Podobenstvo evanjelia otvára náš pohľad na široko sa rozprestierajúcu Pánovu vinicu a na veľké zástupy mužov a žien, ktorých On volá a posiela, aby v nej pracovali: vinicou je celý svet (por. Mt 13,38), ktorý podľa Božieho plánu musí byť premenený pre definitívny príchod Kráľovstva.
Od tohto dňa zaznieva volanie nášho Pána Ježiša v dejinách ďalej: „Choďte aj vy do mojej vinice.“ Obracia sa na každého človeka, ktorý prichádza na tento svet. V našich dňoch dozrelo v Cirkvi prehĺbené vedomie jej misionárskeho charakteru prostredníctvom nového zostúpenia Ducha Svätého, ktoré sa udialo s Druhým vatikánskym koncilom.
Volanie je adresované nielen pastierom, kňazom, rehoľníkom. Ono zahŕňa všetkých. Aj laici sú osobne Pánom povolaní a prijímajú od neho poslanie pre Cirkev a pre svet. Gregor Veľký pripomína túto skutočnosť, keď káže ľudu a takto komentuje podobenstvo o vinici: „Preskúmajte, najmilší bratia, svoj spôsob života a viďte, či ste už Pánovými robotníkmi.
Konciloví Otcovia zopakovali volanie Kristovo a povolali všetkých laikov, mužov a ženy pracovať do jeho vinice: „Svätý Koncil teda naliehavo prosí v Pánu všetkých laikov, aby ochotne, veľkodušne a s pohotovým srdcom odpovedali na hlas Kristov, ktorý ich v túto hodinu volá so zvýšenou nástojčivosťou i na podnety Ducha Svätého.
On ich znovu posiela do každého mesta a všade tam, kam sám hodlá prísť. (por. Choďte aj vy do mojej vinice. Tieto slová akoby znovu zazneli počas biskupskej Synody, ktorá sa konala v Ríme od 1. do 30. októbra 1987.
Synoda však ukázala aj to, že cesta, ktorú po Koncile laici nastúpili, nebola celkom bez nebezpečenstiev a ťažkostí. Myslíme predovšetkým na dve pokušenia, ktoré nie vždy zvládli: pokušenie koncentrovať svoj záujem na cirkevné služby a úlohy tak silne, že sa prakticky často dišpenzujú od svojej zodpovednosti v povolaní, v spoločnosti, vo svete hospodárstva, kultúry a politiky; a pokušenie chcieť ospravedlniť neprávom jestvujúcu priepasť medzi vierou a životom, medzi zásadným prijatím Evanjelia a konkrétnou činnosťou v rozličných sekulárnych a svetských oblastiach.
Vo svojej práci Synoda opätovne siahala k Druhému vatikánskemu koncilu, ktorého učenie o laikoch vykazuje z odstupu dvadsať rokov pozoruhodnú aktuálnosť, ba takmer prorocký význam. Ono môže osvetliť odpovede, ktoré dnes treba dať na nové problémy a môže byť pre ne smerodajné.
Apoštolský list by chcel vzbudiť a udržať nové povedomie darov a zodpovednosti všetkých laikov a každého jednotlivo za poslanie a communio Cirkvi.
Čo tu nečinne stojíte celý deň?
Najlepší zmysel tejto Synody a najcennejšie ovocie, ktoré si želala, spočíva v tom, aby laici prijali Kristovo volanie pracovať do jeho vinice v tejto vynikajúcej a dramatickej hodine dejín, na prechode k tretiemu tisícročiu, zúčastniť sa na poslaní Cirkvi: živo, zodpovedne a vedome. Nové cirkevné, spoločenské, hospodárske, politické a kultúrne danosti volajú dnes so zvláštnou intenzitou po zaangažovaní laikov.
Nikomu nie je dovolené zostať nečinným. Sledujme ďalej podobenstvo Evanjelia: „Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: Čo tu nečinne stojíte celý deň? Vraveli mu: Nik nás nenajal. Povedal im: Choďte aj vy do mojej vinice!“ (Mt 20,6-7).
Práca, ktorá v Pánovej vinici čaká na všetkých, je taká veľká, že nezostáva žiaden priestor pre nečinnosť. Pánov hlas zaznieva v hĺbke bytosti každého kresťana, ktorý prostredníctvom viery a sviatostí kresťanskej iniciácie je pripodobnený Kristovi, je členom Cirkvi a aktívnym subjektom jej spásneho poslania. Možno ho však započuť aj v udalostiach dejín Cirkvi a histórie ľudí.
A predsa je tento svet vinicou, je miestom, kde sú laici povolaní spĺňať svoje poslanie. Ježiš chce, aby boli, ako všetci jeho učeníci, soľou zeme a svetlom sveta (por. Mt 5,13-14). Ako však vyzerá tvár „zeme“ a „sveta“, ktorého „soľou“ a „svetlom“ majú byť kresťania?
Rôznosť situácií a problémov dnešného sveta je veľká a vyznačuje sa rýchlymi zmenami. Preto treba odhliadnuť od nesprávnych zovšeobecnení a zjednodušení. Ale je možné vychytiť niektoré základné tendencie, ktoré sú poznateľné v dnešnej spoločnosti. Ako na poli, ktoré je opísané v Evanjeliu, rastú kúkoľ a dobrá pšenica, tak sa v dejinách ako na každodennom javisku často protirečivého používania ľudskej slobody, neraz nachádzajú vedľa seba, ba dokonca úzko navzájom spletené dobro a zlo, nespravodlivosť a spravodlivosť, bieda a nádej.
Nemožno nespomenúť narastajúce šírenie náboženskej ľahostajnosti a ateizmu v jeho rozličných výrazových formách, predovšetkým v dnes najčastejšej forme sekularizmu. Človek, zaslepený úspechom svojich výdobytkov a nezadržateľným vedeckým rozvojom, a ešte viac fascinovaný najsladším a vždy novým pokušením, chcieť sa stať ako Boh neohraničeným používaním svojej slobody (por. Gn 3,5), vytrháva zo svojho srdca náboženské korene.
Zabúda na Boha, považuje ho za bezvýznamného pre svoju vlastnú existenciu a odmieta ho, aby sa klaňal najrozličnejším „idolom“. Ja sám som už viackrát pripomenul fenomén odkresťančenia, ktorý postihuje národy so starou kresťanskou tradíciou a naliehavo si vyžaduje novú evanjelizáciu.
Tak svedčí aj dnešný svet stále mnohorakejším a živším spôsobom o otvorenosti ľudí voči duchovnému a transcendentnému chápaniu života, o novom hľadaní náboženských hodnôt, o návrate ku tomu, čo je sväté a k modlitbe, o túžbe slobodne vzývať meno Pánovo.
Okrem toho myslíme na mnohé urážky, ktorým je dnes človek vystavený. Vždy vtedy, keď nie je človek uznaný a milovaný vo svojej dôstojnosti ako živý obraz Boží (por. Gn 1,26), je vydaný napospas najponižujúcejším a najabsurdnejším formám zneužitia, ktoré ho nemilosrdne robia otrokom silnejšieho.
Tu opäť stojíme pred zástupmi našich bratov a sestier, ktorých základné práva sa porušujú aj následkom prehnanej tolerancie a dokonca zjavnej nespravodlivosti istého občianskeho zákonodarstva: právo na život a jeho nedotknuteľnosť, právo na byt a prácu, právo na založenie rodiny a na zodpovedné rodičovstvo, právo na účasť na verejnom a politickom živote, právo na slobodu svedomia a na slobodné vyznávanie viery.
I keď sa ešte pričasto pohŕda posvätnosťou osoby a uráža sa, zničiť ju nemožno. Jej nezničiteľný základ spočíva v Bohu, Stvoriteľovi a Otcovi, preto sa bude vždy nanovo presádzať sakrálnosť osoby. Na tomto základe zachytáva stále širšie kruhy väčšia senzibilita pre osobnú dôstojnosť každého človeka.
Ako oslobodzujúci prúd preniká teraz vedomie dôstojnosti človeka všetky národy: Človek nie je žiadnou „vecou“ a žiadnym „objektom“, ktorý by bolo možno používať, ale vždy a jedine je „subjektom“, ktorému sú vlastné svedomie a sloboda, ktorý je povolaný k tomu, aby zodpovedne žil v spoločnosti a v dejinách, a aby sa zameriaval na duchovné a náboženské hodnoty.
Znakom a ovocím týchto humanistických prúdov je rastúca potreba po účasti. Táto je bezpochyby znakom dnešného ľudstva, opravdivým „znamením doby“, ktoré dozrieva v rozličných oblastiach a v rozličných smeroch: predovšetkým medzi ženami a mládežou, a to nielen v smere rodiny a školstva, ale aj v kultúrnej, hospodárskej, sociálnej a politickej oblasti.
Azda tak, ako nikdy predtým vo svojich dejinách, je ľudstvo denne a hlbokosiahlo vynášané z rovnováhy zážitkom konfliktnosti. Jedná sa tu o pluriformný fenomén, ktorý sa odlišuje od legitímneho pluralizmu mentalít a iniciatív a nadobúda svoj výraz v osudných protikladoch medzi ľuďmi, skupinami, kategóriami, národmi a národnými blokmi.
Tieto protiklady sa prejavujú v násilí, terorizme a vojnách. Opäť raz, tentokrát však v oveľa väčších rozmeroch, opakujú celé časti dnešného ľudstva šialený pokus vybudovať „babylonskú vežu“ (por. Gn 11,1-9), pretože chcú dať najavo svoju všemocnosť. Výsledkom tohto experimentu však zostáva zmätok, boj, uvoľnenosť a utláčanie.
Ľudská rodina je až do samého vnútra dramaticky otrasená a rozorvaná. Blahoslavenstvo Evanjelia: „Blahoslavení, ktorí šíria pokoj“ (Mt 5,9) nachádza medzi súčasnými ľuďmi nový a veľavýznamný ohlas: celé národy dnes žijú, trpia a pracujú pre mier a spravodlivosť. Účasť stále väčšieho počtu ľudí na živote spoločnosti je dnes najschodnejšou cestou k tomu, aby mier nezostal púhym želaním, ale aby sa stal skutočnosťou.
Na tejto ceste sa stretáme s mnohými laikmi, ktorí sa veľkodušne angažujú v sociálnej a politickej oblasti, inštitucionálne alebo dobrovoľne, v rozmanitých formách služby najbiednejším.
Tak vyzerá rozsiahle a kamenisté pole, ktoré sa otvára robotníkom, ktorých „Hospodár“ posiela do svojej vinice. Cirkev: my všetci, pastieri a veriaci, kňazi, rehoľníci a laici, pracujeme na tomto poli. Situácie, ktoré sa práve pripomenuli, rozhodujúcim spôsobom zasahujú Cirkev, lebo ona je týmto v istom zmysle obmedzovaná, ale nie rozdrvená a ani nie premožená, lebo Svätý Duch, jej životný princíp, ju podporuje pri spĺňaní jej poslania.
Cirkev vie, že všetko úsilie ľudstva o jednotu a účasť, napriek všetkým ťažkostiam, odďaľovaniam a protirečeniam, ktoré zapríčiňuje ľudská slabosť, hriech a zlo, nájde odpoveď v spásnom diele Ježiša Krista, Vykupiteľa človeka a sveta. Preto môže ľudstvo napriek tomu dúfať, ba dokonca musí dúfať: zosobnené a živé Evanjelium, sám Ježiš Kristus, je tým „novým Posolstvom“, ktoré prináša radosť, a ktoré Cirkev hlása a dosvedčuje každý deň všetkým ľuďom. V tomto ohlasovaní a v tomto svedectve pripadá laikom špecifický a nenahraditeľný podiel: ich prostredníctvom sa Kristova Cirkev stáva prítomnou v najrozličnejších oblastiach sveta, ako znamenie a prameň nádeje a lásky.
Pán Ježiš Kristus rozpráva príbeh o hospodárovi, ktorý vlastnil vinicu. Vinica bola blízko mesta, ktoré môže symbolizovať svet. Hospodár sa snaží, aby dosiahol bohatú úrodu. Na túto činnosť potrebuje veľa pracovníkov. Mnohí zatiaľ postávajú na námestí a sú neaktívni. Ťažko povedať, aký príbeh sa skrýva v každom človeku.
Hospodár prichádza na trh ráno o šiestej a najme si pracovníkov za denár. Dohodne sa s nimi a oni súhlasia. Počas dňa sa však ukázalo, že práce je omnoho viac. Jednoducho, práce je dosť pre každého.
Pán Ježiš Kristus vstúpil do nášho sveta. Neustále nás povoláva evanjeliom, svojím slovom, dokonca tŕnistou cestou, ale zároveň i víťazstvom vzkriesenia. Volá nás k aktívnej viere, na vinicu, ktorá symbolizuje cirkev. Pozýva nás svojím Duchom k aktívnej spolupráci s bratmi a so sestrami v cirkevnom zbore. V Novej zmluve je dokonca viacero statí, ktoré nás vyzývajú k pomoci núdznym.
Keď sa končí deň, všetci žiadajú spravodlivosť. Vnímame, že sa to bytostne dotýka aj nás, túžia...
Robotníci vo vinici
Podobenstvo o robotníkoch vo vinici
Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: „Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.“ A oni šli.
Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: „Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!“ Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: „Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.“
Ale on jednému z nich odpovedal: „Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý.
Hoci robí aj dobré veci, často za ne čaká odmenu. Keď ju dostane, potom kalkuluje, či je dostatočná za výkon, ktorý urobil. Len málokedy spraví niečo zadarmo, ale aj vtedy mu dobre padne, keď ho iní pochvália za jeho ochotu, šikovnosť, láskavosť a dobrotu.
Ľudia neboli iní ani za Ježišových čias. Postávali na námestiach a čakali na ponuky práce. Hospodár, ktorý si ich najal, nebol viazaný dajakými sociálnymi zákonmi, preto ten, ktorého zamestnal, musel tvrdo pracovať od svitu do mrku. Denná mzda nádenníka bola obyčajne 1 denár.
Boh pozval Izrael do svojej vinice na úsvite dejín a uzavrel s ním zmluvu, v ktorej sľúbil za odmenu denár svojej Božskej priazne. Neskoršie, v osobe Ježiša Krista, svojho Syna, vyšiel pozvať do práce aj iné národy, niektoré napoludnie, iné až v podvečer.
Podľa mienky iných exegétov je Božou vinicou Cirkev, v ktorej všetci pracujú za denár večného života. Či sa už pridŕžame prvej alebo druhej mienky, výsledok je ten istý: Pán nedáva odmenu podľa odslúžených rokov, ale podľa služobnej horlivosti, podľa ochoty, s akou prijímame a plníme jeho pozvanie.
Pre Pána aj ten najodpornejší a opitý trhan, polihujúci pod mostom, má nesmiernu hodnotu, lebo je Božím dieťaťom.
Mnohým sa toto konštatovanie zdá možno tvrdé, nespravodlivé a nepochopiteľné. Nechápali ho ani nádenníci v podobenstve. Keď však začali šomrať, hospodár ich utíšil: Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý.
Nik teda nemá právo šomrať na Pána, lebo on nemá voči nikomu žiadne záväzky, nikomu nič nedlhuje. To si uvedomovala aj prvotná Cirkev, keď prijala odporcu a prenasledovateľa kresťanov Šavla z Tarzu, keď prijala pohanov a dala im domovské právo, aké mal aj vyvolený národ a toho si musíme byť vedomí aj my.
Boh v tomto prípade prejaví svoju spravodlivosť. Ktosi však celý život koná zle, preklína, upadá do najťažších hriechov, ale pritom v hodine smrti oľutuje svoje zlé činy, zmieri sa s Bohom a tiež mu Boh dá denár večného života. Za zbabraný život si ho vôbec nezaslúži, ale ľútosť, ktorú prejavil v poslednom okamihu života, mu ho daruje. V tomto prípade sa prejaví Božia dobrota.
Ba dokonca Boh nepozerá ani na to, či v jeho vinici niekto robí vznešené alebo podradné práce, jeho zaujíma iba to, či pracuje čestne a svedomite.
Nikdy sa nespoliehajme na poslednú hodinu, ale usilujme sa celý život prežiť poctivo a čestne pracovať na spáse svojej duše, ale aj na spáse duší našich bratov a sestier.
Už poznáme odpoveď na otázku: Čo dostaneme za to, keď budeme čestne pracovať vo vinici Pánovej? Denár večného života, ktorý nám Pán vo svojej spravodlivosti a dobrote udelí.
Preto pouvažujme v dnešnú nedeľu nad tým: Aká je moja práca v Pánovej vinici? Je svedomitá už od malička? Alebo pracujem iba chvíľu? Usilujem sa byť ešte zodpovednejší a čestnejší? Alebo, nebodaj, som ešte ani pracovať nezačal a spolieham sa na starobu?
Božia vinica
Kráľovstvo nebeské je podobné človeku hospodárovi, ktorý vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. Zjednal robotníkov za denár na deň a poslal ich na vinicu. O deviatej hodine vyšiel zase a videl, že iní stoja, zaháľajúc na námestí. A povedal im: Choďte aj vy na vinicu, a čo bude spravodlivé, dám vám. A oni šli. Keď potom vyšiel o dvanástej a o tretej poobede, urobil podobne. A keď vyšiel o piatej večer, našiel tam iných stáť, i povedal im: Čo tu stojíte, zaháľajúc celý deň? Odpovedali mu: Nikto nás nenajal. Povedal im: Choďte aj vy na vinicu a čo bude spravodlivé, dostanete. Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu šafárovi: Zavolaj robotníkov a vyplať ich, počnúc od posledných až do prvých. Prišli tí, čo boli najatí o piatej hodine večer, a dostali po denári. Keď prišli prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po denári. A keď dostali, reptali proti hospodárovi: Títo poslední pracovali hodinu, a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa i páľavu slnka. On však odpovedal jednému z nich: Priateľ, nekrivdím ti; či si sa nezjednal so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja však tomuto poslednému chcem dať toľko ako tebe. Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? Tak budú poslední prvými a prví poslednými, lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.
Počas prestávky medzi hodinami náboženskej výchovy som čítal oznamy na nástenke gymnázia. Nedala sa prehliadnuť, bola celá zaplnená ponukami študijných odborov vysokých škôl. Najviac bola zdôraznená mzda, ktorú mladý človek po štúdiu získa. Tak precízne vypracovaný rebríček vysokých škôl podľa výšky platu som zatiaľ nevidel. Študent sa má orientovať najmä podľa toho, aby získal „celý svet“. Priestor na uvažovanie o iných motiváciách či kvalite tam jednoducho nebol. Ten, kto má túžbu po povolaní, ktoré mu prinesie radosť či pomoc druhým, môže byť pri výbere „nesprávnej“ vysokej školy úplne frustrovaný.
Porovnanie mzdy za tú istú prácu v rámci EÚ je pre niektorých bolestivá téma. Nielen problém regionálnej rozdielnosti vytvára priestor na otázky, ako uživiť rodinu, zabezpečiť bývanie a vzdelanie deťom či opateru starým rodičom, ktorým boli prisľúbené švajčiarske dôchodky.
Niečo podobné zažívali ľudia, ktorí sú vykreslení v dnešnom podobenstve. Aj oni, podobne ako my, si potrebovali zarobiť na chlieb každodenný a zaobstarať strechu nad sebou.
No vráťme sa na začiatok biblického textu. Pán Ježiš Kristus rozpráva príbeh o hospodárovi, ktorý vlastnil vinicu. Vinica bola blízko mesta, ktoré môže symbolizovať svet. Hospodár sa snaží, aby dosiahol bohatú úrodu. A nielen to: aby úroda priniesla úžitok, musí ju riadne pozberať, spracovať, uchovať a distribuovať.
Hospodár prichádza na trh ráno o šiestej a najme si pracovníkov za denár. Dohodne sa s nimi a oni súhlasia. Počas dňa sa však ukázalo, že práce je omnoho viac. Jednoducho, práce je dosť pre každého.
Pán Ježiš Kristus vstúpil do nášho sveta. Neustále nás povoláva evanjeliom, svojím slovom, dokonca tŕnistou cestou, ale zároveň i víťazstvom vzkriesenia. Volá nás k aktívnej viere, na vinicu, ktorá symbolizuje cirkev. Pozýva nás svojím Duchom k aktívnej spolupráci s bratmi a so sestrami v cirkevnom zbore. V Novej zmluve je dokonca viacero statí, ktoré nás vyzývajú k pomoci núdznym.
Keď sa končí deň, všetci žiadajú spravodlivosť. Vnímame, že sa to bytostne dotýka aj nás, túži...
Božia vinica