V súčasnej environmentálnej filozofii panuje zhoda, že súčasný spôsob života ľudskej civilizácie nezadržateľne smeruje ku globálnej environmentálnej katastrofe. Etablovaný kapitalistický systém neponúka žiadnu alternatívu k environmentálne deštruktívnym silám nadprodukcie, nadmernej masovej spotreby a neudržateľnému exponenciálneho ekonomického rastu.
Globálna environmentálna kríza je produktom deštruktívnej a rýchlo sa globalizujúcej kapitalistickej ekonomiky, ktorá v zásade nepozná iné zákony než svoju vlastnú snahu o exponenciálnu expanziu. Zdá sa, že globálny kapitalizmus s jeho systémovými imperatívmi rozkladá všeobecné podmienky produkcie a reprodukcie ľudského života a prírodného prostredia, čím vystavuje ľudské, ale aj neľudské bytosti vážnemu existenčnému ohrozeniu.
No ako kapitalizmus expandoval do globálnych rozmerov, rozsah ekonomických procesov začal konkurovať prírodným cyklom planéty a otvoril, tak ako nikdy predtým, reálnu možnosť planetárnej (globálnej) ekologickej katastrofy. Expanzia kapitalistických imperatívov a ich šírenie po planéte v interakcii s prírodou a jej silami má za dôsledok deštrukciu životného prostredia ako vedľajší, nezamýšľaný efekt kapitalistického „rozvoja“.
Skutočnou iróniou dejín je, že v dôsledku globálnej environmentálnej krízy, môže byť naozaj posledné, keďže súčasná geologická epocha, hoci z perspektívy stratigrafie ide len o „mrknutie geologického času“, označovaná ako antropocén, „môže byť najkratšou geologickou érou zo všetkých, vzhľadom na zvyšujúce sa riziko náhlej, nelineárnej zmeny, ktorá môže narušiť podmienky rozkvetu ľudskej civilizácie.“
To, čomu ľudstvo ako biologický druh v tejto kríze čelí, je endemické ničenie prírody v podobe šiesteho masového vymieranie druhov a rapídna degradácia planetárnych ekosystémov, od ktorých závisí životaschopnosť ľudského prežitia.
Čo sa stane po kapitalizme?
J. W. Moore tvrdí, že koncept antropocénu konceptuálne odstraňuje kapitalizmus, imperializmus, rasizmus, kolonializmus, patriarchát či všetky formy nadvlády, nátlaku a vylúčenia, ale aj také procesy ako industrializácia, komodifikácia, privatizácia, akumulácia či exploatácia, z nášho uvažovania o svete a mieste ľudstva v ňom. Koncept antropocénu je preto „fundamentálne buržoázny“ v tom zmysle, že zastiera historické špecifiká kapitalizmu a s tým súvisiacu nevyslovenú implikáciu, že za súčasné ekologické rozpory globálneho kapitalizmu sú zodpovední všetci ľudia en bloc.
Podobne ako J. W. Moore uvažujú aj U. Brand a M. Wissen, keď upozorňujú, že v diskusii o antropocéne sa zabúda na to, že tu nepôsobí iba „ľudstvo“ ako nejaká chimérická entita (či „ľudstvo“ ako „abstrakcia“ povedané jazykom K. Marxa); vplyv človeka na životné prostredie je totiž vždy spoločensky sprostredkovaný mocenskými, triednymi, genderovými či rasovými reláciami v globálnom meradle.
Podľa U. Branda a M. Wissena, nejde tu už o veľmocenský imperializmus alebo o uvažovanie o monopolistickom štádiu kapitalizmu. Imperializmus veľmocí bipolárneho sveta nahradili „tekuté“ a hybridné „glokálne imperializmy“, založené na nerovnováhe v globálnej sieti ekonomických vzťahov. Imperiálny spôsob života je „hlboko zakorenený v politických inštitúciách, v ekonomike, kultúre a mentalite; je zakorenený i v spôsoboch, ako ľudia vidia sami seba a svoje postavenie vo svete; a je zakorenený v záujmoch príslušných politických a spoločenských aktérov a v praxi každodenného života.“
Imperiálny spôsob života, spôsob produkcie a spotreby kapitalistických krajín globálneho Severu - kapitalizmus, ktorý je založený na logike neobmedzenej akumulácie (kapitálu, ziskov a komodít atď.), exploatácie a plytvania prírodnými zdrojmi, na masovej spotrebe, ktorá predstavuje sine qua non akumulácie, a deštrukcie životného prostredia - sa nemôže rozšíriť na celú planétu bez deštruktívneho environmentálneho kolapsu.
Monografia má za cieľ lepšie porozumieť „globálnej konštelácii moci a nadvlády, ktorá sa reprodukuje - pomocou (…) stratégií, spôsobov praxe i nezamýšľaných dôsledkov - na všetkých priestorových a spoločenských úrovniach: od tela, mysle a každodennej praxe cez regióny a národne organizované spoločnosti až po širšie neviditeľné a vedome skryté štruktúry, v ktorých sa uskutočňujú globálne vzťahy.“
Väzby medzi spoločenskou nadvládou a ekologickou degradáciou pretrvávajú v novom ekologickom imperializme našej doby, v ktorom sa všetky tieto dynamiky navzájom spájajú a posilňujú. Podľa neho konštantným presúvaním ekologických rozporov a ich „zneviditeľňovaním“ v kapitalistickom centre sa súčasný kapitalistický poriadok javí ako mimoriadne atraktívny pre širokú škálu spoločenských tried v krajinách globálneho Severu.
Jadro kapitalizmu tak musí stabilizovať svoj spôsob života prostredníctvom izolácie a exklúzie. Ak sa chceme vyhnúť najhorším scenárom, musíme prestať dúfať, že sa nám podarí presvedčiť pracujúce triedy globálneho Severu, aby prejavili solidaritu s krajinami globálneho Juhu, ktoré znášajú najhoršie prejavy klimatických zmien, hoci za nie sú zodpovedné.
Tento inovatívny koncept poukazuje na to, že produkčné, spotrebné a distribučné normy a princípy sú zabudované do politických, ekonomických, ale i kultúrnych štruktúr každodenného života obyvateľstva v krajinách globálneho Severu. Je totiž nespochybniteľné, že časť globálnej spoločnosti v každodennej praxi, v spôsobe svojho života uplatňuje ekologickú etiku zahŕňajúcu spoločný zmysel členstva v ľudskom spoločenstve prepojenom s prírodnými podmienkami, resp. etiku environmentálnych cností, ktorá sa objavila ako morálna odpoveď na antropogénnu environmentálnu krízu a hrozby antropocénu.
Demokracia a jej Kultúrny Základ
Od pádu Berlínskeho múra v roku 1989 sa stredná a východná Európa venujú budovaniu demokracie. Základnými zložkami každej demokracie sú tri navzájom prepojené a nevyhnutné prvky: zdravý ekonomický, politický a kultúrny základ. Kľúčový je však práve posledný prvok. Kultúrny základ je to, čo udržiava a živí ekonomický a politický základ.
Francis Fukuyama tvrdí, že v skutočnosti demokracia sa zredukuje na ekonomiku. Ekonomický pokrok, hnaný technikou, povedie k požiadavke na väčšiu politickú participáciu, ktorá vyvolá politickú reformu. Táto reforma, naopak, splodí sekulárne liberálne demokracie. Fukuyama hovorí o konci dejín ako o dôsledku, ktorý nastane, len čo budú dosiahnuté tieto ekonomické ukazovatele.
Ja však v protiklade s touto redukcionistickou predstavou demokracie budem tvrdiť, že najdôležitejší je tretí stavebný kameň demokracie: jej kultúrny základ. Konkrétne náboženstvo a filozofia Západu. Z tohto odkazu vzišli „duch demokracie“ aj „duch kapitalizmu“, ktoré sú podstatné pre integrálny pojem demokracie v dnešnej dobe.
G. K. Otázka typu Čo? Keby som sa spýtal: Čo je mačka? a vy by ste mi odpovedali, že je to dlhé asi päťdesiat centimetrov, nedozvedel by som sa, čo je mačka. A tak aj otázka Čo je to Západ? alebo Čo je to Európa? sa nedá zodpovedať len odkazom na geografickú polohu. Západ je systém hodnôt jestvujúcich v spoločnosti. Je to kultúra. Nie je to vyjadrenie ducha konkrétneho národa, nie je to ani výhradné dedičstvo nikoho. Západ je kultúrna realita, ktorá presahuje svoj geografický opis. Civilizácia je kultúrna entita… civilizácia je kultúra vo veľkom.
Práve západná Cirkev zachránila dedičstvo Ríma a Grécka, pozdvihla ich a uchovala pre ďalšie generácie. Práve západná Cirkev tak porodila Európu. Profesor Habermas vo svojom diele Time of Transitions výrečne argumentuje v prospech židovsko-kresťanského pôvodu demokracie.
Dnes sa mnohí ľudia mylne domnievajú, že demokracia je nový výtvor osvietenstva a modernosti, že nie je nič dlžná minulosti. Ale v skutočnosti je pravda, že duch demokracie je omnoho starší, než si myslíme. Vláda zákona, podstatná pre demokraciu, má tiež pôvod a začiatky svojho vývinu v dávnej minulosti židovsko-kresťanskej tradície, čo vidieť v Desatore mojžišovského zákona.
Piliere práva, ako napríklad práva habeas corpus a práva na spravodlivý proces, garantujú už tieto dávne dokumenty. Študovali sme všetko, čo sme mohli, z historickej, politickej, ekonomickej a kultúrnej perspektívy. Za posledných dvadsať rokov sme si uvedomili, že srdcom vašej kultúry je vaše náboženstvo: kresťanstvo. Preto je Západ taký mocný. Kresťanský morálny základ spoločenského a kultúrneho života umožnil vznik kapitalizmu a potom úspešný prechod k demokratickej politike.
Termín „duch kapitalizmu“ spopularizoval Max Weber svojou teóriou v slovnom spojení „protestantská etika a duch kapitalizmu“. Jeho štúdia vychádzala z premisy, že kapitalizmus vznikol z náboženských a etických zásad kalvinizmu.
Rodney Stark v knihe The Victory of Reason uvádza, že Rímska cirkev učila, že rozum je najvyššou schopnosťou človeka. A že sa má využívať pri myslení, rozlišovaní a chápaní, kde je to len možné, čoraz lepšie prostredníctvom skúmania a reflektovania Božej vôle a Božieho plánu pre ľudstvo, ako aj stvoreného poriadku, ktorému jeho Stvoriteľ vštepil zrozumiteľnosť. Cirkev mala od samého počiatku obrovskú dôveru v rozum. Cirkev rozum nikdy nechápala ako hrozbu zjaveniu.
Židovsko-kresťanská tradícia dostala božský pokyn podmaniť si stvorenstvo, aby slúžilo človeku. Tieto kláštorné statky, tvrdí Stark, predstavujú počiatočné štádiá kapitalizmu v 9. storočí, ktoré sa neskôr rozvinuli do „priemyselnej revolúcie“ v Anglicku neskorého stredoveku a do prekvitajúceho medzinárodného a národného bankovníctva a slobodných trhov v Taliansku a severnej Európe v 13. a 14. storočí.
Uvádzajú, že mnohé z podstatných čŕt kapitalizmu, ako je napríklad individuálna podnikavosť, napredovanie v oblasti úverov, zisky z obchodovania, špekulácia a podobne, sa dajú nájsť počnúc dvanástym storočím v mestských republikách v Taliansku - v Benátkach, Janove alebo Florencii. Kláštory začali svoje zisky investovať späť do svojho majetku a produkovali zase viac bohatstva a kapitálu. S nárastom produktivity prišla aj špecializácia a obchod.
Už v 13. Teoreticky významný bol aj nástup pojmu dôstojnosti práce a významu pracovnej sily, ktorý bol pred érou západnej Cirkvi neznámy. Scholastickí teológovia neústupne tvrdili, že je potrebné uznať právo na súkromné vlastníctvo a prvky obchodu. Už v 13. Vo Florencii vládla rodina Mediciovcov. Je dôležité si pamätať, že Mediciovci si majetok nenahonobili z obrovských zdedených statkov a pozemkov. Rodina Mediciovcov prišla k svojmu ohromnému bohatstvu prostredníctvom obchodu.
Michael Novak a Duch Demokratického Kapitalizmu
Michael Novak sa dokázal neustále sústrediť na to, ako by sa dalo pomôcť tým najmenším z nás, a preto videl to, čo iní nie - a to: odkiaľ naozaj prichádza zlepšenie. Za takýto pragmatizmus Michaela samozrejme drali z kože kritici, ktorí v jeho rehumanizácii kapitalistov šípili čosi nekalé - „sakralizáciu“ demokratického kapitalizmu, ako povedal jeden obzvlášť emocionálny oponent.
Ľavicoví kritici včera i dnes nedokážu pochopiť jednu vec. Nechápu, že za argumentmi v prospech kapitalizmu môže byť aj niečo iné než nekalé motívy. Michael Novak nikdy neupadol do tohto omylu a nebolo to zo žiadneho podlého dôvodu. Očami samotných chudobných videl, čo dal kapitalizmus svetu.
Michaelova mohutná obhajoba ekonomickej slobody nikdy nebola o slamených nadčlovekoch v štýle Ayn Randovej. Zdôraznil tiež, že „do tej miery, do akej ekonomická vitalita demokratického kapitalizmu závisí od odloženého uspokojenia, úspor a dlhodobých investícií, nejestvuje žiaden motív takéhoto správania, ktorý by sa vyrovnal ohľadu na budúce blaho vlastného potomstva“.
Michael sa podobne ako iní neo-konzervatívci, ktorí si za podobné obhajoby vyslúžili veľa ohovárania, pri svojom chápaní kapitalizmu odvolával na chudobných ako na jeho posledných svedkov. Napriek všetkým svojim chybám, dokonca veľkým nedostatkom, je kapitalizmus pre chudobných lepší než obaja jeho veľkí rivali - socializmus a tradičný spôsob hospodárenia v treťom svete.
Michael mal veľa čo povedať o Caritapolis alebo civilizácii lásky. Je to civilizácia, ktorá je optimálna pre ľudský rozvoj. Sústredí sa na tomistické chápanie lásky, čiže lásky, ktorá chce dobro toho druhého. Vo všetkých svojich spisoch o Caritapolis sa Michael usiluje odlíšiť toto mesto od takého, ktoré je ideálne a nedosiahnuteľné. Michael opakovane používal rozum, aby sa širokým oblúkom vyhol trpkosti.
Michaelovo posledné vážne snaženie, podobne ako ostatné počas jeho života, bolo skrz-naskrz katolícke. Michael Novak bol naozaj učiteľom - pre študentov a štátnikov, kolegov a kritikov, ako aj pre minulé, prítomné a budúce generácie čitateľov po celom svete. Bol však tiež - spôsobom, ktorý sa dá ľahko prehliadnuť - katolíckym svedkom viery, ktorý sa pre svoju nebojácnosť pri rozprávaní o katolicizme stal vzorom.
Súčasné Výzvy a Hrozby
Na tohtoročnom Svetovom fóre v Davose elity hovorili o veľkom svetovom resete. Klaus Schwab v knihe opisuje aj tzv. Schwab ako antimarxista vyhlásil: Karl Marx nám podaroval teóriu, akurát expropriáciu - vyvlastnenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov - nebude realizovať diktatúra proletariátu.
Spomeňte si na všemohúcnosť peňazí. Byť zbohatlík. Dnes mu hovoríme oligarcha, no v princípe je to to isté - bohatý pri moci - čiže to, čo práve žijeme. A ešte jedna neomylná skúsenosť - buržoáznemu kapitálu ide vždy iba o jedno, a to je zisk, preto najprv zožerie sám seba - čo sa práve stalo v anglosaskom svete, potom zožerie všetkých ľudí - to je to, čo majú v pláne na najbližšie roky, a nakoniec zožerie planétu Zem s biosférou!
Reset je predovšetkým okamžité ukončenie systému. Ak sa teda pýtajú, kedy sa svet vráti do pôvodných koľají, Klaus Schwab odpovedá: nikdy! Po druhé - v princípe ide o vyvlastnenie majetku malého a stredného biznisu, súkromného majetku domácnosti, štátu a nakoniec zničenie mladého kapitálu, ktorý vznikol za posledné storočie. Vaše informácie sú šokujúce.
Klaus Schwab ide ďalej a predpovedá, že „vyhodnocovanie spomienok z mozgu ľudí, senzory, pamäťové spínače a obvody je možné aplikovať do črevných baktérií človeka, tento smart prach sa môže v tele usporiadať do mriežok a antén…“ Profesor Fursov pripomenul, že Putovovo vystúpenie bolo podobné ako predchádzajúce, čo je pozitívny signál, pričom dôležitejšie je to, čo nepovedal, než to, čo povedal.
Trhová ekonomika vyčerpala všetky svoje možnosti, čo znamená definitívny koniec liberálneho kapitalizmu, éra centralizovaného a unipolárneho globálneho sveta sa skončila skôr, ako sa vôbec začala. Zneužitie big dáta a médií v USA v decembri, keď zablokovali vystúpenia a účty Trumpa, považujeme za veľký problém, ktorý napätie len zvýšil. My pôjdeme svojou cestou spravodlivejšej spoločnosti, budeme vytvárať životné prostredie vhodné na bývanie, poskytovať prácu s adekvátnym príjmom, vzdelanie a lekársku starostlivosť, dôraz na rodinu a deti, vzdelanie detí a rozvoj ich potenciálu bez ohľadu na príjem.
Znamená to, že nádej a záchranu môžeme hľadať na Východe? Áno, jedinou našou - európskou alternatívou je slovanské Rusko. Liberálni lokaji, ktorí nám dnes vládnu, by si mali uvedomiť, že sme Slovania a akokoľvek hlboko sa budú pchať Anglosasom do zadku, pre nich nikdy nebudeme seberovní, nepatríme do ich sveta, našťastie.
Myšlienky sú mocné. Spravodlivú spoločnosť môže vytvoriť iba spravodlivý Človek s veľkým „Č“ a najprv sa všetci takými musíme stať. Politickí vodcovia niekedy dokážu rozoznať skryté aspekty reality, ktoré verejnosť nevidí, ale všeobecne rozšírená nevedomosť im bráni, aby na ne reagovali. Akékoľvek násilie je však nezlučiteľné s duchom ani literou demokracie.
V normálne fungujúcej spoločnosti je prirodzené, že napätie vychádzajúce z jej plurality sa usmerňuje korektne, v otvorenom a sústavnom dialógu. je to vojna s vlastnou nevedomosťou, agresiou, podráždením a strachom. A až radikálna vnútorná premena každého jednotlivého človeka sa môže stať začiatkom pokojného života všetkých ľudí. Tieto tri vstupy do života spoločnosti sa odohrali v rôznych etapách vývoja európskej spoločnosti.
Individualizmus liberalizmu. Duch demokratického kapitalizmu. Zvláštnosti kresťanstva môžeme vidieť už v Starom zákone. nášho spoločenského systému, označuje Izrael a Grécko za “materské” spoločnosti. transcendentného Boha, ktorého vlastnosti, plány a vôľa sa úplne vymykajú ľudskému chápaniu. Služba Bohu je konanie dobra v duchu dohody.
Dnes sa veľmi často spomína citát pápeža Pavla VI., ktorý poznamenal: „Moderný človek ochotnejšie počúva svedkov než učiteľov a ak aj počúva učiteľov, je to preto, že sú svedkami.“
| Krajina | Náboženstvo | Politický systém |
|---|---|---|
| Izrael | Judaizmus | Demokracia |
| Grécko | Pravoslávne kresťanstvo | Demokracia |
| USA | Kresťanstvo (rôzne vetvy) | Demokratická republika |
tags: #predam #duch #demokratickeho #kapitalizmu