Pravoslávna Cirkev: Viera a Základy Duchovnosti

Pre pravoslávnu Cirkev a jej členov bola duchovnosť vždy rozhodujúcim faktorom jej života a živého svedectva o Christu. Liturgické knihy, patristická a súčasná bohoslovecká literatúra odkryli hĺbku neobyčajného bohatstva, aké v sebe skrýva pravoslávna kresťanská duchovnosť, vybudovaná na živom slove Božom, na živej Tradícii Christovej Cirkvi i na jej veľkej duchovnej skúsenosti, ktorá sa nahromadila pod priamym vedením a pôsobením Svätého Ducha.

Pravoslávna kresťanská duchovnosť nie je záležitosťou len mníchov a duchovenstva, ale je to záležitosť a potreba všetkých členov Cirkvi, lebo všetci sú povolaní k spoločnej účasti na živote v Christu i v Bohu: mladí, manželia i rodičia. Všetkým totiž bola daná rovnaká perspektíva večného života a účasti na Božom kráľovstve a k tomuto cieľu majú kráčať spoločnou cestou spásy (Sk 16, 17). Mnohí túto cestu už prekonali a sú pre nás svetlým príkladom ozajstnej kresťanskej duchovnosti.

Duchovnosť v Pravosláví

Podľa istého ruského starca by mal byť každý kresťan schopný vyrozprávať vlastné evanjelium, vlastnú radostnú zvesť o stretnutí s Bohom. Samozrejme, že nikto neporovnáva takéto svedectvá s knihami apoštolov, korí… Aj v tom sa opäť prejaví predovšetkým Božia vôľa a stav sveta vyvolaný pôsobením človeka. Každý človek mal by sa zúčastniť na tomto procese zodpovedne.

Hoci nám cirkevní otcovia zanechali množstvo vynikajúcich diel z oblasti duchovnosti, predsa môžeme s radosťou konštatovať, že aj 20. storočie sa stalo storočím veľkého rozvoja teológie vnútorného života. Na mnohých bohosloveckých školách sa kresťanská duchovnosť a askéza prednáša ako samostatný teologický predmet. Jeho rozsah a hĺbku určujú nároky dnešného veriaceho človeka, ktorý požaduje od Cirkvi i teológie dokonalú znalosť problémov a základov duchovnosti. Bude preto správne, aby aj naši veriaci dostali do rúk aspoň časť veľkého bohosloveckého bohatstva z oblasti kresťanskej duchovnosti.

Základné Pramene Kresťanskej Duchovnosti

Pri napísaní tejto štúdie budeme vychádzať z dôkladného skúmania základných prameňov kresťanskej duchovnosti. Vo svojom druhom liste korintským kresťanom svätý apoštol Pavel jednoznačne tvrdí, že Boh je Ten, "ktorý nás urobil schopnými, aby sme boli služobníkmi Novej Zmluvy, nie litery, ale Ducha, pretože litera zabíja, Duch však oživuje" (2 Kor 3, 6). V priebehu kresťanských dejín sa tento apoštolský výrok najčastejšie aplikoval na chápanie Svätého Písma, ale jeho posolstvo je tiež aplikovateľné na to, čo je uvedené v tejto štúdii o kresťanskej duchovnosti.

Kresťanstvo vždy zdôrazňovalo prioritu vnútorného významu kresťanských spisov, obradov a inštitúcií, ich duchovnú hĺbku. Hoci pojmy duch (gr. pneuma) a duchovný (gr. pneumatikos) sú kľúčovými pojmami Nového Zákona a boli aj v latin- skej terminológii (spiritualis, spiritualita), nemajú v dnešnom kresťanstve rovnaký zmysel. U niektorých kresťanov vyvolávajú dokonca negatívne a pesimisticky antimateriálne chápanie kresťanstva, s akým Cirkev musela zápasiť od začiatku svojej existencie.

Pojem duchovnosť (gr. ta pneumatika) pochádza od slova duch (gr. pneuma), ktoré môže znamenať dych života, ducha, duchovný princíp, alebo tretiu osobu Svätej Trojice - Svätého Ducha. Od tohto slova je odvodené aj prídavné meno duchovný (gr. Základy duchovnosti sú teda dané v Bohu. "Boh je Duch" (Jn 4, 24), prameň ozajstnej duchovnosti. Praví ctitelia majú sa Mu klaňať "v duchu a pravde" a Otec si "hľadá takýchto ctiteľov" (4, 23). Sväté Písmo rozlišuje medzi "duchom tohto sveta" a Božím Duchom, ktorý "skúma všetko, aj hĺbky Božie", udeľuje nám to, "čoho sa nám z milosti dostalo od Boha" - pravdu a múdrosť, aby sme mohli duchovné vysvetľovať duchovným spôsobom, prijímať veci Božieho Ducha (1 Kor 2, 10-14).

Túžba po Bohu, po blahodatnej plnosti Božieho bytia, získanie Svätého Ducha robí ľudskú osobnosť duchonosnou a duchovnou, nositeľkou duchovného života, živým chrámom Ducha (1 Kor 3, 16). O takom človeku hovorí Písmo, že "z jeho vnútra potečú rieky živej vody" (Jn 7, 38). Tieto výroky nás učia, že pod pojmom duchovnosť treba chápať život človeka s Bohom a v Bohu, jednotu ľudského ducha s Božím Duchom, stotožnenie svojej vôle s Božou vôľou. Je to prebývanie Boha v nás ako vo svojom príbytku (Jn 14,23), preto človek môže nájsť Boha iba v sebe (1 Jn 2, 23; 3, 24; 4, 1-14).

Charakteristika Pravoslávnej Kresťanskej Duchovnosti

Keď chceme charakterizovať pravoslávnu kresťanskú duchovnosť, musíme sa na ňu pozerať z rôznych hľadísk. Základným východiskom tejto duchovnosti je zjavená pravda o Svätej Trojici. "Posväcuje, oživuje, učí, potešuje a všetko podobné koná Otec, Syn i Svätý Duch", práve tak od Trojice pochádza každá milosť a sila, poznanie, život, sloboda a každé iné blaho, - učí popredný z cirkevných otcov svätý Bazil Veľký. Božie dielo našej spásy bolo uskutočnené vteleným Božím Synom - Isusom Christom a je nám v Cirkvi prisvojené mocou Svätého Ducha.

Sú to reality, bez ktorých je pravoslávna kresťanská duchovnosť nemysliteľná a neuskutočniteľná. Z tohto hľadiska môžeme teda hovoriť o jej trinitárnom, christologickom, soteriologickom, pneumatologickom a ekleziologickom charaktere. Potrebné blahodatné dary k uskutočňovaniu duchovnosti sú nám udeľované vo svätých tajinách v neoddeliteľnej súčinnosti s modlitbou a bohoslužbou Cirkvi, ktorá kulminuje vo svätej Eucharistii. Z tohto hľadiska môžeme zasa hovoriť o sviatostnom, liturgickom a eucharistickom charaktere pravoslávnej duchovnosti.

Keďže všetko, čo sme počuli z Božieho slova a prijali vo svätej Eucharistii, má mať svoje pokračovanie všade tam, kde sa budeme po odchode z chrámu pohybovať a pracovať a čo súčasní teológovia nazývajú "liturgiou po liturgii", môžeme hovoriť i o sociálnom charaktere pravoslávnej duchovnsoti, čo by sa malo prejaviť predovšetkým v konkrétnej službe svetu, v milosrdenstve, v bratskom vzťahu ku všetkým ľuďom, priateľom i nepriateľom (Mt 5, 44). Keď hovoríme o kresťanskej duchovnosti, máme vždy na mysli zvláštny duchovný stav človeka, ktorého strojcom je Boh za našej osobnej a slobodnej spolupráce.

V Christovej Cirkvi sa mnohí osvedčili a dokázali ako ozajstní duchovní ľudia. Mená mnohých z nich sú nám známe, Cirkev nám ich kladie ako živé vzory kresťanskej duchovnosti, avšak duchovnosť mnohých kresťanov je známa iba Bohu, ktorý zjaví všetky skryté veci (Mt 6, 6). Apoštol Pavel prirovnáva duchovného človeka k prorokom (1 Kor 14, 37). Z hľadiska pravoslávnej teológie duchovný život sa vyznačuje dvoma základnými faktormi: dogmatickým vedomím a duchovným stavom.

Dogmatické vedomie duchovného kresťana vyplýva z dogmatického učenia pravoslávnej Cirkvi, čiže je určované pravdami Božieho zjavenia vo forme Svätého Písma a Svätej Tradície a svoj konkrétny prejav dosahuje v cirkevnej, soborne životnej skúsenosti, ale aj vo svojej osobnej skúsenosti, v konkrétnych životných postojoch k ľuďom i svetu. Živá náboženská skúsenosť, ktorej dlhý čas neobla venovaná dostatočná dušpastierska starostlivosť, je v podstate jediným ozajstným spôsobom pochopenia dogiem (FLORENSKIJ, P., Stolp i utverždenije istiny, Moskva 1914, 3). V tomto zmysle môžeme hovoriť o duchovnosti ako cirkevnosti (BULGAKOV, S., Pravoslavie, Paríž 1963, 71, 74-75).

Sväté Písmo nás učí, že Cirkev je Telo Christovo, "plnosťou Toho, ktorý všetko vo všetkom naplňuje" (Ef 1, 23). Avšak túto plnosť nemôžeme vtesnať do úzkeho rámca logických pojmov a určení. Cirkev je živý, bohoľudský organizmus a jeho konkrétne prejavy sú považované za najhmatateľnejšie dôkazy o nej. Cirkevnosť je teda nový život v Duchu a jeho kritériom je krása, ktorej zmysel začína nanovo chápať práve súčasné teologické myslenie. Existuje zvláštna duchovná krása, ktorú nemôžeme plne vyjadriť logickými pojmami. Túto krásu treba prežiť, pocítiť, poznať cez skúsenosť. Je to tiež jedna z ciest, ktorá vedie k poznaniu toho, čo je a čo nie je pravoslávne.

Pravoslávie sa nedokazuje, ale prejavuje, živo poznáva, prežíva, preto jeho poznanie si vyžaduje priamu skúsenosť. Duchovný život v pravosláví a pravoslávna cirkevnosť majú jediný bezprostredný základ, ktorým "je Isus Christos" (1 Kor 3, 11). Ako vtelený a jednorodený Syn Boží, je "obrazom neviditeľného Boha" (Kl 1, 15), "Hlavou Tela Cirkvi" (1, 18), "v Ňom prebýva všetka plnosť Božstva telesne" (2, 9), v Ňom sa " skrývajú všetky poklady múdrosti a poznania" (2, 3), On je naša "cesta, pravda i život" (Jn 14, 6).

Ako nový Adam, zjavil Christos ľuďom obraz dokonalej podobnosti Bohu a svätosti, dokonalý obraz duchovného života. Čistý a nezištný život, pokora a poslušnosť Božej vôli, láska k Bohu a ľudom, to je ideál duchovnosti, ktorý nám zanechal Christos ako odkaz i ako životný program. Takýto život v Christu prináša hojné ovocie Ducha: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, doborotivosť, vernosť, tichosť, zdržanlivosť (Gl 5, 22-23). Sú to súčasne nové hodnoty a kvality duchovného človeka, ktorým má venovať veľkú pozornosť aj pravoslávna antropológia. Bez jej objasnenia je pravoslávna duchovnosť taktiež nepochopiteľná, čo nás donútilo k tomu, aby sme základným otázkam pravoslávnej antropológie venovali celú jednu kapitolu.

Vo svetle takéhoto ponímania podstaty a cieľa kresťanskej duchovnosti ako nového života v Christu a Duchu Svätom dozrievala a formovala sa pravoslávna teológia, pravoslávna cirkevnosť i pravoslávna askéza. Dôležitým faktorom pravoslávnej duchovnosti je, že vždy bola tesne spojená s pôvodnou apoštolskou liturgickou praxou. Bohoslužba pravoslávnej Cirkvi obsahuje plnosť učenia prvotnej Cirkvi, preto u nás nemôže byť reč o roztržke medzi bohoslužbou a teológiou, modlitbou a vieroukou, preto môžeme smelo povedať, že naša teológia je liturgická. Známy je v tomto ohľade výrok svätého Ireneja Lyonského, ktorý o tom napísal: "Naše učenie je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia potvrdzuje naše učenie" (Contra haer. 4, 18, 5).

Mocným prostriedkom duchovného spoločenstva a jednoty ľudí s Bohom i medzi sebou navzájom je osobná modlitba. Modlitba je neoceniteľný dar Božej lásky k ľuďom. Tento prostriedok duchovného spoločenstva a jednoty posvätil svojím príkladom náš Spasiteľ a v plnosti ho používali všetci Jeho verní nasledovníci. Christos sám pretrvával v ustavičnej modlitbe k Otcovi nebeskému a nechal nám ako nenahraditeľný vzor modlitbu Otče náš (Mt 6, 9-13; Jn 17, 1; 10, 30). Tak sa pozerali na modlitbu aj svätí apoštoli. Pri voľbe diakonov pre službu pri stoloch apoštoli povedali: "My však budeme pilní na modlitbách a v službe slova" (Sk 6, 4). K ustavičnej modlitbe vyzvali apoštoli všetkých nás (Rm 12, 12; Ef 6, 18; Kl 4, 6).

Takto učia aj svätí otcovia, ktorí považujú modlitbu za matku všetkých cností. Schopnosť modliť sa - to je základný príznak ozajstnej duchovnosti. Známy atoský starec Siluan povedal: "Keď si teológ, tvoja modlitba je čistá; keď je tvoja mod- litba čistá, si teda teológ" (Žurnal moskovskoj patriarchiji 1, 1956, 56). Pravoslávna duchovnosť nestrpí ľahostajnosť k životu, útek od života a predčasný eschatologizmus. Človek bol stvorený pre spoločenstvo s Bohom, ľuďmi i so všetkým stvorením. Účasť na Božom živote, na živote ľudí i sveta robí človeka človekom.

Stvorenie sa vyznačuje veľkou dynamikou svojej existencie a najdokonalejšie formy tvorivej činnosti môže prejavovať práve človek, lebo je povolaný k atraktívnej spolupráci s Bohom na zdokonaľovaní stvorenia. Opäť je nám príkladom Spasiteľ, ktorý aj o svojom Otcovi povedal tieto pozoruhodné slová: "Môj Otec pracuje až dosiaľ, i ja pracujem" (Jn 5, 17). V práci človeka sa reálne prejavujú dary Božej milosti. Svet sa teda nachádza v stalom "eschatologickom pôrode", v ktorom každá časť je determinovaná celým univerzom a žiadna fáza vývoja sveta nemôže byť izolovaná. Takto sa duchovný i hmotný poriadok stvoreného sveta rozvíja spoločne a nedeliteľne a preniká celý vesmír. Za tento vývoj sveta je zodpovedný každý človek.

Súčasný život každého človeka a každej veci je závislý na zhode vytvorených činiteľov. Aj nepatrný prejav ľudskej činnosti spôsobuje vo svete určité chvenie a mení jeho stav, hoci to ľudia nie vždy a včas postrehnú. Človek je postavený pred úlohu poznávať základné zákony stvoreného sveta a rešpektovať ich, poznávať ich širšie a hlbšie súvislosti a privádzať svoju činnosť do súladu s nimi, aby prenikanie človeka do tajov stvorenia neprinieslo negatívne alebo aj tragické dôsledky. Boh udržuje svet svojím Slovom a my dnes nemôžeme určovať hranicu rozvoja sveta so všetkými jeho možnosťami.

Kresťanská duchovnosť je ďaleko od toho, aby niekoho oslobodzovala od tejto spolupráce a zodpovednosti, ale od každého žiada, aby kráčal cestou postupného zdokonaľovania a dospel k vysokému stupňu poznania zmyslu sveta a života. To si však vyžaduje aktívnu spoluprácu ľudí navzájom, znásobovanie duchovného potenciálu a síl, pozornosť k všetkému, čím môžeme slúžiť našim blížnym, to jest konaniu dobra. Činnosť, ktorou napomáhame zdokonaľovaniu blížnych a seba samých, sa kryštalizuje v cnostiach, ktoré vrcholia v dokonalej láske. To všetko sa potom blahodarne odrazí aj na prírode.

Kto tak rozmýšľa, nenecháva sa unášať myšlienkou náhodilého života v čase, ale sa usiluje usmerňovať rozvoj k jeho pravému cieľu. Konečný cieľ práce a účasť na živote sveta nespočíva len v rozvoji prírody, ale aj v rozvoji utajených schopností človeka a účasti na všetkom, čím žije svet a ľudstvo. Duchovnosť zohráva v tomto procese nezastupiteľnú funkciu, prehlbuje spoluprácu s Bohom pri vytváraní skutočných hodnôt, obohacovaní ľudského života a dosahovaní cieľa a zmyslu života človeka na zemi. V láske je nám dané poznanie, preto láska k Bohu nemôže byť oddelená od lásky k človeku.

Základy Pravoslávnej Viery

Pravoslávna Cirkev sama seba nazýva jednoducho „Cirkev“, podobne ako Gréci používali v starých dobách slovo „kresťan“, keď hovorili o pravoslávnych. Je to z toho dôvodu, že Pravoslávna Cirkev je organicky tou obcou, to jest ekléziou, ktorá má svoj počiatok v Jeruzaleme v deň Päťdesiatnice pri zoslaní Svätého Ducha. Táto obec zostala nezmenenou počas celej histórie na mnohých miestach spomínaných v Novom Zákone.

Zodpovedá pravoslávna Cirkev dnes tej predstave, ktorú poznáme z Nového Zákona a spisov apoštolských mužov o obci apoštolských dôb? Zodpovedá jej do tej miery, do akej dospelý človek zodpovedá svojej fotografii urobenej v detstve. Príchod Isusa Christa, „keď sa naplnil čas“, bol udalosťou spojenou s určitým termínom od nej sa začína počítanie našej doby (Mt 1, 15). Zostúpenie Svätého Ducha „pri naplnení zasľúbeného“ bolo tiež udalosťou spojenou s určitým termínom, jedinečnou historickou udalosťou (Sk 1, 4).

Pre Cirkev to znamenalo zostúpenie „moci zhora“ a „Ducha pravdy“ (Lk 24, 49 a Jn 16, 13). Keď sa o toto opierame, veríme, že v činnosti Cirkvi a obcí vzniknutých neskôr podľa ich viery prebýva milosť Svätého Ducha. „Keď však príde On; Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy“, takýto bol sľub Christa (Jn 16, 13). Christos mal tak Božskú ako aj ľudskú prirodzenosť - a takáto je aj Cirkev. Podľa svojej ľudskej podstaty je Cirkev vystavená rôznym skúškam, ale má útechu v sľube: „Založím svoju Cirkev a brány pekelne ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). To znamená, že hoci búrky môžu trhať ľudskú podstatu Cirkvi, nemôžu zničiť Cirkev. Ona vydrží, kým Božím riadením vo svete nenastane druhý príchod Isusa Christa.

Veríme, že jedinou hlavou Cirkvi je Isus Christos. V Christovi je Cirkev svätá, lebo je posvätená vykupiteľským dielom Isusa Christa, ktorý je v nej stále prítomný. V Cirkvi pôsobí Svätý Duch, ktorý ju vedie a nás nabáda k bohumilému životu. Pravoslávna Cirkev je teda vnútorne riadená Svätým Duchom a navonok v zhode s učením Isusa Christa a apoštolov podľa svojej tradície je riadená biskupmi. Každý pravoslávny biskup má rovnakú duchovnú právomoc od apoštolov. Predsa však biskupi majú aj tituly: arcibiskup, metropolita alebo patriarcha.

Pravoslávna Cirkev na celom svete je jedna, lebo ma jednotné učenie. Je však podelená podľa území podobne ako národy, ktoré vytvárajú jednotlivé štáty. Jednotlivé správne celky Cirkvi nazývame autokefálnymi - samostatnými alebo autonómnymi - samosprávnymi pravoslávnymi Cirkvami. To znamená, že každá autokefálna Cirkev ma po úradnej stránke svojho predstaveného a nepodlieha pod patriarchu, metropolitu či arcibiskupa, ktorý žije v inom štáte. Neznamená to však, že v každom štáte, kde sú pravoslávni veriaci, majú svoju cirkevnú samostatnosť.

Zdroje Pravoslávnej Viery

• Svätá Tradícia - je každodenný život Božieho ľudu. Predstavuje súhrn skúseností v Cirkvi, tak ako bol odovzdaný a dostal sa až k nám od Isusa Christa a Jeho apoštolov.
• Sväté Písmo - je najdôležitejšie dielo Svätej Tradície. Veríme, že Sväté Písmo je slovo Božie, bolo napísané ľuďmi vedenými a inšpirovanými Svätým Duchom, je zjavením samotného Boha.
• Modlitba a liturgická bohoslužba - sme pozvaní k uskutočňovaniu osobného modlitebného pravidla, ktoré je nerozlučne spojené s verejnými bohoslužbami Cirkvi. Najdôležitejšou z nich je Svätá liturgia.
• Životy svätých - sú svedectvom o Božej pravde.
• Vyznanie viery - úplné vyznanie pravoslávnej viery je obsiahnuté v tzv. niceo - carihradskom vyznaní viery alebo symbole viery, ktorý zostavili svätí Otcovia na 1. a 2. ekumenickom sneme v Nicei v roku 325 a v Carihrade v roku 381. Spievame alebo čítame toto vyznanie pri každej sv. liturgii.

Uctievanie Bohorodičky

V pravoslávnej teológii neexistuje samostatná „mariológia“, ale učenie o Božom materstve Panny Márie sa chápe ako súčasť „kristológie“. Panna Mária je spomedzi ľudí najužšie spätá s Kristovým vtelením a vykúpením: Ježiš Kristus „pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a vtelil sa zo Svätého Ducha a Panny Márie a stal sa človekom“, vyznávajú pravoslávni veriaci v Symbole viery, ktorý bolo formulovaný na prvých dvoch ekumenických konciloch v Nicei (325) a Konštantínopole (381).

Jedinou „mariologickou“ dogmou Pravoslávnej cirkvi je to, že Panna Mária je Bohorodička. „Kto nevyznáva, že Emanuel je naozaj Boh a že svätá Panna je preto Bohorodičkou (lebo porodila podľa tela vtelené, z Boha pochádzajúce Slovo), nech je exkomunikovaný“, píše sa v prvej z dvanástich anatém proti Nestoriovi, ktoré sv. Pravoslávna a Katolícka cirkev majú spoločné aj učenie o trvalom panenstve Márie: pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode Ježiša.

Pravoslávna cirkev za vždy držala zásady „lex credendi, lex orandi“, preto najvýrečnejším svedectvom o jej mariánskej viere a úcte sú bohoslužobné texty. Zástupne za všetky uvádzame hymnus ku cti Presvätej Bohorodičky z Božskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho: „Dôstojné je velebiť teba, Bohorodička, vždy blažená a nepoškvrnená Matka nášho Boha.

Podľa pravoslávnych teológov doktrína, že Mária bola uchránená od dedičného hriechu, vytvára priepasť medzi Máriou a zvyškom ľudského rodu, akoby Mária nepotrebovala Kristovho vykupiteľské dielo. Pravoslávna cirkev pripúšťa, že želaním doktríny o nepoškvrnenom počatí Panny Márie je väčšia sláva Bohorodičky, ale v skutočnosti ju znižuje. Hoci súhlasia s učením o Máriinej svätosti, pravoslávni zdôrazňujú, že Mária, keďže je súčasťou ľudstva, nemohla nebyť podrobená dedičnému hriechu a smrti.

Syntézu pravoslávnych argumentov proti dogme o nepoškvrnenom počatí Panny Márie podal John Maximovitch:

1. nie je založená na Svätom písme, v ktorom sa hovorí, že iba Ježiš je bezhriešny (1Jn 3,5);
2. protirečí tradícii, ktorá podčiarkuje znamenitú svätosť Márie a jej očistenie Svätým Duchom pri Kristovom počatí;
3. nedáva zmysel, pretože Máriino počatie by si zas vyžadovalo nepoškvrnené počatie jej rodičov atď.;
4. bolo by nespravodlivé, keby Boh daroval Márii milosti, ktoré nedal ostatným ľuďom;
5. V každom prípade, pravoslávie ponecháva doktrínu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vo sfére teologických názorov a žiaden pravoslávny kresťan nebude považovaný za heretika, ak tomu verí.

Vskutku niektorí známi pravoslávni teológovia, medzi nimi ekumenický patriarcha Gennadios Scholarios (†1472) a rostovský metropolita sv. Dimitrij Tuptalo (1651 - 1709), sa vyslovili v prospech tejto náuky.

Táto dogma je logickým následkom dogmy o nepoškvrnenom počatí. Smrť vstúpila do stvorenia v dôsledku dedičného hriechu. Pápež Pius XII. v apoštolskej konštitúcii, ktorou vyhlásil dogmu nanebovzatia, síce netvrdil, že Svätá Panna nezomrela, ale v tom čase mali mnohí sklon myslieť si to. Podľa pravoslávnej teológie Máriino nanebovzatie je plodom jej Božieho materstva a Kristovho vzkriesenia. V Písme sa píše, že všetci ľudia prejdú smrťou. Ani Kristus sa jej nevyhol, aj keď smrť ho nemohla zadržať, a tým, že vstal z mŕtvych, vytýčil cestu, ktorá vedie zo zeme do neba, z tmy na svetlo, zo smrti do života.

tags: #pravoslavna #cirkev #viera