Obec Zemianska Olča sa po prvýkrát spomína roku 1264 v listine Belu IV., ktorý ju daroval premonštrátom zo Žitného ostrova, pod menom Oucha et alias Oucha (Olča a druhá Olča). Druhou Olčou bude pravdepodobne Vonchova dedina, zrejme neskoršia Pustá Olča. V roku 1360 sa obec spomína pod menom Olcha, v roku 1460 ako Nagholcha, v tom čase bola majetkom kláštora na Panónskej hore. Od roku 1550 bola majetkom mnohých zemianskych rodín.
V roku 1753 je obec zapísaná v podobe Oltsa, roku 1774 Nemes Oltsa, 1786 Nemesch Olcscha, 1808 Nemes - Olcsa a od roku 1920 Zemianska Olča. V chotári obce a jej širšom okolí jestvovali viaceré obce, ktoré buď zanikli, alebo splynuli so Zemianskou Olčou.
Súhrnne teda možno konštatovať, že dnešná Zemianska Olča vznikla splynutím dvoch Olčí, z ktorých jedna Olča ležala v strede dnešnej obce už v 10. storočí, alebo tu bola vystavená nová Olča. Druhou Olčou bola spomínaná Vonchova dedina, neskoršie Pustá Olča. Toto mohla byť veľmi stará obec, možno stála už pred 10. storočím. Dokazuje to aj tunajší nález staromaďarského jazdeckého pohrebiska z 10. storočia. Rozvoj obce a jej úpadok ovplyvňoval aj vývoj okolitých osídlení a ich úpadok spôsoboval zrejme rozvoj Zemianskej Olče.
Preto s ňou splynuli aj spomínané obce, majere či usadlosti tak, že obec už na začiatku 19. storočia začala nadobúdať svoju dnešnú podobu. Vývoj Zemianskej Olče urýchlil veľkolepý rozvoj poľnohospodárskej výroby, priemysel, obchod a rozvíjajúci sa meštiansky spôsob života. Tieto faktory ovplyvnili aj kultúrny rast obce.
Zemianska Olča a okolie.
Priemysel obce
Vývojom poľnohospodárstva a zintenzívnením jeho výroby sa do popredia dostala otázka spracovania poľnohospodárskych produktov priamo na pestovateľskom mieste. Preto v obci vzniklo niekoľko podnikov spracúvajúcich výrobky tejto produkcie z celého blízkeho okolia.
Parný mlyn Jozefa Fábika
Jozef Fábik dal už koncom 19. storočia postaviť v strede obce menší mlyn, ktorý bol ako šrotovník v prevádzke až do roku 1965. Nakoľko mlyn pracoval na parný pohon, charakteristický bol preň vysoký komín.
Valcový mlyn Adolfa Holczera
Okolo roku 1910 dal Adolf Holczer na konci obce, v blízkosti svojej kúrie, postaviť veľký valcový mlyn, ktorý pracoval sprvu na parný pohon. Denný výkon bol 90 q obilia. Mlyn však roku 1930 vyhorel a poisťovňa ho skonfiškovala. Budova bola obnovená a zmodernizovaná, počet pracovníkov sa zvýšil na 40 a výkon na 400 q spracovaného obilia denne. Neskôr bol prebudovaný na elektrický pohon. Po roku 1945 bol zoštátnený. Určitý čas bola v ňom výrobňa jadrových krmív, v súčasnosti je po rekonštrukcii a modernizácii znovu v prevádzke a na trhu má znovu určujúci vplyv - 30 pracovníkov tu vyrába aj teraz 500 q kvalitnej múky denne.
Aj ostatný miestny priemysel bol zameraný väčšinou na druhotné spracovanie poľnohospodárskych produktov a miestnych surovín. Mal však len miestny význam, ako napr. liehovar, ktorý spracúval najmä zemiaky. Tak isto mliekáreň, kde sa mlieko hlavne zbieralo a pripravovalo na ďalšie spracovanie. V obci sa v minulom storočí v miestnej tehelni pálili aj tehly. Okrem toho sa v katastri obce na prelome storočia ťažili a triedili štrkopiesky.
Aj väčšina výrobní súčasného miestneho priemyslu nadväzuje na tradície: v modernej výrobni krmív sa vyrábajú kvalitné jadrové krmivá, v modemom mlyne sa melie výborná múka, v oboch pekárňach sa pečie dobrý chlieb a pekárenské výrobky a v modernom závode sa sušia, upravujú, triedia a skladujú obilniny. Sú však aj také priemyselné odvetvia, ktoré v obci nemajú tradíciu a predsa sa ujali. Je to predovšetkým súčasná výroba obuvi v dvoch prevádzkárňach: v prevádzkárni CEBO HOLDING SLOVAKIA a v prevádzkárni DAMESYS. Ešte donedávna sa v obci vyrábali aj kotle, pletivo a zámočnícke výrobky.
Významné osobnosti obce
Zemianska Olča bola už dávnejšie kultúrno - spoločenským strediskom západnej časti Komárňanskej župy. Narodili sa tu a žili viaceré významné osobnosti, ktoré zasiahli do života župy:
- František Csallóközi (Holczer) - (nar. 1885 Zemianska Olča - ?), maliar.
- Ladislav Galambos (1860 Zemianska Olča - 1942 Reca), známy kalvínsky kňaz, pôsobiaci na južnom Slovensku.
- Anton Jakub Valesius (1662 - 1758), kalvínsky kňaz českého pôvodu, ktorý v rokoch 1740 - 1745 pôsobil v Zemianskej Olči. Bol dekanom reformovanej diecézy v Komárňanskej stolici a biskupom prenasledovanej českej Jednoty bratskej. Pre svoju činnosť biskupa bol zatknutý a jeden rok väznený v komárňanskej pevnosti.
- Adorján Végh (?- ?) , veľkostatkár zo Zemianskej Olče, zakladateľ komárňanského historického a archeologického spolku. Svoju zbierku starožitností daroval múzeám v Komárne a v Budapešti. Jeho najdôležitejšie dielo: Az Árpádkori királyok pénzei. Budapest 1861.
- Juraj Žudel, PhDr. CSc. (nar. 9. 1. 1929 Zemianska Olča), historik, historický geograf, archivár. Zaoberá sa výskumom osídlenia a územnou organizáciou Slovenska za feudalizmu, hospodárskymi dejinami v 16. storočí, diplomatikou a archivistikou. Je autorom a spoluautorom mnohých štúdií a prác, z ktorých viaceré vyšli knižne. Bol členom redakčnej rady Atlasu SSR.
Na štyroch cintorínoch v Zemianskej Olči odpočíva viacero významných osobností:
- Nándor Nagy (z Dolného Čičova), (1881 Zemianska Olča - 1953 detto), veľkostatkár, politik.
- Jozef Csorba (1830 - 1910) z Dolnej Borše, pred rokom 1848 cisársky dôstojník, v meruôsmych rokoch 1848 - 1849 honvédky kapitán, potom kráľovský stotník.
- Farkas Csorba (1811 - 1890), kalvínsky kňaz, v Šamoríne pôsobil 10 rokov, vo Veľkých Kosihách 37 rokov.
- Gašpar Csorba (1855 - 1882), komárňanský právnik.
- dr. Štefan Csorba (1890 - 1968), hlavný notár Komárňanskej župy.
- Imrich Pálffy (1868 - 1915), husársky plukovník, honvédsky hlavný veliteľ, držiteľ viacerých vyznamenaní.
- Jozef Pálffy (1850 - 1909), kráľovský okresný sudca.
- Ján Hajdú (1864 - 1900), kalvínsky kňaz.
- Ladislav Gyalókai (1864 -1952), kalvínsky kňaz v Zemianskej Olči, dekanom, zástupcom biskupa.
- Jozef Mikes (1872 - 1930), verejný notár.
- Žigmund Szarka (+ 1891), žil 25 rokov, bol II. podnotárom komárňanskej župy.
- František Vida (1820 - 1894), kalvínsky kňaz.
Pamiatky
V obci sa nachádza niekoľko významných pamiatok, ktoré svedčia o jej bohatej histórii a kultúre:
- Kúria Antona Nagya: Nachádzala sa pri kalvínskom kostole. Bola postavená v druhej polovici 19. storočia Antonom Nagyom v neskoroklasicistickom slohu. Po roku 1948 budova slúžila na rôzne účely. Schátraná budova spolu s prislúchajúcimi hospodárskymi budovami bola v roku 1990 zbúraná.
- Kúria Adolfa Holczera: Nachádza sa vedľa mlyna na Železničnej ulici. Koncom 19. storočia si ju dala postaviť rodina Holczerovcov, staviteľom bol Adolf Holczer. Majetok a kúriu neskôr zdedil jeho syn Alexander. Neskôr slúžila na rôzne účely, dnes je tu umiestnený klub dôchodcov.
- Kaplnka na katolíckom cintoríne: Malá štvorcová romantická stavba z druhej polovice 19. storočia. Na rohoch je zdobená kamennými vázami. Slúžila ako pohrebná kaplnka zemianskej rodiny Galambosovcov.
- Pamätník obetiam II. svetovej vojny: Pamätník je dielom Rozálie Darázsovej a Milana a Ivice Schwarzovcov. Pamätník s ostatným areálom opticky spája štylizovaná vstupná brána.
Kúria v Zemianskej Olči.
História obce Reca
História obce Reca je určitou analógiou života človeka. Sú v nej obdobia úspechov, rozkvetu ale i pádov, nešťastí a sklamaní. Prvá písomná zmienka o obci je zápis z roku 1256 v súvislosti so sporom o Oľdzu (obec v okrese Dunajská Streda), ktorého účastníkom bol šľachtic Peter Magnus z Rece.
Prvou osadou bola Petrum Magistrum de Rethe, ktorá v 13. storočí v časoch tatárskych nájazdov zanikla. Od polovice 13. storočia nastal rozvoj sídiel. Z tejto doby je Reca zaznamenaná ako Milenta a názov pochádza z roku 1245. osada bola vlastníctvom palatína Matúša Čáka Trenčianského, ktorú dostal od Kráľa Róberta. V roku 1309 boli obci udelené šľachtické práva. V roku 1368 majiteľom osady s názovm Terra Rethe bol Ján Rétei.
Reformované zhromaždenie v Reci
V Reci sa v roku 1595 vytvorilo reformované zhromaždenie. Toto bolo oporou a útočiskom exulantov z Moravy, obce Nosislav. Po bitke na Bielej hore, 8.11.1620, kedy nastal koniec náboženskej slobody a prenasledovanie nekresťanských občanov v Čechách a na Morave.
V roku 1671 vznikol v obci zbor Jednoty Bratskej. Spomienkou na toto obdobie je zborový dom - českobratská modlitebňa za kostolom reformovanej kresťanskej cirkvi. Vplyv husitov a reformácie obohatilo Recu tým, že vzniklo úsilie o ľudovú osvetu, boli dovážené české knihy a kníhtlač. Pomaly sa začal meniť názov obce.
- r. 1667 - Reden
- r. 1808 - Rethe
- neskôr - Reca (Réte)
V období rokov 1769 - 1771 sa staval kostol reformovanej kresťanskej cirkvi. Veža kostola r. 1862. Rímsko-katolícky kostol v barokovom štýle Svätého Štefana pochádza z roku 1817.
V roku 1813 sa otvorila triviálna škola „jednotriedka“ pri reformovanom kostole a v roku 1878 rímsko-katolícka cirkev zakúpila dom oproti kostolu, kde sa vytvorila tiež „jednotriedka“. V roku 1931 vznikla škola s vyučovacím jazykom maďarským a v roku 1935 ZŠ s vyučovacím jazykom slovenským. V oboch jazykoch sa do dnešného dňa v obci vyučuje.
Dňa 22. 2. 1905 boli počas vykopávok v obci nájdené strieborné mince a to veľké mince v počte 44 a 204 malých mincí. A to biatec, nonnos, devil a titto. Zbierka týchto mincí sa nachádza v Bratislavskom mestskom múzeu a Budapeštianskom múzeu vo Viedni. Ďalej tu bola nájdená časť šľachtického náramku, ktorý našli v pohrebisku.
V rokoch 1954 - 1956 pán Chropovský z Čataja našiel nálezisko z Kalendeberskej kultúry (staršia doba železná) zo 6. storočia pred n. l.. A to mohyly. Okolo ústrednej mohyly /zachovalá i dnes/ bolo do kruhu usporiadaných osem menších, ktoré sa ale orbou zničili. Pri vykopávkach sa našli zásobnice na obilie, misy, šálky, zdobené hlavou býka a ľudskými rukami. Maľované boli čiernou tuhou, na červenom podklade.
Obyvatelia územia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom ošípaných, dobytka, hydiny ako i chovom koní. Živobytím boli i furmanské práce. Neskôr mnohí odchádzali za prácou do Bratislavy a to povozmi, bicyklami alebo i pešo. Ľudia žili v chudobe, ale vládla medzi nimi vzájomná úcta a pomoc. Obydlia boli v starších rokoch z blata, pletiva, pokryté slamou alebo trstinou.
Z pamätných období spomeniem obdobia rozvoja, na ktoré si už mnohí pamätajú, preto len okrajovo uvediem:
- 1883 požiarny spolok
- 1884 výstavba železnice - vlaky jazdili rýchlosťou 30 km / hod.
- 1895 vznikol ženský spolok
- 1931 ZŠ s vyučovacím jazykom maďarským
- 1935 ZŠ s vyučovacím jazykom slovenským
- 1935 poštový úrad
- 1936 zväz mladých
- 1949 Csemadok, organizácia, ktorá na vysokej úrovni a dobrovoľnosti hrala celé roky vynikajúce divadelné hry.
- 1952 bolo založené poľnohospodárske družstvo, ktoré krachom zaniklo
- 1952 bola založená telovýchovná jednota Sokol - od miestneho družstva dostali ihrisko
- 1968 elektrifikácia železnice
- 1972 ukončenie výstavby kultúrneho domu
- 1976 ukončená výstavba domu smútku
- 1991 - 1994 sa previedli rekonštrukčné práce na budovách v obci a vybudovali sa cesty v cintorínoch v rámci rozpočtu obce
- 1993 oprava rímsko-katolíckeho kostola s pomocou obce
- 1995 oprava kostola reformovanej kresťanskej cirkvi za pomoci obce a fondu PRO SLOVAKIA.
Z vlastných finančných prostriedkov obec vybudovala:
- 1996 novú trafostanicu s vysokým a nízkym napätím v hodnote 1.850.000,-Sk
- 1999 chodníky v hodnote 1.440.000,-Sk
- 1998 sa splynofikovala obec a 2004 sa vybudovala vodovodná sieť
- 2005 sa previedla údržba KD v hodnote 1.230.000,-Sk z rozpočtu obce.
V súčasnosti prebieha jednanie s Bratislavskou vodárenskou spoločnosťou ohľadom vybudovania kanalizácie obci. I v terajšej uponáhľanej dobe sa obec snaží i naďalej cestou organizácií udržiavať kultúrny a spoločenský život v obci (MO Czemadok, Materská škola, Základné školy, Miestny spolok Červeného kríža). Začína sa rozvíjať i bytová výstavba.
Naši predkovia nikdy neoplývali hmotným bohatstvom. Ich život však plynul vždy so zákonmi, ktorých podstatou bola hlboká ľudskosť, vzájomná úcta, pomoc, tie určovali hranice medzi tým, čo pomáha a čo nám ubližuje. Ich základnou filozofiou bolo poznanie jednoduchej pravdy, snaha o dobré spolunažívanie s ľuďmi vo svojej blízkosti, čo im pomáhalo prekonať každodenný zápas so životnými prekážkami. Dnešná doba nás však o tieto hodnoty oberá. Menia sa ľudia a ich existenčné podmienky. Ale i tak sa posúvame ďalej, stále dopredu. Nie vždy sa nám to však darí tak, ako si to predstavujeme. Treba ale spoločne pridať ruku k dielu, zmeniť svoj vzťah k obci, neriadiť sa heslom „Môj dom, môj hrad a za nami spúšť.“ Veríme však, že časom sa vzájomnou spoluprácou dopracujeme ďalej.
tags: #reformovany #kostol #reca