Pýcha je nezriadená túžba vyzdvihovať svoje vlastnosti nad vlastnosti iných ľudí. Moralisti zaraďujú pýchu na prvé miesto siedmich hlavných hriechov. Jedným zo základných rysov biblického učenia je pozornosť venovaná pýche a jej protikladu, pokore. V iných náboženských, či etických systémoch nič podobného nenachádzame.
S pýchou súvisí aj "odsúdenie diablovo" (1Tim 3, 6). Pýcha je satanova zhubnosť a ničí ľudí. Preto ho celý Starý zákon odsudzuje, predovšetkým v žalmoch a múdroslovnej literatúre. V knihe Prísloví 8, 13 čítame, že Božej múdrosti je odporná povýšenosť a nestudnosť. Oboje sa prejavuje v pýche Moábu (Iz 16,6), Júdska (Jer 13, 19) a Izraela (Oz 5, 5), ktorú odmietajú menovite proroci.
Známa "pýcha, ktorá predchádza pád" (domýšľavosť) (Prís 16, 18) je hodná zavrhnutia a namiesto nej sa dáva prednosť poníženému duchu (Prís 16, 19). Zpupnosť (gobah) sa objavuje ako koreň ateizmu v Ž 10, 4 a spôsobila rovnako Nabuchodonozorov pád (Dan 4,30.37).
Pýcha v Novom Zákone
Kresťanská etika sa vedome dištancovala od gréckeho myslenia v prospech Starého zákona. Pokora je považovaná za najväčšiu čnosť, lebo Kristus o sebe povedal: "Som tichý a pokorný srdcom" (Mt 11, 29). Napokon pýcha našla svoje miesto na zozname zlých vecí, ktoré vyvierajú z vnútra človeka (Mk 7, 22). V Márinom Magnifikate (Lk 1, 51) počujeme, že Pán poníži tých, čo pyšne zmýšľajú a povýši tých, čo sú ponížení.
Jakub vo svojom liste v 4, 6 ako aj Peter v prvom liste 5, 5 citujú z knihy Prísloví 3,34, aby vynikol kontrast medzi pokornými, v ktorých má Boh zaľúbenie a pyšnými, ktorých Boh odmieta. Apoštol Pavol zaraďuje vo svojom pojednaní o skazenej pohanskej spoločnosti v liste Rimanom 1, 30 namyslených a chválenkárov do skupiny pyšných hriešnikov; podobne hovorí aj v druhom liste Timotejovi 3, 2.
Vychvaľovanie sa a chvastanie označuje za zlé aj Jakub vo svojom liste 4, 16 ako aj Ján v prvom liste 2, 16. Apoštol Pavol videl pýchu ("vychvaľovanie sa" znalosťou Zákona a skutky spravodlivosti) ako charakteristický rys judaizmu a najvlastnejší skutok nevery Židov.
Písal, že Evanjelium vylučuje pýchu (Rim 3, 27), lebo učí, že všetci ľudia sú hriešni, preto nemôžu dosiahnuť spravodlivosť vlastnými silami- to musí človek hľadať u Krista a prijímať ju ako dar skrz vieru v neho. Evanjeliové posolstvo o spravodlivosti skrz Krista vylučuje prístup k Bohu založený na vlastnej spravodlivosti; preto sa táto zvesť stala pre pyšných Židov kameňom úrazu (Rim 9, 30-10, 4).
Túto skutočnosť tiež názorne objasňuje rozhovor Ježiša s Nikodémom. Členovia veľrady boli plní pýchy a nenávisti; uznávali len veľkosť Jeruzalema, svoje vyvolenie a pohŕdali s Galilejcami. Pyšná nenávisť ich zaslepila a priviedla ich k falošnému tvrdeniu, že žiadny uznaný prorok nepochádzal z Galileje, hoci odtiaľ pochádzali proroci Ozeáš, Nahum a Jonáš.
Ľudia farizejského typu sú domýšľaví. Taký človek hlúpo zabúda na to, že nemá nič sám od seba, ale že len spravuje jemu zverené Božie dary ducha a tela. Najbláznivejšia je domýšľavosť náboženská, pretože zbožnosť nie je vo svojej podstate vyvyšovaním sa človeka k Bohu, ale znižovaním sa Boha k človekovi: "Bezo mňa nemôžete nič urobiť!" (Jn 15, 5).
Velikášstvo je v podstate tiež pýcha, ako aj ctižiadostivosť zvlášť u predstavených, či v Cirkvi alebo v laickom živote. Kristus vždy napomínal svojich učeníkov ku skromnosti a opravdivej pokore, napr. v napomenutí o poriadku sedenia pri svadobnom stole (Lk 14, 7-11).
Alebo keď zdôrazňuje poníženosť : "Kto sa ponižuje, bude povýšený" (Mt 23, 12). Toto vidíme aj Kristovej kritike "okázalosti vonkajšej zbožnosti farizejských remienkov, ako celého radu iných zvyklostí, aby sa ukázali akí sú pobožní. Týmto Kristus odmietol aj cirkevnú márnivosť a okázalosť vonkajších ozdôb a titulov. Už v prvotnej Cirkvi svätý Ján apoštol potieral ješitnosť a chtivosť moci (3 Jn 9-10). Aj my sme povinní potierať tieto sklony v sebe.
Veľmi častým a nebezpečným prejavom skrytej pýchy je zapretie pravdy. Sväté písmo uvádza prípad pádu apoštola Petra. To všetci vedeli, že sa mu dostalo zvláštnej výsady od Krista, preto jeho zapretie pred slúžkou má ráz trápnej, neuveriteľnej zbabelosti, zapieral v situácii, ktorá nebola nebezpečná a k tomu ešte predstieral nevedomosť.
Pýcha sa prejavuje aj v klebetách a v urážlivých označenia ako to urobil Peter, keď označil Krista "toho človeka" (Mk 14, 71). Tento prípad je veľmi častý aj u nás veriacich. Dôvera je základom zbožnosti, lenže nie sebadôvera, ale dôvera v Boha. Sebadôvera vedie k pýche (Mt 26, 35): Typickým príkladom je jeho výrok: "Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa." Evanjelista ešte dodáva, podobne hovorili aj ostatní učeníci.
Toto zvlášť dobre vtedy pochopíme, keď si prečítame v tejto hlave (26) verše 33 a 34 : Peter mu povedal: "Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem" a hoci ho Ježiš upozornil, keď mu povedal: "Veru, hovorím ti: Tejto noci skôr, ako kohút dva razy zaspieva, tri razy ma zaprieš."" Lenže tieto udalosti sa často opakujú aj v našom živote.
Pyšná ctižiadostivosť a sebectvo sú prekážkou spásy. Rozhodne a jasne ukazuje Pán Ježiš na príčiny, ktoré spôsobili, že Židia neverili v Krista, hoci dostali toľko jasných svedectiev (Boh Otec, Ján Krstiteľ, zázraky, Písmo). Vedúcim kruhom synagógy nechýbali vedecké znalosti Písma a náboženská výchova; to však nestačilo ku spáse, keď bola ich vôľa skazená pýchou a sebectvom. Tu je na mieste otázka pre každého jedného z nás: Držím na tituly, vyznamenania a ľudské pocty?
Koľko dobrých ľudí sa už dalo odradiť od správnych a úprimných slov a činov len preto, aby si neohrozili vyhliadky na pocty a uznania! Platí o mne slovo Pána: "Oslavy od ľudí neprijímam"! Tento novozákonný pohľad na pýchu hlboko ovplyvnil rannokresťanskú ako aj stredovekú etiku; sv.Augustín ako aj sv.Tomáš Akvinský považovali pýchu za najväčší hriech.
Dobro a zlo v úkonoch vôle
Podľa Tomáša Akvinského, pýcha prekračuje rozumovú mieru a potom platí o každom priestupku, že je zlý, ale niekedy dobrý. Tu je potrebné konštatovať, že dobro a zlo sú samé o sebe odlišné úkony vôle, lebo dobro a zlo samé o sebe patria k vôle, ako správne a nesprávne užívanie rozumu.
Preto hovoríme, že vôľa dobrá a zlá a sú odlišné podľa druhu. Táto odlišnosť dobra a zla sú úkony podľa predmetu. Odlišnosť druhu v úkonoch je podľa predmetov. Preto dobro a zlo v úkonoch vôle sa vlastne berie podľa predmetov. Musíme teda povedať, že vôľa nemusí byť vždy merítkom, či ide o pravé dobro alebo či o zdanlivé dobro, ktoré síce má určitý ráz dobra, ale nie vhodného voči požiadavke.
A preto úkon (čin) vôle nie je vždy dobrý, ale niekedy je aj špatný (zlý). Úkon (čin) vôle môže byť aj posledným cieľom človeka podľa nejakého spôsobu, predsa takýto úkon vôle, nie je úkonom vôle ako bolo vyššie povedané. Ďalej je potrebné povedať, že dobro sa cez rozum predstavuje vôli ako jej predmet; pokiaľ patrí do kompetencie rozumu, patrí k rodu mravov a spôsobuje mravnú dobrotu v úlohe vôle.
Počiatok dobroty a špatnosti ľudských úkonov je z úkonov (činov) vôle. A preto dobrota a špatnosť vôle sa berú podľa niečoho iného. Dobrota vôle závisí na tom, čo samé o sebe spôsobuje dobrotu v úkone, totiž na predmete ale nie na okolnostiach, ktoré sú nejakými výsledkami úkonu. Cieľ je predmetom vôle, nie však iných síl. Preto čo do úkonu vôle, nelíši sa dobrota, ktorá je z predmetu od dobroty, ktorá je cieľom, tak ako pri úkonoch iných síl.
To či človek robí dobre závisí od jeho vôle, ale chcieť robiť niečo, keď sa robiť nemá, neznamená chcieť dobro. Ináč povedané, že sa vzťahuje k úkonu chceného. A tak je nemožné, aby niekto chcel dobro, keď ho nechce urobiť, pretože chcieť dobro urobiť môže človek vždy. Je potrebné povedať, že dobrota vôle závisí na predmete. Predmet je však vôli predkladaný rozumom. Lebo dobro sa rozumie ako predmet vôle a je jej úmerný.
Zmyslové dobro, predstavované nie je úmerné vôli, ale zmyslovej žiadostivosti, lebo vôľa môže smerovať k zmyslovej žiadostivosti, alebo k všeobecnému dobru, ktoré vníma zmyslová schopnosť. Ľudská dobrota závisí predovšetkým na večnom zákone, než na ľudskom rozume, kde nestačí ľudský rozum je potrebné obrátiť sa k večnému rozumu, t.j.
Je potrebné zvážiť, že tu hrá úmysel predchádzajúci úkon a taktiež aj úmysel sprevádzajúci. Predchádzajúci pôsobí na vôľu, napr. niekto sa chce postiť, ale záleží na tom či to chce robiť ako kajúci čin, teda chce sa postiť z lásky k Bohu alebo z dôvodov pestovania telesnej línie postavy. V takom prípade má čin ráz dobra. Ak sa sleduje čin potom už sprevádzajúci čin nemení význam charakteru dobra, pokiaľ sa to deje s nasledujúcim úmyslom.
Pýcha je nezriadená túžba vyzdvihovať svoje vlastnosti nad vlastnosti iných ľudí. Prototypom pyšných ľudí boli pokrytci a farizeji, o ktorých Ježiš Kristus povedal: "Kto sa povyšuje, bude ponížený" (Lk 18, 14). Najhlbším vyjadrením tejto nečnosti je podobenstvo o pyšnom farizejovi a kajajúcom sa mýtnikovi (Lk 18, 9-14).
Jej pridružené hriechy sú : predsudky, čiže preceňovanie vlastných síl; chorobná ambícia, čiže snaha získať neprimerané hodnosti; márnomyseľnosť, čiže túžba po vonkajších tituloch a hodnostiach; chvastúňstvo; pretvárka čiže predstieranie čností, ktoré človek nemá.
So svätým Tomášom Akvinským môžeme povedať, že pýcha sa poprvýkrát prejavila vo chvíli, keď sa Lucifer v pyšnej nezávislosti na Bohu pokúsil vyvýšiť svoj trón (Iz 14, 12-14). Satan spadlý z neba (Lk 10, 18) vložil Adamovi a Eve do srdca túžbu byť ako Boh (Gn 3, 5). Od tej doby je ľudská prirodzenosť infikovaná pýchou (Rim 1, 21-23).
Lucifer od Gustava Dorého
Ak je pre iné hriechy nádej na odpustenie, pre pýchu odpustenie nie je. Pýcha vyvoláva Boží hnev (Prís 16, 5; Jer 50, 31; Am 6, 8), ktorého následkom je smrť (Ž 119, 21; Am 6, 8; Mal 4, 1). Pýcha bola príčinou pomätenia jazykov (Gn 11, 1-9) a Božích súdov (Iz 16, 6n; Jer 48, 29; Ez 16, 49; Za 9, 6; Ž 31, 24; Prís 15, 25; Iz 2, 12.17).
Pyšní sú úhlavnými nepriateľmi zbožných (Ž 36, 12; 86, 14; 119, 51.69.85; 140, 6). Za pýchou prichádza zahanbenie (Prís 11, 2; 16, 18; 29, 23); pýchou spôsobuje človek svár (roztŕžky) (Prís 13, 10). Bláznivý, nešľachetný a pyšný sú pre starozákonnú zbožnosť rovnaké pojmy (Ž 73).
Adam a Eva
Stvorenie človeka v záhrade Eden, bolo prejavom Božej lásky a múdrosti. Stvorený materiálny svet mal byť spravovaný bytosťami, ktoré vznikli z prachu zeme zmiešaného s dychom Stvoriteľa. (Gn 2,7) Spôsob, akým bol stvorený, umožňoval človeku starať sa o svet a zároveň mať spoločenstvo s Bohom.
Adam spolu s Evou mali založiť ľudstvo a osídliť planétu. Boh sa postaral o naplnenie všetkých ich potrieb, skrze ovocie zo stromu života mali dokonca prístup k samotnej podstate Božieho života a večnosti. Existoval iba jeden jediný zákaz - nesmeli jesť ovocie zo „stromu poznania dobra a zla“. (Gn 2,17) Boh ich varoval, že porušenie tohto zákazu im prinesie smrť.
Pokušiteľ sa v podobe hada prihovoril Eve. O identite tohto hada nám jasne svedčí posledná kniha Biblie, Zjavenie Jána: „Uchopil draka, toho starého hada, ktorý je diabol, satan, sputnal ho na tisíc rokov.“ (Zj 20,2) Na jeho rozhovore s Evou vidíme taktiku jeho pokúšania, ktorá sa počas 6000 rokov nijak nezmenila:
„Had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré Hospodin Boh učinil. Ten povedal žene: Či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu? Žena odpovedala hadovi: Z ovocia rajských stromov smieme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, riekol Boh: Nejedzte z neho, ani sa ho nedotknite, aby ste nezomreli! Had však povedal žene: Vôbec nezomriete; ale Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo.
Keď žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný a lákavý na zmúdrenie, vzala z jeho ovocia a jedla; potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou; aj on jedol. Prvou vecou, ktorú satan urobil, bolo, že prekrútil Božie Slovo: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov. Úbohí ľudia, veď vy vlastne nič nesmiete!“ Snažil sa tak spochybniť Božiu dobrotu a jeho motívy.
Adam a Eva v raji od Lucasa Cranacha staršieho
Evina reakcia tiež stojí za povšimnutie. Pravdivo odpovedala satanovi, že ľudia majú dovolené jesť zo všetkých stromov Hospodinovej záhrady okrem jediného, stromu poznania dobra a zla. Snáď preto, aby ukázala svoju horlivosť a lojalitu voči Bohu, toto prikázanie svojvoľne sprísnila slovami „...ani sa ho nedotknite“. Jej odhodlanie však netrvalo dlho. Diabol pokračoval vo svojej stratégii spochybňovania Boha. Tvrdil, že Boh ľudí oklamal, keď ich varoval, že po zjedení ovocia zo stromu poznania dobra a zla zomrú. Boh chcel vraj ľuďom zabrániť v tom, aby sa stali bytosťami, ktoré sa mu vyrovnajú. Snažil sa v človeku zničiť dôveru voči Bohu a zasiať doň semeno pýchy a túžby po bohorovnosti.
Práve pýcha a snaha stať sa niekým, kto sa vyrovná Bohu, bola príčinou satanovho pádu. Eva bola pokúšaná v troch oblastiach, ktoré o niekoľko tisícročí neskôr jasne pomenoval apoštol Ján, keď písal o vplyve sveta na život kresťana: „Lebo čokoľvek je vo svete, žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta.“ (1J 2,16)
Eva pocítila žiadosť tela, keď si uvedomila, že zakázané ovocie „by bolo dobre jesť“, žiadosť očí ju presviedčala, že strom „je zvodný pre oči“ a pýcha života Eve zdôrazňovala, že je „lákavý na zmúdrenie“. Je veľmi zaujímavé, že vyššie opísanú taktiku použil diabol, aj keď pokúšal Ježiša. (Mt 4) Keď ho nútil, aby premenil kamene na chleby, zameral sa na žiadosť tela, keď mu ukázal nádheru a slávu všetkých kráľovstiev sveta a sľúbil mu, že mu ich dá, pokúšal ho skrze žiadosť očí, a keď ho vyzval, aby predviedol svoju moc a hodil sa dole z chrámovej strechy, pokúšal jeho pýchu.
Diabol, ktorý človeku sľubuje dobré pocity spojené s hriechom, veľmi rád na človeka uvalí pocit viny, akonáhle je hriech vykonaný. Nie nadarmo je jedným z jeho titulov „žalobca našich bratov“. (Zj 12,10). Božia prítomnosť a sláva, ktorá Adama s Evou obklopovala od okamihu ich stvorenia, zrazu odišla a oni si uvedomili, že sú úplne nahí, odhalení vo svojom zlyhaní, vydaní napospas pocitu viny a odsúdenia.
Dôsledky hriechu
V dôsledku hriechu stihli aktérov týchto udalostí kliatby. Hospodin preklial hada, odsúdil ho k večnému plazeniu sa po zemi a nekončiacemu nepriateľstvu medzi jeho a ľudským potomstvom. Súčasťou Božieho odsudzujúceho výroku na hada je tiež tzv. protoevanjelium, prvé zasľúbenie Mesiáša v Písme.
„Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu.“ (Gn 3,15) Ide o Boží prísľub, že raz sa na scéne svetových dejín objaví potomok, presnejšie „semeno ženy“, ktorý prinesie satanovi skazu. Nad ženou bola vyslovená kliatba týkajúca sa tehotenských a pôrodných komplikácií, ktoré neboli v pôvodnom Božom pláne rovnako ako nerovné postavenie žien a mužov, ktoré je tiež spomenuté ako dôsledok pádu do hriechu. (v.
Dôsledok pádu do hriechu pre muža sa týkal celej zeme. Skončilo obdobie radostného a bezstarostného živote v rajskej záhrade. Zem bola prekliata a jej prirodzenosťou sa stalo rodenie „tŕnia a hložia“. Dobré ovocie a úroda zeme už neboli samozrejmosťou. Na získanie úrody bolo potreba vynaložiť tvrdé úsilie a prácu. Muž počul nasledujúci výrok: „V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš.“ (v. 19) Ľudský život po páde do hriechu predstavuje tvrdú prácu a pominuteľnosť, končiacu sa smrťou. Ľuďom bol odopretý prístup k stromu života, tzn. k večnosti, a boli vyhnaní z raja do nehostinnej zeme, aby bojovali o prežitie.
Ešte predtým, ako Boh vyhnal ľudí zo záhrady Eden, vyriešil problém ich nahoty a hanby. Ľudia si s dôsledkami svojho hriechu sami poradiť nedokázali. Zástery z figového lístia im nepomohli. Bol to sám Boh, ktorý im urobil odev: „Hospodin Boh učinil Adamovi a jeho žene odevy z kože a zaodel ich.“ (v. 21) Odev, ktorý zakryl ľudskú nahotu a hanbu, bol vyrobený zo zvieracej kože. Znamená to, že kvôli hriechu človeka musela byť prinesená zástupná obeť, muselo zomrieť zviera (alebo zvieratá) a musela byť preliata krv. Už vtedy Boh ľuďom ukázal princíp krvavých obetí, ktoré prinášali ľuďom odpustenie hriechov.
Pýcha vás môže ZNIČIŤ! 6 krokov k praktizovaniu pokory
Po vyhnaní z raja vstúpilo ľudstvo do obdobia, ktoré biblickí učitelia a teológovia nazývajú „vekom svedomia“. Pre ľudí neexistovala žiadna vonkajšia norma, ktorá by hovorila o tom, čo je dobré a čo zlé. Nebol žiadny zákon alebo morálny kódex, podľa ktorého by sa ľudia mali riadiť.
Hriech ako duchovná skutočnosť
Moderné humanistické chápanie etiky (teda toho čo je správne a čo nie) je založené na relativite mravných hodnôt. Každé spoločenstvo má nejaké písané či nepísané zákony, ktoré stanovujú, čo je správne a čo nie, čo sa smie a čo sa nesmie. Keď niekto tieto normy nerešpektuje, stretne sa so sankciami alebo s odporom svojho okolia, ktoré mu dáva pocítiť, že porušil zákon.
Humanisti by teda povedali, že niečo, čo kedysi bolo hriechom, dnes už hriechom nie je. Pravda je však taká, že Božie normy sa vôbec nezmenili, sú univerzálne pre všetkých ľudí a platia dodnes. Je pravdou, že hriech je prestúpením zákona. Je však pravdou tiež to, že je duchovnou skutočnosťou, ktorá existuje a ničí ľudské životy bez ohľadu na to, či existuje nejaký zákon a či nie.
Hriech tu bol od počiatku. Existoval už od Luciferovej vzbury neposlušnosťou Adama a Evy vstúpil do ich životov, začal ich ničiť a ako duchovná realita sa prenášal tiež na ich potomkov. Apoštol Pavol o tom hovorí nasledujúce: „Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť - tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ (R 5,12)
Existuje teda čosi ako „prvotný hriech“, stav, ktorý všetci dedíme po Adamovi, bez toho, že by sme sami zhrešili. V tomto stave je obsiahnutá smrť, zatratenie, a taktiež tendencia ku konaniu vlastných hriechov, ktorú Písmo nazýva „telesnosťou“, alebo „hriešnou prirodzenosťou“ (po grécky: sarx).
Kain a Ábel
Vek svedomia nám odhaľuje, ako rýchlo dokázala sila hriechu úplne pokaziť ľudstvo. Hneď v druhej generácii ľudského rodu sa objavil jeden z najťažších hriechov: vražda. Kain vtedy zabil svojho brata Ábela. Išlo o prvú náboženskú vraždu v dejinách. Obaja bratia obetovali Bohu. Ábel priniesol krvavú obeť zo stáda oviec, ktoré pásol. Kain obetoval nekrvavú obeť z plodov zeme, ktorú obrábal.
Kain a Ábel od Domenica Fettiho
Rozdiel medzi nimi spočíval v tom, že Ábel konal podľa zjavenia, ktorého sa dostalo jeho otcovi Adamovi. Kain sa pokúsil vytvoriť vlastný spôsob obetovania, vlastné náboženstvo. „Nato Kain vzbĺkol veľkým hnevom a zamračila sa mu tvár. Hospodin však riekol Kainovi: Prečo si vzbĺkol hnevom a prečo sa ti zamračila tvár? Zaiste, ak budeš dobre robiť, rozjasní sa ti; ak však nebudeš dobre robiť, hriech striehne pri dverách, na teba je upriamená jeho žiadostivosť; ale ty ho opanuj!“ (Gn 4,5-7)
Kain veľmi ťažko znášal svoj náboženský neúspech. Boh však prejavil svoj záujem o jeho život, prihovoril sa mu a dal mu nádej. Je zaujímavé, že sa zmieňuje o hriechu ako o sile, ktorá striehne na človeka a ktorú má človek premôcť. Hneď po spáchaní tohto hriechu sa aj u Kaina objavil pocit viny a vedomie hriechu. Povedal Hospodinovi: „Vtedy povedal Kain Hospodinovi: Moja neprávosť je väčšia, než aby mi mohla byť odpustená.“ (Gn 4,13 ROH)
Hospodin označil Kaina znamením, ktoré ho malo ochraňovať pred krvnou pomstou za vraždu. Priamy trest za hriech nezasiahol ani Kainovho „pra-pra-pra-pravnuka“ Lámecha, ktorý bol prvým polygamistom v histórii. Opustil pôvodný koncept rodiny ako zväzku muža s jednou ženou a oženil sa s dvomi ženami. Polygamia sa neskôr stala v orientálnych kultúrach pravidlom. No Lámechov hriech bol ešte väčší. Dokonca sa ním chválil a tvrdil, že bol väčší ako ten Kainov: „Raz povedal Lámech svojim ženám: Ádá a Cillá, čujte môj hlas, Lámechove ženy, počúvajte moju reč! V odplate za ranu zabil som muža, za svoju ranu mladíka.
Ak by sme mali charakterizovať obdobie svedomia, vidíme, že počas neho hriech pôsobil a prejavoval sa, no neprichádzal zaň žiadny trest. Tresty za hriechy sú spojené až so Zákonom, ktorý...
Ako sa správať voči ženám
- Nežiarli na svoju milovanú manželku, aby ti nedokázala, ako veľmi škodí zlá náuka.
- Nedávaj svojej manželke moc nad sebou, aby neprevýšila tvoju moc a mal by si hanbu.
- Nevšímaj si chtivej ženy, aby si azda neupadol do jej osídel.
- S tanečnicou nemaj časté styky, ani nepočúvaj (jej spev), aby si sa azda nezničil pre jej umenie.
- Na pannu neupieraj svoj zrak, aby si neprišiel k pádu pre jej krásu.