Pravoslávny cintorín Košice: História a význam

História mesta Košice je bohatá a rozsiahla, siahajúca od stredoveku až po súčasnosť. V kontexte cirkevných dejín zohráva významnú úlohu aj pravoslávny farský úrad, ktorého vývoj je úzko spätý s politickými, ekonomickými a kultúrnymi zmenami v regióne.

Časy, keď v Uhorsku panoval kráľ Žigmund, boli zároveň dobou mimoriadne prajúcou rozvoju Košíc, ktoré tento panovník priam zasypal svojou priazňou a rôznymi privilégiami. No mesto malo vo vtedajšom obchodnom svete natoľko veľkú váhu, že si i samo dokázalo presadiť svoje záujmy, dokonca aj za uhorskými hranicami.

V takmer každom sprievodcovi po našom meste, každom historickom prehľade či úvode špecializovaných publikácií o Košiciach, sa spomína celouhorský monopol na výrobu barchetu, ktorý v roku 1411 udelil Košiciam kráľ Žigmund Luxemburský. Málokto, ak vôbec niekto, však pozná bližšie problematiku súvisiacu s touto výsadou, kde prím hrajú otázky, ako k jeho udeleniu došlo a nakoľko reálny tento monopol skutočne bol.

Dnes sa seriál o luxemburskej ére v Košiciach končí. Dovedieme ho až po smrť jedinej Žigmundovej dcéry a poslednej luxemburgovny, Alžbety. No už predtým skončila sa tu, na východnom Slovensku, éra šťastných a bohatých rokov. Keď dobré časy trvajú príliš dlho, čo možno povedať takmer o celom Žigmundovom panovaní v Uhorsku, musí sa to zákonite skončiť šokom. Po roku 1437 sa začalo nad budúcnosťou Košíc a celého okolitého kraja zaťahovať nebo a z roka na rok boli chmáry hustejšie a strašnejšie.

Po Žigmundovej smrti došlo prvýkrát v našich dejinách k personálnemu spojeniu Uhorského a Českého kráľovstva s rakúskymi krajinami pod panovníkom z Habsburskej dynastie. V skutočnosti to však bola Žigmundova dcéra Alžbeta, košické krstňa z roku 1409, prostredníctvom ktorej sa únia uskutočnila - nie Albrecht. Alžbeta sa narodila 28. februára 1409, za Albrechta ju zasnúbili v Bratislave 28. septembra 1421 a vydali vo Viedni 26. apríla 1422. Svojho trochu ťažkopádneho, ale priameho, verného a nábožného manžela Albrechta časom plne ovládla.

Kráľ Žigmund bol mestu Košice mimoriadne priaznivo naklonený a málokedy sme prežívali také hojné časy, ako práve počas jeho vlády. Bilancovaním luxemburskej éry dochádzame k poznaniu, že až v tomto čase dostali stredoveké Košice svoj definitívny charakter a stavebnú podobu, ktorá sa potom už v nasledujúcich storočiach iba dopĺňala novými stavbami. Európsku úroveň vtedajších Košíc potvrdzuje najväčší dobový investičný počin - výstavba Dómu svätej Alžbety, ktorý je až podnes pýchou mesta. Je doslova neuveriteľné, že tunajšia mestská komunita, odhadovaná maximálne na desaťtisíc duší, dokázala financovať a realizovať v jedinej generácii toľko náročných stavebných diel.

Začiatkom roka 1423 navštívili Košičania kráľa Žigmunda počas jeho zimného pobytu v Bratislave. Kráľ, zaneprázdnený teraz už okrem uhorského aj ríšskym a českým kráľovským trónom, sa stával v krajine stále zriedkavejším hosťom. Navyše ho pohlcovali problémy s husitským odbojom v Čechách, kde síce bol korunovaným kráľom, ale krajina ho prakticky odmietala. Jeho druhá krížová výprava do Čiech v roku 1421 stroskotala prehratými bitkami pri Žatci, Kutnej Hore a Nemeckom brode. Navyše hrozil nepríjemný rozkol s Poľskom, ktoré začalo koketovať s možnosťou zasahovať do českých pomerov. Časť českej šľachty totiž ponúkla českú korunu kniežaťu Zikmundovi Korybutovičovi, synovcovi poľského kráľa Vladislava II.

Jedným z prvých veľkých medzinárodných problémov, ktoré musel nový nemecký kráľ riešiť popri poľsko-rádových treniciach, bolo odstránenie hrozného cirkevného rozkolu - trojpápežstva. V celej svojej histórii neupadla rímska cirkev nikdy tak hlboko, ako práve v tomto období. A práve na spôsobe, akým Žigmund tento hanebný stav pomohol cirkvi odstrániť, ukázal svetu, že je skutočne veľkým európskym panovníkom a diplomatom nevšedného formátu. Počas koncilu, ktorý trval tri a pol roka, nemal kráľ možnosť prebývať v Košiciach, takže správ a záznamov je z tohto obdobia pomerne málo. Potom, po krátkej diplomatickej epizóde, ktorej dejiskom boli opäť Košice, ho opäť pohltil vír vysokej politiky.

Po skončení vojny medzi Poľskom a Rádom nemeckých rytierov ostávali vzťahy Žigmunda a Vladislava II. Jagella stále nedoriešené. Od roku 1411 síce panovníci uzavreli medzi sebou prímerie, ale to malo v auguste 1412 vypršať a tak bolo potrebné ďalšie, definitívne mierové rokovanie.

Slávnu bitku pri Grunwalde poznajú hlavne čitatelia historických románov z knihy Henryka Sienkiewicza Križiaci. Na túto tému bol dokonca nakrútený aj výpravný veľkofilm, primeraný začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia, keď vznikol. Porážka križiackeho Rádu nemeckých rytierov však mala svoju predohru i dohru aj v Košiciach a bola príčinou jediného známeho obdobia nepriateľského postoja mesta voči kráľovi Žigmundovi. Zároveň je spojená s jediným pripravovaným pokusom o mocenský zásah kráľa a jeho ľudí do mestskej politiky, o ktorom vieme.

Posledné diplomatické pokusy predísť vypuknutiu vojny medzi Rádom nemeckých rytierov a Poľským kráľovstvom sa udiali opäť na východnom Slovensku. Napriek predchádzajúcim dohodám s križiakmi dával Žigmund predsa len prednosť mierovému riešeniu a v podstate veril, že v prípade vojny Rád strhne víťazstvo na svoju stranu. Pozval teda poľského kráľa na rokovania do Kežmarku, Vladislav II.

Z čias panovania kráľa Žigmunda pochádza aj jedna z najstarších a najcennejších košických písomných pamiatok - Kniha súdnych zápisov mesta Košice. Vznikla v rokoch 1393 až 1405 a doktor Halaga, ktorý ju študoval, analyzoval a pred pár rokmi vydal v modernej edícii tvrdí, že je to "najstaršia mestská kniha svojho druhu zachovaná v pôvodnom celku kompletne na území bývalého Uhorska". Existujú síce aj staršie mestské knihy - banskoštiavnická je z roku 1364 a banskobystrická z roku 1386, tam však prevládajú účtovné, nie súdne záznamy.

Príspevok sa venuje čiastočnému obnoveniu pravoslávnej cirkvi na našom území v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď bola po vzniku ČSR v životoch občanov reálne uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920. Na základe toho sa obyvatelia niekoľkých obcí, prevažne na severovýchode Slovenska, z rôznych príčin pokúsili o návrat k „viere svojich otcov“ a predchodkyni gréckokatolíckej cirkvi - pravoslávnej cirkvi.

Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Zánik Veľkomoravskej ríše a vznik Uhorského krá...

Ekumenické spoločenstvo v Košiciach

Ekumenické spoločenstvo vzniklo r. 1994 dobrovoľne, neformálne. Sú to tieto subjekty: Apoštolská cirkev, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská, Československá cirkev husitská, Evanjelická cirkev a.v., Gréckokatolícka cirkev, Reformovaná kresť. cirkev a Rímskokatolícka cirkev.

Miesta stretnutí býva Teologická fakulta v Košiciach, Katolíckej univerzity v Ružomberku. V budove TF KU je aj sídlo Ekumenického spoločenstva na území mesta Košice. Každoročne konáme niekoľko významných bohoslužieb a aktivít. Sú to Ekumenická bohoslužba koncom januára, Pašiový sprievod na Veľký piatok a ďakovná bohoslužba slova za úrodu v jeseni.

Mesto Košice už tradične pripravuje Festival sakrálneho umenia, do ktorého aktívne vstupujeme koordinovanými bohoslužbami v rámci každej cirkvi. V mesiaci júni Ekuména Košice sa zúčastňuje na spomienke na výročie počiatku deportácií židov z mesta na Židovskom cintoríne.

Na návrh Komisie cirkví schválili poslanci Mestského zastupiteľstva a primátor mesta cenu mesta Košíc, ktorá bola odovzdaná spoločenstvu dňa 7. Ekumenické spoločenstvo spoločne s Centrom excelentnosti pri TF KU (pracovisko pre dialóg medzi náboženstvami, kresťanmi, v cirkvách a so spoločnosťou) je zároveň aj pracoviskom Teologickej fakulty v Košiciach, Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Sedemročná história ekumenického spoločenstva je počtom rokov malá, ale významom veľmi bohatá. Nechceli, aby prežité udalosti upadli do zabudnutia. Rozhodli sa všetko knižne zachytiť. Kniha vznikla aj vďaka finančnému prispeniu ERC v SR a Nadácii Procassovia.

V dopoludňajších hodinách sa uskutočnila tlačová beseda s novinármi, ktorí ocenili prínos ES na živote v meste. Popoludní v aule Teologického inštitútu členovia ES predstavili prítomnej verejnosti svoju knihu.

Ocenenia na vznik tejto knihy zazneli zo slávnostných príhovorov vzácnych hostí: biskupa ECAV V.D. Mgr. Igora Mišinu, patriarchu CČsH ThMgr. Jozefa Špaka a J.E. arcibiskupa Mons.

Mimoriadne udalosti v USA podnietili predstaviteľov Ekumenického spoločenstva cirkví a náboženských spoločností na území mesta Košice, aby sa stretli a spoločne aj so svojimi veriacimi sa modlili za pokoj vo svete. Okrem všetkých kresťanských cirkví pôsobiacich v Košiciach prišli na túto mimoriadnu ekumenickú bohoslužbu slova aj židovskí predstavitelia. Hlavný príhovor a duchovné slovo predniesol Ing. Pavol Halža z Cirkvi bratskej.

Súčasný svet žije v období vedeckej revolúcie. Veda stojí pri základoch spoločenských a kultúrnych premien. Je stále rozhodujúcejšia a drahšia a podstatne vplýva na stav a rozvoj našej civilizácie. Rozvoj a vplyv vedy na spoločnosť ale i civilizačné ohrozenie človeka priamo poukazujú na potrebu evanjelia a na nutnosť cirkví vstúpiť do diania spoločnosti. Ekumenické Veni sancte má svoje hlboké opodstatnenie. Nadväzuje na tradíciu európskych univerzít, ktoré vznikali s prispením cirkvi a v ktorých univerzitas professorum et scholarium znamenalo spoločenstvo učiteľov a študentov s cieľom hľadať pravdu. Dnešná spoločnosť sa stala pluralistickou. Tým viac je potrebný vzájomné spoznávanie, rešpekt, spolupráca.

V biskupskej rezidencii v Michalovciach sú uložené sv. ostatky viacerých Božích svätých, mužov i žien (napr. sv. Joachim a Anna, rodičia Presvätej Bohorodičky; sv. apoštol Ondrej; sv. Lazar, druh Pánov; sv. veľkomučeník Panteleimon; sv. veľkomučeník Dimitrij Solúnsky; s...

Obec Osadné je okrem dokumentárneho filmu režiséra Marka Škopa známa aj kryptou vojakov z Prvej svetovej vojny, ktorá sa nachádza pod tunajším pravoslávnym chrámom. Avšak rovnako ako prvá ani Druhá svetová vojna neobišla obec zďaleka a frontová línia sa tiahla stredom obce aj pred 75 rokmi.

V okolí Osadného tak padlo množstvo vojakov a obyvatelia obce na ich obeť nezabúdajú. Súkromný podnikateľ a rodák z Osadného Miroslav Leník dal v parku pri pomníku vojakom z Druhej svetovej vojny postaviť sochu sovietskeho vojaka - Osloboditeľa, ktorú do pňa zrezaného stromu vytesal umelecký drevorezbár Miroslav Trnovský.

Slávnostné odhalenie tejto sochy sa konalo v utorok 24. septembra 2019 za účasti najvyššieho predstaviteľa Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku metropolitu Rastislava, prvého tajomníka veľvyslanectva Ruskej federácie v SR Anatolija Anatolijeviča Tomnikova s manželkou a tretej tajomníčky Márie Alexejevnej Veršininej, zástupcu veliteľa pozemných síl OS SR brigádneho generála Ing. Karola Navrátila, generála Mariána Horského z Klubu generálov, prednostu Obvodného úradu v Snine Michala Vohára, poslancov Prešovského samosprávneho kraja Mgr. Nadeždy Sirkovej a JUDr. Dušana Hačka, starostov okolitých obcí, predsedu Benjamína Blahu a členov Zväzu protifašistických bojovníkov z Humenného, osadňanských duchovných: pravoslávneho ThDr. Petra Soroku, PhD., a gréckokatolíckeho Mgr. Michala Galmusa ako aj rímskokatolíckeho kňaza z farnosti Humenné ThDr. Jozefa Kozáka, žiakov Gymnázia v Snine v čele s riaditeľkou PhDr.

Po privítaní hostí starostom obce Mgr. Róbertom Mikuláškom a jeho príhovore o bojoch v Osadnom počas Druhej svetovej vojny odhalil sochu sovietskeho vojaka - Osloboditeľa jej darca Miroslav Leník a zástupca veľvyslanectva Ruskej federácie v SR Anatolij A. Tomnikov. Nasledovala slovenská a ruská hymna v podaní dychovej hudby ministerstva vnútra SR a po nich prečítala obyvateľka obce Osadné báseň v ruskom jazyku „Šumjat derevja“.

S príhovormi následne vystúpili: Mária Alexejevna Veršinina za veľvyslanectvo Ruskej federácie v SR, brigádny generál Ing.

Ešte pred kladením vencov k pamätníku z Druhej svetovej vojny položili k soche vojaka červené karafiáty žiaci zo sninského gymnázia. Po ceremónii sa početný zástup prítomných presunul na miestny cintorín, kde blaženejší metropolita Rastislav posvätil náhrobné kríže dvoch neznámych ruských vojakov z Prvej svetovej vojny.

Pred niekoľkými rokmi ich našli v lese náhodní turisti a keďže boli pri nich nájdené krížiky a pravoslávne ikonky, boli identifikovaní ako ruskí vojaci. Osadňanské ženy pripravili pre hostí slávnostnú recepciu s bohatými stolmi, ale ešte pred ňou v sále Obecného úradu v Osadnom starosta obce Mgr. Róbert Mikuláško odovzdal ocenenia týmto subjektom a osobám: Veľvyslanectvu Ruskej federácie v SR „za pomoc pri starostlivosti o vojnové hroby“, metropolitovi Rastislavovi „za osobnú a duchovnú podporu“, bývalému starostovi obce v rokoch 1971 - 2010 (39 rokov) Ladislavovi Mikuláškovi za „neoceniteľnú celoživotnú pomoc pri rozvoji a šírení dobrého mena obce Osadné“, prot. ThDr. Petrovi Sorokovi, PhD. (Pravoslávna cirkevná obec Osadné) za „zásluhu pri zachovaní a obnove krypty vojakov z l. svetovej vojny a neoceniteľnú pomoc pri rozvoji a šírení dobrého mena obce Osadné“, Miroslavovi Leníkovi, súkromnému podnikateľovi a rodákovi z Osadného „za sponzorský dar sochy vojaka - Osloboditeľa a neoceniteľnú pomoc pri rozvoji obce“.

Počas recepcie zneli krásne vojnové piesne v podaní speváckej skupiny Kalina zo Stropkova a pravoslávneho duchovného prot. Mgr. Miroslava Humeníka, DiS. Za nádherné počasie, ktoré počas celého dňa vládlo, treba poďakovať predovšetkým Bohu a za zorganizovanie tohto krásneho podujatia aj všetkým jeho organizátorom ako aj ženám z Osadného za obrovskú námahu pri príprave chutného jedla.

Klub vojenskej histórie Beskydy ukončil práce na najväčšom vojnovom cintoríne na Slovensku z obdobia I. svetovej vojny v obci Veľkrop v okrese Stropkov. Teraz ho konečne sprístupnili pre verejnosť.

„Snažili sme sa ho obnoviť v takom duchu, ako bol naprojektovaný v čase vojny, to znamená využívali sme prírodné materiály a hlavne vychádzali z dobových nákresov a náčrtov, ktoré sa zachovali. Podľa Drobňáka náklady na obnovu cintorína je ťažké vyčísliť. „Hovoríme o desiatkach tisíc eur, ktoré boli preinvestované. Obnova bola realizovaná dobrovoľnícky, toznamená 99 percent rozpočtu bolo použitých na materiál. Čo sa týka náročnostiprác, tak tie sa komplikovali, keďže cintorín sa nachádza nad obcou v pomerne ťažkom teréne. Z 8662 pochovaných vojakov sú známe mená len jedenástich.

Obnovu cintorína podporilo viacero organizácií vrátane obce Veľkrop. „V prvej fáze napríklad ministerstvo vnútra, ale aj množstvo firemných nadácií. Veľkým sponzorom celej tejto obnovy bol rakúsky Čierny kríž, bez ktorého pomoci by obnova nebola realizovaná. Na obnovu prispelo aj Veľvyslanectvo Ruskej federácie,“ doplnil Drobňák.

„V súčasnosti prebieha zápis cintorína do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Našou snahou je prihlásiť toto pietne miesto do nominačného procesu na Európske kultúrne dedičstvo, keďže sú tu pochovaní vojaci z viacerých krajín. Za účasti zástupcov jednotlivých cirkví cintorín posvätil pravoslávny prešovský arcibiskup a metropolita Rastislav.

„Som veľmi rád, že sa to podarilo úspešne ukončiť. Toto pietne miesto je najväčším vojnovým cintorínom na Slovensku a jeden z najväčších vo východnej Európe z I. svetovej vojny. Do budúcna je pre obec veľký záväzok udržať ho tak, ako má vyzerať, alebo ako by sme chceli, aby vyzeral. V minulosti sa často hovorilo, že bol dlhé roky zanedbávaný.

Najstaršia história a zmienky o Poľove Poľov bola pôvodne samostatná cestná dedina, ležiaca 279 metrov nad morom, na východnom Slovensku, v Košickej kotline, 10 km na juh až JZ od Košíc. Zachovali sa tu domy z konca 19. a začiatku 20. storočia. Územie obce bolo osídlené už v paleolite. Profesor Branislav Varsík uvádza, že Poľov sa spomína už v pápežských desiatkoch z rokov 1332-1337. V roku 1427 tam bolo 24 port, v roku 1553 už len 8 port.

V sledovaní osudov Miklušovej väznice sa dostávame k zlomovému obdobiu jej histórie, keď prestala byť mestským áreštom a záchytkou a rozhodlo sa, že z nej vytvoria múzeum. No kým sa tak stalo, takmer došlo k tomu, že ju mesto dalo v rámci skrášľovania zbúrať. Pokúšalo sa o to v časoch prvej ČSR hneď niekoľkokrát.

O tom, ako vyzerala a bola zariadená Miklušova väznica v priebehu 17. storočia veľa nevieme, pretože pomerne presný opis rozmiestnenia ciel, ktorý nám v roku 1942 zanechal vtedajší riaditeľ Hornouhorského múzea Alexander Mihalik, zachytáva až stav z konca 19. storočia. Stavebné úpravy v bývalých meštianskych domoch sa však pri zriaďovaní väznice spraviť museli. V prvom rade upravili obom domom okná a vstupné dvere, zmenšili ich a osadili mrežami. V prípade okien veľmi masívnymi a navyše zdvojenými.

Mestská väznica, ktorá neskôr dostala meno „Miklušova", začala fungovať až na začiatku novoveku. Paradoxne sa jej gotický charakter zachoval práve preto, že prestala fungovať ako obytný dom a začala slúžiť mestu ako väznica. To zafixovalo jej stavebný stav natoľko dokonale, že dnes je to jediná stavba v historickom jadre, na ktorej sa zachovali starobylé valbové strechy, krásne kamenné okná či zvyšky prastarých uzáverov dverí.

V lete onoho prelomového roku druhej svetovej vojny, keď sa Wehrmacht predieral k Stalingradu a maďarské vojská kempovali kdesi na strednom Done, dokončili v Košiciach s veľkou slávou rekonštrukciu Miklušovej väznice. Ľudia okolo Alexandra Mihalika, ale aj mešťanosta Pohl, mali byť na čo hrdí.

Rekonštrukcia Miklušovej väznice sa začala ešte na jeseň roku 1940 a práce pokračovali aj cez zimné mesiace. Už spomínaný redaktor Felvidéki újságu Karol Samosvári o akcii informoval v dvoch článkoch publikovaných na samom sklonku roka. Cítiť z nich, že už na začiatku rekonštrukcie, vlastne ešte v čase, keď sa objekt vypratával, došlo k objavom, ktoré podnietili fantáziu nielen kolektívu reštaurátorov, ale aj celej verejnosti mesta.

V lete roku 1942 bola rekonštrukcia Miklušovej väznice ukončená, expozícia v nej inštalovaná a sprievodná knižka Alexandra Mihalika „A Miklós börtön" /Miklušova väznica/ vytlačená. Expozíciu mestských dejín sprístupnili verejnosti. Inštalácia bola striedma, vyvážená, predstavovala dobový nábytok, katovské meče, mučiace nástroje, keramiku, staré plány mesta zo zbierok premonštrátskeho profesora Hadriána Szabóa, rôzne pamiatky na mestskú samosprávu a mestské cechy a trhák drevený model mesta s opevnením v merítku 1:1000, ktorý dodnes priťahuje návštevníkov. Tento model vyrobili osobitne na mieru expozície v Mikluške a zodpovedá vtedajšiemu stavu poznania minulosti Košíc, takže dnes už vieme, že nie je veľmi verný, ale základnú predstavu o vzhľade Košíc kedysi v prvej polovici 18.

S mapovaním minulosti košických radničných budov sme sa dostali až na sklonok 19. storočia. To už budova začala vážne chátrať, čo najviac postihlo Krausovu sochársku výzdobu na balustráde nad uličnou fasádou. Už v dvadsiatom storočí, tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny, sa začalo mesto zaujímať o tento problém a hľadať riešenie - rekonštruovať, či odstrániť alegorickú výzdobu? Vtedy ešte nik nemohol tušiť, že vypukne obrovský vojenský konflikt, vznikne Československá republika a magistrát Langerovu radničnú budovu opustí.

Košickí kronikári sa všeobecne zhodujú na fakte, že v roku 1756 bola budova starej radnice na ostrove uprostred mesta v takom katastrofálne schátranom stave, že ju mesto pre istotu dalo strhnúť a dočasne miesto nej vybudovať letnú zasadaciu sieň.

Rozsiahlejších textových zmienok o starej radnici sa z minulosti zachovalo iba veľmi málo. Prvý obsiahlejší text prináša až Relation z rokov 1603/04. Až stodvadsaťosem rokov po ňom sa objavila druhá významnejšia zmienka vo vtedy čerstvo vydanej kronike neznámeho jezuitského vzdelanca, za ktorým tušíme slovenského profesora tunajšej univerzity Samuela Timona. Dôveryhodné grafické zobrazenie tejto radnice nepoznáme dokonca žiadne.

Možno si len domýšľať, že typovo sa stará radnica Košíc podobala dodnes zachovanej radnici v Levoči, meste na sklonku stredoveku zhruba podobne veľkom a bohatom ako Košice.

Už niekoľkokrát v minulosti sme na stránkach rubriky Písané históriou priniesli materiály, týkajúce sa košických radníc - množné číslo je tu namieste, pretože naše mesto malo radníc v minulosti viac a v dvadsiatom storočí až požehnane veľa. Seriál, ktorý začíname dnes, bol inšpirovaný starými kresbami a plánmi, deponovanými vo Východoslovenskom múzeu a nedávno „vykutranými" počas fyzickej kontroly a štúdia toho, čo vlastne depozity obsahujú.

Už v minulej časti seriálu o luxemburskej ére v Košiciach sme začali hovoriť o stavebných premenách mesta, ktoré priniesol jednak prirodzený pokrok, jednak žičlivý nový kráľ. Dnes sa pristavíme pri dvoch stavbách, ktoré najlepšie ilustrujú veľkoleposť prestavby mesta, jeho obrovské finančné možnosti a v neposlednej miere vynikajúci v...

Nižšie uvádzame tabuľku s prehľadom dôležitých udalostí a faktov, ktoré súvisia s históriou a súčasnosťou pravoslávneho cintorína v Košiciach, ako aj s ekumenickým spoločenstvom a cirkevnými dejinami mesta:

Dóm svätej Alžbety v Košiciach

tags: #pravoslavny #cintorin #kosice