Meno Ježiš má hlboké korene v histórii a teológii. V tomto článku sa pozrieme na jeho pôvod, význam a na to, ako sa toto meno v priebehu času vyvíjalo a ako sa v rôznych kultúrach používa.
Meno Ježiš má hebrejský pôvod. Jeho prepis z hebrejčiny do slovenčiny je Jehošua. Používa sa aj skrátená verzia Ješua. V Ježišových časoch sa už používala novšia forma Ješú(a).
Pôvodné hebrejské meno Jehošua sa nachádza aj v Starom zákone. Má ho viacero osôb.
V gréckom preklade Starého zákona má meno Jozue výslovnostnú podobu Jésús. Toto meno má aj jediný autor starozákonného spisu, ktorý sa podpísal pod svoj spis - Jésús, syn Sirachov z Jeruzalema (Sir 50,27). V novozákonnom gréckom texte má meno Ježiš presne takú istú grécku podobu ako všetky spomínané mená - Jésús.
Starozákonné postavy s menom Jozue
Prvou z nich je Jozue, Nunov syn, ktorý je známy ako vojnový vodca Izraelitov a Mojžišov sprievodca pri výstupe a zostupe z Vrchu Sinaj. Bol strážcom vchodu do stánku zjavenia a vodcom ľudu do Zasľúbenej zeme (Sir 46,1). Kniha Sirachovcova ho preto volá Mojžišov nástupca v proroctve.
2 Kr 23,8 píše o inom Jozueovi, ktorý bol mestským veliteľom. Podľa neho bola pomenovaná aj mestská brána Jeruzalema. Takýto veliteľ sa musel teda vyznačovať mimoriadnou vernou službou a lojálnosťou voči kráľovi.
Do tretice spomeňme ešte veľkňaza Jozueho, Josedekovho syna. Spomína sa spolu s júdskym námestníkom Zorobábelom ako obnoviteľ chrámu (Ag 1,1). Vzbudený na duchu, veľkňaz Jozue bol očistený od viny, obdarovaný novou autoritou a boli mu zverené ďalšie povinnosti. Prorok Zachariáš veľkňazovi Jozuemu dáva hodnosť pomazaného a po obnovení chrámu bude korunovaný (Zach 3-4; 6).
Z tohto stručného prehľadu badáme, že osoby, ktoré nosili meno Jozue, zohrali dôležitú úlohu pri vovedení Izraelitov do Zasľúbenej zeme, pri obrane mesta alebo pri poexilovej obnove chrámu. Nepochybne mimoriadnu dôležitosť zohrala práve postava Jozueho, Mojžišovho nástupcu v proroctve.
Tento Jozue dokončil, to čo Mojžiš začal ale sám nemohol dokončiť. Mojžiš, na príkaz PÁNOV vyviedol ľud z Egypta a Jozue, na príkaz PÁNOV voviedol ľud do Zasľúbenej zeme. Prvý vyviedol z otroctva, druhý doviedol do požehnanej zeme.
V gréckom preklade Starého zákona má meno Jozue výslovnostnú podobu Jésús. Toto meno má aj jediný autor starozákonného spisu, ktorý sa podpísal pod svoj spis - Jésús, syn Sirachov z Jeruzalema (Sir 50,27). V novozákonnom gréckom texte má meno Ježiš presne takú istú grécku podobu ako všetky spomínané mená - Jésús.
V čase keď sa písali knihy s veľkými gréckymi písmenami, tak plná podoba mena Jozue alebo Ježiš vyzerala nasledovne - IHCOUC, pričom grécke písmeno sigma, aj keď vyzeralo ako naše latinské “C”, sa vždy vyslovovalo ako naše “s”. Inými slovami, vyslovovalo sa to stále Jésús.
Avšak odpisovači zvykli robiť skratky slov a predovšetkým dobre známych mien. A tak z gréckeho slova IHCOUC sa vynechali vnútorné písmená HCOU a vznikla skratka IC. Táto skratka je dobre známa z ikon, kde sa ňou označuje meno Ježiš. Skratkou XC sa obdobne myslí na iné grécke slovo XPISTOC (čítaj christos) Kristus.
Meno Ježiš má teda úplne ten istý význam ako meno Jozue.
Meno Ježiš je hebrejského pôvodu a znamená… „PÁN (JHVH) zachraňuje; PÁN je záchrana.“
Evanjelisti Matúš a Lukáš sa zhodujú v tom, že anjel prikázal pomenovať Máriino dieťa Ježiš (Mt 1,21; Lk 1,31; 2,21). Jozefovi anjel aj vysvetlí, že mu dá meno Ježiš, lebo on, Ježiš, vyslobodí ľud z hriechov. Boží posol vysvetľuje nie meno, ale úlohu Ježiša - Ježiš je vysloboditeľ ľudí z hriechov. To nedokáže nik z ľudí. Meno Ježiš teda v prípade samotného Krista predznačuje hlbší význam.
Monogram IHS, často používaný na reprezentáciu mena Ježiš.
Zaujímavosťou je, že aj Nový zákon pozná niekoľko iných osôb, ktoré majú meno Ježiš, resp. Jésús. Ako prvý sa spomína Ježišov predok, syn Eliezera (Lk 3,29). Druhý Jésús, známejší pod menom Barabáš (v preklade „syn otca“) bol povstalec a vrah (Mk 15,7). Jeho spolu s Ježišom Mesiášom ponúka pilát ľudu na výber (Mt 27,16-17). Zaiste, že rovnaké mená spôsobili u odpisovačov to, že v mnohých rukopisoch radšej nepomenovali tohto povstalca menom Jésús, ale len Barabáš. V Skutkoch apoštolských sa spomína istý čarodejník Elymus, Barjésú („syn Jésúsa“; Sk 13,6-8). Štvrtý a posledný prípad človeka menom Jésús je Pavlov spoľahlivý spolupracovník nazývaný aj Justus („spravodlivý“). Tento bol Pavlovi potechou (Kol 4,11).
Okrem Ježiša PÁNA, Nový zákon spomína ešte štyri osoby s menom Jésús - dvaja majú negatívny charakter a iní dvoja zasa pozitívny. Je hriechom poškodiť meno iného človeka. Každý je citlivý na svoje meno. Opačne zasa, mať v úcte mená iných ľudí znamená vlastne mať v úcte ich samých. Meno teda v základnom zmysle slova zachycuje celú osobu. Mať teda v úcte mená iných je vyjadrením úcty a lásky k nim.
Mať úctu k Božiemu menu PÁN je dokonca jedným z Desatora Božích prikázaní. A v tomto prikázaní ide aj o prejav úcty a lásky k Bohu Stvoriteľovi a Vysloboditeľovi.
Úcta k menu Ježiš
Vráťme sa k menu Ježiš. Slová sv. Pavla apoštola Filipanom nádherne vyjadria, to čo sa v tradícii stalo živou vierou. Písal do Filíp, že Boh vo svojom záchrannom pláne povýšil Ježiša nad všetko a dal mu také meno, ktoré je nad každé iné meno. Urobil to preto, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával, že Ježiš, Mesiáš je Pán! Vzdanie úcty menu Ježiš nie je nikomu na poníženie, ale je to prejav našej viery na slávu Boha Otca (Fil 2,9-11).
Uctievanie mena Ježiš nie je magickou formulkou, ktorá zachráni od zlého. Uctievanie mena Ježiš v pravej viere - teda klaňanie sa Ježišovi ako človeku a Bohu v jednej osobe - je vierovyznaním a vzdávaním chvály Božej blahosklonnosti za jeho záchranný plán s nami. Vzývať meno Ježiš znamená zohnúť koleno a skloniť srdce pred tým, kto je Boh a človek s pokorným srdcom v jednej osobe.
Vzývať Ježiša je modlitba dobrého lotra, ktorý prosí o záchranu. Ako Jozue previedol ľud do Zasľúbenej zeme, tak Ježiš prevádza, tých, čo k nemu volajú, do raja (Lk 23,42). Vzývajme často Ježiša ako PÁNA a majme nádej!
Netreba čakať len na 3. januára, kedy je ľubovoľná spomienka Najsvätejšieho mena Ježiš.
Katolícka encyklopédia poukazuje na to, že hebrejské meno Jeshua - alebo Jozua, či Jehošua - znamená "Jehova je spása". "Hoci sa meno v jednej alebo druhej forme často objavuje v Starom zákone, nenosila ho osoba, ktorá by bola dôležitá v období medzi Jozuem, synom Núna a Jozuem, veľkňazom v čase Zerubábela," poznamenáva Katolícka encyklopédia. "Bolo to aj meno autora Knihy Ekleziastikus, meno jedného z Kristových predkov spomínaných v genealógii, nájdené v Treťom evanjeliu (Lukáš 3:29) a meno jedného zo spoločníkov sv. Pavla (Kolosenským 4:11). ... Grécke meno je spojené so slovesom iasthai, tzn. uzdraviť; nie je preto prekvapením, že niektorí grécki otcovia spojili slovo Ježiš s rovnakým pôvodom (Eusebius, „Dem. Ev.“, IV; Skutky 9:34; 10:38). Hoci sa zdá, že približne v čase Krista sa meno Ježiš stalo celkom bežným ... ""Toto sa podobá nespočetne iným menám v Biblii, ktoré začínajú písmenami Yeho, vždy skratkou pre Pánovo posvätné meno Jahve," hovorí Inštitút. Takže Ježišovo skutočné meno je rovnaké ako Jezua, meno biblického hrdinu, ktorý dobyl Kanaán viac ako tisíc rokov predtým.
Biblia kladie na meno človeka velľký dôraz, pretože v starých kultúrach dať niekomu meno znamenalo, že dotyčná osoba dostala autoritu s právom uplatňovať moc. Keď Boh na počiatku tvorí svet, vyslovuje ich mená. Podobne Adam nazval menom "všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver" (Gn 2,20). Meno je teda viac než nejaká konvenčná formulka, ktorá by slúžila k odlíšeniu jednej bytosti od druhej. Ono taoemne predstavuje samu osobu. Keď poznáme niekoho meno, máme prístup k dotyčnému človeku a otvára sa nám tak brána k vytváraniu dôverného vzťahu s ním.
S dôležitosťou mena človeka súvisí v dejinách Izraela tiež meno Božie. To nadobudlo na význame vtedy, keď Boh zjavením svojho mena zjavil svoju totožnosť. V dobách patriarchov bol uctievaný pod rôznymi menami, z nich najrozšírenejšie bylo él šaddaj, tj. "Boh mocný" (Gn 17,1; 28,3; Job 5,17). Ten potom Mojžišovi zjavil svoje vlastné meno JHVH (Ex 3,1-15; 6,3), čo židia neskôr preložili do gréčtiny jako kyrios, "Pán". V tejto súvislosti je zrejmé, že Boh zjavuje svoje meno preto, aby mohol vstúpiť s izraelským ľudom do zväzku zmluvy, dať sa mu poznať a otvoriť mu prístup k sebe.
Božie meno je obdarené mocou a vznešenosťou, v ňom sa otvoril prameň nádeje a istota spásy. Poznať Hospodinovo meno znamená stretnúť se priamo s Bohom a poznávať ho takého, aký v skutočnosti je. Z tohto dôvodu bolo Božie meno vyslovované s veľkou úctou a preukazovali sa mu pocty ako samému Bohu.
Meno Ježiš pochádza z gréckeho Jesús, odvodeného z hebrejského Ješua, skrátenej formy Jehošua: „Jahve je záchrana“ - „Boh zachraňuje“. Meno Kristus je odvodené z gréckeho Christos, čo je preklad hebrejského mašiah (mesiáš), „pomazaný“.
„A dáš mu meno Ježiš,“ povedal archanjel Gabriel a dovtedy bežné hebrejské meno získalo zrazu nový význam. Nikto sa už ním neodvážil pokrstiť svoje dieťa. Nikto okrem Hispáncov.
V Španielsku sa mu darí podobne, podľa údajov štátneho Continuous Register Statistics bolo v roku 2014 jedenástym najčastejšie sa vyskytujúcim krstným menom u novorodencov. Pôvodne malo svojim nositeľom zabezpečiť špeciálnu ochranu Božieho Syna, je však také bežné, že napríklad väčšina Španielov ho už dnes vníma ako obyčajné meno a nespája si ho s biblickým významom.
Mimo hispánskych komunít by však takéto krstné meno vyvolalo pohoršenie, pôsobilo by ako rúhanie až svätokrádež.
Jedna z teórií tvrdí, že obe krajiny boli od 8. do 15. storočia pod nadvládou Maurov a v islamskom náboženstve je zvykom pomenúvať deti po prorokovi Mohamedovi. Španielski a portugalskí veriaci tento zvyk prebrali. Tomu však odporuje fakt, že meno Jesús sa masovo rozšírilo až v priebehu 17. storočia.
Kresťanstvo sa do strednej Európy dostalo v porovnaní s krajinami Rímskej ríše oneskorene a v čase kristianizácie Slovákov bola už Európa, s výnimkou Maďarska a pobaltských štátov, celá kresťanská. Židovské meno Ježiš vyvolávalo v tom čase už náležitú úctu. Nikto si netrúfal ním pomenovať svoje dieťa.
„To je podľa mňa hlavný dôvod, prečo sa u nás nepoužíva ako osobné meno,“ hovorí Ľuboslav Hromják, cirkevný historik z Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku.
„Jeho vyslovovanie nadarmo sa navyše považuje v kresťanskom prostredí za hriech. Preto sa prestalo používať aj v kresťanskom semitskom prostredí. Podobne aj v dejinách pápežov si z úcty k prvému pápežovi svätému Petrovi žiaden z nasledujúcich pápežov nezvolil meno Peter, aj keby teoreticky mohol,“ dodáva.
V židovskom náboženstve sa rovnakej úcty dostávalo menu Jahve. Vyslovoval ho len veľkňaz raz do roka počas židovského sviatku zmierenia Jom kipur.
Slovo Ježiš je slovenskou verziou hebrejského mena Jehosua, skrátene Jošua (alebo Jošuah), v gréčtine má fonetickú podobu Jésús a znamená Boh spasí alebo Boh je moja spása. Patrí medzi tie židovské mená, ktoré v sebe nesú označenie Boha pod menom Jahve alebo El. Meno Ježiš malo v pôvodnom jazyku tvar Jošua, čo znamená „JHVH je Spása“. Keď Židia hovorili o mene niekoho nemysleli pod tým len skupinu písiem. Meno vyjadrovalo podstatu osobnosti. V našom západnom myslení by tomu asi najlepšie zodpovedalo slovo duch. Konať v duchu niekoho, to znamená postupovať podľa jeho úmyslov.
Veriaci kresťania už od počiatku Cirkvi vzývali najsvätejšie meno Ježiš. V liturgických slávnostiach sa však začalo uctievať až v 14. st.. Sv. Bernardín to robil prostredníctvom šírenia úcty k Ježišovmu menu. Zhotovil si zvláštny znak: obraz žiariaceho slnka a v ňom začiatočné písmená troch latinských slov: IESUS HOMINUM SALVATOR (Ježiš, Spasiteľ ľudí) - IHS. Nad prostredným písmenom H bol kríž. Znak Ježišovho mena sa v Taliansku veľmi rozšíril. Ozdoboval verejné budovy i súkromné domy a stal sa znamením kresťanského bratstva. Ľudia sa týmto znakom ozdobovali aj veci bežnej potreby. Takto chceli naplniť odkaz apoštola Pavla.
V 16. st. bol zavedený ako liturgický sviatok. Roku 1530 pápež Klement VII. Keď sa zbežne pozrieme do NZ zistíme, čo všetko sa dialo v mene Ježišovom. Kresťania sa zhromažďovali v mene Ježišovom. Vierou mali život v Ježišovom mene. Apoštoli krstili v mene Ježišovom. V Ježišovom mene mazali chorých olejom. Apoštoli kázali a učili a ohlasovali evanjelium v mene Ježišovom. V Ježišovom mene je prisľúbené poslanie Ducha Tešiteľa a vyslyšanie prosieb. V Ježišovom mene boli ospravedlnení.
Ježiš - je to presväté meno, po ktorom naši dávni otcovia tak veľmi túžili, v úzkostiach a súžení často ho vyslovovali, v slzách po ňom vzdychali, žiadali si ho a túžobne očakávali. S týmto menom nech sa, prosím, nespája predstava dajakej chtivosti po vláde alebo pomste, lež nech nám z neho znie iba spravodlivosť. Skrátka, meno Ježiš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. Meno Pôvod Význam Ježiš (Jesús) Hebrejský (Ješua, Jehošua) PÁN (JHVH) zachraňuje; PÁN je záchrana Kristus (Christos) Grécky (preklad hebrejského mašiah) Pomazaný Týmto základom je Ježiš; on je svetlo i dvere; on v snahe ukázať blúdiacim seba ako cestu, každému človeku ponúka svetlo viery, aby človek zatúžil...
| Meno | Pôvod | Význam |
|---|---|---|
| Ježiš (Jesús) | Hebrejský (Ješua, Jehošua) | PÁN (JHVH) zachraňuje; PÁN je záchrana |
| Kristus (Christos) | Grécky (preklad hebrejského mašiah) | Pomazaný |
Henri Tisot, odborník na hebrejčinu, sa obrátil na viacerých rabínov a požiadal ich o presný hebrejský preklad Pilátovho nápisu. Hovorí o tom vo svojej knihe Eva, žena na stranách 216 až 220. Zistil, že v hebrejčine sa to píše ako „Ježiš Nazaretský židovský kráľ“. S hebrejskými písmenami dostaneme nápis „ישוע הנוצרי ומלך היהודים“.
S nevysloviteľným tetragramom, s menom Boha, vyrytým nad hlavou. Nepáčil sa im do očí bijúci nápis YHWH a snažili sa presvedčiť Piláta, aby ho zmenil. Odpoveď rímskeho miestodržiteľa: „Čo som napísal, to som napísal“, nadobúda oveľa hlbší význam.
Zdá sa to neuveriteľné? Ježiš však prorocky predpovedal presne tento okamih. V evanjeliu sv. Jána (8,28) čítame: „Ježiš im teda povedal: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som.“„Vyzdvihnutím“ má Ježiš na mysli ukrižovanie. „Ja som“ je meno, ktoré Boh zjavil Mojžišovi v knihe Exodus (3,14): Boh povedal Mojžišovi: «Ja som, ktorý som! » - a dodal: «Toto povieš Izraelitom: «Ja-som - ma poslal k vám!