Prečo Boh Zoslal Na Egypt 10 Rán: Historický a Biblický Kontext

Pozrime sa na príbehy o zajatí Izraelitov v Egypte a ich návrate do Kanaánu, ktoré nachádzame predovšetkým (ale nielen) v Druhej knihe Mojžišovej - Exode, z perspektívy archeológie a biblistiky. Zhodnotíme, čo vyplýva z nezrovnalostí medzi biblickými informáciami a archeologickými a historickými dôkazmi.

Napokon sa pokúsime identifikovať náznaky historického jadra - či už historického jadra samotného oslobodenia z Egypta alebo ústrednej biblickej postavy Exodu, Mojžiša.

Prechod cez Červené more, ilustrácia

Biblický kontext

Podľa knihy Genezis, prvej z piatich kníh tradične pripisovaných Mojžišovi, žili patriarchovia v Kanaáne po tri generácie ako kočovní pastieri. Abrahámov pravnuk Jozef, jeden z dvanástich synov patriarchu Jakuba, však priviedol už veľmi početný Jakubov klan do Egypta. Tu sa podľa Druhej knihy Mojžišovej Izraelitom dobre darilo, „vzrástol ich počet a preveľmi zmohutneli, takže ich bola plná krajina“ (Ex 1, 7).

Egypťania však prišelcov z Kanaánu utlačovali a využívali ako otrokov. Približne v tomto bode sa na scéne objavuje Mojžiš. V druhej kapitole knihy Exodus zázračne unikne smrti ako novorodenec a potom, čo je v košíku spustený na Níl, si ho adoptuje egyptská princezná, ktorá ho nájde počas kúpania.

Nakoniec sa Mojžiš dostane do konfliktu so zákonom a musí utiecť do krajiny Midjáncov. Boh si ho tu vyvolí, aby sa stal vodcom Izraelitov (Ex 3, 1 - 4, 17). Po sérii dramatických udalostí, neslávne známych desiatich božích ranách Egyptu a zázračnom prekročení Červeného mora suchou nohou, svoj ľud vyvedie z Egypta. Nasleduje putovanie púšťou do „zasľúbenej zeme“, Kanaánu, ktoré vedie Izraelitov k hore Sinaj. Tu Boh odovzdá Mojžišovi svoje prikázania (Ex 19, 1 - 20, 21).

Možná trasa Izraelitov pri ceste z Egypta späť do Kanaánu. Putovanie podľa Biblie trvalo 40 rokov.

Datovanie udalostí

Mohlo to byť také jednoduché... keby Biblia uviedla, kto v čase údajnej prítomnosti Izraelitov v Egypte krajine vládol. To sa ale nestalo. Našťastie, máme viaceré iné indície, ktoré môžu pomôcť datovať biblický naratív o vyslobodení z Egypta:

• údaj z knihy Exodus o tom, že Izraeliti v Egypte stavali mestá Pitóm a Raamsés
• údaj z Knihy kráľov o tom, že Šalamúnov chrám bol postavený 480 rokov po Exode
• archeologické pramene, ktoré vypovedajú o osídlení Kanaánu a staroegyptské písomné pamiatky, ktoré spomínajú prítomnosť Izraelitov v Kanaáne na začiatku 13. storočia pred n.

Je možné tieto pramene zosúladiť tak, aby spoločne ukázali na jeden približný časový údaj? Z prvej kapitoly Exodu sa dozvedáme, že faraón, ktorý Izraelitov zotročil ich prinútil stavať zásobovacie mestá Pitóm a Raamsés (Ex 1, 11 - 14). Zo staroegyptských písomností a archeologických nálezov podľa experta na archeológiu neskorej doby bronzovej a ranej doby železnej Erica Clinea vieme, že týmto faraónom bol Sethi I, ktorý vládol začiatkom 13. storočia pred n. l. Tým pádom by sa biblický príbeh týkal jeho syna Ramesseho II, ktorý vládol medzi rokmi 1279 a 1212 pred n.

S touto hypotézou však nesúhlasí biblická chronológia. Prvá kniha kráľov tvrdí, že sa odchod Izraelitov z Egypta udial 480 rokov predtým, ako Šalamún postavil chrám v Jeruzaleme (1 Kr 6, 1). Tým ho datuje do 15. storočia pred n. l., keď bol faraónom mimoriadne silný vládca Thutmose III. A to je pre potenciálnu historickú vierohodnosť udalostí ťažká rana.

Medzi územia, ktoré spadali pod jeho vládu, totiž patril aj samotný Kanaán (oblasť, do ktorej sa Izraeliti mali vrátiť). Keďže z archeologických nálezov vyplýva, že izraelitské etnikum vzniklo z Kanaáncov až niekedy v 13. - 12. storočí pred n. l., väčšina archeológov dnes pri hľadaní možného historického jadra Exodu jeho udalosti situuje do 13. storočia pred n. l. Do hlbšej minulosti ich podľa experta na archeológiu starovekého Izraela Williama G. Devera zasadzuje iba „hŕstka tvrdohlavých fundamentalistov“.

Doslovné chápanie príbehov o oslobodení z Egypta

V rozpore s postojmi veľkej väčšiny historikov, biblistov a archeológov, dodnes mnohí ľudia veria v doslovnú historickú presnosť udalostí starozákonných kníh. Takýto postoj je nielenže nepodložený, ale implikuje rôzne absurdnosti. Napríklad Egypt malo podľa Biblie opustiť približne 600-tisíc bojaschopných mužov (Nm 1, 46), čo by podľa biblistov Maxwella Millera a Johna Hayesa znamenalo - so zarátaním žien a detí - že z krajiny odišla masa asi 2,5 milióna ľudí. Z doslovného výkladu Biblie podľa bádateľov vyplýva, že zástup Izraelitov musel byť dlhý 240 kilometrov.

Existujú vôbec dôkazy, že koncom doby bronzovej sa v Egypte nachádzal veľký počet Izraelitov? Podľa staroegyptských nápisov v horách Kanaánu už koncom 13. storočia existoval ľud, ktorý sa nazýval Izrael. Ibaže v ohromnom počte staroegyptských nápisov z tohto storočia - najpravdepodobnejšieho dáta udalostí Exodu - nenachádzame žiaden nápis, ktorý by súvisel s Izraelitmi v Egypte. A to isté platí pre archeologické nálezy.

Útek z Egypta a putovanie púšťou

Únik viac ako nepatrnej skupiny ľudí z Egypta do Kanaánu je podľa expertov na blízkovýchodnú archeológiu Israela Finkelsteina a Neila Silbermana ťažko predstaviteľný. Ak by nejaká skupina unikla z Egypta proti vôli faraóna, poľahky by ju zastavili pohraničné hliadky v Sinaji či dokonca v samotnom Kanaáne. Ak by ju nedokázali zastaviť pohraničné jednotky, ešte tu bola kráľovská armáda, o ktorej vieme, že vďaka cestám a zásobovaciemu systému dokázala prekonať 250-kilometrovú trasu, ktorú absolvovali Izraeliti, v priebehu 10 dní.

Že k žiadnemu masívnemu odchodu Izraelitov nedošlo naznačuje aj archeologický záznam. Napriek opakovaným dôsledným výskumom sa na Sinajskom polostrove nepodarilo nájsť žiadne nálezy potvrdzujúce ich putovanie. Archeologické nálezy zo Sinajského polostrova podľa nich skutočne zachytávajú pastiersku aktivitu počas rôznych období, ale žiadnu v čase, ktorý by vyhovoval biblickému Exodu.

A hoci Biblia opisuje konkrétne miesta, kde sa Izraeliti zdržali a táborili (Numeri 33), ani tu archeológovia zvyšky ľudskej aktivity z daného obdobia neobjavili. Opis putovania Izraelitov navyše pracuje s niektorými nepravdepodobnými tvrdeniami. Ľud vedený Mojžišom napríklad údajne narazil na štáty Edóm a Amón. Pritom v neskorej dobe bronzovej (kam spadajú oba navrhnuté dáta odchodu z Egypta) ich ešte neobývalo usadlé obyvateľstvo.

Finkelstein a Silberman pripomínajú, že hoci mnohé mestá, ktoré Biblia spomína v súvislosti s putovaním Izraelitov, skutočne existovali, boli neobývané práve v čase, keď mali zohrať významnú úlohu v príbehu Izraelitského putovania púšťou. Kniha Numeri napríklad spomína kanaánskeho kráľa Arádu z oblasti Negev, ktorý s Izraelitmi bojoval (Nm 21, 1 - 3). Dvadsať rokov vykopávok v Negeve odkrylo pevnosť asi o tisíc rokov pristarú a ďalšiu o stáročia primladú, ako by vyžadovali príbehy Exodu.

Produkt spoločensko-politickej situácie v 7. a 6. storočí pred n. l.

Egyptológ Donald Redford poukázal, že geografické detaily spomínané v príbehu o putovaní Izraelitov púšťou najkonzistentnejšie zodpovedajú 7. storočiu pred n. l., čiže dobe o viac ako pol tisícročia neskôr, ako sa malo toto putovanie udiať. Tento kontext najlepšie vyhovuje aj ďalším pasážam biblického naratívu týkajúca sa pobytu Izraelitov v Egypte. V prvom rade, mnohé mestá, ktoré naratív spomína, boli obývané len v tomto období.

Navyše, práve v 7. storočí pred n. l. ambiciózne budovateľské aktivity faraónov Psammetika I. a Neka I. vyžadovali množstvo cudzokrajných robotníkov, okrem iného aj Izraelitských migrantov, ktorí v Egypte vytvorili veľkú komunitu. Námezdnú pracovnú silu faraóni využili na stavbu mesta, ktoré nieslo identické meno ako jedno z oveľa starších sídiel, Pitóm. A aj egyptské mená zmienené v knihe Exodus dosiahli najvyššiu popularitu v 7. a 6. storočí pred n. l., pričom predtým sa používali len zriedkavo.

Biblia zachytáva taktiež egyptský strach z napadnutia z východu. Krajinu pritom z tejto svetovej strany napadli prvýkrát až v 7. storočí Asýrčania. Napriek tomu už v knihe Genezis badať známky anachronistického politického napätia, keď Jozef obviní svojich bratov, ktorí do Egypta prišli z Kanaánu: „Vy ste vyzvedači! Prišli ste si obhliadnuť neopevnené miesta krajiny“ (Gn 42, 9). V samotnom Exode sa faraón obáva, že odchádzajúci Izraeliti budú kolaborovať s nepriateľom (Ex 1, 10). Tieto detaily dávajú zmysel len v kontexte Egypta oslabeného tlakom Asýrie, Babylónie a Perzie v 7. a 6. storočí pred n. l., nie Egypta ako regionálnej veľmoci v 13. storočí pred n. l.

Egypt v 7. storočí mal navyše ambície expandovať a dostal sa do priameho konfliktu s Judskom, južným kráľovstvom Izraelitov, ktoré malo v oblasti podobné ambície. „Tak ako príbehy patriarchov slúžili na zjednotenie samostatných tradícií o pôvode Izraelitov a mali slúžiť národnému obrodeniu Judska, príbeh o konflikte s Egyptom - a veľkej sile Boha Izraela a jeho zázračnej záchrany svojho ľudu - slúžil ešte bezprostrednejšej hrozbe politického a vojenského konca,“ píšu Finkelstein a Silberman.

Inšpirácia a historické jadro

Príbehy o oslobodení Izraelitov z Egypta podľa všetkého predstavujú mýty, nie záznamy o historických udalostiach. Možno však povedať, že sú úplne vymyslené? Napríklad desať egyptských rán podľa Williama Devera podozrivo pripomína bežné prírodné pohromy Blízkeho východu. Periodické obdobia zamorenia žabami, komármi, muchami a kobylkami (rany 2, 3, 4 a 8) sú dodnes dokonca takmer tak bežné, ako v staroveku. Rovnako aj nákazlivé choroby postihujúce dobytok (5), a vrtochy počasia či tmavé búrky (rany 7 a 9) či kožné choroby (6).

To pravda neznamená, že sa niekedy udiali v podobe, ako opisuje Biblia. Príbeh o desiatich ranách Egyptu na mýtickom podklade jednoducho spojil a zdramatizoval to, čo sa v krajine dialo pomerne bežne. Historické texty aj archeologické nálezy naznačujú ďalší zdroj inšpirácie: obyvatelia Kanaánu, teda oblasti Blízkeho východu, kde vznikli a sídlili Izraeliti, v časoch sucha, hladomoru alebo vojen či iných dlhodobo „ťažkých čias“ nezriedka nachádzali úkryt a bezpečie práve v Egypte.

Pozoruhodnou indíciou nejakého typu historického pozadia sú niektoré mená Izraelitov spomenuté v Exode, ktorých etymológia je síce egyptská, no biblická tradícia na to očividne „zabudla“ a prisudzuje im hebrejský pôvod (dokonca aj pre samotného Mojžiša! - Ex 2, 10). Biblická kritika ďalej odhalila, že nejasnú spomienku na príchod z Egypta obsahujú aj niektoré z najstarších pôvodne samostatných básní Biblie (napr. tzv. Pieseň Mojžišova dochovaná v Ex 15, 1 - 21 alebo Numeri 23 - 24).

Verše knihy Numeri explicitne uvádzajú, že Izraelitov vyviedol z Egypta El, kým Exodus 15 prisudzuje tento skutok Jahvemu. Táto diametrálne odlišná perspektíva dvoch častí Starého zákona opisujúcich rovnakú udalosť podľa biblistu Marka S.

Význam Mojžiša

Ako uvádzame v úvode článku, ústrednou postavou biblického rozprávania o oslobodení Izraelitov z Egypta je ich vodca Mojžiš. Príbeh Mojžiša predstavuje jeden z mnohých príkladov tzv. zakladateľského mýtu, rozprávania o niekom, kto sa napriek skromným začiatkom stal vodcom. Mojžišovo narodenie dokonca mimoriadne pripomína legendu o Sargonovi, akkadskom vládcovi z 3. tisícročia pred n. l., ktorého matka údajne vložila v košíku do vôd rieky a našiel ho chudobný nosič vody.

Pasáž o Mojžišovom úteku z Egypta do krajiny Midján po zabití egyptského dozorcu pre zmenu evokuje populárny staroegyptský príbeh o Sinuhem, ktorý sa dochoval z 19. storočia pred n. l. Hoci sa považuje za jednu z najdôležitejších biblických postáv, Mojžiš sa v knihách Starého zákona spomína nekonzistentne.

„Ako biblisti vedia už dávno, najstarší odkaz na útek z Egypta, Pieseň Mojžišova (Ex 15, 1 - 21), Mojžiša vôbec nezmieňuje,“ upozorňuje William Dever. „Iný starobylý hymnus, ktorý sa zachoval ako súčasť knihy Deuteronómium, Magnolia Dei (Dt 26, 5 - 10), v súvislosti s odchodom z Egypta Mojžiša vôbec nespomína. „Iba v knihe Deuteronómium [Piata kniha Mojžišova] a vo veľkolepom historickom epose od Jozueho po knihy Kráľov, ktoré vytvorila tzv. Deuteronomistická škola koncom 7. storočia pred n. l., je pripisovaný veľký význam postave Mojžiša ako zákonodarcu a zakladateľa náboženstva Izraelitov,“ zdôrazňuje Dever.

Historický Mojžiš

Ako sme videli, biblické príbehy, v ktorých vystupuje Mojžiš, patria do kategórie legiend. William Dever napriek tomu pripomína, že aj bádatelia odmietajúci historické pozadie väčšiny biblických príbehov berú vážne možnosť, že postava Mojžiša bola inšpirovaná skutočnou historickou osobou. Konkrétne, historický Mojžiš mohol byť charizmatickým vodcom niektorého z juhokanaánskych polokočovných kmeňov Šasu.

Že púštny ľud Šasu mohol byť vedený vodcom nesúcim egyptské meno Mojžiš podľa Devera potvrdzuje starobylá tradícia (zaznamenaná v Sdc 1, 16 a 4, 11), podľa ktorej bol Mojžišov svokor midjánsky (juhokanaánsky) kňaz Jahveho kultu. Jahveho kult sa k Izraelitom či ich predkom dostal buď priamo tak, že sa časť ľudu Šasu stala súčasťou spoločenstva, z ktorých vznikli Izraeliti (hypotéza, ktorú uprednostňuje napríklad Dever), alebo vďaka obchodným karavánam.

A podobne sú na tom ďalšie udalosti a príbehy o oslobodení Izraelitov z Egypta, ktoré spomína Druhá kniha Mojžišova. Cline tak konštatuje: „Nemáme jediný spoľahlivý dôkaz, ktorý by potvrdzoval historickosť Exodu. „Ide o fakt, pred ktorým žiaden človek s otvorenou mysľou neunikne,“ súhlasí William Dever. Navrhuje, aby sme Exodus chápali práve ako mýtus, konkrétne ako metaforu oslobodenia.

„Namiesto toho, aby sme sa pýtali, čo sa naozaj stalo, potrebujeme sa pýtať, čo príbeh znamenal v staroveku a čo môže znamenať dnes,“ píše Dever. Bolo to práve počas putovania púšťou po odchode z Egypta, keď Boh údajne odovzdal Mojžišovi prikázania. „Čo sa týka Desiatich prikázaní, tradíciou prisúdených Mojžišovi, biblisti poukazujú, že obe ich verzie (Ex 34 a Dt 5) očividne nemajú žiadnu priamu spojitosť so zvyšnými líniami Piatich kníh Mojžišových,“ píše Dever.

Podľa Devera by žiaden seriózny biblista netvrdil, že podobu, akú vidíme v Biblii, dosiahli tieto prikázania skôr ako počas 8. aleb...

tags: #preco #boh #zoslal #na #egypt #10