Táto sakrálna budova sa nachádza na sídlisku Pod sekvojou, kde žije komunita Ukrajincov, ktorí sa sem presídlili v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Títo Ukrajinci si zachovávajú svoje zvyky, ako ich praktizovali vo svojej domovine.
Námestie v Novej Bani.
Komunita a tradície
Na sídlisku Pod sekvojou v Novej Bani žije zhruba osemdesiat Ukrajincov. Postavili si tam aj pravoslávny chrám, v ktorom sa pravidelne schádzajú na svätej liturgii. Kurátor pravoslávneho novobanského chrámu Svätej Trojice, po „našom“ kostolník, nás privítal na sídlisku Pod sekvojou tam, kde je to pre neho najprirodzenejšie - v sakrálnej budove, ktorej je správcom.
Napriek tomu, že komunita Ukrajincov, ktorí sa k nám presídlili v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, sa stále „drží“ svojich tradícií, oslavujú aj slovenské Vianoce. „Báťuška (tamojší pop, pozn. red.) možno nie, v tomto je prísny, no my si 24. decembra robíme sviatočnú večeru a potom rozbaľujeme darčeky. Tomu zvyku sa nedá vyhnúť,“ hovorí Vjačeslav s tým, že je to normálne, keď tu už tak dlho bývajú.
„No a ďalšia vec - veď oslavujeme to isté, narodenie Ježiša. Len s tým rozdielom, že my to slávnostnejšie prežívame 6., 7. a 8. januára,“ pripomenul. „Vtedy zase, neraz, chodia k nám slovenskí kamaráti a tešia sa z nášho sviatku s nami,“ usmial sa. „Šiesteho až do večera nič nejem, postím sa. Ani po zotmení si nedám žiadne mäso, maslo či smotanu. Len rybu a zeleninový šalát,“ podotkol.
„Mávame dvanásť jedál. Medzi nimi napríklad bravčový či hovädzí guláš, zemiaky, pohánku, údené mäso, pečenú slaninku, ukrajinský boršč, rôzne šaláty a múčniky,“ vymenoval slávnostné menu. Objasnil, že kým ešte žili na Ukrajine, darčeky si dávali pod stromček v prvý januárový deň. Teraz to už praktizujú, ako spomínal, počas nášho Štedrého večera.
Samozrejme, duchovne prežívajú pravoslávne vianočné trojdnie podstatne emotívnejšie. „Počas sviatkov sa nás tu niekedy zíde aj do 150 ľudí. Viacerí prichádzajú z iných miest, lebo široko-ďaleko sú tu len dva pravoslávne chrámy - náš a v Hontianskych Moravciach,“ vysvetlil. „Pod palcom“ ich má pop Peter Bobak.
Bobak upozornil, že v ich cirkvi polnočnú omšu nemávajú. „Celkovo tento sviatok nevoláme Vianoce. Ten názov s ním nemá nič spoločné. U nás je to Roždestvo Christovo, teda Narodenie Krista,“ hovorí pravoslávny pop. „Oslavujeme to podľa juliánskeho kalendára. Začíname 6. januára, keď sa, predpoludním, koná svätá liturgia,“ vysvetlil. Podvečer majú bohoslužby, ktoré volajú Navečerie.
V chráme na novobanskom sídlisku sa pop s veriacimi stretáva každú druhú nedeľu. „U nás je to tak, že nemôžem v jeden deň slúžiť dve liturgie. Mám dve farnosti, preto to musím striedať. Takže jednu nedeľu som v Hontianskych Moravciach, kde žijem, a ďalšiu v Novej Bani,“ vraví. Podobne si to musí rozdeliť aj počas sviatkov. „Šiesteho, v januári, prídem do Novej Bane, kde mám o deviatej liturgiu s večierňou (modlitba, pozn. red.). Potom si zaspievame koľadky (koledy, poz. red.),“ opísal ich zvyky. Samotné Roždestvo majú na druhý deň, teda siedmeho. V ten deň už ale slúži liturgiu v Hontianskych Moravciach.
História a presídlenie
História slovenských Ukrajincov siaha až do obdobia cárskeho Ruska. Všetko sa to ale začalo v Česku, odkiaľ sa tam vtedy odsťahoval, do Volynskej oblasti, určitý počet obyvateľstva. Priniesli tam poľnohospodárstvo, stroje a celkové pozdvihnutie tamojších pomerov. Po druhej svetovej vojne došlo k dohode, že volynskí Česi, ktorí sa chcú vrátiť do krajiny predkov, tak mohli urobiť. Na ich miesto sa presťahovali ľudia z východného Slovenska.
Po výbuchu černobyľskej jadrovej elektrárne opäť vznikla dohoda, že Československo, neskôr už Slovenská republika, pomôže ľuďom, ktorí majú korene na našom území. S pár otázkami sme sa ešte obrátili na Vjačeslava. Postupne sme sa dostali k tomu, ako a prečo vlastne on, čistokrvný Ukrajinec, ktorý má stále silný prízvuk, prišiel na Slovensko.
„V troch firmách som tam pôsobil, dvadsaťpäť rokov, ako hlavný inžinier. Po černobyľskej havárii prišla možnosť presťahovať sa sem,“ hovorí sympatický sedemdesiatnik. „Moja Zuzka sa, v roku 1944, narodila v obci pri Bardejove. Spresnil, že svokrovi vtedajší „verbovači“ nasľubovali lepší život, pozemky, dom, všetko, len nech sa presťahuje. „Jeho bratia a sestry išli do Ameriky, on sa rozhodol pre Ukrajinu. Realita tam ale vyzerala úplne inak, ako mu to predtým vykreslili,“ tvrdí Vjačeslav s tým, že takto neslávne dopadli tisícky ďalších rodín.
„Keď ocko videl, že za vrece zrna sú tam schopní zabiť človeka, hneď sa chcel otočiť a vrátiť domov, ale už nemohol,“ pokračoval. Všetci tam vraj bývali v skromnej chalúpke, pričom sa tlačili v dvoch izbičkách. „Manželka denne musela pešo chodiť do školy vzdialenej šesť kilometrov. Návrat na Slovensko im, paradoxne, umožnila tragédia - v Černobyle. Po výbuchu tamojšej jadrovej elektrárne sa rodáci mohli, so súhlasom našej vlády, vrátiť. Takto sa „roztrúsili“ po viacerých mestách. V Novej Bani im poskytli nájomné byty na sídlisku Pod sekvojou.
„Moju ženu to sem vždy veľmi ťahalo. Hovorila o tom celé roky. Keď teda prišla takáto ponuka, bolo rozhodnuté,“ spomína dôležitý životný krok. „Prišiel sem s nami aj jej ocko, bol veľmi šťastný. Zostal tu však len rok, potom sa chcel vrátiť na Ukrajinu. To sa aj stalo a krátko nato umrel. Chcel byť pochovaný vedľa svojej manželky, to sme mu aj splnili,“ poznamenal Vjačeslav.
Susedia aj ostatní ľudia v meste sú podľa neho priateľskí, srdeční. „V roku 2001 som prežil mozgovú príhodu. Vďaka Bohu som sa z toho dostal, ale manželka je presvedčená, že keby sa mi to stalo na Ukrajine, už by som tu nebol. Zdravotná starostlivosť tam nie je na takej úrovni, ako tu. Ich syn sa už dávno osamostatnil - oženil sa, žije v Ružomberku a má dve dcéry. „Keď sme prišli na Slovensko, mal šestnásť rokov. Najskôr sme sa zložili v neďalekej dedine, kde nás všetkých dva týždne pozorovali - či nemáme nejaké choroby a podobne. Potom nám pridelili tieto byty,“ ukázal smerom k bytovke, ktorú obývajú presídlení Ukrajinci.
Banskobystrický kraj a náboženská situácia
Banskobystrický kraj lemujú zo severu Nízke Tatry, smerom na západ i na juh je posiaty pohoriami sopečného pôvodu. Zahŕňa päť rázovitých regiónov: Podpoľanie, Horehronie, Novohrad, Hont a Gemer.
Slovanské obyvateľstvo kraja bolo zrejme pokresťančené vo viacerých vlnách. Po rozšírení kresťanstva v období Veľkej Moravy z vplyvného biskupstva v neďalekej Nitre sa nové náboženstvo upevňovalo najmä zásluhou uhorských kniežat a kráľov. Vznikali farnosti, stavali sa kostoly a zakladali sa kláštory.
V kraji dominujú rímskokatolíci (50,24 % - 314 326), nasledujú evanjelici (9,51 % - 59 482), po nich kalvíni (1,46 % - 9 153), gréckokatolíci (1,12 % - 7 026) a pravoslávni (0,18 % - 1 122). Takmer 29 % (180 067) obyvateľov je bez náboženského vyznania.
V 516 mestách a obciach BBSK stojí 645 kostolov a chrámov patriacich piatim denomináciám, z toho v krajskom meste je 16 kostolov a chrámov.
Počet i podiel kostolov podľa denominácie:
- Rímskokatolícke kostoly: 392 (60,78 %)
- Evanjelické kostoly: 191 (29,61 %)
- Kostoly Reformovanej kresťanskej cirkvi: 57 (8,84 %)
- Gréckokatolícke chrámy: 3 (0,47 %)
- Pravoslávne chrámy: 2 (0,31 %)
Pravoslávie na Slovensku je menšinovým náboženstvom.