Červený Kláštor, národná kultúrna pamiatka, patrí medzi najvýznamnejšie pamiatky svojho druhu na Slovensku. Reprezentuje jeden z mála zachovaných príkladov monastickej architektúry kartuziánskej a kamaldulskej rehole.
Vznik názvu Červený Kláštor
Vďaka polohe v obci Lechnica sa kláštor pôvodne volal Lechnický kláštor. Červený kláštor dostal svoje pomenovanie podľa červenej farby striech kláštorných objektov.
Krviprelievanie a založenie kláštora
História Červeného kláštora siaha do prvej polovice 14. storočia. Za vznikom kláštora stojí krviprelievanie. Po vymretí posledného Arpádovca na uhorskom kráľovskom tróne, Ondreja III., v roku 1301, nastali v krajine zložité, nestabilné pomery.
O korunu sa uchádzali dvaja vážni kandidáti - Karol Róbert z rodu Anjou a Václav z rodu Přemyslovcov. Dva silné šľachtické rody, Berzeviczyovci a Görgeyovci, po roku 1301 zaujali rozdielne pozície. Páni z Brezovice podporovali na uhorský trón Karola Róberta, zatiaľ čo páni z Hrhova jeho protikandidáta Václava, ktorý bol korunovaný za kráľa ako Ladislav V.
Napätie medzi oboma rodmi zvyšovali aj majetkové nezhody, zvlášť, keď sa pomery v krajine vyvíjali raz v prospech jedného, potom zasa druhého rodu. Napäté vzťahy medzi oboma rodmi prerastali do vzájomného napádania majetkov. Situácia sa vážne zdramatizovala v okamihu, keď Kokošov človek Hynam Lank zabil Fridricha, syna komesa Arnolda z rodiny Görgeyovcov.
Páni z Hrhova podali na magistra Kokoša žalobu. Zmierovací súd v Levoči v roku 1307 vydal rozsudok, na základe ktorého mal magister Kokoš povinnosť zaplatiť pokutu 200 hrivien, vykonať kajúcnickú púť do 4 miest, nechať odslúžiť 4000 zádušných omší za dušu zavraždeného a založiť, resp. podporiť 6 kláštorov.
Na založenie kláštora bol potrebný veľký priestor, na ktorom by sa rozprestierali všetky budovy. A tak v roku 1319 daroval Kokoš kartuziánom z Letanoviec (Lapis Refugii, dnešné Kláštorisko) svoju obec Lechnica s priľahlým chotárom. Spišská kapitula povolila založenie kláštora a kráľ Karol Róbert v roku 1320 potvrdil jej zakladaciu listinu.
Založenie kláštora pustovníckej rehole kartuziánov potvrdila Spišská kapitula v roku 1319. V roku 1320 dal na jeho postavenie súhlas Karol I. Róbert z Anjou. Červený Kláštor sa oficiálne nazýval Lechnický kláštor, pretože vznikol v katastrálnom území Lechnica.
Výstavba kláštora sa začala po roku 1330. Kartuziáni v Červenom Kláštore začali v prvej etape provizórnou stavbou. Vznikol drevený objekt, ktorý postupne prestavali na kláštor z kameňa a tehly. Už v prvej polovici 14. storočia kartuziáni postavili samostatné domčeky pre pátrov, so záhradkami.
V roku 1360 sa začalo so stavbou najvýznamnejšieho kláštorného objektu, kostola. Práce prebiehali v súlade s verne stanovenými pravidlami, pretože rehoľa mala vypracovaný vlastný typ kostolnej stavby - bez veže a postranných lodí. Zasvätenie kostola i samotného miesta svätému Antonovi Pustovníkovi nebolo náhodné. Kartuziáni si ho vybrali za patróna ako vzor kontemplatívnosti, teda rozjímania.
Kostol bol napojený na malú krížovú chodbu a zároveň na veľkú krížovú chodbu, ktorá spájala obytné domy - pustovne pátrov. Na prelome 15. a 16. storočia prebiehala renovácia kláštora, predovšetkým objektov konventu i kapitulnej siene. Zo severnej strany pristavili nové vstupné nádvorie do areálu kláštora s veľkým hospodárskym objektom (maštale, sýpky). Pri východnom múre sa nachádzal hospic a nemocnica.
Pustovne boli postavené po obvode vnútorného nádvoria kláštora. V roku 1351 sa kláštor organizačne osamostatnil od materského kláštora v Letanovciach a postupne sa stal dôležitým cirkevným strediskom na uhorsko-poľskej hranici. Darmi a kúpami získal rozsiahle pozemky a dostal dôležité výsady, ku ktorým patrili aj právo rybolovu na Dunajci, právo mlyna, právo varenia piva a právo vykonávania miestnej súdnej právomoci.
Navyše v roku 1472 získala Lechnická kartúza majetok od Jána Felkesa a Ladislava Szatmaka a to 10 viníc v oblasti Tokaja. Uhorský kráľ Matej Korvín daroval každoročne kláštoru 18 florénov (stredoveké zlaté mince). V roku 1494 Vladislav II., uhorský kráľ, oslobodil kartúzu od poplatkov a mýta pri prevoze vína do susedného Poľska. V roku 1501 rozhodol kráľ Vladislav II., že mnísi budú každoročne dostávať tri krúžky bieleho súkna, dve tony rýb a tonu oleja z výnosu košického tridsiatku. Poľský kráľ Žigmund Starý potvrdil v roku 1518 privilégia vydané jeho predchodcami kartuziánom v Lechnici.
Kartuziáni patrili k najprísnejším reholiam s asketickým spôsobom života. Kláštor v prvej polovici 15. storočia dobili hustiské vojská. Po opustení kláštora mníchmi, začal upadať. Neskôr mal svetských majiteľov, jedným z nich bol Štefan Thököly. V roku 1625 sa stal jeho majiteľom Pavol Rákoczi. Späť do cirkevných rúk sa dostal kláštor až v 18. storočí. Majiteľom sa stal nitriansky biskup Ladislav Matiašovský. Ten v roku 1705 v testamente odkázal kláštor benediktínskej reholi - kamaldulom.
Husitské vpády a úpadok
V 15. storočí bol rozkvet kláštora prerušený vpádom husitských vojsk z Čiech. Stal sa terčom spanilých jázd pod vedením Jána Pardusa z Hrádku a Fridricha zo Strážnice. Najťažšie chvíle v kláštornom spoločenstve nastali počas prvého husitského vpádu v roku 1431, keď uniesli priora kláštora, vypálili a vydrancovali jeho priestory. Pri druhom vpáde v roku 1433 bol kláštor znovu vyplienený.
Ani po husitských vpádoch nenastali pokojné časy, aby sa kláštor mohol pozviechať. Príčinou boli bratrícke vojská, ktoré v rokoch 1447 - 1448 nielenže napadli obe spišské kartúzy, ale sa tu aj usadili a vybudovali si poľné pevnosti. Rozhárané pomery v krajine, začiatok reformácie, dvojvládie a boje o trón medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským viedli k výbuchom náboženskej neznášanlivosti.
Rozvratom v krajine trpeli obe spišské kartúzy. Začali strácať majetky a stali sa cieľom prepadov. Postupne mnísi kláštor opúšťali a odchádzali do pokojnejšieho Poľska, Rakúska a na Moravu.
Svetskí vlastníci a príchod kamaldulov
Po odchode kartuziánskych mníchov z Lechnického kláštora stratil objekt charakter duchovného príbytku. Od roku 1563 prevzal správu jeho nehnuteľnosti spišský prepošt Juraj Bornemisza. Od roku 1569 celý majetok prešiel do rúk svetských vlastníkov. Najskôr to boli Magócziovci, po nich Štefan Tököli a Juraj Horváth. Po jeho smrti v roku 1625 získal majetok Pavol Rákoczy.
Gróf Pavol Rákoczy podporoval obnovu kláštora z osobných dôvodov, pretože sa s rodinou v kláštore zdržiaval dlhšie ako jeho bývalí majitelia. Vo vlastníctve tejto významnej šľachtickej rodiny bol do roku 1699, kedy ho Alžbeta Rákoczyová predala za 30 tisíc nitrianskemu biskupovi Ladislavovi Maťašovskému. Maťašovský odkázal v roku 1704 vo svojom závete kláštor kamaldulom, ktorý sídlili v Nitre.
Kláštor premenovali na „Kláštor pustovníkov hory Troch korún“. Objekt dali barokovo zrenovovať. Kamalduli sa zaoberali poľnohospodárstvom, záhradkárstvom, rybolovom a liečiteľstvom. Najznámejší z nich mních Cyprián sa významne zapísal do našich dejín. Postupne rád prestaval hospodárske budovy a v roku 1747 opravili kostol.
Začiatkom 18. storočia prišli kamalduli na Zamagurie a sústredili pozornosť na rekonštrukciu. Zaslúžili sa o renováciu celého areálu kláštora, ktorý postupne opravili v súlade s potrebami rehole. Niektoré objekty prestavali v barokovom štýle, niektoré dobudovali a tak v polovici 18. storočia dosiahol kláštor novú podobu. V roku 1747 vysvätili opravený a nanovo vymaľovaný jednoloďový gotický Kostol sv. Antona Pustovníka s novým mobiliárom. Podľa tradície kartuziánov, kostol nemal vežu. Tú pristavili v roku 1750. Na veži vo výklenku umiestnili pieskovcovú plastiku Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorá v súčasnosti zdobí malú krížovú chodbu.
V rámci klauzúry prebudovali mníšske domčeky. Z pôvodných 13 pustovní ostalo zachovaných 10. V roku 1754 obnovili vstupné krídlo kláštorného dvora a postavili druhé, vonkajšie hospodárske nádvorie. Oproti novej západnej vstupnej bráne na I. nádvorí v kopci zvanom „Uhliská“ vymurovali kamennú kaplnku (dnes sú z nej len ruiny) pre okoloidúcich pocestných. Vzorne sa starali o kláštornú záhradu hraničiacu s brehmi Dunajca. Zo záhrady sa neskôr stal park, v ktorom neskôr obyvatelia vysádzali lipy. Lechnická farnosť dala vedľa kláštornej záhrady postaviť súsošie Najsvätejšej Trojice s dodnes dobre viditeľným nápisom 1768. V súčasnosti je originál uložený v kostole s.
V hospodárskej tradícii nadviazali kamaldulskí mnísi na svojich predchodcov. Už roku 1718 sa im podarilo obnoviť sklárne v Lesnici. Sklárske dielne patriace kláštoru boli v Richvalde (Veľká Lesná) a v Reľove. Mimo múrov kláštora sa nachádzali aj polia s obilím a strukovinami. Mnísi mali právo rybolovu na Dunajci, právo vyberať clo. Prevádzkovali mlyn. Na nádvoriach kláštora existovala aj vozovňa, stajne pre dobytok a sklad sladu.
Zásluhou kamaldulov sa Červený kláštor stal významným strediskom najmä prostredníctvom diel dvoch výrazných osobností: pátra Romualda Hadbavného (a jeho preklad Písma svätého - Kamaldulská biblia) a frátra Cypriána (tvorca tzv.
Fráter Cyprián vlastným menom Franz Ignatz Jäschke bol všestranne vzdelaný muž. Narodil sa v roku 1724 v dnešnom Poľsku. Zaoberal sa medicínou, botanikou, farmáciou, alchýmiou. Do Červeného Kláštora prišiel v roku 1756 ako skúsený liečiteľ, lekárnik a botanik. Jeho celoživotným dielom bol Herbár z roku 1766. Je raritou a vzácnym dielom. Obsahuje 283 exemplárov. Pri každom sú uvedené názvy v latinčine, nemčine, gréčtine, poľštine a slovenčine. Kópia Herbára frátra Cypriána z 1. polovice 18. storočia je jedným z najvýznamnejších exponátov v kláštornom múzeu.
Legenda o lietajucom Cyprianovi
Povesť o lietajúcom Cypriánovi
Fráter Cyprián pri zbieraní liečivých bylín v krásnej pieninskej prírode pozoroval orla. Veľmi mu závidel, a preto sa rozhodol skonštruovať lietajúci stroj, aby aj on mohol lietať ako on. Po zostrojení klzáka vzlietol a letel tak vysoko, že anjel zazrel jeho zrkadlový obraz na dne plesa Morskie oko v poľských Tatrách a zrazil ho bleskom.
Vznik Červeného Kláštora je spojený s násilnou smrťou prepošta križovníkov v Chmeľove. Zabil ho magister Kokoš. Za trest a vykúpenie tohto zločinu mal založiť 6 kláštorov. Podarilo sa mu založiť len dva. Jeden z nich v údolí sv. Jána.
Zrušenie kláštora a nové využitie
Po svojom nástupe na tron sa cisár Jozef II., syn Márie Terézie, v rámci svojich reforiem rozhodol zrušiť mnohé kláštory, medzi nimi i Červený kláštor. Cisárskym dekrétom, ktorý v Červenom kláštore prečítali 24. apríla 1782, bolo nariadené mníchom opustiť kláštor do 24. septembra.
V roku 1820 daroval cisár František I. kláštor a k nemu prináležiace pozemky a majetky novovzniknutému gréckokatolíckemu biskupstvu so sídlom v Prešove ako súčasť základiny na jeho hmotné a finančné zabezpečenie.
Múzeum Červený Kláštor
Múzeum Červený Kláštor vás očarí svojou atmosférou, bohatou históriou a krásnym prostredím Pieninského národného parku. Ide o gotický kartuziánsky kláštor, avšak jeho história je spätá aj s rádom kamaldulov. V 18. storočí tu pôsobil fráter Cyprián, liečiteľ a bylinkár, správca tunajšej lekárne, jednej z najstarších v Európe.
V malebnom prostredí Pieninského národného parku, na severo-západ od ružbašských kúpeľov, sa nachádza kartuziánsky kláštor, ktorý dostal pomenovanie vďaka svojej červenej streche. Od roku 1970 je národnou kultúrnou pamiatkou. Uvidíte tu ako žili kedysi mnísi, dobové oblečenie a pozrieť si môžete aj Herbár, vzácne dielo viazané v tmavej koži. Vo východnom krídle kláštora sa v refektári zachovali gotické nástenné maľby. Steny refektára sú zdobené ornamentálnymi vzormi a výjavmi z pašiového cyklu. V podjazde, ktorý spája vnútorný dvor s vonkajším, je zachovaná terakotová gotická krížová klenba. Kláštor je prepojený s gotickým kostolom sv. Antona.
Múzeum Červený Kláštor sídli v objekte kláštora. Múzeum bolo zriadené a otvorené v roku 1966 ako vysunutá expozícia Východoslovenského múzea Košice, neskôr bolo vysunutou expozíciou Ľubovnianskeho múzea. Od roku 2010 pôsobí ako samostatné múzeum v pôsobnosti Pamiatkového úradu SR. Po ukončení reštaurátorských prác v Kostole sv. Antona bolo múzeum opäť sprístupnené verejnosti v roku 2007.
V Červenom Kláštore bola zriadená lekáreň, ktorá patrí k jednej z najstarších v strednej Európe a jej správcom bol v rokoch 1756 - 1775 Cyprián. Pred vchodom do kláštora sa nachádza park s 19 starými vzácnymi lipami.
Ústrednou stavbou kláštora je zachovaný gotický Kostol sv. Antona. Z pôvodného stredovekého objektu sa zachovala južná časť, západné krídlo a mladšie východné krídlo s refektárom. Refektár je najcennejší umelecko-architektonický interiér kláštornej budovy. Miestnosť zaujme svojou vzácnou nástennou výzdobou. Ďalej sa tu nachádza hodinová veža a hospodárske budovy. Na nádvorí stálo 10 pustovní, tzv. domčekov so záhradami, ktoré sa čiastočne zachovali. Tiež sa tu nachádza studňa a slnečné hodiny.
Vnútorný dvor bol opevnený kamenným múrom, ku ktorému pristavali mlyn a samostatnú obytnú budovu, kde liečili chorých. Interiér kostola sv. Antona Pustovníka je zdobený bohatou štukovou výzdobou a maľovkami od talianskych majstrov.
Červený Kláštor je východiskovým bodom pre množstvo turistických trás do Pienin. Nenáročná prechádzka pre rodiny s deťmi a seniorov vedie popri Dunajci. Nasledujte červenú turistickú značku. V Červenom Kláštore sa napojíte na červenú turistickú značku popri Dunajci až po ústie Lesnického potoka. Odtiaľ modrou turistickou značkou do osady Lesnica, kde sa napojíte na zelenú trasu. Tá vás prevedie okolo Haligovských skál do obce Haligovce. Ďalší nenáročný okruh. Začnete červenou turistickou značkou popri Dunajci až po Lesnicu. Ďalej pokračujete po modrej značke až do sedla Cerla. Odtiaľto budete mať krásne výhľady na Tri Koruny.
Prehľad vlastníkov a správcov Červeného Kláštora
| Obdobie | Vlastník/Správca |
|---|---|
| 1320-1563 | Kartuziánski mnísi |
| 1563-1569 | Spišský prepošt Juraj Bornemisza |
| 1569-1699 | Svetskí vlastníci (Magócziovci, Štefan Tököli, Juraj Horváth, Pavol Rákoczy) |
| 1699-1704 | Nitriansky biskup Ladislav Maťašovský |
| 1704-1782 | Kamaldulskí mnísi |
| 1820 | Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove |
Červený Kláštor sa nachádza kúsok od obce Červený Kláštor, takmer pri hraniciach s Poľskom. Za obcou Červený Kláštor sa hneď za zákrutou nachádza kláštor. Kúpele Vyšné Ružbachy sú od Múzea Červený Kláštor vzdialené asi 34 km.
V Červenom Kláštore sa koná množstvo podujatí pre deti aj dospelých. Ide o rôzne koncerty, výstavy, divadlo pre deti, ale aj zábavno-náučné programy. Počas roka je možné si tu zorganizovať aj sobáš.
Múzeum sa venuje životu mníšskych rádov, ktorý obývali areál kláštora. Komentovaná prehliadka trvá cca 30 min. Expozíciu je možné si pozrieť aj samostatne. V lete sa konajú na nádvorí sokoliarske predstavenia. Zrekonštruovaná je jedna mníšska cela, kde je možné vidieť ako vyzeral život mnícha, ako spal, aké oblečenie nosil a ako pracoval. Sprístupnený je tiež kláštorný kostol so vzácnymi freskami. Do expozície sú zakomponované aj artefakty, ktoré boli použité pri natáčaní filmu o mníchovi Cypriánovi ako napr. rogalo.
Červený Kláštor, majestátne sa týčiaci na brehu Dunajca v obklopení Pieninského národného parku, je miestom s bohatou históriou a neopakovateľnou atmosférou. Obrovským lákadlom je predovšetkým unikátny kláštor, jeden z mála zachovaných príkladov monastickej architektúry kartuziánskej a kamaldulskej rehole.