Požehnanie novokňaza: Význam, účinok a poslanie

Mať niečo zasvätené Bohu je darom pre spoločenstvo a jednotlivca. Odmenou za štedrosť, že zasvätili niečo, niekoho, vznešeným cieľom, hodnotám. Cirkev ako Božia ustanovizeň prikazuje mať v úcte posvätný čas: nedeľu, liturgický rok a jeho obdobia, posvätné miesta: kostol, zasvätené priestory ako kaplnky, domy nádeje (smútku).

Zasvätiť - konsekrovať - znamená vyhradiť čas, osobu, miesto len na službu Bohu a s tým súvisiacim činnostiam. Znesvätením sa myslí zneuctenie osoby, času, miesta na svetskej činnosti, alebo na páchanie hriechu. Znesvätenie nie je spravodlivé zamestnanie pre napríklad údržbu zariadení kostola. Často však veriaci človek minimálne svoju prácu chce darovať tomuto posvätnému miestu. Za čo treba byť len vďačný, lebo to nie je povinnosť.

Na to je aj svätená voda v kostole, či doma. Spoločná i súkromná modlitba, svätá omša, požehnanie kňaza, požehnanie od rodičov pre deti i navzájom samých seba. Posvätné môžu byť konsekrované veci alebo sväté - Božie sú prirodzenosťou sväté. Takým je telo človeka určené pre vzkriesenie - je Božie, preto ho pochovávame obradom. To je pohreb. Svedomie človeka je svätyňou pre Boha a človeka. Život človeka je posvätný. Preto ochrana nového človeka pri počatí, posvätný, lebo život je Boží, Bohu patrí, osobitne život človeka a to celý. Hriechom je aj usmrtiť nevyliečiteľné chorého starého človeka. Všetko posvätné od prirodzenosti je chránené Desatorom. Smutné udalosti v susednej krajine nás upozorňujú na potrebu mať v úcte posvätné veci, miesta, časy.

Každý novokňaz je znamením nádeje a Božej vernosti. Vysvätenie nového kňaza nie je len slávnostný míľnik. Je to hlboký moment v živote Cirkvi a spoločenstva veriacich. Novokňazské požehnanie zvyčajne udeľuje kňaz v závere svojej primičnej svätej omše, teda krátko po kňazskej vysviacke. Dnes sa táto možnosť neviaže na samotné požehnanie, ale na účasť na primičnej svätej omši novokňaza.

Na Slovensku, ale aj v iných krajinách je zvyk, že novokňazi neudeľujú osobitné požehnanie len v súvislosti s primičnou svätou omšou, ale i neskôr - zvyčajne celý prvý rok kňazského pôsobenia. Požehnanie sme si zvykli prijímať takmer automaticky. Keď prídete do kostola, všimnite si, ako ľudia prijímajú požehnanie. Mnohí urobia na sebe ani nie kríž, lež nejaké háky báky a už vôbec si neuvedomujú, čo znamená kňazské požehnanie. A čo tiež môžeme vidieť, že niektorí veriaci sa ponáhľajú z kostola až tak, že odchádzajú domov, či niekde inde skôr, než im kňaz udelí požehnanie. Iste môžu mať aj oprávnené dôvody, ale skôr teraz myslím na tých, ktorí sa v danej chvíli naozaj nemajú kde ponáhľať.

V prvom rade by sme mali rozumieť tomu, čo vlastne znamená výraz požehnanie. Týmto slovom, ktoré pôvodne nie je naše, najčastejšie prekladáme latinské slovo benedictio. Latinské benedicere doslova znamená dobrorečiť, teda nielen „vyprosovať dobro“, ale aj velebiť, oslavovať, vzdávať vďaky.

Slovo požehnávať vo význame, v akom bolo prebraté do slovenčiny, súvisí s nemeckým segnen a latinským signare. Znamená označiť niečo alebo niekoho nejakým znakom, obyčajne krížom, čo bol sprievodný znak udeľovania požehnania vo vzťahu k osobe alebo veci. Výraz benedictio je však širší a len v kontexte s hebrejským beraka sa ukáže jeho skutočný význam. Toto hebrejské slovo znamená dar, čím sa naznačuje obojstranný vzťah: darca a obdarovaný.

Podstata požehnania teda nespočíva v tom, že vyprosujeme dobro pre nejakú osobu alebo označujeme znakom kríža nejaký predmet, ale že vzdávame Bohu vďaku. Každé požehnanie je duchovnou skutočnosťou, ktorá v prvom rade vyjadruje dobrorečenie, zvelebovanie Boha, darcu všetkých dobrých darov, a zároveň je spojené s modlitbou, prosbou o jeho posilu, ochranu, dary potrebné pre nábožný život. Požehnanie je teda modlitbou, mostom medzi Bohom a človekom.

Je dôležité poznamenať, že „požehnanými“ sa nestávajú veci, ale ľudia. Prijímateľom duchovných darov, teda Božej milosti, je vždy len človek. Ak kňaz požehnáva ruženec, v skutočnosti vyprosuje požehnanie pre tých, ktorí sa ho modlia. Ak požehnáva auto, neznamená to, že by sa ono stalo „amuletom“, že by obsiahlo nejakú nadprirodzenú schopnosť, ale v modlitbe požehnania kňaz prosí za tých, ktorí auto používajú. Rovnako je nesprávne hovoriť o „požehnávaní domov“, pretože prijímateľom požehnania nie je stavba, ale rodina, ktorá v nej býva. V Benedikcionáli nájdeme obrad „Každoročné požehnanie rodín v ich domoch“.

Po prvé, ide o vyňatie veci z profánneho používania a jej „zasvätenie“ pre Boha. Napríklad požehnanie liturgického rúcha naznačuje, že tento odev sa bude používať len pri bohoslužbe a na nič iné. Požehnanie nejakého miesta, cintorína alebo parcely, na ktorej má byť postavený kostol, znamená, že na tomto mieste sa už nebude konať nič iné, len pochovávať telá ľudí alebo v chráme sláviť liturgia. Po druhé, požehnaním získali veci novú orientáciu, sprostredkovali nový pohľad na Boha, tvorcu všetkých vecí. Arcibiskup Ján Babjak v januári vo Vysokých Tatrách požehnal nové defibrilátory.

Účinok požehnaní pramení z modlitby cirkvi, avšak je sčasti závislý od osobnej nábožnosti vysluhovateľa. Nebál by som sa tu použiť aj analógiu so slovom „orodovanie“. Nemusíme ho používať len vo vzťahu k svätým, ale ku každému, kto vyprosuje Božie požehnanie. Prijímateľ požehnania musí byť rovnako duchovne disponovaný pre prijatie Božích darov. Obrazne by sme mohli povedať, že Boh nikomu nič nevnucuje nasilu. Ponúka a dáva tomu, kto je ochotný prijať. A áno, viera je veľmi potrebná.

Je veľmi dôležité uvedomiť si rozdiel medzi sviatosťami a požehnaniami. Sviatosti sú oficiálne úkony cirkvi, ktoré sprostredkujú Božiu milosť, Božie dary. Pôsobia samým ich vykonaním, vyslúžením, a to silou Ježiša Krista, lebo on ich ustanovil a on v nich pôsobí. Cirkev už dávno potvrdila, že účinok sviatostí nie je závislý od osobnej svätosti ich vysluhovateľa. Treba však zdôrazniť, že sviatosti je možné prijať len vo viere. Sväteniny, požehnania, len sprevádzajú prijímanie sviatostí a ich účinok je daný modlitbou cirkvi.

Čo sa týka pojmov, v Rímskom misáli nájdeme niekoľko dôležitých výrazov. Vysvätenie (lat. ordinatio) sa týka prijatia sviatosti posvätného stavu, a to tak u biskupa, kňaza, ako aj diakona. Zasvätenie (lat. consecratio) sa týka životného stavu trvalého panenstva (zasvätenie panien). Posvätenie (lat. dedicatio) používame v spojitosti s kostolom a oltárom. Požehnanie (lat. benedictio). Tento štvrtý pojem zároveň vyjadruje aj udeľovanie svätenín, preto hovoríme o požehnaní detí, manželov, chorých a podobne. Zároveň by sa týmto pojmom dalo vyjadriť aj prijatie ministérií, teda ustanovenie akolytov, lektorov a katechétov.

Rozlišujeme posvätenie a požehnanie kostola a oltára. Posvätenie vyjadruje trvalé zasvätenie. Požehnanie kostola a oltára zas poukazuje na dočasné, prechodné určenie na slávenie Eucharistie, napríklad ak na slávenie svätých omší slúži nejaký dočasný priestor alebo kostol menšieho významu, kaplnka.

Ak ide o veci, na prvom mieste by mali byť požehnávané tie, ktoré súvisia so sviatosťami. Mnohé sväteniny akoby boli doplnkom sviatostí, vidieť to v sprievodných obradoch ich vysluhovania. Napríklad krstu predchádza požehnanie krstnej vody, krstiteľnice, olejov katechumenov i krizmy. Vopred požehnaný olej sa používa aj pri vysluhovaní sviatosti birmovania, pomazania chorých, sviatosti posvätného stavu. Požehnania takto buď pripravujú na prijatie milosti, alebo uspôsobujú na spoluprácu s ňou.

Kňazi požehnávajú svojich veriacich v závere každej svätej omše. Na to sa možno trochu zabúda, lebo nám zovšednelo, vnímame ho ako súčasť záverečného obradu svätej omše. Ale v princípe je to silná prosba adresovaná Bohu, aby naplnil svojou milosťou tých, ktorí sa zišli na slávenie Eucharistie alebo inej liturgie. Okrem požehnaní, ktoré súvisia s vysluhovaním sviatostí, sú aj iné, ktoré sa tradične spájajú s istými sviatkami počas roka a vtedy sa aj udeľujú. Spomenuté požehnanie rodín v domácnostiach sa u nás koná v období Zjavenia Pána, v iných krajinách vo Veľkonočnom období, požehnanie hrdla na spomienku svätého Blažeja, sviec na Hromnice.

Cirkev pozná aj požehnanie budov, ktoré je spojené s ich postavením, napríklad požehnanie novej školy, nemocnice, úradu, pracovných prostriedkov, domu. Môžeme hovoriť o tom, že požehnanie domu vyjadruje prosbu o silu, zdravie a ďalšie Božie dary, ktoré sú potrebné pre pokojný a radostný život tých, ktorí v ňom bývajú.

Keďže požehnania (sväteniny) sú úradným pôsobením cirkvi, cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva. Teda každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Ak nie je prítomný klerik, môžu akolyti, lektori a iní laici na základe krstného kňazstva a s poverením ordinára predsedať tým sláveniam, ktoré sú zostavené pre nich a ktoré výslovne dovoľujú príslušné smernice.

Ak niekto predmet požehnaný pápežom alebo biskupom nábožne používa v deň slávnosti svätých Petra a Pavla, môže získať úplné odpustky. Pápež František udeľuje eucharistické požehnanie. Niekedy môžeme v kostoloch vidieť, že keď kňaz napríklad požehnáva vodu, veriaci sa pri tom prežehnajú. Takéto konanie by som nepovažoval za chybu, ale videl by som tu istú analógiu. Pri vyslovovaní mena Najsvätejšej Trojice, mena Ježiša Krista, Panny Márie alebo svätca, na ktorého počesť sa slávi omša, robíme pri liturgii úklon hlavy. Niektorí veriaci sa spontánne prežehnajú, keď kňaz požehnáva vodu alebo iné predmety a robí znak kríža.

Ak už neslúžia tomu, na čo boli určené, treba ich zničiť tak, aby nedošlo k ich zneucteniu. Ak sa dajú spáliť, treba ich spáliť, ak nie, tak uložiť do požehnanej zeme, napríklad na cintorín. Požehnanú alebo krstnú vodu vyliať na miesto, po ktorom sa nechodí.

Použitie požehnanej vody je symbolom očistenia a pripomenutím krstu. Súčasťou obradu exorcizmu je aj požehnanie vody a soli. Obsahom modlitby nad jedlom je predovšetkým vyjadrenie vďaky Bohu za dary, ktoré nám vo svojej štedrosti dal. Určite nemôžeme povedať, že cieľom modlitby je to, aby nám napríklad pokazené jedlo neuškodilo. Oslavu Boha a jeho chválu vyjadrujú aj požehnania ostatných vecí, ktoré človek prijíma.

Práve v tejto vašej otázke sa ukazuje to, čo som povedal na začiatku, že latinské slovo benedicere je širšie ako slovo požehnávať. Slovo „požehnať“ v jeho pôvodnom význame (z nemeckého segnen) znamená poznačiť osobu alebo vec znakom kríža, zasvätiť ju Bohu a pritom prosiť o Božiu priazeň (v germánskych a severských jazykoch nájdeme množstvo obmien tohto slova, napríklad: segnon v starej saštine, zegenen v holandčine, segnian v starej angličtine). Všetky tieto slová súvisia s latinským pojmom signum, čo znamená znamenie, znak, v slovesnom tvare signo, signare, ktoré vyjadruje označiť niečo nejakým znakom.

Latinský výraz „Benedictus (es,) Deus“ je vhodnejšie preložiť slovami „Si zvelebený, Bože“ alebo „Dobrorečíme ti, Bože“. Pojem „požehnaný Boh“ by mohol byť použitý, ale len vo význame, že on je blažený sám v sebe, je ten, kto vlastní všetky dary, duchovné i hmotné. Nie však v kontexte vďakyvzdávania (čo napokon znamená grécky pojem eucharistia) za prijaté dary. Preto aj mnohé iné slovenské texty správne prekladajú slovo benedictus pojmom (z)velebený.

Pre osobu, ktorá sa blíži k bránam smrti, existuje jedno špeciálne požehnanie, ktoré Cirkev rezervuje práve pre tento posvätný okamih. „Pomazanie (chorých) je obvykle zavŕšené udelením apoštolského požehnania, alebo, ako sa zvykne nazývať, posledného požehnania. S týmto požehnaním sa viažu plnomocné odpustky, no dajú sa prijať iba na smrteľnej posteli, teda udeľujú sa nunc pro tunc. Udeľuje ho zo svojej úradnej moci biskup a ním delegovaní kňazi (ktorí toto poverenie vo všeobecnosti dostávajú). Medzi podmienky potrebné pre jeho získanie patrí vzývať najsvätejšie meno Ježiš (aspoň mentálne), úkon odovzdanosti, ktorým zomierajúci vyjadrí svoju ochotu prijať všetko svoje utrpenie na odčinenie svojich hriechov a podriadi sa úplne Božej vôli. Apoštolskému požehnaniu obyčajne predchádza sviatosť zmierenia prijatá do takej miery, akej je zomierajúci schopný.

Kňazské požehnanie je svojou účinnosťou podobné sviatostiam v tom zmysle, že tak ako vo sviatostiach vykonávanie vonkajšieho obradu znamená a skutočne vytvára vnútornú milosť, tak vonkajší obrad alebo obrad požehnania udeľuje na dušu určité zvláštne, hoci pominuteľné, pomoci a milosti. Je teda obrovský rozdiel medzi obetnými úkonmi kňaza a úkonom požehnania. Povahou obety je, že obetovaný predmet by mal byť odteraz úplne odstránený z bežného používania.

Keď Cirkev požehná vec, neodníma ju z bežného používania ľudského života; ona ho len takpovediac preberá a okrem jeho prirodzených vlastností mu dáva pridanú čnosť nadprirodzeného charakteru, čím sa stáva pre človeka prostriedkom nebeskej milosti. Tak napríklad voda, ktorá bola požehnaná Cirkvou, pričom si zachováva všetku svoju prirodzenú čnosť očisťovania alebo utišovania smädu a podobne, dostáva týmto požehnaním novú a pridanú čnosť, takže keď ju ľudia používajú v duch viery, stáva sa pre nich prostriedkom milosti.

Sotva je v šírom svete niečo, čo by sa v tej či onej dobe nemohlo stať predmetom požehnania Cirkvi. Čokoľvek slúži potrebám človeka, môže byť aj predmetom požehnania. Všetky veci požehnané Cirkvou však možno rozdeliť zhruba pod dva okruhy. Niektoré veci, ktoré Cirkev požehnáva na čisto duchovný účel (ako napríklad svätená voda, posvätené oleje, ružence atď.), a keď už boli požehnané, už sa používajú výlučne ako prostriedok milosti.

Je tiež nesmierne množstvo vecí, ktoré Cirkev požehnáva s cieľom urobiť ich neškodnými, a nie urobiť z nich skutočné prostriedky milosti. Aby sme to pochopili, musíme mať na pamäti, že okolo nás je neviditeľný svet zložený z veľmi mocných bytostí, ktorých každý zámer a zámer smeruje úplne k zlu. Katolícke učenie o zlých duchoch a ich moci a vplyve vo svete môže byť nepopulárne; ľudia sa tomu môžu smiať a nazývať to hrubým prežitkom stredovekej dôverčivosti, ale to nič nemení na pravdivosti vecí.

Cirkev si je plne vedomá veľkej moci týchto padlých duchov pre zlo; je si vedomá nehynúcej nenávisti, s ktorou satan prenasleduje ľudstvo. Ale tiež vie, že „princ tohto sveta“ sa stretol v otvorenom boji a utrpel ťažkú porážku. Kríž Ježiša Krista je zbraň, ktorá porazila hrozného nepriateľa. V kríži má teda Cirkev zbraň, obrannú aj útočnú, ktorá jej umožňuje stretnúť sa s nepriateľom vo všetkých jeho podobách.

Teraz diabol často využíva prvky, ktoré slúžia potrebám človeka, aby mu ublížil. Keď máme na mysli tieto skutočnosti, ľahko porozumieme modlitbám a požehnaniam Cirkvi. Kedykoľvek niečo požehná, vždy začína exorcizmom - to znamená modlitbami proti zlým duchom, nariaďujúc im, aby sa vzdialili alebo prestali vykonávať akýkoľvek vplyv na predmety jej požehnania. Žiadne požehnanie sa nikdy neudeľuje bez znamenia kríža. Symbol kríža je všemocnou zbraňou v rukách Cirkvi. Je to znamenie, ktoré musí diablovi vždy pripomínať jeho úplnú porážku a následnú nemohúcnosť.

Nie je možné s väčšou krásou vyjadriť čnosť, ktorá spočíva v predmetoch, ktoré dostali požehnanie Cirkvi. Katolícka myseľ to ľahko pochopí. Preto dobrý katolík žiada o požehnanie Cirkvi pri každej možnej príležitosti. Nechce sa usadiť v novom dome, pokiaľ predtým nedostal kňazské požehnanie. Keď sa naskytne príležitosť, požiada kňaza, aby požehnal jedlo, ktoré prijíma. Polia, ktoré obrába, dobytok, ktorý mu slúži, to všetko sú vhodné predmety na požehnanie.

Týmto spôsobom katolícke kňazstvo so svojimi úžasnými a úplne božskými silami pokračuje v priebehu vekov v tom, čo Kristus robil počas svojho života na zemi. Kňazstvo je jediná veľká organizovaná moc, ktorá bola kedy vybudovaná v boji proti mocnostiam temnoty - proti „kniežatstvám a mocnostiam na výšinách“. Aby sa kňaz stretol s týmto hrozivým nepriateľom - ešte hrozivejším, pretože neviditeľný - je vybavený zbraňami ukutými v Božej zbrojnici. Pomocou nich dokáže neutralizovať každý vplyv a odvrátiť každý otvorený útok neúnavného nepriateľa ľudstva. Nepriateľ to dobre vie; odtiaľ jeho nenávisť ku kňazovi a jeho neúnavné úsilie ponižovať ho v mysliach ľudí. Preto tiež, kedykoľvek a kdekoľvek je napadnuté náboženstvo, prvá rana vždy padne na duchovenstvo.

Keď kňaz požehnáva, to ja požehnávam, hovorí Pán Ježiš. “Drahá dcéra, chcem ťa naučiť prijímať moje požehnanie s vrúcnosťou. Snaž sa pochopiť, že sa deje niečo veľkého, keď prijímaš požehnanie jedného z mojich kňazov. Požehnanie je prekypovaním mojej Božskej svätosti. Otvor svoju dušu, aby sa posvätila prostredníctvom môjho požehnania. Ono je nebeskou rosou pre dušu, skrze ktoré, všetko čo sa vykoná, môže byť plodné. Prostredníctvom moci požehnania som dal kňazovi moc otvárania pokladnice môjho Srdca a vylievať dážď milosti na duše. Keď kňaz požehnáva, ja požehnávam. Vtedy vychádza z môjho Srdca nesmierny prúd milosti do duše, aby ju celkom naplnil. Preto maj otvorené svoje srdce, aby si nestratila blahodárny účinok požehnania.

Pápež Pius XII. povedal istému kňazovi toto: “Keby si kňazi boli vedomí, aká moc je skrytá u nich požehnaniami, viac by žehnali. Milý syn môj, hovorím ti, ak sa k požehnaniu pozdvihne čo i len jediná kňazská ruka, aj keď žehná iba do vzduchu - na diaľku, že touto silou sa diabli rútia do priepasti. Áno, syn môj, keď takto niekoľkokrát udeluješ požehnanie proti zlým duchom, o koľko je ich potom menej v ovzduší. Ver mi, už som to kňazom zdôrazňoval viackrát, že kňazi musia viac žehnať, aby ľudstvo bolo oslobodené od diabla. Ver mi, že keby mi Boh doprial na tejto zemi už len jediný deň života, nechal by som kňazov žehnať, až by im ruky klesali, ochrnuli. Zachraňoval by som svet z moci diabla. Preto, syn môj, žehnaj ako často len môžeš.

Kňaz je vybraný človek z ľudí pre ľudí. Keď sa kňaz modlí za svojich farníkov je to účinná modlitba. Tak ako kedysi Mojžiš stál medzi Bohom a ľuďmi, tak aj dnes kňaz stojí medzi Bohom a ľuďmi. Kňaz je Božou slabosťou. Prečo? Lebo, keď sa kňaz modlí za svojich farníkov, Boh načúva jeho slovám a požehnáva ten ľud. Nebesia sa otvoria. Preto diabol pokúša kňazov, aby sa nemodlili, nekázali a ani nežehnali. Prosím Vás, modlite sa za kňazov, za všetkých kňazov. Nebojte sa ísť za nimi a pýtajte si od nich požehnanie. Buďte im oporou vo vašich farnostiach, to znamená, aby ste im podľa vašich možností a schopností pomáhali v ich pastoračných aktivitách.

Najväčšou charizmou a darom je láska. Ak by som lásky nemal, ničím by som nebol, hovorí apoštol Pavol. Každý deň prijímajme kňazské požehnanie s úctou a bázňou a vzývajme Ducha Svätého, aby napĺňal naše srdcia láskou a niesli sme v živote Jeho plody.

Rozdiely medzi požehnaniami, posväteniami a vysväteniami

Pre lepšie pochopenie významu požehnania novokňaza je dôležité rozlišovať medzi rôznymi pojmami, ktoré sa v Cirkvi používajú:

tags: #pri #pozehnani #novoknaza #je #mozne #ziskat