Prečo sa ku kresťanstvu v západnom svete hlási stále menej ľudí? Zmenilo sa na ňom niečo? Nové sčítanie ľudu a trendy, ktoré tu sú za posledné dekády, ukazujú, že čím ďalej, tým viac ľudí odmieta nálepku „kresťan“.
Aby sme pochopili toto odmietanie, musíme sa pozrieť na rôzne aspekty viery, Cirkvi a spoločnosti.
Rozšírenie náboženstiev vo svete.
Karikatúry Boha
Jedným z hlavných dôvodov, prečo človek odmietne byť kresťanom, je, že uveril v nesprávnu verziu Boha. Realita je taká, že kedykoľvek hovoríme o Bohu, sčasti ho subjektivizujeme - nehovoríme o ňom v jeho úplne čistej podobe. Nevieme ho celkom vysvetliť a podať druhému jeho neskreslenú podobu. My kresťania predstavujeme iným niekoľko karikatúr Boha. Nie jeho portrét, ale karikatúry. Napríklad Boh, ktorý je nevedecký. Spája sa s vetami: Len nerozmýšľaj, hlavne ver. Veda a viera si odporujú.
Verejná mienka v zmysle, ako sme my kresťania vnímaní v spoločnosti, tiež zohráva svoju rolu. Je naša zodpovednosť, že sme vytvorili spomínané karikatúry Boha.
Aké sú teda tieto karikatúry? Ľudia očakávajú, že Cirkev by mala byť dokonalá a bezhriešna, lenže Cirkev tvoria nedokonalí ľudia. Ak Cirkev neplní svoju misiu a neodráža dostatočne Boží charakter, papierových katolíkov to pomerne rýchlo odradí. Dnes prevláda názor, že kresťanstvo je dobré si nechať na doma, že nepatrí na verejnosť. Alebo sa s kresťanmi spája, že sú to takí slabší ľudia - naivní, manipulovateľní, ktorí potrebujú vieru ako barličku. Povedať o sebe, že som kresťan, znamená dať si na seba nálepku, proti čomu všetkému som.
Osobná Skúsenosť a Mystika
Kľúčovým bodom na ceste viery je osobná skúsenosť s Bohom a ďalším dôležitým prvkom je, že ak Ježiš vstal z mŕtvych - o čom som presvedčený -, tak to musí meniť od základov celý môj život. Táto udalosť, že vstal z mŕtvych, všetko mení a vďaka nej všetko naberá úplne inú váhu a silu.
Každému sa Boh prihovára osobne a originálne a každý z nás má iné prežívanie a môže sa stať, že si navzájom tieto zážitky s Bohom spochybňujeme. Napriek ťažkostiam a skúškam, človek môže zažívať Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, alebo pri čítaní Biblie zažiť stretnutie s Bohom.
Byť kresťanom by teoreticky malo znamenať u každého človeka to isté, no napriek tomu to tak nie je. Nie je kresťan ako kresťan, pretože každý z nás je iný - sme rôzne temperamenty a osobnosti a máme inú štartovaciu čiaru a sme inde vplyvom svojej histórie a tiež vplyvom toho, akí sme. Dôležité je, či sme na dobrej ceste. Nie to, kde presne sa na nej nachádzame - či na začiatku, v strede alebo pri konci. To, čo by nás malo spájať, je to, že sme všetci súčasťou jedného tela.
Viera a Rozum
Dôležitou otázkou je, či by mal mať každý kresťan zodpovedanú otázku - prečo a komu vlastne verím? Podľa mňa by mal mať túto otázku zodpovedanú úplne každý človek na zemi, pretože každý z nás v niečo verí. Každý z nás má nejakú sadu hodnôt, o ktorej je presvedčený, že je dobrá a celý náš život ovplyvňuje to, čomu veríme. Pokiaľ nevieme, čomu podriaďujeme svoj život a za čím ideme, riskujeme, že úplne minieme cieľ svojho života.
Prečo práve kresťanstvo? Dôvodom je Ježiš - to, čo hovoril, to, čo robil… On o sebe povedal niekoľko tvrdení, ktoré ak sú pravdivé, pobádajú nás k tomu, aby sme mu podriadili svoj život. Zásadnou je jeho smrť a vzkriesenie, v ktoré mám silné dôvody veriť. Ak niekto predpovedá svoju smrť a vzkriesenie a potom zomrie a vstane z mŕtvych, chcem ho nasledovať. Chcem počúvať, čo hovorí a učí.
Moderná Doba a Odcudzenie
Sčasti za odmietanie viery môže vedecká revolúcia a osvietenstvo, kedy ľudstvo zistilo, že na to, aby vysvetlilo svet, nepotrebuje Boha. V samotnej podstate veci kresťanstvo vždy bude do istej miery protikultúrne. V zmysle, že kresťanstvo verne zobrazuje svoje hodnoty, stáva sa pre spoločnosť soľou a svetlom a prináša zvesť, čo by mohlo byť inak, prináša obnovu a premenu.
Jeden z tých najväčších nánosov, ktorý majú ľudia voči kresťanstvu, sa týka zlých emocionálnych skúseností, ktoré majú s Cirkvou. Dnes prevláda názor, že kresťanstvo je dobré si nechať na doma, že nepatrí na verejnosť. Alebo sa s kresťanmi spája, že sú to takí slabší ľudia - naivní, manipulovateľní, ktorí potrebujú vieru ako barličku. Povedať o sebe, že som kresťan, znamená dať si na seba nálepku, proti čomu všetkému som.
Svoju zásluhu na tom má aj posun od konzervatívnych hodnôt smerom k liberálnym postojom, na ktoré niektoré cirkvi nedokážu pružne reagovať. Ďalším faktorom je to, že tradičná cirkev nereflektuje potreby mladých ľudí, ani potreby moderného sveta. Je viac ako jasné, že inštitúcia, ktorá má svoj pôvod v stredoveku a zažila len minimálne zmeny či reformy, nedokáže efektívne zaujať mladých ľudí.
Dôvera a Autentickosť
Ako prejsť z karikatúry viery na skutočne živú vieru - či už u seba (ak to tak niekto má), alebo vieme to prebudiť u druhého človeka? Vieru v človeku prebúdza Duch Svätý. Môžeme mu načúvať, pomôcť objaviť jeho otázky, spoznať jeho svet… môžeme pri ňom byť a spoluputovať s ním. Ak sa človek snaží hľadať pravdu, nájde ju, či už v rozhovoroch alebo v Písme.
Autentickosť znamená, že načúvam sám sebe, viem, kto som, poznám, ako veci zažívam… A toto všetko - poeticky povedané - prinášam pred Božiu tvár a pozerám sa, čo sa s tým stane.
Viera znamená veriť, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, a dôverovať tomu, že keď postavím svoj život na tejto pravde a jeho učení, tak prídem do dobrého cieľa.
Symbol kresťanstva.
Boh Áno, Cirkev Nie?
Populárna filozofia „Boh áno, Cirkev nie“ si rozvinula svoje siete najmä u mladých ľudí. Ide často o ľudí, ktorí majú za sebou tradičnú výchovu v tradičnej katolíckej/kresťanskej rodine. Odpor voči Cirkvi, a ani nie tak voči Cirkvi, ako voči jej predstaviteľom, je častým dôvodom. Pohodlnejšie je byť sám sebe pastierom a kazateľom, ako počúvať kňazov. Je pohodlnejšie v živote voliť ľahšiu cestu, ktorá vedie tam, kam vedie, ako úzku (nie však úzkostlivú), ktorá vedie do života.
Cirkev má dve prirodzenosti: ľudskú a božskú. Kým prvá je slabá a krehká, druhá je slávna a nepremožiteľná. Cirkev je v sociologickom chápaní spoločenstvo ľudí s najrozličnejšími povahami, myslením, prežívaním a správaním. Spoločenstvo ľudí so všetkými plusmi a mínusmi. V tomto svete nech by sa niekto akokoľvek namáhal, nenájde dokonalé spoločenstvo.
Za postojom „Boh áno, Cirkev nie“ sa často skrýva aj falošné vnímanie Cirkvi ako elitárskeho spolku, do ktorého patria tí lepší, duchovnejší, morálnejší. Človek zvonku môže byť v očakávaní, že tí kresťania by mali byť nejako lepší než ostatní. Je to v istom zmysle pravda, no faktom a realitou však zostáva to, že kresťania sú iba ľudia, ktorí potrebujú Boha. Uvedomujú si svoju slabosť a hriešnosť, ktorá ich robí odkázaných na Boha. Cirkev nie je teda vitrína svätcov, ale nemocnica pre chorých. Cirkev nie je v prvom rade sociálnou či charitatívnou inštitúciou, ale inštitúciou, ktorá vďaka siedmym sviatostiam sprostredkúva potrebnú liečbu, aby sa človek dostal do neba. Cirkev je mostom do neba.
Ľudia často odmietajú Cirkev aj kvôli individualistickému chápaniu viery: „vystačím si len ja a Boh, ľudí nepotrebujem.“ Viera nie je iba individuálnou záležitosťou, je záležitosťou spoločnou, zdieľanou. V konečnom dôsledku, aj Boh je vo svojej podstate spoločenstvo troch osôb. Boh je sám spoločenský, nie je samotár. Niektorí sa pýtajú, že čo mi môže ešte dnes povedať Cirkev? Čo mi môže dať? A niekedy je lepšie sa opýtať: Čo ja môžem priniesť Cirkvi?
Cirkev ako Spoločenstvo
Boh nie je Bohom individualistov. Základným posolstvom Biblie je to, že Boh je našim Otcom a my všetci sme jeho deti a jediné, čo od nás chce, je aby sme sa navzájom milovali a spolu išli k nemu. Duchovný rozmer človeka je nielen individuálny (lebo Boh pôsobí v skrytosti duše) ale aj spoločenský („milujte sa navzájom"). Človek, ktorý si myslí, že stačí aby sa modlil doma sám, ľahko zíde z cesty k Bohu a zvyčajne dopadne tak, že sa vlastne nemodlí vôbec a hoci sa možno nepovažuje za ateistu, žije tak, ako keby Boh neexistoval.
Aj tak je to však moja Cirkev, a ja som jej spolutvorcom. Myslím si, že ľudia, ktorí odmietajú Cirkev a obracajú sa k iným náboženstvám alebo sektám, to často robia nie preto, žeby tieto boli bezchybné, ale preto, že zatiaľ nestihli naraziť na ich temné stránky, ktoré tam vždy sú, pretože sú vo všetkých väčších spoločenstvách.
Ak má akékoľvek spoločenstvo fungovať, musí sa nejako zorganizovať. Organizácia však vždy vyžaduje určitú moc, určitú autoritu. Táto autorita sa nemusí neuplatňovať len vtedy, keď každý koná všetko z lásky k druhým. Pozícia moci však nevyhnutne priťahuje ľudí, ktorí chcú druhých ovládať a manipulovať, nie slúžiť spoločenstvu. Niekedy to môže komunitu úplne zahubiť. Ak však komunita stojí na spoločných silných hodnotách, prežije to, očistí sa a pokračuje ďalej.
To platí o všetkých organizáciách, spoločenstvách, cirkvách, náboženských združeniach.
Čo ďalej?
Vždy budeme tí zaškatuľkovaní? Apoštol Peter hovorí, že nás budú pre náš iný - hoci cnostný - život prenasledovať a nenávidieť. No v konečnom dôsledku budú pre naše dobré skutky oslavovať Boha. Pre mňa je obrovským povzbudením pozerať sa na históriu Cirkvi a ľudí v nej alebo pozerať sa na prenasledovaných kresťanov, kde vidieť ich silu, odhodlanosť a smelosť zvestovať evanjelium. Ich príklad je pre mňa silnou výzvou, lebo Ježišovo zmŕtvychvstanie pre nich nie je obyčajnou teóriu, ale otázkou života a smrti.
Je úplne iné, ak človek vie, prečo napríklad prežíva bolesť. Ak pozná, že je za tým niečo viac, dáva mu to úplne iný význam. V Písme sa píše, že kto verí v Boha, je v tomto svete cudzincom, pretože jeho skutočný domov je nebo. Ísť za Pravdou je najviac atraktívne a vidím zmysel v tom robiť veci, ktoré sú pravdivé. Aj Ježiš povedal: Spoznaj pravdu a pravda ťa vyslobodí. Atraktivita je aj otázkou estetiky. Keď čítam o tom, čo nám prináša Božie kráľovstvo a aký život nás pozýva žiť Ježiš, doteraz som nenatrafil na krajší spôsob života. Keby sme žili život podľa Ježišovej kázne na hore, žili by sme nebo už tu na zemi.
Dôležitú rolu v dialógu medzi veriacimi a neveriacimi hrá empatia. Do akej miery som ochotný a schopný sa vžiť do uvažovania toho druhého? Záleží na tom, aký postoj voči sebe zaujmú daní ľudia - teda veriaci a neveriaci. Tá cesta ku kresťanstvu sa začína ešte predtým, ako človek o sebe povie, že je kresťan. Ľudia vždy v niečo verili, no nebol to zákonite vždy Boh ako taký. Dostali sme sa k nemu evolučným vývojom, čo ešte vôbec neznamená, že Boh neexistuje. Ľudia sa snažili nachádzať v prírode všelijaké spojenia a dať im význam. Zároveň hľadali za nimi aj akéhosi „agenta“.
Veľa vecí, ktoré kedysi ľudia nevedeli vysvetliť, už vysvetliť vieme. Už Friedrich Nietzsche ohlasoval kultúrnu smrť Boha. Tvrdil síce, že Boh neexistuje, ale netrápili ho klasické argumenty pre a proti Bohu. Pozeral sa na to, ako vplyvná je viera a zistil, že v tej dobe prestával byť Boh dôležitý. Napriek mnohým pohrebným rečiam sociológov, je náboženstvo na vzostupe a je živšie ako kedykoľvek predtým. Veda, zdá sa, nevie nahradiť náboženstvo a to, čo ponúka.
Náboženstvo neustupuje, ani keď veda ide hlbšie do spoločnosti. Áno, pre mnohých Boh je taká barlička. Ale keď potrebujeme ozajstné barle, to ešte neznamená, že neexistujú. Je otázne, či je správne veriť v jeho existenciu, len keď prídeme do ťažkých situácií, alebo je tu dôstojnejší dôvod. Napríklad ten, že by sme mali v niečo veriť preto, že to je pravda.
Aj keby všetky texty z Biblie boli nepresné alebo vymyslené, Boh môže stále, samozrejme, existovať. To, že si ľudia kultúrne prispôsobovali božstvá, je jasné. Ale nejaký vedecký či nevedecký dôkaz o tom, že neexistuje, nemáme. Áno, ale nestačí povedať, že ľudia si Boha vymysleli. O týchto argumentoch pre a proti existujú už dlhé debaty, a to nielen v krčme pri pive, ale aj na oveľa vyššej úrovni.
Veriaci i neveriaci takmer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol. Lenže čo je vlastne človek? On sám vyslovil a vyslovuje o sebe mnoho rozmanitých, ba i protichodných názorov, podľa ktorých sa buď často vyvyšuje ako ničím nepodmienená norma, alebo upadá až do zúfalstva, a preto končí v neistote a úzkostiach. Cirkev hlboko pociťuje tieto ťažkosti a poučená Božím zjavením, je schopná dať na ne odpoveď, ktorá opisuje pravú situáciu človeka, vysvetľuje jeho slabosti a zároveň mu pomáha správne spoznať jeho dôstojnosť a povolanie.
Človek si oprávnene myslí, že prevyšuje vesmír svojou inteligenciou, ktorou má účasť na svetle Božieho rozumu. Naúnavným uplatňovaním svojho nadania nepochybne pokročil v priebehu vekov v empirických vedách, technike a slobodných umeniach. Napokon rozumová prirodzenosť ľudskej osoby dosahuje a má dosiahnuť svoju dokonalosť v múdrosti, ktorá pozvoľna pobáda človeka hľadať a milovať pravdu a dobro. Keď sa dá ňou naplniť, privádza ho prostredníctvom viditeľných vecí k neviditeľným. Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce stáročia, aby sa všetky nové objavy človeka stali ľudskejšími. Bola by ohrozená budúcnosť sveta, keby nepovstali múdrejší ľudia. Okrem toho treba poznamenať, že viaceré národy z hospodárskej stránky síce chudobnejšie, ale múdrosťou bohatšie, môžu byť iným veľmi osožné.
V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu; a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca: Toto rob, tamtoho sa varuj! Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili mnohé mravné problémy vznikajúce v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda správne svedomie, tým viac sa jednotlivé osoby a spoločenstvá vzdávajú slepej svojvôle a usilujú sa riadiť objektívnymi normami mravnosti.
Avšak človek sa môže rozhodnúť pre dobro iba slobodne. Túto slobodu si naši súčasníci vysoko cenia a horlivo sa jej domáhajú, a to celkom oprávnene. Lenže často ju uplatňujú nesprávnym spôsobom, akoby bolo dovolené robiť všetko, čo sa im páči, aj keď je to zlé. Pravá sloboda je naopak vynikajúcim znakom Božieho obrazu v človeku. Dôstojnosť človeka si vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením, a nie pod vplyvom slepého vnútorného popudu alebo z čisto vonkajšieho donútenia.
Záhada ľudskej existencie vrcholí pred tvárou smrti. Človeka netrápia len bolesti a postupný telesný úpadok, ale aj, ba viac, strach pred definitívnym zánikom. Vedený inštinktom svojho srdca, správne usudzuje, keď zavrhuje a odmieta úplné zničenie a definitívny koniec svojej osoby. Keďže zárodok večnosti, ktorý v sebe nosí, nemožno zredukovať iba na hmotu, vzpiera sa smrti. Nijaké úsilie techniky, čo aké užitočné, nie je schopné zbaviť ho úzkosti. Predĺženie biologického veku nemôže uspokojiť túžbu človeka po ďalšom živote, ktorá je nezvratne zakotvená v jeho srdci.
Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný na dialóg s Bohom. Veď jestvuje iba preto, lebo ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi.
Mnohí naši súčasníci vôbec nechápu alebo výslovne odmietajú toto dôverné a životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba započítať medzi najvážnejšie skutočnosti našich čias a podrobiť ho dôkladnému rozboru. Výraz ateizmus označuje veľmi rozmanité javy. Kým niektorí výslovne popierajú Boha, iní sa nazdávajú, že človek nevie o ňom celkom nič povedať. Niektorí zase rozoberajú otázku Boha takou metódou, podľa ktorej akoby nemala zmysel. Mnohí nenáležite prekračujú rámec pozitívnych vied a usilujú sa všetko vysvetliť iba touto vedeckou metódou, zatiaľ čo iní, naopak, už nepripúšťajú nijakú absolútnu pravdu. Niektorí natoľko vyvyšujú človeka, že viera v Boha sa tým takmer vytráca. Pritom, zdá sa, im viac záleží na zdôrazňovaní človeka než na popieraní Boha. Ďalší majú o Bohu takú predstavu, že ak ju aj odmietajú, vôbec tým neodmietajú Boha evanjelia. Iní sa o problém Boha vôbec nezaujímajú, akoby nepociťovali nijaký náboženský nepokoj, ani nechápu, prečo by sa mali náboženstvom zaoberať. Okrem toho ateizmus nezriedka vzniká jednak z rozhorčeného vzdoru proti zlu na svete, jednak preto, lebo niektorým ľudským hodnotám sa neprávom pripisuje absolútny charakter, takže zaujmú miesto Boha. Napokon moderná civilizácia často môže sťažovať prístup k Bohu, nie sama osebe, ale preto, lebo je priveľmi zaujatá pozemskými skutočnosťami.
Tí, ktorí sa dobrovoľne usilujú udržať svoje srdce vzdialené od Boha a vyhýbať sa náboženským otázkam tým, že nesledujú podnety svojho svedomia, iste nie sú bez viny. Lenže aj sami veriaci nesú za to veľa ráz určitú zodpovednosť. Lebo ateizmus, chápaný vo svojom celku, nie je originálny, ale má rozmanité príčiny a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu na náboženstvá a v niektorých krajinách najmä na kresťanské náboženstvo. Na vzniku ateizmu teda môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva.