Tento článok sa zameriava na život sestry Márie Marty Chambonovej a na hlbokú úctu k Ježišovi a Panne Márii, ktorá bola charakteristická pre jej život. Zároveň sa dotkneme histórie a vývoja modlitby ruženca, ktorá je neodmysliteľne spojená s mariánskou zbožnosťou.
Zjavenie Panny Márie svätému Dominikovi
História a vývoj modlitby ruženca
Počiatky tejto modlitby siahajú do 11. storočia, keď sa mnísi v kláštoroch modlili breviár, ktorého súčasťou bolo 150 žalmov. Nie všetci mnísi však vedeli čítať, preto sa ako náhradu modlili 150 otčenášov. Táto modlitba sa rozšírila z kláštorov aj medzi veriacich laikov a stala sa veľmi obľúbenou. Dokazuje to aj skutočnosť, že jedna ulica v Londýne sa v tom období volala Pater Noster Row.
Už v 12. storočí sa medzi rehoľníkmi a mníchmi objavujú veľkí mariánski ctitelia, medzi nimi najmä Bernard z Clairvaux. V tom čase boli otčenáše nahradené modlitbou Zdravas, Mária. Táto modlitba sa začala nazývať žaltárom Panny Márie, keďže sa skladala zo 150 zdravasov. Treba dodať, že v tomto storočí Zdravas pozostával len z prvej, biblickej časti. Až v 16. storočí pápež Pius V.
Koncom 12. storočia a v priebehu ďalších dvoch storočí sa modlitba žaltára Panny Márie dostala trochu do úzadia. Ozajstný rozkvet modlitby ruženca sa začal v 15. storočí. Kartuzián Henrich Kalkarský začal za prvou časťou Zdravasu dopĺňať rôzne invokácie, krátke zamyslenia zo života Pána Ježiša alebo Panny Márie.
Zásadný prínos bl. Alana de la Roche
Zásadnú vec vo vývoji ruženca urobil dominikán blahoslavený Alan de la Roche, ktorý 150 zdravasov rozdelil na 15 desiatkov. Každý sa začínal otčenášom, potom nasledovalo 10 x Zdravas, pričom každý Zdravas bol zakončený invokáciou. Bl. Alan ako prvý rozdelil spomínaných 15 desiatkov na tri skupiny - prvých päť desiatkov tvorili tajomstvá vtelenia, ďalších päť tajomstvá umučenia a posledných päť tajomstvá zmŕtvychvstania, čo bol akýsi zárodok ruženca radostného, bolestného a slávnostného.
Definícia modlitby ruženca prišla v 16. storočí za pontifikátu Pia V., ktorý roku 1569 vydal bulu Consueverunt Romani Pontifices, kde ako prvý pápež definoval ruženec. Od buly Pia V. sa modlitba ruženca viac-menej nemenila.
#1 MOC MODLITBY SV. RUŽENCA /Duchovná obnova s o. Marcinom/
Podľa mnohých legiend Panna Mária odovzdala ruženec sv. Dominikovi Guzmánovi, ktorý žil v 13. storočí. No táto skutočnosť nie je historicky udržateľná. Fakt, že Panna Mária odovzdala modlitbu ruženca sv. Dominikovi, rozšíril najmä dominikán Alan de la Roche. Je však historicky potvrdené, že v jeho dobe (15. storočie) boli dominikáni najhorlivejší ohlasovatelia a šíritelia modlitby ruženca, preto bl.
Ruženec ako rozjímavá modlitba
Ruženec je rozjímavá modlitba, zameraná na uvažovanie nad Božím slovom. Jednotlivé tajomstvá ruženca sa totiž opierajú o Sväté písmo. Zároveň je to modlitba, ktorou si uctievame Pannu Máriu. Ako vieme, sv. Dominik Guzmán bol veľkým mariánskym ctiteľom a taktiež bol fascinovaný Božím slovom. Bol to teda muž uvažovania nad Božím slovom a súčasne muž, ktorý bol oddaným synom Panny Márie. Keďže oba tieto prvky patria k podstate modlitby ruženca, v tomto zmysle sv.
Pravda je, že po ustálení modlitby ruženca koncom 15. storočia to boli práve dominikáni, ktorí sa túto modlitbu snažili rozšíriť medzi ľuďmi.
Mária Marta Chambonová a úcta k Najsvätejším ranám
Knižku o sestre Márii Marte Chambonovej, ktorú ste mi poslala, aby som ju odovzdal Svätému otcovi ako dôkaz Vašej oddanosti, som obdržal. Oznamujem Vám bez meškania, že Svätý otec mal z tohoto spisku radosť a úprimne si praje, aby sa správy o cnostiach a o príkladnom živote tejto rehoľníčke a vernej služobníčke Božej čo najviac rozšírili a povzbudzovali duše, aby horlivo kráčali cestou dokonalosti.
Takisto aj ja Vám ďakujem za výtlačok, ktorý ste mi dobrotivo poslala, a využívajúc túto príležitosť, posielam Vám, velebná matka, úctivé pozdravy. Pojednanie o sestre Márii Marte a o svätých ranách má na zbožné duše naozaj veľký vplyv. Teší nás, keď vidíme, že náš Pán a Spasiteľ je týmto spôsobom viac milovaný a vrúcnejšie uctievaný. Kiež nemoci modernej spoločnosti nájdu liek v Spasiteľových ranách!
Kaplnka Marie Marty Chambonovej
Františka Chambonová uzrela svetlo sveta dňa 27. mája 1844. Pochádzala z prostej, ale naozajstne kresťanskej roľníckej rodiny, žijúcej v dedinke Croix-Rouge pri Chambéry. Pokrstená bola v deň narodenia vo farskom chráme sv. Pán sa tejto nevinnej duši zjavoval už od detstva.
Keď mala 9 rokov, zobrala teta Františku na Veľký piatok so sebou do kostola, aby tam uctila svätý kríž. Tu sa dievčaťu ukázal Spasiteľ na kríži, Jeho telo bola samá rana. To bolo prvé zjavenie o utrpení Pána, ktoré malo mať v jej živote dôležitú úlohu. Ale v detstve sa jej predsa len častejšie zjavoval Ježiško. Zavítal k nej viditeľne v deň prvého sv. prijímania a od tej doby až do smrti ho videla vo sv. hostii vždy, keď prijímala. V mladosti býval jej stálym spoločníkom, sprevádzal ju na pole, cestou ju potešoval a doviedol ju šťastne domov. Na sklonku života spomínala na tie blažené okamihy a vravela: „Boli sme stále spolu.
Ale vtedy, v detských rokoch, ju ani nenapadlo, aby niekomu hovorila o svojich dôverných stykoch s Ježišom. Miestny farár pozoroval dievčinu nevinnosť a horlivosť a dovolil jej častejšie pristupovať k stolu Pána. Františka Chambonová vstúpila do kláštora v osemnástich rokoch. Po dvoch rokoch zložila sväté sľuby a dostala meno Mária Marta. Bolo to na slávnosť Panny Márie Kráľovnej anjelov, 2. Na zovňajšku tejto Bohu zasvätenej duši nebolo nič príťažlivé. Jej krása bola naozaj celkom skrytá vo vnútri.
Pán jej tak chcel zrejme nahradiť, čo jej neposkytol v daroch prirodzených. Jej chovanie bolo neobratné a drsné, mala len nepatrné duševné vlohy a tie neboli vyvinuté; nevedela písať ani čítať. Bola živej, trochu tvrdohlavej a nie práve príjemnej povahy. „Svätica“ poznala svoje slabosti. S dojemnou prostotou si Ježišovi sťažovala na svoje chyby, ale On jej odpovedal: „Tvoje chyby a nedokonalosti sú najlepším dôkazom, že to, čo sa v tebe deje je od Boha. Nikdy ťa ich nezbavím; sú plášťom, ktorým prikrývam svoje dary.
Teraz budeme písať o sestre Márii Marte z inej, zaujímavejšej stránky. Bystré oko jej predstavených čoskoro postrehlo pod jej drsným zovňajškom duševnú krásu, ktorá pod vedením milosti deň za dňom vzrastala. Je možné tu uviesť veľmi nápadné veci, ktoré určite poukazujú na božského Umelca, a to tým skôr, že nedokonalosti jej prirodzenej povahy jej zostali. Aké osvietenie, akú hĺbku prejavoval jej nevzdelaný rozum! Aká nevinnosť, aký silný duch viery, aká rýdza zbožnosť, aká pokora, aká túžba po obeti naplňovala jej srdce, ktoré predsa bolo takmer stále odkázané len na seba!
Zatiaľ nám postačí úsudok jej predstavenej, matky Terézie Evženie Revelovej, ktorá píše: „Poslušnosť je jej všetkým. Detinská úprimnosť, priamosť, duch lásky a sebazapierania, ktorý ju naplňuje a zvlášť jej pravá, hlboká pokora sú neklamnými znameniami, že Boh túto dušiu vedie. Čím viac milostí dostáva, tým viac sebou pohŕda, pretože ju stále pokoruje myšlienka, že by mohla byť klamaná. Rada prijíma pokyny od iných; slová spovedníka alebo predstavenej ju ľahko upokoja.
Prvé dva roky rehoľného života sestry Márie Marty plynuli v pokoji, pravideľne, bez mimoriadnych udalostí. Prvé dôkazy božskej priazne začínajú v septembri 1866. Mladá sestra bývala často poctená zjavením Spasiteľa, najblahoslavenejšej Panny, svätých i duší z očistca. Ukrižovaný Ježiš sa jej zjavoval takmer denne a ukazoval jej svoje sväté rany, aby sa pri zbožnom uzobraní do nich ponorila a mala účasť na Jeho utrpení.
Keď predstavené poznali vôľu Božiu z neklamných znamení, o ktorých tu nemôžeme pre malý rozsah spisu podrobnejšie pojednávať, rozhodli sa aj keď nie bez váhania, že budú Márii Marte postupne dovoľovať, čo od nej ukrižovaný Ježiš žiadal. Tak musela spávať na zemi, nosiť vo dne i v noci drsnú žínenú košeľu, upliesť si na hlavu tŕňovú korunu. Pre bolesť, akú jej spôsobovala, si hlavu vôbec nemohla položiť. Po ôsmich mesiacoch, v máji 1867, žiadal Ježiš okrem týchto kajúcich cvičení i obeť nočného odpočinku.
Prirodzenosť tým trpela, ale boli tak získané dôkazy Božej priazne. V nočnom tichu sa jej Pán zveroval nanajvýš podivuhodným spôsobom. Niekedy síce musela celé hodiny zápasiť s ospalosťou a únavou, ale obyčajne ju Pán uviedol hneď do svätého vytrženia. V septembri roku 1867 sa ocitla sestra Mária Marta, ako jej Ježiš už skôr povedal, vo zvláštnom stave, ktorý sa dá ťažko vysvetliť alebo popísať. Ležala na lôžku so zavretými očami, bez pohybu, bez slova, neprijímala potravu a predsa bol jej krvný obeh celkom pravidelný a tvár zafarbená do ružova. To trvalo tri dni ku cti Najsvätejšej Trojice, a to 26., 27. a 28. septembra. Zdalo sa, akoby chudobnučkú celu, do ktorej zostúpila Najsvätejšia Trojica, naplňovala nebeská sláva.
Potom jej Boh Otec ukázal Ducha Svätého, ktorý ako ohnivý prúd vychádzal z Božieho vnútra, a dal jej ho slovami: „V ňom je svetlo, utrpenie a láska. Posledný deň jej Boh Otec ukázal vo svetle, ktoré na ňu prúdilo z neba Ježišov kríž; pritom lepšie pochopila, akú veľkú cenu majú sväté rany pre jej spásu. V inom svetle, vznášajúcom sa od zeme k nebu, naraz jasne spoznala svoje poslanie, že totiž má učiniť zásluhy sv.
Zvláštne cesty, po ktorých Boh viedol túto vyvolenú dušu boli príčinou, že jej predstavená a novicmajsterka nechceli byť sami za všetko zodpovedné a obrátili sa k trom cirkevným hodnostárom, všeobecne váženým a známym pre svoju učenosť a zbožnosť. Boli to: kanonik Mercier, generálny vikár a riaditeľ kláštora, P. Ambrož, provinciál savojských kapucínov a kanonik Bouvier, špirituál chamberských saleziánok. Títo traja examinátori dôkladne a prísne skúmali cestu, po ktorej sa sestra Mária Marta uberala a výsledok bol: Čo sa deje v duševnom živote tejto rehoľníčky pochádza od Boha.
A tak nevedeli ani spolusestry o neobyčajných milostiach, ktorých sa dostávalo jednej z nich a to práve tej, ktorá bola - podľa ľudského súdu - k tomu najmenej schopná. Matka Terézia Evžénia Revelová, ktorá považovala radu oných hodnostárov za pokyn z neba, zapisovala potom denne s úzkostlivou svedomitosťou, čo jej prostá sestra zadeľovala. Ako sa zdá, vyvolil si Boh z našej malej družiny nástroj, ktorým chce obnoviť pobožnosť k sv. ranám nášho Pána Ježiša Krista. Tým nástrojom je naša laička, sestra Mária Marta Chambonová, vyznamenávaná Spasiteľovou viditeľnou prítomnosťou. Ježiš si vyvolil našu sestru aj za obeť svojej lásky a svojho božského zaľúbenia.
Raz Ježiš povedal svojej služobnici: „BOLÍ MA, že sú duše, ktoré považujú pobožnosť k mojim ranám za niečo zvláštne, zavrhnutiahodné, takmer nenáležité. Tak sa od tejto pobožnosti odvyká a zabúda sa na ňu. Veru oprávnený je tento Spasiteľov povzdych! Lebo vo svete, ktorý myslí len na pôžitky, stratila väčšina ľudí i takí, ktorí sa nazývajú kresťania, úplne zmysel pre obeť. Duše, ktoré rozumejú krížu, alebo o Pánovom utrpení vážne premýšľajú sú veľmi vzácne, a predsa právom nazýva sv.
Ježiš však rozhodne nechce, aby jeho nesmierna láska ležala ladom, aby sa na požehnané ovocie jeho sv. rán zabúdalo a aby prichádzalo nazmar. Dňa 2. októbra 1867 bola sestra Mária Marta prítomná na obliečke. Tu sa otvorili nebesia a ona tam videla tu istú slávnosť, lenže omnoho krásnejšiu a vznešenejšiu. Zúčastnili sa jej všetky oslávené členky jej rehole. Rehoľníčky z prvých dôb jeho trvania sa k nej obrátili s radostným dojatím a hovorili: „Boh Otec daroval našej svätej reholi svojho Syna trojakým spôsobom: predovšetkým Jeho kríž a Jeho rany (to zvlášť vášmu kláštoru), ďalej Jeho najsvätejšie Srdce a konečne Jeho sväté detstvo, aby ste ich uctievali.
Tento trojnásobný dar nie je úplne nový. Keď si prečítame dejiny rádu Navštívenia, nájdeme tieto tri pobožnosti už v životopise matky Anny Margity Clementové, súčasníčke sv. Jany de Chantal, a všetky rehoľníčky, ktoré ona vychovala, tieto pobožnosti obzvlášť milovali. O niekoľko dní potom sa našej sestre zjavila matka Mária Pavlína Deglapigny, ktorá zomrela pred osemnástimi mesiacmi a potvrdila jej ono darovanie sv. rán. Povedala: „Náš rehoľa mala už veľký poklad, ale niečo jej ešte chýbalo. Preto je blahoslavený deň, keď som opustila zem, lebo teraz nemáte snáď len najsvätejšie Srdce nášho Spasiteľa, ale máte celé jeho človečenstvo, zvlášť Jeho sväté rany.
Vari nemá ten, kto má Srdce Ježišovo, celého Ježiša, všetku jeho lásku? Iste, ale jeho sväté rany sú takmer vyžarovaním a veľmi výrečným svedectvom tejto lásky. Náš svätý otec František Saleský, ktorý sa jej často zjavoval, ju ubezpečil o pravdivosti jej poslania. Sestra Mária Marta mu raz vo svojej prostote povedala: „Vieš, milý otče, že sestry nebudú dbať na moje slová, pretože som tak nedokonalá.“ „Moja dcéra“, odvetil svätec, „Boh pozerá na veci inak než ľudia.
Človek všetko posudzuje z ľudského hľadiska, Boh však udeľuje svoju milosť práve najúbohejším, ktorí sa nemôžu ničím vykázať, aby všetko čo v nich pôsobí Boh, slúžilo k Jeho sláve. Môžeš sa zo svojich nedokonalostí radovať, pretože skrývajú Božie dary. Boh ťa vyvolil, aby si doplnila pobožnosť k najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tá bola zjavená mojej dcére Márii Margite (pozn. Alacoque, 1647 - 1690), pobožnosť k svätým ranám zjavuje svojej milej Márii Marte (pozn. Chambonovej). Môjmu otcovskému srdcu pôsobí veľkú radosť, že sa táto úcta k Ježišovi ukrižovanému má obnoviť skrze vás.
Aj najblahoslavenejšia Panna potvrdila našej sestre jej poslanie. V istú rehoľnú slávnosť sa jej zjavila, sprevádzaná svätými zakladateľmi rehole a sv. Margitou (pozn. „Ako som ja kedysi priniesla plod svojho života svojej príbuznej Alžbete, tak ho teraz darujem vašej reholi. Váš svätý zakladateľ nasledoval môjho Syna svojimi prácami, svojou miernosťou a pokorou, vaša svätá matka Jana (pozn. Františka Frémyot de Chantal) ma nasledovala vo veľkodušnosti s akou premáhala všetky prekážky, aby dosiahla spojenie s Ježišom a vyplnila Jeho vôľu. Tvoja blahoslavená sestra Margita (pozn. Mária Alacoque) v sebe napodobnila Srdce môjho Syna, aby ho darovala svetu. Ty však moja dcéra si vyvolená, aby si uzmierovala Božiu spravodlivosť, tým, že uplatňuješ zásluhy utrpenia a sv.
„Ak chcete byť bohaté, musíte čerpať z rán môjho Syna. Všetky osvietenia Ducha Svätého pochádzajú z Ježišových rán a vy obdržíte tieto dary v tej miere ako budete pokorné. Som vaša Matka a nabádam vás: Čerpajte z rán môjho Syna! Položte sa na ne a snažte sa v čo najtesnejšom spojení vysať Jeho krv - čo sa však nikdy nemôže stať. Popri poučeniach udelených prvými členkami rehole, jeho sv. zakladateľom a Pannou Máriou musíme uviesť i tie, ktoré sestra Mária Marta dostávala od Boha Otca, ktorému bola oddaná s detskou nežnou dôverou a od ktorého bola naozaj božsky hýčkaná.
„Moje dieťa, darujem ti svojho Syna, využi to a denne mi plať, čo si mojej spravodlivosti za všetkých dlžná. V rôznych potrebách rehoľnice konávali procesie a zvláštne pobožnosti. Aj božský Spasiteľ povzbudzoval svoju služobnicu a potvrdzoval jej opäť a opäť, že je naozaj povolaná, aby obnovila pobožnosť k Jeho sv.
„Neodvracaj oči od tejto knihy a naučíš sa z nej viac než vedia najväčší učenci. Modlitba k mojím sv. „Vernú služobnicu Máriu Margitu (pozn. Alacoque) som vyvolil, aby ľudí naučila poznať moje božské Srdce, moja milá Mária Marta ich potom naučí pobožnosť k ostatným mojim ranám. Vyzval ju, aby Jeho sv.„Dcéra moja, svet zostane vo väčšom alebo menšom zmätku podľa toho, ako splníš svoju ú.
Súčasnosť
Sviatok Sedembolestnej Panny Márie je tradične spojený s národnou púťou v Šaštíne. Tento rok na ňu podľa odhadov prišlo 35-tisíc mariánskych ctiteľov. Sprevádzali ich mnohí kňazi a biskupi, ktorí spolu s nimi slávili svätú omšu. Bolesti Panny Márie nám pripomínajú spojitosť jej života s naším.
Svätá omša sa začala procesiou so sochou Sedembolestnej Panny Márie a na bolesť Božej Matky sa v príhovore sústredil aj biskup Fekete. Bolesť označil za jedno zo slov, ktoré sa bytostne viaže so životom Panny Márie i naším. „My veríme, že Boh je Všemohúca Láska a ak dopúšťa utrpenie a smrť nevinných, robí tak preto, lebo tento pozemský život nie je v jeho očiach jedinou a najvyššou hodnotou. Nie je to celý náš život. Ďalším slovom, ktoré nás spája so životom Panny Márie, je poslušnosť.
„Keď sa Panna Mária dozvedá, že sa má stať Matkou predpovedaného Mesiáša, nerozumie a bráni sa prijať túto úlohu. Povzbudená Božím poslom však napokon hovorí FIAT - nech sa mi stane to, k čomu ma povoláva Boh, aj keď tomu nerozumie a možno sa bojí. Nechce sa silou-mocou držať svojich plánov a predstáv. Koľko nenaplnených ľudských snov, túžob a predstáv okolo nás! Koľko ľudí sa cíti zbytočnými a nedocenenými preto, že sa nemohli v živote realizovať tak, ako si to vysnívali! Panna Mária nám ukazuje, že šťastie nespočíva v sebarealizácii za každú cenu.
Biskup Fekete v tejto súvislosti hovoril aj o kríze autority, ktorá postihla i Cirkev. „Je bolestné počuť o mravných zlyhaniach duchovných pastierov. Takéto fakty nemožno ospravedlňovať, ale ich pôvodcov treba brať na zodpovednosť. Ak na pápeža Františka útočí svet, je to normálne. Odkiaľ však berú oprávnenie kritizovať jeho slová a činy niektorí kňazi či biskupi? Len preto, že vzhľadom na svoj pôvod je iný, ako bol Ján Pavol II. či Benedikt? Je chyba naozaj v pápežovi?
Tretím slovom, ktoré je naším pojitkom s Pannou Máriou, je viera. Živá viera prebúdza v srdci človeka veľké ideály, pomáha mu prekonávať ťažkosti a dosahovať cieľ. A takúto vieru vidíme na Panne z Nazareta. Je pravda, že žila v dobe a kultúre, ktorá nebola taká nepriateľská viere, akou je táto naša. Ale aj ona musela o svoju vieru bojovať, chrániť si ju a rozvíjať. Prosíme ťa, Sedembolestná Matka, pomáhaj márnotratným synom a dcéram, ktorí stratili svoju vieru, pochopiť, o aký poklad sa pripravili.