontánne prežehnajú, keď kňaz požehnáva vodu alebo iné predmety a robí znak kríža.
Požehnaný predmet určený na náboženské účely sa má používať zbožne, nábožne. Ak už neslúžia tomu, na čo boli určené, treba ich zničiť tak, aby nedošlo k ich zneucteniu. Ak sa dajú spáliť, treba ich spáliť, ak nie, tak uložiť do požehnanej zeme, napríklad na cintorín. Požehnanú alebo krstnú vodu vyliať na miesto, po ktorom sa nechodí.
Použitie požehnanej vody je symbolom očistenia a pripomenutím krstu. Súčasťou obradu exorcizmu je aj požehnanie vody a soli.
Obsahom modlitby nad jedlom je predovšetkým vyjadrenie vďaky Bohu za dary, ktoré nám vo svojej štedrosti dal. Oslavu Boha a jeho chválu vyjadrujú aj požehnania ostatných vecí, ktoré človek prijíma.
Latinský výraz „Benedictus (es,) Deus“ je vhodnejšie preložiť slovami „Si zvelebený, Bože“ alebo „Dobrorečíme ti, Bože“. Pojem „požehnaný Boh“ by mohol byť použitý, ale len vo význame, že on je blažený sám v sebe, je ten, kto vlastní všetky dary, duchovné i hmotné. Nie však v kontexte vďakyvzdávania (čo napokon znamená grécky pojem eucharistia) za prijaté dary.
Urbi et Orbi
Svätý Otec František predsedal slávnosti Kristovho zmŕtvychvstania. Na Námestí sv. Petra vo Vatikáne a priľahlých uliciach sa zišlo okolo 250-tisíc veriacich z celého sveta. Po slávení eucharistie predniesol tradičné veľkonočné posolstvo Urbi et Orbi.
"Urbi et Orbi" v latinčine doslova znamená "mestu a svetu". Toto pápežove posolstvo je priamo určené mestu Rím a svetovej či univerzálnej cirkvi.
Výnimočnosťou eucharistickej slávnosti vo Veľkonočnú nedeľu je to, že pápež ju slávi sám bez koncelebrácie iných kňazov či biskupov. Po svätej omši, ktorá sa konala bez homílie, sa presunul do lodžie Baziliky sv. Petra, odkiaľ predniesol tradičné veľkonočné posolstvo:
"Drahí bratia a sestry v Ríme a na celom svete, buona Pasqua, požehnanú Veľkú noc! Je pre mňa veľkou radosťou, že vám môžem ohlásiť túto zvesť: Kristus vstal z mŕtvych! Chcel by som, aby sa dostala do každého domu, každej rodiny, najmä tam, kde je viac utrpenia, do nemocníc, do väzení...Predovšetkým by som chcel, aby zasiahla všetky srdcia, pretože Boh je ten, ktorý chce rozsievať túto radostnú zvesť: Kristus vstal, je tu pre teba nádej, nie si viac pod vládou hriechu, zla! Zvíťazila láska, zvíťazilo milosrdenstvo!
Požehnať „mesto a svet“ zvykli pápeži oddávna, a to štyrikrát do roka z rôznych rímskych bazilík: zo Svätopeterskej na Zelený štvrtok a na Veľkú noc, z Lateránskej na slávnosť Nanebovstúpenia a zo Santa Maria Maggiore pri slávení Nanebovzatia Panny Márie.
Prechod z interiéru do exteriéru, obnovenie „Urbi et Orbi“ z vonkajšej Loggie prelomovou, symbolickou udalosťou, naznačujúcej novú éru pápežstva a plné rozvinutie jeho univerzálneho poslania. Veď rímsky biskup ako nástupca apoštola Petra bol a zostáva nositeľom kompetencií udelených Ježišom, ktorý už Kéfasa poveril „posilňovať bratov“, zveril mu „kľúče od kráľovstva nebeského“, a spolu s ostatnými ho poveril ohlasovať evanjelium „po celom svete“.
Nadšenie vyvolával nielen fakt, že pápeža z nedostupného balkóna počuť cez reproduktory na celom Námestí, ale aj vedomie, že i „svet“ je ozvučený a pozdravy cez éter dorazia skutočne aj do vzdialenejšieho „sveta“. Priamy prenos si poslucháči mohli naladiť na frekvencii 15120, s francúzskym či anglickým komentárom. „Cirkev sa teší - znel dobový komentár - že si môže poslúžiť vynálezmi ľudského génia“.
Do tohto zraneného sveta - povedal v roku 1995 - vstupuje krehké dieťa Ježiš, aby oslobodil človeka, znecitliveného nenávisťou a zotročeného rozpormi“.
Pápež František udeľuje požehnanie Urbi et Orbi.
Je teda zjavné, že úvodné posolstvo obradu požehnania Urbi et Orbi je v globálnej mediálnej sieti vlastne jedinou nezávislou reflexiou o stave ľudskej civilizácie. Jej univerzalitu umocňuje druhá časť Urbi et Orbi - pozdravy v národných jazykoch.
Logika ich výberu je podľa denníka „L´Osservatore Romano“ daná „zemepisom viery a utrpenia“, pretože sa pápež obracia na národy, ktoré toho roku navštívil, alebo ktoré sa prebúdzajú vo viere, či národnej emancipácii, alebo - naopak - zakúšajú útlak a prenasledovanie.
Urbi et Orbi vrcholí treťou časťou - udelením požehnania s plnomocnými odpustkami. Samotnému požehnaniu predchádza modlitba, na ktorú veriaci odpovedajú trojnásobným „amen“.
Duchovnou bodkou za všetkým je žehnajúce gesto rímskeho biskupa. V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého. AMEN.
Zaujímavosti o požehnaní Urbi et Orbi:
- Ročne asi 70 krajín je spojených pri požehnaní Urbi et Orbi
- Prvý rozhlasový priamy prenos bol po korunovácii Pia XII. v roku 1939.
- Prvý krát bol pozdrav v jazyku Esperanto v roku 1994
Pápež udeluje apoštolské požehnanie.
tags: #pozehnanie #svateho #otca