Asi každý z nás má predstavu o mieste a čase, v ktorých by sa mu - ani nie že žilo lepšie, ale cítil by sa v nich ako doma. Slová historičky Julie Itin by zrejme podpísalo nemálo z nás. Sú skrátka dekády, ktoré sú v obľube viac ako iné. A „zlaté dvadsiate“ patria k najžiadanejším. Nielenže boli najeuforickejšou dekádou 20. storočia.
V tomto kontexte ešte viac vyniká zvláštna osihotenosť tejto éry, ktorá žiari v obložení dvoch svetových vojen a štyridsiatich rokov komunizmu. Ale teraz zabudnime na to, čo prišlo potom, a skočme rovnými nohami do obdobia, keď sa svet radikálne a dynamicky menil: navonok i zvnútra. Paradoxne nástroje na to im do veľkej miery poskytla práve svetová vojna - vtedy ešte bez prívlastku prvá. Nielen v podobe drajvu, s ktorým chceli dobehnúť všetko, čo im vzala, ale aj radikálne novej techniky, ktorá bola počas nej vyvinutá. Práve dvadsiate roky boli obdobím, keď vo väčšine krajín získali ženy volebné právo i možnosť študovať na vysokej škole.
Jedinečná kniha o Európe krátko po druhej svetovej vojne zachytáva široké spektrum konfliktov, ktorými kontinent prešiel približne v rozmedzí rokov 1944 až 1949. Koniec vojny priniesol explóziu nového násilia naprieč celou Európou. Kniha Napriek všetkému povedať životu áno sú úplne prvé originálne prednášky Viktora Frankla, ktoré mal iba 11 mesiacov po oslobodení z koncentračného tábora. Tieto prednášky čiastočne obsahujú náznak niektorých myšlienok...
V prvých rokoch svojej existencie sa slovenský štát vo svete poznačenom vojnovým pustošením javil ako oáza mieru a hojnosti. Budovanie chodníkov a kanalizácie, stavebný ruch, veselé sprievody a plné tribúny oslavujúce Boha a národ. Idylický obraz však skrýval aj temné stránky.
Ale hneď na úvod si odbime najsmutnejší moment tejto témy. Dvadsiate roky síce obdivujeme pre očarujúcu estetiku vtedajšej módy či architektúry, no príbehy mnohých z tých, ktorí na našom území túto krásu tvorili či dávali do pohybu, sme nechali zmiznúť v prepadlisku dejín. Zmenila to až historička architektúry Henrieta Moravčíková, ktorá ho spätne skladala doslova detektívnym spôsobom. Presný dátum Weinwurmovej smrti je neznámy dodnes. Pravdepodobne sa v roku 1942 ako Žid pokúsil o útek z vojnovej Slovenskej republiky. A ten nedopadol dobre. Pamätníci tvrdia, že zomrel ešte ono leto.
V tomto kontexte je dôležité spomenúť aj ďalšie osudy ľudí, ktorých životy boli poznačené totalitnými režimami. Nacisti pripravili jeho rodičov o podstatnú časť najbližších, socialistický režim im znemožnil kontakty s jediným synom, ktorý sa po invázii vojsk Varšavskej zmluvy rozhodol emigrovať do Izraela. Domov sa mohol vrátiť až po Nežnej revolúcii v roku 1989.
Počas 2. svetovej vojny podporoval partizánov, pomáhal získavať potraviny aj šatstvo, s odovzdávaním informácií aj pri distribúcii letákov pre odboj. Rodine sa neskôr komunisti mstili. Jeho dcéra Danica sa preto počas Nežnej revolúcie naplno angažovala, aby režim padol.
Počas 2. svetovej vojny nosila so svojím psíkom chlieb a odkazy otcovi, bratovi a partizánom do bunkrov na Starej Myjave, kde vzniklo silné protifašistické hnutie a partizánsky odboj. S rodičmi a bratom sa nikdy o jej poslaní a odvahe počas vojny nebavili, brala to ako samozrejmosť.
Starí rodičia aj väčšia časť rodiny zahynula počas II. svetovej vojny, či v koncentračných táboroch. Mama Margita prežila pracovný tábor v Plaszowe, koncentračný tábor Auschwitz a aj pochod smrti do Bergen - Belsenu. Po vojne sa v Bratislave zoznámila s Lászlom Kleinom.
Matka bola počas vojny internovaná v koncentračnom tábore. Majetky Braunovej rodiny boli počas vojny arizované, ale po vojne dostali časť naspäť. Po návrate do Bratislavy mali rodičia problémy so zamestnaním pre ich kapitalistický pôvod. Juraj bol terčom antisemitských prejavov zo strany rovesníkov. V roku 1968 bol účastný na tábore židovskej mládeže v Dubrovníku, neskôr bol zato vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. V roku 1980 emigroval do USA.
Matka bola počas vojny internovaná v koncentračnom tábore. Svoje detstvo a mladosť prežila v Banskej Bystrici. Jej otec bol významný bankár, ktorý sa zúčastnil SNP a veľmi významne pomohol slovenskému majetku, zajatý a väznený v Mauthausene. V rokoch 1953 - 1956 bol väznený aj komunistickým režimom. Matku dohnal komunistický režim k samovražde.
Strasti holokaustu sa rodine bohužiaľ nevyhli. Otecka odviezli prvým transportom do Auschwitzu, kde ešte v tom istom roku zomrel. O pár mesiacov neskôr musela odísť mamička so štvorročnou Lýdiou do pracovného tábora v Novákoch. Lýdia sa tak dočkala konca vojny v relatívnom bezpečí, zatiaľ čo jej mamička putovala aj so svojimi rodičmi do Auschwitzu - rodičia tu zahynuli, ona prežila a vrátila sa domov za svojou dcérou. Roky odlúčenia ale narušili puto medzi matkou a Lýdiou a viedli k odcudzeniu, ktoré sa im už nikdy nepodarilo úplne prekonať.
K disentu ho v osemdesiatych rokoch priviedla kresťanská viera. Zaujímala ho duchovná literatúra, ktorú ale obmedzovala normalizačná cenzúra. Cirkvi totiž nesmeli skoro nič vydávať. Záleský takúto literatúru samizdatovo rozmnožoval a riskantne distribuoval, čím riskoval možno už nie svoj život, ale nevyhol sa krutým perzekúciám. Dňa 17 novembra 2024 sa stal jedným z laureátov Ceny pamäti národa.
Práve tu vystupovali v rokoch 1941-1943 deportovaní Židia z vlakov a pod dozorom žandárov sa vydávali pešo na cestu do neďalekého geta v Terezíne. Táto okolnosť dramaticky zasiahla do života Marty i celej jej rodiny.
Spojenci zatkli Červenou armádou. Prežil dva roky v sovietskom gulagu. Po vypuknutí vojny sa dostal do Anglicka. Pri jednom z cvičných letov prežil tzv. black-out - výpadok vedomia. Zo zdravotných dôvodov prestal lietať a stal sa dispečérom na letisku. V roku 1949 bol vyhodený z armády. Následne ho 4-krát vyhodili zo zamestnania. V roku 2005 vyšla na Slovensku jeho životopisná kniha. Imrich Gablech dosiahol hodnosť plukovníka a je držiteľom mnohých vyznamenaní a medailí. Zomrel 16. októbra 2016.
Takmer celý život Jána Paulinyho bol poznačený nepriazňou režimu, ústrkov a ponižovania si užil naozaj veľa aj keď bol naozaj schopný človek vo svojej oblasti, zootechnike, a mal aj manažérsky talent. Ten naplno uplatnil až po revolúcii, keď sa, už na dôchodku, stal starostom rodnej Dobrej Nivy.
Život Karola Dubovana je naplnený čistou láskou k Bohu. Tú doňho vložili rodičia a on ju celý svoj život šíril celým svojím bytím, manželstvom, prostredníctvom detí a spoločenstva. Kresťanské hodnoty sa nezhodovali s hodnotami totalitného systému minulého storočia. Spoločenská a politická situácia pokrivili mnoho charakterov a poznačili našu spoločnosť. Prežívanie náboženstva a žiť kresťanský život pod dohľadom štátnej moci bolo veľmi náročné. No našťastie sa našli aj takí, ktorí aj v tej ťažkej dobe dokázali nielen kresťanstvom žiť, ale šíriť ho aj medzi ďalších ľudí.
Zo židovskej rodiny pani Jolany Blau sa počas holokaustu zachránila len ona, jej matka a babička. Spolu s matkou prežili koncentračný tábor v Terezíne a po vojne začali nový život v Prahe.
Antisemitizmus po holokauste nezanikol, je tu aj dnes - #71 Ján Hlavinka
Súčasné aktivity a pripomienky
Organizácia Post Bellum sa aktívne venuje zachovávaniu spomienok a príbehov obetí totalitných režimov. Novou zástavkou aktuálnej výstavy združenia Post Bellum s názvom Po 2. svetovej vojne sú Topoľčany, kde bude inštalovaná až do 23. augusta na Námestí Milana Rastislava Štefánika (južná časť námestia, pred galériou).
20. mája budeme bežať, aby sa nezabudlo na osudy obetí holokaustu, politických väzňov, disidentov, vojnových veteránov a všetkých bojovníkov a bojovníčok za slobodu. Beh pre pamäť národa a Post Bellum sa začne pri Cyklomoste slobody, bežať môžu všetci. Viac informácií na www.behprepamatnaroda.sk.
Od roku 2020 v spolupráci s najčítanejším online médiom Aktuality.sk tvoríme podcast Príbehy 20. storočia. Vypočuť si v nich môžete príbehy pamätníkov z nášho archívu memoryofnations.sk. Nájdete ich na stránke Aktuality.sk a na Spotify.