Slovo ikona pochádza z gréckeho výrazu eikón, čo znamená obraz. Ako bolo napísané Sväté písmo, tak sa píše aj ikona, pretože je to evanjelium v obrazoch. Úcta preukazovaná ikone prechádza na prvoobraz, teda na toho, kto je „predlohou”. Ikona nepatrí primárne do sféry umenia, ale do sféry náboženstva.
Gréckokatolícke a pravoslávne chrámy sú výnimočné aj vďaka ikonám. V nich je prepojené duchovno s umením. Hovorí sa, že ikona je prostredníkom medzi nebom a zemou, oknom do neba. Aj keď si mnohí myslia, že ide o maľbu, v skutočnosti sa píšu. Slovenská pisárka ikon, 32-ročná Danka Kirešová, vyvracia dilemu množstva ľudí, že prečo sa ikony píšu: „Je to tak hlavne preto, lebo ikony zobrazujú sväté písmo a to bolo napísané. Preto sa symbolicky hovorí, že ikony sú napísané a my z nich aj máme čítať sväté písmo.“
Ikonopisci nevnímajú svoje dielo ako sebavyjadrenie, ale ako odhalenie duchovného predobrazu, ktorý bol na doske ikony neviditeľne prítomný už pred začatím práce,“ vysvetľuje v rozhovore pre Katolícke noviny Mária Buláková (29) z Pápežských misijných diel, ktorá sa sama venuje písaniu ikon.
História a tradícia
Písanie ikon je rozšírené v Srbsku, na Ukrajine či v Poľsku. V týchto krajinách je dokonca bežným svadobným darom práve ikona. Valentína Koščová z bardejovského múzea vysvetľuje: „Pre našu karpatskú oblasť sa ikony písali v ikonopiseckých dielňach pri ukrajinskom Ľvove a poľskom Przemyśli. Naše ikony väčšinou pochádzajú z Ľvovskej dielne, písali sa podľa špeciálnych predlôh a vzorov, striktne určených pravidiel a postupov, podľa tzv. ikonopisného kánonu.“
Najstaršie ikony sa zhotovovali voskovou grafickou technikou, neskôr hlavne vaječnou technikou. Umelec sa na svoje dielo nepodpisoval, lebo sa nepovažoval za autora v pravom zmysle slova. Autori prvých ikon boli neznámi, prvá signovaná ikona je Kristus Pantokratos od Jána Černeckého z roku 1608. V 17. storočí začali vznikať ikonopisecké dielne aj na východe Slovenska.
Ikonopisci museli poznať Bibliu a celý náboženský a filozofický kontext. Písali sa na drevo, najčastejšie lipové, ale pre chudobnejšie obce a kostoly aj na plátno a slúžili ako výzdoba v chrámoch, ale aj v domoch veriacich na modlenie.
Podľa tradície prvým ikonopiscom osvieteným Duchom Svätým bol apoštol a evanjelista Lukáš, ktorý napísal ikonu Matky Božej držiacej v objatí malého Isusa Christa.
V mnohých pravoslávnych domácnostiach možno vidieť takzvaný ikonný uhol, čo značí nástenný kút, kde nechýbajú ikony Spasiteľa, Bohorodičky a zobrazenia svätých, ktorých mená sme dostali pri krste.
Ikona je vhodná ako dar pri každej príležitosti pre človeka, ktorý si ju dokáže vážiť a preukazovať jej úctu. Nehodí sa pre človeka, ktorý nedokáže ohodnotiť jej duchovnú ani umeleckú stránku.
Technika písania ikon
Používajú sa čisto prírodné materiály, ktoré sú rastlinného, živočíšneho a minerálneho pôvodu. Vaječný žĺtok a želatína predstavujú živočíšnu ríšu. Pigmenty a krieda symbolicky vyjadrujú minerálnu ríšu. V prvom rade ikona je kánonická a mnohé modely, podlinniky, kresby, podkresby sú už historicky dané. Ani na tom sa nesmie veľmi meniť.
Danka Kirešová pri tvorbe využíva predovšetkým prírodné materiály. „Používam zväčša prírodné materiály, všetky ikony sú na doskách. Na tú nalepím plátno a tak maľujem. Zaujímavosťou je, že pracujem aj so zlatom. Vo svätožiare je napríklad dvadsaťtri a trištvrte karátové zlato. Maľuje sa tzv. vaječnou temperou - čo je vaječný žĺtok s vodou a práškové pigmenty. Celý proces, kým to preschne, trvá asi mesiac.”
Pri tvorbe každej ikony sa musí držať striktných pravidiel, a to najmä farebnosti. Červená predstavuje božskosť, modrá zasa človečinu. Aj preto je na ikonách Ježiš oblečený najprv v červenom rúchu, a až na ňom má modré, keďže sa neskôr stal človekom. V prípade Bohorodičky je to naopak. Vždy na ikone je napísané meno Svätého, ktorý tam je, alebo je tam napísaný sviatok. Písanie ikon je akoby poslaním. Preto organizuje kurzy, prostredníctvom ktorých toto poslanie odovzdáva ďalej.
Lucia Zimenová používa prírodné materiály, pretože ich používanie je odôvodnené nielen historicky, ale má aj teologický význam. „Ikonopisci tvrdia, že na písaní ikony sa zúčastňuje celé tvorstvo - živá aj neživá príroda a človek.“ Pigmenty sú totiž rozdrvené minerály alebo napríklad pálená hlina pomletá na jemný prach. Tie sa namiešajú s vajíčkovou emulziou, ktorú tvorí jeden diel žĺtka, jeden vína a pár kvapiek klinčekovej esencie. Takto získaná hmota sa podľa potreby nariedi destilovanou vodou a výsledná farba sa môže štetcom nanášať na dosku.
Aj postup písania ikony je určený - začína sa od menej dôležitého, teda od pozadia, a pokračuje sa k dôležitejšiemu. Posledná sa píše tvár a úplne posledný dotyk štetca s ikonou by mala byť očná zrenička.
Proces písania ikony
Začína sa písať zlatom a končí sa popisom ikony. Ide sa od najnepodstatnejšieho po najpodstatnejšie. Ako posledná sa píše tvár, ktorá je najpodstatnejšia.
Pri tvorbe ikony si nemôžem robiť, čo chcem. Musím napríklad rešpektovať farby či svetelnosť. Napríklad zlatá či červená farba vyjadrujú božskú prirodzenosť a modrá zasa ľudskú. Preto sa Ježiš ako dospelý zobrazuje so spodným rúchom červeným a s vrchným modrým, kým Panna Mária opačne. No Ježiš je ako dieťa často oranžový, lebo ide o farbu detskosti, nevinnosti a hravosti.
„Umelecky realizovať sa môžem napríklad v štýle tváre, na vlasoch, na odeve... môže to byť rôzne prepracované, ale za dodržiavania kánonu,“ dodáva.
Duchovný rozmer
Pri tvorbe musí byť ikonopisec po spovedi a súčasťou písania by mala byť modlitba. Danka, u ktorej sme sa boli pozrieť na celý proces písania ikony, si púšťa pri tvorbe spevy z užhorodských kláštorov.
Pre Pápežské misijné diela boli napísané dve ikony. Jednu písal Pavol Reisel a druhú písala Mária Buláková. Ikona Matky ticha nesie so sebou takú hĺbku, špeciálne v tomto období, keď sme možno niektorí viac v tichu alebo zavretí a prichádza ponorková choroba.
Vytvorenie ikony má viac fáz. Ja hovorím, že má tri fázy. Prvá fáza je pred písaním ikony. Vtedy si premodlievam úmysly a modlitbou a pôstom sa pripravujem na písanie. Druhá fáza je samotné písanie ikony. No a po písaní sa pred ikonou modlím a hovorím, aby ožila.
Písanie ikon mi ukázalo inú spiritualitu. Je to niečo fascinujúce. Pohľad pravde do očí, dať sa objať a niesť v Božom náručí. Aj keby som chcela niečo ukryť, utajiť, pravda mi to ukáže. Keďže to nie je len o „maľovaní“, ale aj o modlitbe, veľa času trávim adorovaním Pána Boha v kaplnke alebo aj v druhom človeku.
Každá ikona má svoju históriu a tajomstvo. Občas ten odkaz aj poviem, ale väčšinou povzbudzujem ľudí, aby sami hľadali, čo im ikona hovorí. Je to živý obraz, ktorý komunikuje s každým človekom.
Písanie ikon je síce prácou, ale skôr to cítim ako svoje povolanie. Je to duchovná služba, ako môžem chváliť Boha a podávať to ďalej.
Osobnosti a ich skúsenosti
Danka Kirešová
Danka Kirešová je manželkou gréckokatolíckeho kňaza. Okrem toho, že svoj čas venuje rodine a farnosti, trávi ho aj pracovne - píše ikony. Jednu zo svojich ikon darovala aj samotnému pápežovi Levovi XIV. počas Jubilejnej púte gréckokatolíkov v Ríme.
Hovorí sa, že kto spieva, dvakrát sa modlí. Ja sa zamýšľam, či písanie ikon nie je trojnásobnou modlitbou. Samotné písanie je tou prvou. Na vlastnej koži som nie raz zažila, že tým najdôležitejším je byť v milosti posväcujúcej. Úplne jednoducho povedané - písanie ikony sa mi nedarilo.
Je presvedčená o tom, že každá veriaca rodina by mala mať vo svojej domácnosti takýto duchovný poklad. Ikony nepatria len do chrámu, ale práve do našich domovov. Boh nie je len v chráme, ale prebýva s nami doma. Takto si to môžeme silnejšie uvedomovať a prežívať.
Veľkým zážitkom bolo pre vás určite i darovanie ikony pápežovi Levovi XIV. Prišlo k tomu úplne neplánovane, keď sme počas audiencie spolu s manželom niesli jednu ikonu. Vtedy nám napadlo, že ak by sa podarilo, boli by sme radi, aby ju pápež požehnal… a možno mu ju aj dáme.
Lucia Zimenová s nedokončenou ikonou svätej Anny Samotretej. Foto: Postoj/Jakub Lipták
Lucia Zimenová
Keď sa o niekom povie, že je ikonopisec, človek si zrejme ako prvého nepredstaví právnika. V prípade Lucie Zimenovej by však bol prekvapený, hoci právu sa nevenuje už desať rokov. Môžu za to deti a s tým súvisiaca zmena životného tempa.
Ako hovorí, k maľbe ju to ťahalo odmlada a po strednej škole túžila ísť študovať na Vysokú školu výtvarných umení. Oslovila ju reportáž v Katolíckych novinách o mladej žene, ktorá začala písať ikony, a rozhodla sa, že to chce tiež vyskúšať.
Jej prvou, ktorú napísala na škole, bola Panna Mária Bohorodička. Hoci sa ikony spájajú najmä s východným (byzantským) obradom, ktorý praktizuje ako Pravoslávna cirkev, tak aj niektoré východné katolícke cirkvi - u nás Gréckokatolícka -, Lucia je rímska katolíčka. Niektoré slová sa síce líšia, ale ikony sú vraj v princípe pre všetky tieto cirkvi rovnaké.
Ján Pajkoš
Ikony pravoslávneho kňaza Jána Pajkoša (66) zo Svidníka nájdete v chrámoch severovýchodného Slovenska. V roku 1980 som nastúpil do zamestnania na mestské kultúrne stredisko vo Svidníku na pozíciu propagačného výtvarníka. Pri zadovažovaní umeleckej literatúry som prišiel do kontaktu s knihou V. N. Lazareva Ruskaja ikonopis (Русская иконопись), ktorá sa stala impulzom pre poznanie ikony a ikonopisectva.
V tom čase som robil nejaké veci pre duchovného otca Juraja Richvalského, vtedy správcu farnosti Vyšný Mirošov, ktorý ma poučil a usmernil, že ak chcem písať ikony, treba sa oboznámiť s učením cirkvi, medzi ktoré patrí Sväté písmo, tradícia, dogmy, učenie svätých otcov cirkvi. A tak na jeho odporúčanie som diaľkovo vyštudoval odbor pravoslávna teológia na pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove.