História kláštora
Prvá písomná zmienka o Jasovskom prepošstve pochádza z roku 1234, no história kláštora je oveľa staršia. Dôkazom je aj návšteva jasovského prepošta Alberta u kráľa Bela IV. v roku 1255 v Turni, kde prepošt žiadal o potvrdenie výsad kláštora po tom, čo im zhoreli listiny počas tatárskych útokov. Kráľ Belo IV. ešte v tom roku vydal listinu, ktorá sa považuje za zakladajúcu listinu prepošstva.
Z tejto listiny vieme, že už v minulosti kláštor obdarovali Belovi kráľovskí predkovia a mladší brat knieža Koloman. Novoobjavené katalógy premonštrátskeho rádu uvádzajú, že kláštor vznikol už pred rokom 1171, pretože jeho fília - kláštor v Garábe v Novohradskej stolici, existoval už v roku 1171. Prvá písomná správa z roku 1234 hovorí, že kláštor v Jasove bol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi a listina sa zachovala v tzv. ninivskom protokole.
V tom čase bol kláštor v Jasove fíliou kláštora sv. Štefana vo Veľkom Varadíne, ktorý vznikol okolo roku 1130. V spomínanom dokumente z roku 1255 sa uvádzajú hranice územia kláštora takto: na juhu susedí zo zemami kráľovských povozníkov v Moldave, odkiaľ prekročiac rieku Bodvu smerujú na západ južne odo dediny Debraď a odtiaľ ďalej západným smerom až k prameňom Bodvy. Odtiaľ idú k rieke Smolník a k Hnilcu a proti prúdu potoka Borna sa vracajú na vrchy Holice a smerujú k hornému toku rieky Ida.
Odtiaľ sa tiahnu na juh cez les Gvozd k potoku Zlatník a popri južných hraniciach dediny (dnes už nejestvujúcej) Myhluk a smerujú k hraniciam dediny Zekeres, odkiaľ vyšli. V tomto čase na danom území existovali dediny Jasov, Debraď, Olšovany, Rudník, zem Nyhatateluke a dedina Myhluk. Táto sa nachádzala južne od Rudníka. Jasovské prepošstvo postupne získavalo aj ďalšie majetky. Napríklad v roku 1255 aj časť dediny Geča, potom aj Pereču, Počim, Počaj, Moneykeddy, Neštu a zem Abdreja v Gemerskej stolici.
V Abaujskej stolici to bola ešte zem Novaj, v Gemerskej stolici terra Sauli, čo bol dar kráľa Bela IV. V roku 1262 k nim pribudla zem Kércs na juhu Abaujskej stolice, čo však získali výmenou za Pereču, ktorú ml. kráľ Štefan daroval obci Buzica. V 16. storočí získal kláštor aj polovicu Jasovskej Novej Vsi. Išlo teda o ohromné majetky zhromaždené v rukách jediného cirkevného premonštrátstva. Keď im kráľ Ladislav IV. odobral časť územia pri rieke Hnilec a nijako to nekompenzoval, v roku 1289 sa v Spišskej kapitule sťažoval jasovský prepošt Vigand.
Preto nový kráľ Ondrej III. v roku 1290 poskytol Jasovskému premonštrátstvu ďalšie výhody a privilégiá. ¼udí patriacich pod kláštor oslobodil spod právomocí županov, takže poslúchali už len príkazy cirkvi. Kláštor získal aj privilégium, podľa ktorého všetku rudu s výnimkou striebra môžu dať ťažiť za prenájom podnikateľom bez akýchkoľvek odvodov komorným grófom. V tom čase sa na kláštornom území nachádzalo zlato, železo, olovo a cín. Mýtne, ktoré sa v Jasove vyberalo od nepamäti, malo ostať len kláštoru na opravu budov.
V roku 1332 kráľ Karol ohraničil chotár nového banského mesta Smolník, pričom zabral aj časť územia patriaceho kláštoru. Zato v roku 1358 Jasovské prepošstvo dostalo aj povolenie na ťažbu striebra od kráľa ¼udovíta Veľkého. Jasov sa týmto stal banským mestom, od 15. storočia ako člen hornouhorských banských miest, kam patrili aj Gelnica, Smolník, Rudník, Telkibánya, Rožňava a Spišská Nová Ves. Z najstarších jasovských prepoštov poznáme Petra (1249) a Alberta (1255).
Dňa 26. januára 1436 kráľ Žigmund udelil prepoštovi Stanislavovi, aby dal budovu prepozitúry opevniť ako hrad. To poslúžilo ako pevnosť v časoch, keď o nástupnícke kráľovské práva Ladislava Pohrobka bojovali na tomto území vojská Jána Jiskru. Napriek fortifikácii vojská Jána Jiskru kláštor dobili a držali ho až do roku 1447. Ïalší úspešný útok na kaštieľ podnikol v roku 1455 kapitán vojsk Jána Jiskru, ktorý sa menoval Ján Talafús. Po tomto útoku kláštorný objekt niekoľko krát zmenil vlastníkov, nakoniec sa však v 1464 vrátil premonštrátskym mníchom. Od roku 1511 na základe súhlasu pápeža prepošta kláštora menovalo mesto Košice.
Po bitke pri Moháči (1526) však ostal kláštor opustený. Z časti ho potom vlastnila cirkev, z časti a necirkevní súkromní vlastníci. Počas kuruckých povstaní kláštor vypálili vojská Imricha Tököliho v roku 1685. Opravil ho Juraj Fenesi v rokoch 1687-1699, ktorý bol posledným necirkevným vlastníkom časti kláštora. Kráľ Leopold však v rámci svojich svojráznych reforiem nechal previesť Premonštrátsky kláštor v Jasove do majetku kláštora v Pemeku a ten ho v roku 1700 predal premonštrátom z kláštora v Louke, za čo získal 140 tisíc zlatých.
Jasovský kláštor teda po čase opäť osídlili premonštráti, ktorí sem prišli z Čiech. Odtiaľ prišiel v roku 1745 aj legendárny Ondrej Sauberer, ktorý nechal postaviť kláštor v neskorobarokovom slohu, čo je sloh súčasný. Sauberer zároveň pozdvihol hospodársky život nielen kláštora, ale i celej obce. V roku 1774 sa dokonca stal dvorným radcom cisárovnej Márie Terézie. V tereziánskej éry sa však premonštráti dlho netešili, pretože syn cisárovnej Jozef II. kláštor zrušil. V rámci tohto činu bolo z Jasova prevezených (a nevrátených) mnoho historických cenných predmetov, tiež celý archív a ostatný inventár, ktorý v Jasove ostal, šiel na dražbu.
Situácia sa zmenila až rozhodnutím cisára Františka I. v roku 1802. Mnísi sa mohli do kláštora vrátiť, našli ho však zničený a z veľkej časti vyhorený. I tak ho obnovili, ba založili aj filiálky v Debradi, Rudníku a vo Vyšnom Medzeve. Kláštor zároveň prevádzkoval štyri gymnáziá v Košiciach, Levoči, Rožňave a vo Veľkom Varadíne. Na konci 19. storočia rád premonštrátov patril medzi významných podnikateľov nielen v regióne. V Jasove prevádzkovali výrobu rúr, mali tu aj manufaktúru na výrobu kachličiek, tehelňu, tlačiarne a parnú pílu.
Ïalším podnikateľským subjektom prenajímali hutu na spracovanie rúd a výrobu kovov, rudné bane, kameňolom s ťažbou mramoru, hámor a mlyny. Kláštoru zároveň patrila poľnohospodárska pôda o výmere cca 23 tisíc hektárov. Už začiatkom 20. storočia mali dokonca vlastnú elektráreň. Veľký zlom nastal v roku 1950, keď mnísi museli opustiť kláštor na celých 40 rokov. Od roku 1960 slúžil ako sociálny ústav. Premonštráti sa do kláštora vrátili v roku 1990.
Architektúra a interiér
Súčasný neskorobarokový charakter kaštieľ dostal v štyridsiatych rokov 20. storočia a jeho autorom je viedenský architekt Anton Pilgram. Kláštor má štyri vchody ako počet ročných období, dvanásť komínov ako je mesiacov v roku a 365 okien ako dní v roku. V kostole sv. Jána Krstiteľa sa okrem vzácnych sôch Jána Antona Kraussa a obrazov nachádzajú aj unikátne fresky Jána Lukáša Krackera.
Tie boli počas požiaru v roku 1970 poškodené, avšak v roku 1991 ich opravili poľskí reštaurátori. Fresky tohto autora sa nachádzajú aj v rozľahlej knižnici. Súčasťou areálu sa stala baroková záhrada, údajne ide o jedinú záhradu v barokovom štýle na Slovensku, ktorá ostala zachovalá dodnes. Práve v 18. storočí bolo zakladanie veľkých ozdobných záhrad, parkov a arborét veľmi populárne. V súvislosti s tým nastal rozmach aj v dovoze rôznych cudzokrajných drevín.
Kostol sv. Jána Krstiteľa
Kostol sv. Jána Krstiteľa je dominantou kláštora. Vnútorná architektúra kostola je prejavom nádhernej barokovej dekoratívnosti. Ornamentálnu štukatúru, architektonickú plastiku a mramorovanie kostola vytvoril Johann Hennevogel, ktorý je u nás pomerne neznámym umelcom. Konsekrácia barokového Kostola sv. Jána Krstiteľa sa uskutočnila v roku 1766, kedy už bol pravdepodobne hotový celý kláštor. Hlavný oltár je zasvätený patrónovi kostola sv. Jánovi Krstiteľovi.
Opát Andreas Anton Sauberer poveril maliara Johanna Lucasa Krackera (odporučili ho premonštráti z Louckého kláštora pri Znojme) aj výzdobou klenby, knižnice, reprezentačných priestorov prelatúry. V Jasove Johann Lucas Kracker vytvoril 5 rozsiahlych stropných fresiek znázorňujúcich udalosti zo života sv. Jána Krstiteľa.
Reprezentačné priestory kláštora
Hlavnému architektovi Pilgrimovi sa podarilo vytvoriť symetrické stavebné dielo, centrom ktorého je spomenutý chrám sv. Jána Krstiteľa. Na stranách kostola sa nachádzajú reprezentačné priestory prelatúry a konventu. V prepoštovej domácej kaplnke sa nachádza nástropná postava sv. Norberta a reprezentačnej Abrahámovej sieni dominuje freska stretnutie Abraháma s troma hosťami (anjelmi) pri dube. Námetom fresky na strope v miestnosti nazývanej Herodesova sieň je známy biblický príbeh o smrti sv. Jána Krstiteľa. Obraz, ktorého autorom je takisto Johann Lucas Kracker vyniká brutálnou naturálnosťou, odrezaná hlava sv. Ján Krstiteľa na zlatom podnose pôsobí naozaj hrôzostrašným dojmom.
Kláštorná knižnica
Pýchou kláštora v Jasove je jeho knižnica. Premonštráti začali knižnicu v Jasove pravdepodobne budovať už krátko po svojom príchode. Knižnica sa postupne stala jednou z najznámejších v celom Uhorsku. Po roku 1918 sa v Jasovskej knižnici sústredili knihy zo všetkých zrušených premonštrátskych gymnázií zo Slovenska, vrátane gymnázia v Rožňave, ktoré takisto viedli premonštráti.
Po roku 1950 sa v knižnici sústredili knihy zo všetkých zrušených kláštorov na východnom Slovensku, dnes knižnica obsahuje cca 80 000 zväzkov z odboru teológie, filozofie, prírodných vied, geografie, histórie a i. Kláštory boli už od stredoveku tradičnými centrami európskej kresťanskej kultúry a vzdelanosti, s bohatými zbierkami kníh, stáročiami opatrovanými v priestoroch kláštorných knižníc. Výnimkou nie je ani impozantná barokovo-secesná knižnica Rádu premonštrátov v Jasove, považovaná za jednu z najväčších a najvzácnejších súkromných historických knižníc na Slovensku.
Nachádza sa na prvom poschodí jasovského kláštora, za severným múrom opátskeho chrámu sv. Jána Krstiteľa, v priestrannej sále s obrovskými oknami, nádhernou freskovou výzdobou a vysokými regálmi s tisíckami zväzkov starobylých kníh. V priebehu storočí sa jej knižný fond rozrastal, alebo ochudobňoval podľa toho, aký bol osud samotného kláštora, čo príznačne potvrdzuje aj úslovie „habent sua fata libelli“.
Základy prvej premonštrátskej kláštornej knižnice v Jasove boli položené najneskôr v roku 1230, spolu s príchodom prvých nasledovníkov sv. Norberta do údolia rieky Bodvy, z materského kláštora vo Veľkom Varadíne (rum. Oradea). Pre každodennú činnosť kláštora a rehoľníkov boli knihy nevyhnutnosťou, preto zakladaniu a zveľaďovaniu knižných zbierok venovali náležitú pozornosť. Už v najstarších zachovaných verziách premonštrátskych rádových pravidiel z 12. a 13. storočia sa vo všeobecných pokynoch na založenie nového kláštora uvádza, že v čase príchodu prvých bratov (v minimálnom počte 12 kanonikov) v knižnici nesmú chýbať premonštrátske omšové knihy (misály), žaltár, antifonár, breviár a ďalšie knihy na liturgický spev, ako aj rehoľné predpisy a stanovy v niekoľkých exemplároch.
Charakter tejto prvej kláštornej knižnej zbierky zároveň reflektoval najvýraznejšie črty náboženského života premonštrátov, v ktorom do popredia vystupoval najmä intenzívny liturgický život, úcta k svätcom a ich relikviám, k Panne Márii, k eucharistii a apoštolát. Neoddeliteľnou súčasťou denného poriadku vo vnútornom živote kláštora boli modlitby, tzv. cirkevné hodinky (horae divinae, officium divinum), ktoré sa tiahli celým dňom, prispôsobeným prírodnému kolobehu východu a západu slnka, a modlili sa v dvoj- až trojhodinových intervaloch, zvyčajne na chóre kostola.
Pri výstavbe prvej kamennej budovy jasovského kláštora a kostola sa pôvodne nepočítalo so zvláštnou miestnosťou pre uchovávanie liturgických kníh. Stačila pre nich skrinka, truhlica či výklenok (nika) v stene v blízkosti oltára alebo presbytéria, či chóru, tzv. armárium (z lat. skriňa, archív, knižnica). Zaobstarávanie kníh, ich úschovu, opravu, výdaj a doplňovanie mal u premonštrátov na starosti knihovník - armarius, ktorého úrad požíval náležitú úctu, nakoľko bol poverený strážením knižnej časti kláštorného bohatstva. Tá však bola nenávratne zničená počas pustošivého vpádu Mongolov v r.
Premonštráti sa do jasovského údolia vrátili už v roku 1243, kedy sa na čele s prepoštom Albertom pustili do obnovy rehoľného života a výstavby novej kláštornej budovy, k čomu im dopomáhala aj mimoriadna priazeň a podpora uhorského panovníka Bela IV. (1235-1270).
Najstaršou zachovanou knižnou pamiatkou, vykazujúcou pôvod v jasovskom skriptóriu je pergamenový kódex, tzv. premonštrátsky breviár (Breviarium Praemonstratense) z konca 14. storočia. Po roku 1787 sa kódex dostal do Univerzitnej knižnice v Budapešti, kde je pod signatúrou Cod. Lat. 36 uchovávaný dodnes. Obsahuje kanonické modlitby, hymny, žalmy a čítania praktizované premonštrátskymi rehoľníkmi počas celého cirkevného roka, ako aj text a obrady rehoľných sľubov. Je dielom anonymného jasovského skriptora, ktorý ho napísal v dvoch stĺpcoch okrasným kaligrafickým písmom, tzv. gothica textualis formata.
V polovici 15. storočia bol jasovský kláštor a jeho knižnica poškodená opakovanými útokmi bratríkov, ktorí poodnášali cennosti, listiny aj knihy. Pred tureckým nebezpečenstvom sa v roku 1614 do Jasova uchýlila jágerská kapitula s biskupom a kanonikmi. Možno predpokladať, že so sebou do Jasova priniesli aj svoje knižné zbierky.
Po smrti posledného jasovského komendátora, biskupa Juraja Fenešiho (1632 - 1699), v roku 1699 bol jasovský konvent navrátený do rúk premonštrátského rádu v osobe opáta Franza Schöllingena z rakúskeho Perneggu. Loucký kláštor bol najväčším a najbohatším premonštrátskym kláštorom v Krajinách českej koruny, s významnou knižnicou, tlačiarňou, umeleckým a intelektuálnym prostredím, ovplyvneným blízkosťou viedenského cisárskeho dvora. Tieto kultúrne vplyvy a kontakty sa správcami a rehoľníkmi prichádzajúcimi z Louky preniesli aj do Jasova, spolu s ich osobnými knižnými zbierkami a darmi z louckej bibliotéky (ex Bibliothecae Lucensi).
S príchodom energického a talentovaného louckého administrátora a prepošta Ondreja Antona Sauberera (1700-1779) v r. 1745, nastáva „zlatý vek“ v dejinách jasovského kláštora. V duchu tendencií barokového rakúskeho kláštorného staviteľstva bola v severnom predĺžení osi kostola postavená reprezentačná knižničná sála s dĺžkou 19 metrov, výškou a šírkou 9 metrov. Impozantný priestor bol v roku 1776 korunovaný umeleckou freskovou výzdobou z rúk významného barokového maliara Johanna Lucasa Krackera (1719- 1779), v ktorej okrem tradičného motívu barokových knižničných sál - alegorickej oslavy vied a vzdelanosti, venoval pozornosť aj apoteóze osobnosti a osvietenosti prvého jasovského opáta Ondreja Sauberera, ako mecéna vedy a umenia a jeho tvorivosti a veľkorysosti v iniciatíve výstavby nového kláštora.
Pod vplyvom osvietenstva mal Sauberer veľmi ústretový postoj v otázke pôsobenia premonštrátov z Jasova na stredných a vyšších školách, pri výchove a vzdelávaní uhorskej mládeže. Prepojenie jasovských premonštrátov s intelektuálnym prostredím Košickej univerzity (Universitas Cassoviensis) v rokoch 1773-1787 mala reflektovať pravdepodobne aj freska Alegórie štyroch fakúlt (teológia, právo, medicína, filozofia) na klenbe jasovskej knižnice. Knižnica s približne 1600 zväzkami kníh bola sústredená v miestnostiach na prízemí prelatúry kláštora a slúžila prioritne študijno-vedeckým a pedagogickým potrebám jasovských premonštrátov, pri vyučovaní a výchove ďalších klerikov, pastorácii a administratívno-právnej činnosti hodnoverného miesta.
Aj keď sa katalóg dodnes nezachoval, ostalo nám známe aspoň pomenovanie jasovskej kláštornej knižnice ako “Bibliotheca Jaszoviensis Canonicorum Regularium Sacri Canonici & Exempti Ordinis Praemonstratensis.“ V roku 1787 cisár Jozef II. (1780-1790) zrušil väčšinu reholí na území Habsburskej ríše, medzi nimi aj jasovský konvent. Hnuteľný majetok kláštora bol vydražený, výsada hodnoverného miesta zrušená, archív a najväčšie cennosti boli premiestnene do Budína. Podobný osud postihol aj knižný fond, z ktorého časť odovzdali Univerzitnej knižnici v Budíne a zvyšok preniesli do diecéznej knižnice v Jágri.
S potrebou vyštudovaných rehoľníkov-pedagógov sa pre premonštrátov stalo nutnosťou absolvovať teologické, pedagogické a univerzitné štúdiá (napr. v Budapešti, vo Viedni, v Innsbrucku), mnohokrát zavŕšené doktorátom z rôznych vedných odborov. Výchova rehoľných učiteľov a vedecko-výskumná činnosť v službách katolíckej Cirkvi sa v nasledujúcom období stali hlavnými úlohami jasovského kláštora. Novovymenovanému jasovskému prepoštovi Ondrejovi Zasiovi (1741-1816), ako niekdajšiemu profesorovi biblickej teológie a rektorovi univerzity v Budíne, záležalo aj na kultúrnom povznesení obnovenej prepozitúry.
Súčasnosť
Kláštor patrí Premonštrátskemu radu, teda rímsko-katolíckej cirkvi. Z časti ho obývajú mnísi, rozľahlé krídlo, v ktorom sa kedysi nachádzali klienti sociálneho ústavu, vyžaduje radikálnu rekonštrukciu. Z kláštora je vo vyhradenom čase verejnosti prístupný kostol sv. Jána Krstiteľa, a to formou vstupu so sprievodcom počas letnej turistickej sezóny. Návštevné dni sú v utorky až soboty od 10.00 do 14.00. Mimo letnej turistickej sezóny je možné prehliadku absolvovať po telefonickej dohode. V súčasnosti rád premonštrátov pracuje na možnosti rekonštrukcie priestorov historickej knižnice a jej sprístupnení. Táto je zatiaľ, žiaľ, verejnosti neprístupná.
Kláštor bol v roku 1970 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Premonštrátsky kláštor je najväčšou neskorobarokovou stavbou na Slovensku. Jeho história sa začala písať ešte v roku 1228. Sakrálny celok, ktorému dominuje Chrám sv. Jána Krstiteľa, patrí spolu s kláštornou záhradou k najcennejším pamiatkam historického a spiritualistického významu na Slovensku.
Otváracie hodiny:
- Počas sezóny: od 16. mája do 15. septembra, utorok - sobota od 10.00 hod.
- Mimo sezóny: od 01. októbra do 15. mája, po dohode.
Vstupné: Viac informácií nájdete v časti cenník služieb, vstupenky online a návštevný poriadok.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1234 | Prvá písomná zmienka o Jasovskom prepošstve |
| 1255 | Kráľ Belo IV. potvrdzuje výsady kláštora |
| 1436 | Kláštor opevnený ako hrad |
| 1685 | Kláštor vypálený vojskami Imricha Tököliho |
| 1745 | Príchod Ondreja Sauberera a výstavba kláštora v neskorobarokovom slohu |
| 1787 | Jozef II. zrušil kláštor |
| 1802 | František I. obnovil kláštor |
| 1950 | Mnísi museli opustiť kláštor |
| 1990 | Premonštráti sa vrátili do kláštora |
tags: #premonstratsky #klastor #jasov #kniznic