Naši prastarí rodičia verili, že sviatky okolo zimného slnovratu majú magickú moc. Keďže ich život bol bezprostredne spojený s pôdou a vrtochy počasia či choroby boli pre nich najobávanejšou hrozbou, snažili sa vývoj udalostí ovplyvniť a nakloniť vo svoj prospech rozličnými rituálmi a posvätnými úkonmi.
Pod štedrovečerným stolom bola v niektorých domácnostiach položená sekera. V niektorých domácnostiach vkladali ľudia do orechových škrupín horiace sviečky a dávali ich plávať na vodu. Dievča, ktoré sa chcelo do roka vydať, malo otcovi z lyžice uchmatnúť prvý opekanec a utekať s ním na dvor a tam ho nechať.
No prečo aj v dnešnej dobe, v časoch hojnosti a technologického pokroku, existujú ľudia, ktorí Vianoce nemajú radi, ba ich priam nenávidia? Je to spôsobené rôznymi faktormi, od osobných skúseností až po kultúrne a politické vplyvy.
Nenávisť je hlboká, intenzívna emócia vyjadrujúca zaujatosť, nepriateľstvo a odpor voči inej osobe, skupine alebo objektu. Spája sa s potrebou škodiť a spôsobovať bolesť. Výsledkom nenávisti je vždy bolesť a utrpenie. V jej dôsledku človek zatvrdne, izoluje sa, je ustráchaný, pociťuje úzkosť, nevidí možnosti, stráca slobodu v nachádzaní východísk a ciest v živote. Často je veľmi agresívny a schopný násilia, nepriateľstva a krutosti. Nenávisť môže človeku dávať aj veľmi falošný pocit moci. Príčinou nenávisti býva do extrému nafúknutá pýcha. Nenávisť je najextrémnejšou formou odmietnutia. Je tiež príčinou negatívneho naladenia sa na svet, ľudí a život.
Medzi najčastejšie dôvody vzniku nenávisti patria:
- Domnienky a mylné predstavy: Ľudia, ktorí sa nevedia správne pýtať, sami seba trestajú domnienkami, ktoré si vytvárajú a ktoré majú jednu podstatnú chybu. Často nemajú nič spoločné s realitou, pretože všetky naše myšlienky sú pre nás pravdivé, naša domnienka sa pre nás stáva realitou a na jej základe potom jednáme.
- Kompenzácia neúspechov rodičmi na deťoch: Často práve rodičia si kompenzujú svoje neúspechy na svojich deťoch a nútia ich robiť to, čo by deti samy od seba nikdy nerobili. Títo rodičia deformujú nielen osobnosť dieťaťa, ale postupne si pripravujú trest sami pre seba.
- Pocit izolovanosti: Často sa stáva, že priatelia na niekoho z ich partie zabudnú, nepozvú ho na oslavu alebo spoločnú akciu. No pocit izolovanosti vzniká aj kvôli tomu, že sa niekomu posmievame, zneužívame ho, ignorujeme alebo ho šikanujeme.
- Nedostatok tolerancie: Každý človek je iný. Je to tak a ináč to nebude. Lenže, koľko ľudí to nedokáže vôbec akceptovať? Koľko ľudí sa hnevá na niekoho len preto, že niečo urobil podľa vlastných predstáv? Koľko ľudí nenávidí iných len preto, že majú iný názor? Kvôli nedostatku tolerancie sa rozpadá veľa vzťahov.
- Závisť: Závidíme kolegom, susedom, kamarátom a často aj partnerom. Závisť je tiež veľmi negatívna emócia a práve ona je najčastejšie spúšťačom nenávisti. Ten, kto závidí, si neuvedomuje, že hlavný problém je v ňom.
- Bôľ, hnev a zlosť: Príčinou nenávisti môže byť aj bôľ, hnev a zlosť. Z veľkej lásky môže vzniknúť aj veľká nenávisť, ak nedošlo k naplneniu očakávaní alebo ak došlo k odmietnutiu.
V kontexte Vianoc môže nenávisť prameniť z rôznych dôvodov. Pre niekoho sú Vianoce spojené so stresom, finančným zaťažením a prehnaným komerčným tlakom. Iní môžu mať bolestivé spomienky na Vianoce z minulosti, ktoré im pripomínajú stratu blízkych alebo ťažké životné situácie.
Známe osobnosti, ktoré nemajú radi Vianoce:
- Karl Lagerfeld: Módny cár neslávi Štedrý deň už celé desaťročia. Je to deň ako každý iný, akurát si ho vychutnávam osamote ešte viac ako inokedy, pretože ma nikto nevyrušuje! A nie je nič horšie ako koberec plný opadaného ihličia.
- Noel Galagher: Zakladateľ skupiny Oasis formuluje svoje dôvody, prečo nemá rád tieto sviatky, veľmi presne: Prečo nemôžem vystáť Vianoce? Pre všetko - neznášam vianočné pesničky, vianočné reklamy a aj tradičné vianočné jedlá!
- Lady Gaga: Nemám rada Vianoce, hovorí americká speváčka, ale dôvod tejto averzie nevysvetlila.
- Hugh Grant: Britský herec Vianoce doslova neznáša. Ja aj môj otec sme starí, nevrlí a lakomí, a tak sme si dokonca vymysleli plán, ako sa im čo najúčinnejšie vyhnúť. Na sviatky vždy cestujeme do krajín, ako napríklad Maroko, kde tieto sviatky neslávia, a vrátime sa, až keď sa ten ošiaľ skončí.
- Colin Firth: Vianoce nemá rád ani herec, ktorý hral v jednom z vianočných hitov - vo filme Láska nebeská. Je to smutné, ale nenávidím tieto sviatky, hovorí Firth. V decembri nezapínam rádio ani televíziu, pretože všadeprítomné Vianoce ma doháňajú do šialenstva.
- Miley Cyrus: Speváčka a herečka už v roku 2016 na Instagrame priznala, že Vianoce nemá rada. Hovorte mi trebárs Grinch, ale počas Vianoc som vždy smutná. Pripadajú mi nafúknuté, pochabé, postavené iba na ilúzii, vysvetlila.
- Ozzy Osbourne: Bývalý frontman kapely Black Sabbath sa zo všetkých symbolov Vianoc vôbec neteší. S*ať na Vianoce, nenávidím ich. Sú to sviatky pre shopaholikov a deti. Musím rozbaľovať hlúpe darčeky... také plytvanie papierom je to! Keď som pil, Vianoce boli fajn dôvod, prečo sa opiť. Teraz ich neznášam, povedal veľmi tvrdo.
- Marion Cotillard: Francúzska herečka známa z akčného filmu Taxi prezradila, že Vianoce si neužívala ani ako dieťa. Jednoducho nemám v sebe vianočný duch. Už ako dieťa som sa hádala s mamou, pretože som nechcela darčeky. Bola naštvaná a hádali sme sa každý rok, pretože nechcela, aby som ako jediná z detí nemala darčeky. Ja som trvala na svojom, že nič nechcem a nepotrebujem, prezradila herečka.
- Jennifer Aniston: Herečke znechutili Vianoce už v detstve jej príbuzní. Rodina zo strany otca pochádza z Grécka, takže som musela chodiť na lekcie brušných tancov, na Štedrý deň sa preobliecť za malú Grékyňu a príbuzným zatancovať. S Vianocami to nemalo nič spoločné, len ma to ponižovalo, priznala Jennifer Aniston otvorene v rozhovoru pre Entertainment Weekly.
- Rod Stewart: Ani obľúbený hudobník nie je fanúšikom vianočného veselia. Ale jeho o 26 rokov mladšia žena prišla na to, ako mu aj v tomto čase predsa len zlepšiť náladu. Rod sa vždy teší, až zase zozbierame dekorácie a dom bude vyzerať normálne. Aby som ho rozveselila, obliekam sa do kostýmu pani Santovej. Aspoň vtedy sa dokáže usmiať, povedala Penny Lancaster v talkshow Loose Women.
Jednou z príznačných vlastností západnej politiky za niekoľko posledných desaťročí je vznik kultúrneho marxizmu, známeho ako „politická korektnosť“. Ľavičiari sa vydali po ceste, ktorú podporoval taliansky marxista Antonio Gramsci, a vypracovali si svoj vlastný spôsob ako preniknúť cez západné inštitúcie, a tak zanechávali po sebe stopy, kultúrnej devastácie. Heslo politickej korektnosti sa stalo nástrojom na presadenie toho, čo nazývame „multikulturálnosťou“, no čo je v skutočnosti útokom proti kultúre vôbec.
V Spojených štátoch sa najprekvapujúcejším a najzarážajúcejším aspektom tohto kultúrneho marxizmu stalo to, čo Peter Brimelow nazval „vojna proti Vianociam“.
Američania stredného veku alebo starší vyrástli v prostredí, v ktorom vyzerala verejná oslava Vianoc celkom inak. Narodil som sa v roku 1964. Samozrejme, moje spomienky na Vianoce v rodine sú veľmi pekné. No rád si spomínam aj na verejné oslavy Vianoc.
Vo verejnej základnej škole, do ktorej som chodil, sme vyrábali vianočné ozdoby a vianočné pohľadnice, spievali koledy a jedli vianočné koláče. Na strednej škole ma vianočný koncert uviedol do sveta ešte krajšej vianočnej hudby, vrátane časti Bachovho vianočného oratória a Gesu Bambino od Pietra Yona. „Veselé Vianoce“ bol univerzálny pozdrav. Koledníci boli pravidelnými návštevníkmi všade okolo nás a záplavy ozdôb všemožne okrášľujúcich všetky obchody nás nenechávali na pochybách o tom, že Vianoce oslavuje každý. Miestne rozhlasové stanice vysielali vianočnú hudbu po celý december a najobľúbenejšia stanica v meste nevysielala od 18:00 na Štedrý večer do konca Vianoc nič iné než vianočnú hudbu. Nikoho z mojich známych neunavovali tieto nadšené oslavy národného sviatku, ktorý slávila prevažná väčšina Američanov.
Ako poznamenal Don Feder, „dnes budeme mať čo robiť, aby sme zachovali vo Vianociach Vianoce“. Dnes máme „sviatočné karty“, „sviatočné oslavy“, „sviatočné piesne“ a dokonca „sviatočné stromčeky“. V snahe nikdy nikoho neuraziť sú teraz milióny Američanov zdanlivo spokojné s tým, že nebudú hovoriť o Vianociach, ktoré oslavujú, a že budú konať tak, akoby všetky druhy minoritných osláv (Kwanzá, Chanuka, Deň Bodhi, Diwali, Ramadán a zimný slnovrat) boli rovnako dôležité.
Moje prvé stretnutie s protivianočnou mániou, ktorá zachvátila Ameriku, sa odohralo na internáte. V roku 1984 som sa spolu so spolubývajúcim pokúsil uviesť do našej izby vianočnú náladu, a tak sme naaranžovali vianočný stromček a betlehem. Nanešťastie, v našom apartmáne bolo niekoľko záujemcov o štúdium, ktorí boli v škole na návšteve, a tí nás požiadali, aby sme jasličky odstránili, aby sa snáď nekresťanskí záujemcovia o štúdium neurazili. No práve to nebolo o nič lepšie. Nový dekan Michiganskej právnickej školy Lee Bollinger vydal v roku 1988 vyhlášku pre študentskú spevácku skupinu Headnotes, v ktorej zakázal spev akejkoľvek vianočnej hudby na zhromaždeniach na konci semestra.
Samozrejme, snaha potlačiť Vianoce sa sotva obmedzuje na vyššie vzdelávanie. Deti mojej sestry donedávna navštevovali verejnú základnú školu na bohatom predmestí Detroitu. V tomto predmestskom systéme, kde sú žiaci poväčšine bieli a (aspoň formálne) kresťania, majú učitelia zakázané spomenúť Vianoce. Namiesto Vianoc učia o sviatkoch Chanuka a Kwanzá (zimné slávnosti vytvorené pre Afroameričanov, z ktorých väčšina ich ani neoslavuje). Táto indoktrinácia je taká dôkladná, že moja neter sa ma opýtala, prečo neoslavujeme sviatok Chanuka alebo Kwanzá.
Niektorí učitelia základných škôl dali prednosť menej priamemu útoku na Vianoce, keď sa síce nevyhýbajú zmienke o nich celkom, no zmenšujú ich význam poukázaním na to, že sú len jedným sviatkom zo stále sa rozširujúceho zoznamu zdanlivo rovnocenných a vzájomne zameniteľných sviatkov. Minulý rok navštívil priateľov syn „sviatočný koncert“ na základnej škole, do ktorej chodí. V jej školskom systéme sú študenti zväčša bieli kresťania, no spievali sa len dve koledy. Tento malý ústupok Vianociam bol viac než vyvážený dvoma piesňami k sviatku Kwanzá, dvoma piesňami k sviatku Chanuka, piesňou k sviatku Ramadán a piesňou k čínskemu novému roku.
Iná ilustrácia multikulturálneho šialenstva pochádza od priateľa, ktorého dcéra navštevuje verejnú školu v inom predmestí. Túto školu navštevujú vo veľkej väčšine bieli kresťania. Priniesla domov cvičenie určené na to, aby sa deti naučili poznávať hodiny.
Ako vidno z týchto príkladov, vojna proti Vianociam je charakteristická agresívnou multikulturálnosťou, v rámci ktorej sa vyzdvihuje celé spektrum predtým neznámych, či dokonca neexistujúcich slávností vzdorovianoc. Ide hlavne o slávnosti Chanuka, Kwanzá a teraz Ramadán, ale aj Diwali, deň Bodhi, narodenie guru Gobinda Singha, Dongji a čínsky nový rok. Tieto sviatky sa vyzdvihujú preto, lebo sú blízko Vianoc, nie pre ich kultúrny význam či skutočnú hodnotu. V skutočnosti bol sviatok Kwanzá vymyslený v roku 1966, Chanuka je tradične veľmi malý sviatok (ktorý nemá základy v kánonickej hebrejskej biblii) a Ramadán bol v Amerike ešte pred pár rokmi prakticky neznámy.
Skutočnosť, že za vyzdvihovaním sviatkov Chanuka, Kwanzá a všetkých ostatných je snaha zlikvidovať Vianoce, možno ilustrovať na školách v New Yorku, v ktorých sa zakazujú betlehemy, no pravidelne sa vystavujú menóry (sedemramenné hebrejské svietniky) a moslimské polmesiace.
Školy v New Yorku sa nepokúsili túto situáciu napraviť ani vtedy, keď bol ich nepriateľský postoj k Vianociam napadnutý na súdoch. Namiesto toho energicky hájili tento zákaz, tvrdiac, že „myšlienka, že jasličky sú historicky presnou reprezentáciou udalosti s historickým významom, je celkom falošná“.
Narodenie najdôležitejšej osobnosti v dejinách nemá v New Yorku nijakú váhu a nijakú váhu nemá ani skutočnosť, že narodenie po prvýkrát vyobrazila v jasličkách iná významná historická osobnosť, totiž potulný mních z Assisi menom František.
Na to, aby sme si uvedomili ich obrovský vplyv na západnú históriu a kultúru, nemusíme veriť v Kristovu božskosť ani vo Františkovu svätosť.
Na skutočnosť, že vojna proti Vianociam je súčasťou širšej vojny proti západnej kultúre, poukazuje víťaz minuloročnej neoceniteľnej súťaže „Vojna proti Vianociam“ na stránkach VDARE.COM.
Na školách v meste Columbus v štáte Ohio zakázali hrať Händelovu skladbu „Mesiáš“, ktorá bola mottom školského roka na škole špecializovanej na výučbu umenia v prvých deviatich ročníkoch. Táto skladba by bola porušením okresnej koncepcie náboženskej hudby, ktorá bola prijatá ako dôsledok súdneho procesu Americkej únie občianskych slobôd (ACLU). Podľa časopisu Columbus Dispatch je v tejto koncepcii uvedené, že relatívny podiel náboženskej hudby na koncerte nesmie presiahnuť 30 % a že zaradenie náboženskej hudby musí byť odôvodnené „rozumnými dôvodmi, súvisiacimi s učebnými osnovami“ a nesmie sa „prejavovať uprednostňovanie náboženstva alebo konkrétnej náboženskej viery“.
Školskí byrokrati, ktorí túto koncepciu presadili v snahe byť užitoční, navrhli, aby študenti namiesto Händla uviedli „Frosty the Snowman“ alebo „Jingle Bells“. Šokujúca nevedomosť a filisterstvo týchto byrokratov sú charakteristické pre tých, čo vedú vojnu proti Vianociam.
Keď Haydn počul skladbu „Mesiáš“ v Londýne, nezdržal sa a zvolal: „Händel je majstrom nás všetkých!“ Na to napísal svoje veľké oratórium „Stvorenie“.
V anglofónnom svete sa spomedzi všetkých autorov najviac spája s Vianocami Charles Dickens. No autor, ktorý najzreteľnejšie predvídal taktiku charakteristickú pre vojnu proti Vianociam, bol George Orwell. Už dávno pred príchodom „politickej korektnosti“ napísal: „Sloboda znamená slobodu povedať, že 2 + 2 = 4. Jeden siedmak tam urobil chybu, keď povedal, že dva a dva sú štyri - nazval totiž ozdobený stromček vo svojej izbe vianočným stromčekom. Keď som ja bol siedmak, takéto tvrdenie by bolo asi tak kontroverzné ako tvrdenie, že obloha je modrá. No v tejto škole sa od žiakov očakáva, aby vraveli, že dva a dva je päť: ozdobený stromček sa musí nazývať „sviatočný stromček“. Nakoľko tento siedmak nástojil na tom, že bude vravieť pravdu, jeho spolužiaci ho označili za antisemitu a nacistu. Učiteľ namiesto toho, aby napomenul žiakov, ktorí absurdne porovnali Vianoce s nacizmom, pohrozil tomuto siedmakovi disciplinárnym trestom, ak bude nástojiť na tom, že bude nazývať ozdobený stromček jeho skutočným menom. Okrem toho ho varoval, že nesmie nikomu zaželať „veselé Vianoce“. Netreba zdôrazňovať, že učiteľ svoje nechutné stanovisko ospravedlnil orwellovskými dôvodmi, totiž „diverzitou“ a „toleranciou“.
Predstava, že vojna proti Vianociam vyplýva z Prvého dodatku k Ústave Spojených štátov a zo zásady oddelenia cirkvi od štátu, je všeobecným nedorozumením. V skutočnosti to nie je tak. Škola, ktorá hrozila siedmakovi disciplinárnym konaním za to, že nazval vianočný stromček jeho správnym menom, je súkromná škola, ktorá nie je viazaná prvým dodatkom, nie je to verejná škola. A vojna proti Vianociam zúri aj v krajinách, ktoré nemajú Prvý dodatok.
No Prvý dodatok (a „železná opona“ medzi cirkvou a štátom, ktorú tento dodatok údajne zavádza) sa samozrejme osvedčil ako cenná zbraň pre tých, ktorí sú rozhodnutí odstrániť na verejnosti všetky zmienky o Vianociach. Netreba pripomínať, že toto nie je to, čo mal Prvý dodatok dosiahnuť. Ako to vysvetlil sudca Joseph Story, hlavný komentátor Ústavy v prvej polovici devätnásteho storočia, „skutočným cieľom dodatku nie je schvaľovať, a tým menej presadzovať mohamedánstvo, judaizmus, ani neverectvo potláčaním kresťanstva, ale vylúčiť všetky spory medzi kresťanskými sektami a zabrániť vzniku národného cirkevného režimu, ktorý by dal hierarchii výlučný patronát nad národnou vládou“.
Súčasné právna veda však často stavia tieto slová na hlavu, čím odhaľuje všetko zle skrývané nepriateľstvo voči kresťanstvu, a ospravedlňuje to orwelovskými termínmi.
V spore Skoros versus New York federálny okresný sudca podporil školskú politiku mesta New York, v rámci ktorej sa vystavujú islamské polmesiace a menóry, no zakazujú sa scény z Narodenia. Keď súd podporil túto politiku, pochválil „politiku diverzity“ na školách a písomne uviedol, že „bez politiky diverzity by ráz zimných sviatkov vo verejných školách v New Yorku ovládli obrazy reprezentujúce Vianoce“.
Súd, citujúc precedens Najvyššieho súdu, prišiel k záveru, že „výslovne kresťanský náboženský symbol, ako sú jasličky, nemajú byť vo vianočnom čase vystavované, aby sa vyvážilo zobrazovanie menóry, kým sa toto posolstvo nebude rozumne pociťovať ako posolstvo inklúzie“.
Ide o toto: „diverzita“ a „inklúzia“ znamenajú v dnešnej Amerike v skutočnosti to, že je potrebné vylúčiť a zapudiť americké kresťanské dedičstvo. V orwelovských termínoch „inklúzia“ nie je zaradenie, ale vyradenie. „Diverzita“ nie je rôznorodosť, ale prispôsobenie.
V prekvapujúcom kontraste je rozhodnutie kalifornského okresného súdu vo veci Eklund versus Byron Union School District, v ktorom sa podporil osemtýždenný „študijný modul“ pre siedmakov, v ktorom sa od žiakov požadovalo, aby recitovali islamské modlitby a zúčastňovali sa na činnostiach zameraných na priblíženie Piatich pilierov islamu, a okrem toho žiakov povzbudzovali, aby vytvárali islamské transparenty, brali si arabské mená a nosili arabské odevy. Súd rozhodol, že „činnosti, v ktorých sa hrá nejaká rola, neznamenajú v skutočnosti praktizovanie náboženstva a neporušujú klauzulu establishmentu“.
Súd citoval precedens z Deviateho okresu, v ktorom sa podporili úlohy z čítania, kde sa pojednávalo o bosorkách, a študenti dostali príkaz, aby predstierali, že hovoria čarovné zaklínadlá.
Našťastie sú tu iné rozhodnutia Federálneho súdu, ktoré naznačujú stratégiu úspešného protiútoku, a to zdôrazňovanie bezkonkurenčného kultúrneho významu Vianoc. Ôsmy obvod uznal vo veci Florey versus Sioux Falls School District, že „koledy majú kultúrny význam, ktorý odôvodňuje ich spievanie vo verejných školách“, a Piaty obvod vo veci Doe versus Duncanville Independent School District uznal, že „neutrálny postoj k náboženstvám musí umožňovať vedúcim zborov zohľadniť, že zborová hudba je poväčšine náboženská.
Tento bod som ilustroval v prednáške Federalistickej spoločnosti v Clevelande tak, že som zo svojho obľúbeného cédečka prehral záznam nemeckej koledy „Es ist ein Ros’ entsprungen“. Odhliadnuc od dych vyrážajúcej krásy tejto piesne je tu v súvislosti s týmto záznamom ešte niekoľko pozoruhodných hľadísk.
Túto pieseň spievajú deti, čo dokazuje, že vek nie je neprekonateľnou prekážkou uvedenia študentov ku kultúrnej dokonalosti. Táto koleda bola nahraná vo východnom Nemecku, čo dokazuje, že dokonca aj ateistický štát, ktorý je oficiálne nepriateľom náboženstva, dokázal nájsť vo Vianociach hodnotu. Táto koleda sa spievala v Nemecku, čo ilustruje, že učenie sa študentov o Vianociach je ideálnym nástrojom výuky skutočnej multikulturálnosti.
A naozaj, len v mojej vlastnej zbierke vianočnej hudby mám koledy v nemeckom, francúzskom, talianskom, latinskom, španielskom, poľskom, slovenskom, slovinskom, katalánskom, welšskom a ukrajinskom jazyku - pravda, okrem angličtiny.
Významná je aj tá skutočnosť, že hudbu skomponoval veľký skladateľ Michael Praetorius a speváci pochádzajú zo Zboru svätého Tomáša v Lipsku, ktorého zbormajstrom bol kedysi Johann Sebastian Bach. Na tomto cédečku je vianočná hudba od Bacha aj od Praetoria, ako aj od dvoch ďalších hviezdnych géniov Palestrinu a Händla. Toto cédečko je jedným zo štyridsiatich cédečiek, ktoré vlastním. Každé z nich obsahuje čosi jedinečné, čo sa nenájde na žiadnom inom cédečku. Žiadne iné sviatky neinšpirovali ani malý zlomok takej veľkolepej hudby a je absurdné, že tí, ktorých povolaním je učiť, teraz zakazujú študentom, aby čo len spomenuli názov sviatkov, ktoré inšpirovali tento rozkvet krásy.
Dokonca aj jasličky, systematicky vyhadzované zo škôl a iných verejných miest, môžu slúžiť účelom sekulárnej výuky. Okrem toho, že pomôžu vysvetliť pôvod Vianoc, možno pomocou nich uviesť študentov do západnej umeleckej tradície. Prvé jasličky vytvoril František z Assisi, ktorého život zaznamenal na svojich maľbách Giotto, jeden zo zakladateľov západného maliarstva. Metropolitné umelecké múzeum nedávno zaplatilo rekordnú sumu 45 miliónov dolárov, aby získalo maľbu Madona a dieťa, ktorej autorom je Giottov rovesník Duccio. Metropolitné umelecké múzeum bolo toho názoru, že dokonca aj maľba, ktorá nie je väčšia ako bežný list papiera, je tejto ceny hodná, a to pre obrovský význam Duccia pre západnú umeleckú tradíciu, tradíciu nerozlučne spätú s kresťanstvom všeobecne a s Vianocami zvlášť.
Duccio, podobne ako Giotto, skutočne namaľoval mnoho scén inšpirovaných Vianocami - vrátane tej, ktorú kúpilo Metropolitné umelecké múzeum. Podľa hovorcu Metropolitného umeleckého múzea, ktorého citovali v New York Times 10. decembra 2004, múzeum si uvedomuje súvislosť medzi touto novou maľbou a Vianocami. „Veľmi sme túžili mať Duccia vystaveného ešte pred Vianocami, pretože je taký záujem o jeho príbeh ako devocionálneho o...
Odborník na etikoterapiu Vladimír Červenák, odporúča: „Ak chcete zmeniť ľudí, ktorých nenávidíte, zmeňte sa sami. Potom budete so všetkým spokojní, závisí to predsa iba od vás. Potom porozumiete tomu, že svet je harmonický a spravodlivý. Ak sa vám taký nejaví, môže to znamenať, že niečo nie je harmonické vo vás. Každý človek si sám vytvára svoj svet. Nie je ľahké vzdať sa starých presvedčení a princípov. Ak chcete zmeniť okolitý svet a iných ľudí, môžete ich presviedčať alebo použiť násilie. Ak ako prostriedok na dosiahnutie želanej zmeny použijete násilie, v konečnom dôsledku vás to dovedie k nešťastiu. Ak na seba napriek všetkému vezmete zodpovednosť za použitie násilia, a to i verbálneho, pamätajte na dôsledky. Vaša nenávisť privolá do vášho života odvetné násilie. Existuje aj iná možnosť. Keďže vonkajší svet je môj svet a ja si ho sám vytváram, môžem zmenou svojho postoja, názoru, myšlienok zmeniť aj svoje okolie. Ideálne je, ak človek dokáže pretransformovať všetok hnev, strach, bolesť, zlosť vo svojom tele na jasnosť, múdrosť súcit a lásku, izolovanosť na starostlivosť a zlomyseľnosť na láskavosť.