Prečo toto pokolenie žiada znamenie: Kázeň a vysvetlenie

V Lukášovom evanjeliu (Lk 11, 29-32) sa píše, že okrem ľudí, ktorí uverili Ježišovi a šli za ním, boli aj skupiny, ktoré spochybňovali Ježišovu vierohodnosť, spájali ho s diablom, iní sa zo závisti domáhali ďalších znakov. Takýmto Ježiš odpovedá: „Zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo."

Čo tým chce povedať? Že ohlásenie Božieho slova sa pre obyvateľov Ninive stalo znamením pre zmenu života. "Oni sa kajali na Jonášovo kázanie." Ovocím Jonášovho kázania nebolo rozšírenie poznatkov, ale obrátenie poslucháčov.

Znelo: "Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!" (Jon 3, 4) Bola táto správa pre Ninivčanov dobrá? Áno. Boh cez Jonáša našiel spôsob, aby nezničil mesto, ktoré si spôsobom života podľa spravodlivosti zaslúžilo zničenie. Prečo Ježiš nechce dať ďalší znak, možno aj nám dnes? Lebo niet spôsobu zmeniť toho, kto to cielene nechce. Nezničiť toho, kto si zaslúži zničenie, je znak Jonáša.

Kardinál Raniero Cantalamessa predniesol štvrtú zo svojich pôstnych kázní pre Rímsku kúriu a zamestnancov Vatikánu i Rímskeho vikariátu. Ježiš sám označil svoje zmŕtvychvstanie za znak par excellence vierohodnosti svojho poslania: „Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenie. Ale znamenie nedostane, iba ak znamenie proroka Jonáša.

V predchádzajúcej úvahe som hovoril o predsudkoch neveriacich voči viere, ktoré nie sú o nič menšie ako tie, ktoré vyčítajú veriacim. V skutočnosti vyčítajú veriacim, že nie sú schopní byť objektívni, pretože viera im na začiatku vnucuje záver, ku ktorému musia dospieť, bez toho, aby si uvedomili, že to isté sa deje aj medzi nimi. Vzkriesenie Krista je toho najnázornejším príkladom. Žiadna udalosť v staroveku nie je podložená toľkými svedectvami z prvej ruky ako táto.

Všetkým týmto dôkazom môže neveriaci oponovať len presvedčením, že vzkriesenie z mŕtvych je niečo nadprirodzené a nadprirodzené neexistuje. Fides christianorum resurrectio Christi est, napísal svätý Augustín: "Viera kresťanov je Kristovo zmŕtvychvstanie." A dodal: "Všetci veria, že Ježiš zomrel, dokonca aj bezbožní tomu veria, ale nie každý verí, že vstal z mŕtvych, a kto tomu neverí, nie je kresťanom." Toto je skutočný článok, na ktorom "Cirkev stojí a padá". V Skutkoch apoštolov sa o apoštoloch hovorí jednoducho ako o "svedkoch jeho zmŕtvychvstania" (Sk 1, 22; 2, 32).

Až teraz, keď sme sa uistili o historickej skutočnosti Kristovho zmŕtvychvstania, môžeme upriamiť pozornosť na existenciálny význam Ježišových slov: "Ja som vzkriesenie a život". Svätý Lev Veľký, komentujúc epizódu so vzkriesenými mŕtvymi, ktorí sa objavili v Jeruzaleme vo chvíli Kristovej smrti (Mt 27, 52 - 53), píše: „Nech sa znamenia budúceho vzkriesenia už teraz objavia vo Svätom meste [t. j. v Cirkvi] a nech sa v srdciach už teraz napĺňa to, čo sa raz má naplniť v telách“.

Vzkriesenie srdca je teda znovuzrodením nádeje. Je zvláštne, že slovo „nádej“ v Ježišovom kázaní chýba. Evanjeliá zaznamenávajú mnoho jeho výrokov o viere a láske, ale ani jeden o nádeji, hoci celé jeho kázanie hlása, že existuje vzkriesenie z mŕtvych a večný život. Naopak, po Veľkej noci vidíme, že myšlienka a pocit nádeje v kázaní apoštolov doslova explodujú. Sám Boh je definovaný ako „Boh nádeje“ (Rim 15, 13).

Vysvetlenie absencie výrokov o nádeji v evanjeliu je jednoduché: Kristus musel najprv zomrieť a vstať z mŕtvych. Skúsme sa pozrieť, čo môže znovuzrodenie nádeje priniesť do nášho duchovného života. Skutky apoštolov rozprávajú o tom, čo sa stalo jedného dňa pred chrámovou bránou v Jeruzaleme, nazývanou „Krásna brána“. V jej blízkosti ležal mrzák a žobral o almužnu. Jedného dňa okolo neho prešli Peter a Ján a vieme, čo sa stalo. Niečo podobné sa môže stať aj nám, vďaka nádeji.

Často sa duchovne ocitáme v pozícii mrzáka na prahu chrámu; nečinní a vlažní, akoby ochromení tvárou v tvár ťažkostiam. Ale hľa, božská nádej prechádza okolo nás, nesená Božím slovom, a hovorí aj nám, ako povedal Peter mrzákovi a ako povedal Ježiš ochrnutému: „Vstaň a choď!“ (Mk 2, 11). A my vstávame a konečne vstupujeme do srdca Cirkvi, pripravení znovu a s radosťou prijať úlohy a zodpovednosť, ktoré nám Prozreteľnosť a poslušnosť pridelila. Toto sú každodenné zázraky nádeje.

Na nádeji je výnimočné to, že jej prítomnosť všetko mení, aj keď sa navonok nič nemení. List Hebrejom prirovnáva nádej k „bezpečnej a pevnej kotve nášho života“. Bezpečnej a pevnej, pretože nie je spustená na zem, ale do neba, nie v čase, ale vo večnosti, „za oponou svätyne“, hovorí samotný List Hebrejom (Hebr 6, 18 - 19). Tento symbol nádeje sa stal klasickým. Máme však aj iný obraz nádeje - trochu protikladný k predchádzajúcemu - a to plachtu.

Nádej pôsobí v oboch smeroch, na lodi, ktorou je Cirkev, aj na lodi nášho života. Je skutočne ako plachta, ktorá zachytáva vietor a bezhlučne ho premieňa na hnaciu silu, ktorá nesie loď na vodách. Predovšetkým nám nádej prichádza na pomoc na našej osobnej ceste posväcovania. Nádej sa v tých, ktorí sa v nej cvičia, stáva samotným princípom duchovného pokroku. Je vždy v pohotovosti, aby objavila nové dosiahnuteľné „príležitosti na konanie dobra“. Preto nedovoľuje človeku odpočívať vo vlažnosti a lenivosti.

Nádej je presným opakom toho, čo si človek niekedy myslí. Nie je to krásne a poetické vnútorné rozpoloženie, ktoré núti človeka snívať a budovať imaginárne svety. Naopak, je veľmi konkrétna a praktická. „Keď sa v danej situácii nedá absolútne nič robiť,“ hovorí filozof Kierkegaard v jednom zo svojich povzbudivých prejavov, „potom, áno, to bude paralýza a zúfalstvo. Ale nádej vždy objavuje, že existuje niečo, čo sa dá urobiť, aby sa situácia zlepšila: pracovať usilovnejšie, byť poslušnejší, pokornejší, umŕtvenejší.

Keď ste v pokušení povedať si: „Už sa nedá nič robiť“ (to k nám opäť hovorí Kierkegaard), nádej vystúpi a povie: „Modli sa!“. Vy odpoviete: „Ale ja som sa modlil!“ A ona: „Modli sa znova!“ A aj keď je situácia taká ťažká, že sa zdá, že už naozaj sa nedá nič robiť, nádej nám stále poukazuje na úlohu: vydržať až do konca a nestratiť trpezlivosť.“ Tieto ciele, na ktoré poukazuje veriaci filozof, sú náročné, ak nie priam hrdinské. Nádej má v Novom zákone privilegovaný vzťah s trpezlivosťou. Je opakom netrpezlivosti, náhlenia, „všetko a hneď“.

Je protilátkou proti skľúčenosti. Udržuje túžbu pri živote. Je tiež skvelým pedagógom v tom zmysle, že neukazuje na všetko naraz - na všetko, čo treba alebo možno urobiť -, ale stavia pred teba jednu možnosť za druhou. Dáva len „chlieb každodenný“. Sväté písmo neustále zdôrazňuje túto pravdu: že súženie neoberá o nádej, ale naopak ju zväčšuje: „Súženie,“ píše apoštol, „prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej.

Nádej, aby sa posilnila, potrebuje súženie ako plameň potrebuje vietor. Pozemské dôvody nádeje musia jeden po druhom zomrieť, aby sa mohol objaviť pravý neotrasiteľný dôvod, ktorým je Boh. Deje sa to, čo pri spustení lode na vodu. Súženie nás zbavuje všetkej „podpery“ a vedie nás k nádeji v Boha samotného. Vedie k tomu stavu dokonalosti, ktorý spočíva v nádeji, keď sa zdá, že niet nádeje (Rim 4, 18), teda v tom, že naďalej dúfame, dôverujúc v slovo, ktoré raz vyslovil Boh, aj keď všetky ľudské dôvody na nádej zmizli.

„Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou. Uzdravovania Ježiša a učeníkov mali skôr symbolický charakter a mali poukázať na horšiu chorobu človeka, ktorú mu spôsobuje hriech. V uzdraveniach išlo predovšetkým o vyliečenie z rán hriechu, ktoré prináša duchovnú aj fyzickú úľavu.

V zmysle kerygmatickom (misijno - evanjelizačnom) je kázanie zverené všetkým veriacim. Katechetické ohlasovanie prináleží všetkým, ale pod vedením cirkevnej vrchnosti (katechcetická misia) a liturgická homília je rezervovaná ordinovaným služobníkom. Ohlasovanie je z pohľadu matérie Božím slovom a z pohľadu formy je ľudským slovom.

Božie slovo

1. Božie slovo je samotné stvorenie, kniha prírody. „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 19, 2). Boh nevyslovil seba celkom a načisto v diele stvorenia, lebo nijaká osoba sa nemôže celkom vysloviť vo svojom diele.
2. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov“ (Hebr 1, 1). Božie slovo je prítomné vo všetkých oblastiach vyvoleného ľudu. Riadi celý jeho život a dejiny. Božie slovo sa v plnej sile prejavuje v sinajskej a prorockej tradícii. Na Sinaji božie slovo založilo Zmluvu a dalo prikázania. U prorokov toto Božie slovo udržuje Zmluvu a dáva prisľúbenia. V ohlasovaní prorokov sa najčastejšie objavuje výraz dabar Jahve (221x).
3. Ježiš ohlasuje slovo Božie. Evanjelista sv. Ján napísal: „Lebo ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová“ (Jn 3, 34). Ježiš ohlasuje vlastné slová. Ježiš ohlasuje živé slovo. Nenapísal svoje slová a ani neprikázal nikomu, aby ich napísal. Prikázal, aby sa ohlasovali. Mali byť napísané a čítané prostredníctvom života ohlasovateľov. Oni mali byť živým textom a dosvedčovať, že: „živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12). Ježiš o svojej živej reči mohol povedať: „Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život“ (Jn 6, 63). Ježišovo slovo uzdravuje. „A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu“ (Mt 9, 35).
4. Apoštoli počúvali Ježišovo evanjelium a dostali príkaz: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“(Jn 20, 21) a „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16. 15). Sv. Pavol napísal: „Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista“ (Gal 1, 11 - 12). Zásluhou poslania apoštolov a ich nasledovníkov je dobrá zvesť ohlasovaná na celom svete až po súčasnosť.
5. Božie slovo v živej tradícii a vo Svätom Písme. Apoštolské slovo prúdi v Cirkvi nie len živým ohlasovaním, ale súčasne sa aj zapisuje. Na vrchole tohto procesu sú štyri evanjelia. Tie doplňujú a vysvetľujú apoštolské listy. Kresťanská viera nie je však „náboženstvom knihy“. Kresťanstvo je náboženstvom Božieho „Slova“, ktoré „nie je napísané a nemé slovo, ale Slovo vtelené a živé“ (sv.Bernard z Clairvaux , Katechizmus katolíckej cirkvi 108).

Sviatostný charakter Božieho slova

Hlásenie Božieho slova je osobnou a spásnou udalosťou a preto má sviatostný charakter. Božie slovo je nie len prameňom právd viery, ale aj aktuálnou milosťou. Božie slovo a sviatosti patria spolu. Sv. Augustín nazýva ohlasovanie Božieho slova „sviatosťou počutia - sacramentum audibile“. Benedikt XVI. v Exhortácii Verbum Domini napísal, že Božie slovo má charakter sakramentálny (sacramentalis qualitas). Sakramentálnosť Slova teda možno chápať v analógii (simili modo) vzhľadom na reálnu prítomnosť Krista pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína (VD 56).

Je prirodzenou otázkou, či je rozdiel medzi slovom a sviatosťou? Z pozitívneho aspektu nie je medzi nimi rozdiel. Kristus je reálne prítomný aj v slove aj vo sviatosti. Z negatívneho aspektu spočíva rozdiel v tom, že prítomnosť Krista v slove závisí od vernosti kazateľa Svätému písmu. Aj preto je slovo znakom oveľa viac „ohrozeným“ ako sviatosť.

Kým v sviatostnej ekonómii sa zdôrazňuje, že sviatostné znamenie dáva milosť ex opere operato, bez ohľadu na duchovnej situáciu, v ktorej sa nachádza vysluhujúci. Pri ohlasovaní Božieho slova ľudský faktor hrá kľúčovú úlohu - opus operantis. Táto vzájomná závislosť slova a svedectva sa týka spôsobu, akým sám Boh hovoril ľuďom prostredníctvom svojho Syna. Božie Slovo sa totiž napĺňa v autentických svedkoch.

Ohlasovateľ, ktorý sa snaží žiť podľa toho, čo sa naučil od svojho Pána, prispieva k tomu, že ohlasované slovo sa stáva prítomným a živým. Existuje úzky vzťah medzi svedectvom Písma a svedectvom veriacich. Jedno predpokladá druhé. Kresťanské svedectvo svedčí o Slove a Písmo, naopak, vysvetľuje svedectvo a povolanie kresťanov.

Homiletika v minulosti pokladala za podmet kazateľstva jedine kazateľa a kázeň chápala ako udalosť medzi kazateľom a poslucháčmi. Takáto teologická koncepcia má oporu vo Svätom Písme, u cirkevných Otcov a v učení Druhého vatikánskeho koncilu. Napríklad sv. Pavol v Liste Solúnčanom píše: „Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu, že keď ste od nás prijali slovo Božie, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale - aké naozaj je - ako slovo Božie; a ono pôsobí o vás veriacich (2, 13).

Sám Kristus ubezpečuje hlásateľov, že „kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10, 16). Preto sv. Pavol píše: „Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás“ (2 Kor 5, 20). Viktor Schurr, pokladaný za zakladateľa novodobej homiletiky, hovorí, že zo samej podstaty kázne vyplýva, že je slovom alebo rečou Božou. Nie je to len rozprávanie ľudskou rečou o Bohu, ale reč samotného Boha, prostredníctvom kazateľa a ľudského slova. To je potvrdené aj v koncilových výpovediach.

Konštitúcia Dei Verbum učí, že „Cirkev mala vždy v úcte Písmo sväté priam ako samo Telo Pánovo, pretože - najmä v posvätnej liturgii - neprestáva prijímať chlieb života zo stola tak slova Božieho ako aj Tela Kristovho“ (DV 21). A koncilová Konštitúcia o liturgii zasa potvrdzuje, „že Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, zvlášť v činnostiach liturgicko-sakramentálnych, ktorých podstatnou a integrálnou súčasťou je slovo Božie, kázeň a homília“ (DV 24, 52).

Je však na mieste otázka: Je v každej homílii prítomný a hovorí Boh? Je každá homília slovom Boha? Určite nie, nie v každej a nie v plnej miere. Je ňou len taká homília, ktorá je obsahovo zhodná so Zjavením Božím, teda s Písmom svätým a s Tradíciou. Ako sa to deje, že sám Boh hovorí v homílii? Môže sa stať, že niekto môže mať svoju vnútornú komunikáciu s Bohom, akúsi inšpiráciu alebo privátne zjavenie. Lenže v homílii sa to deje prostredníctvom osoby kazateľa: biskupa, kňaza, diakona.

Kazateľ je nevyhnutným podmetom kázania. Je akoby spojovateľom medzi Bohom a ľuďmi. Nie je to však nejaký pasívny činiteľ, ale sprostredkovateľ osobný, aktívny a zodpovedný, ktorý má potrebné náboženské dispozície a homiletickú kvalifikáciu, ktorý chápe proces kazateľskej komunikácie, ako udalosť božsko-ľudskú. Fundamentálnou dispozíciou kazateľa má byť jeho personálno-existenciálne zaangažovanie vo viere a v láske Boha.

Personálne a integrálne chápaná viera spojená s láskou je základnou podmienkou a fundamentom autentického procesu kazateľskej komunikácie. Kazateľ, ktorý by neveril v Boha, bol by podobný mŕtvemu gramofónu alebo magnetofónu, ktorý opakuje nahrané slová a zvuky. Kazateľ bez lásky k Bohu by bol zasa, podľa slov sv. Pavla, „ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal“ (1 Kor 13, 1). Ohlasovanie Ježišovho evanjelia musí prežívať sám kazateľ. Len vtedy je Ježišovo slovo v homílii živé, keď koná a vplýva na poslucháčov.

Prežívanie evanjelia je spolunažívanie s Kristom. Pavol to povedal: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2, 40). Preto bol aj on takým vynikajúcim kazateľom. Vydával osobné svedectvo. Pápež Pavol VI. napísal: „Že dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“ (Evangelii nuntiandi 41). Podobne píše aj Ján Pavol II. : „Človek našej prítomnosti verí viac svedkom než učiteľom, viac skúsenosti než náuke, viac životu a skutkom než teóriám“ (Redemptoris missio 42).

Benedikt XVI. ešte ako kardinál v jednej zo svojich kníh napísal, že ak ma niekto ohlasovať slová niekoho iného, musí ich poznať, rozumieť im a prijať ich za svoje. Ale ohlasovanie vyžaduje niečo viac, ako len presne telegraficky odovzdať cudzie slová a nezaujímať sa o ich obsah. Musí tie slová odovzdávať v prvej osobe, identifikovať sa s nimi, aby sa stali jeho vlastnými.

Kristologické a ekleziologické základy kazateľskej činnosti

Čo je vlastne podstatou kazateľskej činnosti? Kazateľ je poslaný Kristom a Cirkvou. Je účastný v spásnom poslaní Krista a Cirkvi: Boh Otec posiela svojho Syna Ježiša, Kristus posiela svoju Cirkev a Cirkev posiela kazateľov. Konštitúcia Lumen gentium to vyjadruje slovami: „Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, prostredníctvom svojich apoštolov spravil účastnými svojho zasvätenia a poslania ich nástupcov, to je biskupov, ktorí potom právoplatne zverili vykonávanie svojej služby v rozličných stupňoch rozličným podriadeným v Cirkvi.

A tak Bohom ustanovenú cirkevnú službu konajú v rôznych stavoch tí, čo sa od pradávna nazývajú biskupmi, kňazmi a diakonmi… Kňazi podľa stupňa svojej služby majú účasť na poslaní jediného prostredníka Krista a ohlasujú všetkým slovo Božie“ (LG 28). Kazateľstvo je funkciou prorockou a preto ajjeho prameňom je prorocké poslanie Krista a Cirkvi.

Primát kazateľskej funkcie v činnosti Cirkvi

Činnosť kazateľa je fundamentálnou funkciou Cirkvi. Vyplýva to z faktu, že viera sarodí z počúvania slova Božieho - fides ex auditu (Rim 10, 17). Viera je počiatkom a základomspásneho procesu. Cirkev je povinná budovať v svojich veriacich zrelú vieru, ktorá imv dnešných časoch dechristianizácie, náboženskej ľahostajnosti, sekularizácie a praktickéhoateizmu pomôže byť vedome účastnými spásy.

Benedikt XVI. učí, že cirkev a kázanie nemožno odlúčiť od prúdu, ktorý tečie odpočiatku, aby robil život veriacich plodným. Veľkonočná Eucharistia je základomkresťanského spoločenstva a kresťanského ohlasovania. Sú dva významné rozdiely medzistarozákonným a novozákonným ohlasovaním. Starozákonné ohlasovanie sa v podstatezameriava na ľud Izraela, ktorý jestvuje ako spoločenstvo, a jemu je adresované kázanie kňazova prorokov. Novozákonné ohlasovanie je adresované všetkým národom.

Spočiatku Cirkevneexistovala, a preto bolo cieľom kázania zhromaždiť a vytvoriť tak Cirkev. Je teda nezmazateľný súvis medzi Cirkvou a kázaním. Či už ako slovo adresované tým,ktorí už veria, alebo ako ohlasovanie zamerané na neveriacich. Cirkev je vždy referenčnýmbodom kázania v obidvoch prípadoch. Cirkev je miestom kázania rovnako tak pre poslucháčov,ako aj kazateľov. Oni totiž nemôžu hovoriť v svojom mene, ani ako zodpovední za jednotlivúkomunitu alebo skupinu, ale v mene Cirkvi, ktorá je po všetky časy jedna a katolícka.

Aj Biblia,chápaná ako forma a základná norma každého ohlasovania, je slovom Cirkvi, a preto ju trebachápať len v kontexte Cirkvi. Božie slovo, zverené Cirkvi, sa stáva živým troma spôsobmi: akoadresované Cirkvi, ktorá už verí a ktorej viera má rásť; ako ohlasovanie, aby sa Cirkevvzmáhala; a ako slovo, ktoré sa odovzdáva budúcim veriacim.

Benedikt XVI. stanovuje aj určité kritéria katolíckeho kázania. Východiskovým bodomkaždého kázania je Sväté písmo. Potom sú to vyznania viery, v ktorých Cirkev vyjadrila preveriacich záväznosť formou viery, ktorú prijala od apoštolov. Vyznania sú súčasťou živéhoučiteľského úradu Cirkvi, učenia pápežov a biskupov zjednotených v apoštolskom kolégiu.

Ako posledná je tu viera Božieho ľudu, ktorá sa však nemôže izolovať od Svätého písmaa Magistéria. Jednoduchá viera jednoduchého človeka si si zasluhuje rešpekt a úctu kazateľa.

Homília

Slovo „homília“ pochádza z gréckeho jazyka a jeden z jeho významov je priateľskýrozhovor - familiárny rozhovor - blízky vzťah - fyzická blízkosť. Podobný tomu, aký mal Bohs Mojžišom: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozprávaso svojím priateľom“ (Ex 33, 11).

Vzájomný vzťah je personálny a dá sa vyjadriť „ja“ a „ty“ . „V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalemavzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali (homiloun) sa o všetkom, čo sa prihodilo(Lk 24, 13 - 14). Sv. Sv. Pavol Korinťanom: „Nedajte sa zviesť: „Zlé reči (homiliai kakai) kazia dobrémravy““ (1 Kor 15, 33).

Grécka diatriba - mala vplyv na homíliu - spočíva v tom, že autor vedie dialógs fiktívnym diskutérom vo forme otázok, námietok a odpovedí, aby názornejšiea presvedčivejšie dokázal a presadil svoju mienku. Napríklad sv. Pavol v Liste Rimanom: „Atak človeče, nemáš výhovorky, keď súdiš, nech si ktokoľvek. Lebo v čom súdiš iného, sám sebaodsudzuješ. Veď aj ty, čo súdiš, robíš to isté.

tags: #preco #toto #pokolenie #ziada #znamenie #kazen