Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Zánik Veľkomoravskej ríše a vznik Uhorského kráľovstva však spečatili osud byzantskej cirkvi na našom území. Od prelomu 9. a 10. storočia tak absentujú hodnoverné dôkazy o existencii cirkvi byzantského obradu na dnešnom území Slovenska.
Rozširovanie pravoslávnej viery so sebou prináša až valašská kolonizácia v Uhorsku, ktorá trvala približne od 30. rokov 14. storočia do 18. storočia. Spočiatku v tejto migrácii prevládal rumunsko-valašský faktor zo Sedmohradska a Valašska, no postupom času získali prevahu Rusíni spoza Karpát a z Haliče. Na východnom a strednom Slovensku sa Rusíni v rámci valašskej kolonizácie postupne stali dominantným etnikom zaoberajúcim sa pastierskym chovom dobytka, najmä oviec. Obsadzovali tak hlavne vyššie položené oblasti Uhorského kráľovstva, kde vznikali aj nové osady, z ktorých sa neskôr vyvinuli obce.
Mapa valašskej kolonizácie.
Turbulentné 17. storočie bolo spojené s rozširovaním reformácie, s protihabsburskými povstaniami, ich potláčaním a následnou rekatolizáciou, ako aj s upevňovaním moci Habsburskej dynastie. Moc katolíckej cirkvi v spojení so svetskou vrchnosťou sa voči pravoslávnym veriacim na východnom Slovensku uplatnila počiatkom 17. storočia, po tom, čo sa gróf Juraj Drugeth z Humenného vrátil zo štúdií u pražských jezuitov, kde konvertoval na katolícku vieru.
K zjednoteniu s katolíckou cirkvou nakoniec došlo po tom, čo sa 63 ,,spoľahlivých“ pravoslávnych kňazov dostavilo 24. apríla 1646 na užhorodský hrad. Tam uznali pápeža Innocenta X. za najvyššieho pastiera cirkvi a po zjednotení si mohli ponechať byzantský obrad, voliť si svojho biskupa (ktorého potvrdí Svätá stolica) a taktiež im mali byť poskytnuté také výsady, aké prislúchali katolíckym kňazom.
Mukačevský pravoslávny biskup Bazil Tarasovič, ktorý koketoval s myšlienkou únie, odmietol z politických dôvodov pozvanie do Užhorodu a únia tak bola uzavretá bez účasti väčšiny kňazov jeho eparchie, ako aj jeho samotného. Napriek počiatočnému odporu väčšiny pravoslávneho duchovenstva sa plazivou metódou aj za pomoci mníšskych rádov podarilo pretransformovať pravoslávne duchovenstvo východného Slovenska a vtedajšej Uhorskej Rusi na gréckokatolícke v horizonte približne 100 rokov.
Obnova pravoslávia v 20. storočí
Pravoslávna cirkev sa po udalostiach v Užhorode takmer na 250 rokov opäť vytráca z našich dejín. Prvotný impulz smerujúci k vytvoreniu pravoslávnej cirkevnej obce na našom území evidujeme až počiatkom 20. storočia a jeho pôvodcami boli americkí vysťahovalci - navrátilci, ktorí v Spojených štátoch amerických (ďalej len USA) získali národné uvedomenie, sociálne cítenie a pod vplyvom ruských emigrantov a duchovenstva aj sympatie k pravoslávnej cirkvi.
Na tomto mieste je potrebné spomenúť najmä Alexeja Tótha (1853-1909), rodáka z Kobylnice pri Giraltovciach, gréckokatolíckeho kňaza, ktorý odišiel do USA, kde po nezhodách s rímskokatolíckym biskupom Irelandom konvertoval na pravoslávnu vieru a pričinil sa o to, že spolu s ním v priebehu 20 rokov vykonalo tento akt približne 25 000 Rusínov v 65 gréckokatolíckych komunitách na severovýchodnom pobreží USA.
Uhorská vláda v tej dobre pozorne sledovala aktivity svojich slovanských občanov v zámorí z obavy pred ich radikalizáciou a prípadným nárastom národných hnutí po ich návrate domov. Takéto aktivity sa snažila obmedziť, príp. celkom eliminovať, na čo využívala časť rusínskej inteligencie v emigrácii, ktorú väčšinou tvorili gréckokatolícki kňazi. Národnostný a sociálny útlak v Uhorsku zo strany svetskej moci i gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré prešlo na cestu odnárodňovania a maďarizácie, boli jednou z príčin, kvôli ktorým obyvatelia začali sympatizovať s pravoslávnou cirkvou.
Prvou takouto obcou v 20. storočí, kde došlo ku kontaktu s pravoslávím prostredníctvom navrátilcov z USA, bola obec Becherov (okres Bardejov). Vasiľ Zbihlej a Ladislav Tutko, ktorí do USA odišli ako gréckokatolíci a vrátili sa na začiatku 20. storočia ako pravoslávni, so sebou do Becherova priniesli aj americko-rusínsku tlač, náboženské knihy a spolkové odznaky. Po ich udaní, väznení a vyšetrovaní boli obvinení z panslavizmu, z pokusu o pripojenie rusínskych oblastí k Rusku a zo šírenia nenávisti proti katolicizmu.
Pre nedostatok dôkazov však boli obžalovaní oslobodení a v Amerikánsko-slovenských novinách boli v roku 1901 o tomto prípade uverejnené príspevky slovenských predstaviteľov Pavla Blahu, Ľudmily Podjavorinskej a ďalších. Obyvatelia Becherova v roku 1909 dokonca požiadali miestne úrady o povolenie postaviť pravoslávny chrám, čo bolo samozrejme odmietnuté.
Aj keď bola aktivita pravoslávnych navrátilcov na našom území eliminovaná hneď na počiatku a postup voči obyvateľom Becherova poslúžil ako odstrašujúci príklad, na vtedajšej Uhorskej Rusi sa pravoslávne hnutie šírilo úspešnejšie a získavalo medzi tamojším obyvateľstvo oveľa väčšiu podporu. Aj tam však uhorské orgány razantne zakročili a neslávne známym sa stal marmarošsko-sihotský súdny proces s pravoslávnymi veriacimi z roku 1914.
Na tieto súdne procesy proti „vlastizradcom“ rakúske i uhorské štátne orgány nadviazali aj počas prvej svetovej vojny, no snahy o potlačenie hnutia za návrat k pravosláviu mali, ako sa neskôr ukázalo, opačný efekt.
Aktivizácia pravoslávneho hnutia na našom území teda súvisí až so vznikom ČSR, keď sa „uvoľnilo“ ovzdušie a bola uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920. Gréckokatolícka cirkev sa po roku 1918 ocitla v nezávideniahodnej situácii, nakoľko v chudobných a nerozvinutých krajoch severovýchodu Slovenska sa počas posledných desaťročí existencie Habsburskej monarchie zdiskreditovala svojím paktovaním s uhorskou vládnucou klikou.
Nacionálny útlak v podobe maďarizácie a sociálny útlak v podobe vymáhania dávky rokoviny (robotná povinnosť) a kobliny (naturálna daň) od veriacich zo strany gréckokatolíckeho kléru sa však po vzniku nového štátu v roku 1918 obrátili voči gréckokatolíckej cirkvi a skompromitovali ju. Zatiaľ čo sa pravoslávie na Podkarpatskej Rusi po roku 1918 šírilo ako lavína a v roku 1920 sa k tejto viere hlásilo už viac ako 50 000 veriacich, na Slovensku sa podľa sčítania obyvateľstva z roku 1921 hlásilo k pravoslávnej viere len 2 206 obyvateľov.
V danej situácii sa v roku 1920 vracia z USA do svojho rodného Becherova pravoslávny kňaz Grigorij (Gregor) Varchol (1858 - 1928), ktorý sa stal vôbec prvým pravoslávnym kňazom pôsobiacim na východnom Slovensku po zániku Rakúsko-Uhorska.
Po tejto schôdzi bola 18. mája 1922 oficiálne zaregistrovaná a založená Pravoslávna cirkevná obec v Becherove, ktorá sa zároveň stala prvou oficiálnou pravoslávnou farnosťou na východnom Slovensku.
Dňa 25. novembra 1923 bol za účasti vikárneho biskupa pre Podkarpatskú Rus a Slovensko Venjamina (Fedčenkov) a archimandritu Vitalija (Maximenka) vykonaná posviacka becherovského pravoslávneho chrámu zasvätenému Pokrovu (Plášť) Presvätej Bohorodičky. Najvýznamnejšou lokalitou medzivojnového slovenského pravoslávia sa stala obec Ladomirová (okres Svidník).
Pravoslávie je tu spájané s osobou senátora pražského Národného zhromaždenia za Československú sociálno-demokratickú robotnícku stranu, Juraja Laža, ktorý s pravoslávím prišiel prvýkrát do styku pravdepodobne počas svojho krátkeho pobytu v USA.
Zrejme to bol jedným z impulzov, kvôli ktorým sa Juraj Lažo rozhodol po vzniku republiky podporovať pravoslávnu cirkev. Ďalšou príčinou bolo vymáhanie dávok rokoviny a kobliny zo strany gréckokatolíckeho kléru, ktoré neúmerne zaťažovali tamojšie obyvateľstvo vo vojnou zničenom regióne, zatiaľ čo pravoslávna cirkev nežiadala od svojich veriacich nič. Určite na jeho myslenie vplýval aj pobyt v USA či prípadné kontakty s československými legionármi v Prahe, ktorí sa z ruského zajatia vracali domov ako pravoslávni.
Prešovský sobor a likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi
Práve biskup Gojdič a jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko boli prvými obeťami udalosti, ku ktorej došlo v apríli 1950, keď vo dvorane prešovského hotela Čierny orol zorganizovali Stalinom inštruovaní československí komunisti tzv. Prešovský sobor. Jeho cieľom bolo zlikvidovať Gréckokatolícku cirkev pod falošným heslom „návratu do otcovskej pravoslávnej viery“.
Obaja biskupi, v tom čase už internovaní, nastúpili cestu mnohoročných perzekúcií v komunistických žalároch. Kým Vasiľ Hopko vyšiel z väzenia so značne podlomeným zdravím, Pavel Peter Gojdič skonal vo väznici v Leopoldove. Oboch biskupov ako mučeníkov vyhlásil pápež Ján Pavol II. začiatkom tohto storočia za blahoslavených.
Pavel Peter Gojdič.
Súčasnosť
Metropola Šariša zažíva v ostatných desaťročiach periódu náboženskej tolerancie a rozvoja cirkví a ich stánkov. Je sídlom vrcholných predstaviteľov Gréckokatolíckej, Pravoslávnej a Evanjelickej cirkvi.
Analogické tvrdenie platí o pravoslávnych s tým, že na čele Prešovskej pravoslávnej eparchie od roku 2014 stojí prešovský arcibiskup Rastislav (Ondrej) Gont, súčasný metropolita českých krajín a Slovenska, teda najvyšší predstaviteľ autokefálnej Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku. V meste sa nachádza aj Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU i pravoslávny kňazský seminár a jedna z troch katedrál Pravoslávnej cirkvi na Slovensku.
Východoslovenské mesto Prešov je po Bratislave a Košiciach tretím najväčším mestom Slovenska. V meste sa nachádza aj Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU i pravoslávny kňazský seminár a jedna z troch katedrál Pravoslávnej cirkvi na Slovensku.
Spomenuté štyri kresťanské denominácie majú v Prešove dohromady 19 kostolov a chrámov, z ktorých 14 je rímskokatolíckych, 3 gréckokatolícke, 1 pravoslávny a 1 evanjelický. Ich spolužitie je pozoruhodné aj v tom, že evanjelici, gréckokatolíci i rímskokatolíci sa schádzajú na svoje bohoslužby na Hlavnej ulici.
Pôvodné datovanie kostolov a chrámov Prešova:
- 14. storočie (1): Konkatedrála svätého Mikuláša (Staré mesto)
- 15. storočie (2): Kostol Najsvätejšej Trojice (Solivar), gréckokatolícky katedrálny Chrám svätého Jána Krstiteľa (Staré mesto)
- 17. storočie (3): Kostol Najsvätejšieho mena Ježiša a Márie (Nižná Šebastová), Kostol svätého Štefana Kráľa (Solivar), evanjelický Kostol Svätej Trojice (Staré mesto)
- 18. storočie (4): Kostol svätého Jozefa (Staré mesto), Kostol svätého Františka Xaverského (Šalgovík), Kostol Svätého kríža (Kalvária), Kostol svätého Donáta (Cemjata)
- 19. storočie (1): Kostol narodenia svätého Jána Krstiteľa (Soľná Baňa)
- 20. storočie (5): pravoslávny katedrálny Chrám svätého kniežaťa Alexandra Nevského (Staré mesto), Kostol svätých Petra a Pavla (Surdok), Kostol svätého Ignáca z Loyoly (Kalvária), Kostol Kráľovnej pokoja (Sídlisko III), Kostol Krista Kráľa (Sekčov)
- 21. storočie (3): gréckokatolícky Chrám povýšenia Svätého kríža (Sekčov), gréckokatolícky Chrám blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča (Sídlisko III), Kostol Božieho milosrdenstva (Šidlovec)
Aj v Prešove sa prestavovali na kostoly sekulárne objekty: kultúrny stánok v podobe nedostavaného kina Opál na sídlisku Sekčov bol prestavaný na Chrám povýšenia Svätého kríža po tom, ako ho Gréckokatolícka cirkev kúpila od mesta v roku 1997.
Ak sú nejaké významné dátumy, ktoré do histórie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku boli zapísané zlatými písmenami, tak utorok 14. september 2021 sa významnou mierou zaradil medzi nich.
Niekoľko minút pred 4. hodinou začal bohatý duchovno-kultúrny program, ktorému dominovali modlitby ako utiereň, svätý ruženec, akatist ku klokočovskej Presvätej Bohorodičke a popretkávaný bol vystúpením rôznych známych umelcov, medzi ktorými nechýbali speváčky ľudových piesní Anka Poráčová, Monika Kandráčová, ďalej speváci Ondrej Kandráč a Štefan Štec, Kapela Peter Milenky & Band, Marián Husovský a známa Prešovčanka Katarína Knechtová.
Krátko pred desiatou hodinou dorazil do Prešova Svätý Otec František.
Počas spevu tropára a kondáku sviatku sa Svätý Otec presunul od pápežského stolca dopredu pred ozdobený Kristov kríž. Po speve apoštola a evanjelia zo sviatku nasledovala homília Svätého Otca, ktorú ohlásil v talianskom jazyku. Svätý Otec nádherne vystihol podstatu sviatku a úlohu kríža v živote veriaceho človeka.
Svätý Otec, dobre poznajúc históriu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, keď začal rozprávať o vydávaní svedectva kríža spomenul tieto slová: „Myslím na mučeníkov, ktorí v tomto národe vydávali svedectvo K...
tags: #pravoslavny #biskupsky #urad #presov