História Sečoviec a Rímskokatolícky Kostol

Sečovce sa nachádzajú v západnej časti Východoslovenskej nížiny pri prechode do Podslanskej pahorkatiny, v nadmorskej výške približne 140 m. Chotár s rozlohou 3682 ha sa rozprestiera vo výške od 109 m do 240 m. Na nive potoka Trnávka sú nivné a lužné pôdy, inde sú sprašové černozemné a illimerizované pôdy. V severozápadnej časti chotára sa nachádzajú aj vinice.

Najstaršie dejiny a vývoj mesta

Archeologické nálezy dosvedčujú tunajšie sídliská z 9. storočia a neskôr. Prvé písomné doklady o Sečovciach pochádzajú z roku 1245. Sečovce boli od 14. storočia strediskom panstva, ku ktorému patril hrad nad Bačkovom, mestečko Sečovce a 15 okolitých dedín. Zemepánmi Sečoviec boli postupne miestni šľachtici, po nich šľachtici z Perína, Drugetovci a ich dedičia.

Najneskôr na prelome 13. a 14. storočia sa v Sečovciach zaužíval trh a Sečovce sa vyvíjali ako mestečko. Od 15. storočia sa tu konalo niekoľko jarmokov. V miestnom kaštieli alebo hostinci sa od 15. storočia príležitostne konali úradné rokovania šľachty Zemplínskej župy. Sečovskí mešťania sa venovali najmä roľníctvu a vinohradníctvu, ale aj remeselnej výrobe a obchodu. Od roku 1876 boli sídlom slúžnovského obvodu. Sečovce majú priznaný štatút mesta.

Vývoj obcí Albínov a Kochanovce

Najstarší doklad o dedine Albínov pochádza z roku 1245. V roku 1600 malo sídlisko 25 poddanských domov. V rokoch 1715 až 1720 bolo sídlisko opustené. V roku 1828 bolo 9 domov a 90 obyvateľov.

Najstarší doklad o dedine Kochanovce pochádza z roku 1321. V roku 1600 malo sídlisko 20 poddanských domov. V rokoch 1715 až 1720 tu postupne hospodárilo 7 - 6 poddanských domácností. V roku 1828 bolo 112 domov a 813 obyvateľov, v roku 1900 bolo 760, v roku 1940 970 obyvateľov. Od 1. apríla 1948 sú súčasťou Sečoviec.

Sečovce v priebehu storočí

V roku 1600 bolo v Sečovciach 38 domov mešťanov, 4 kúrie miestnych zemanov, kaštieľ, hostinec, mlyn a majerské budovy, evanjelický kostol, fara a škola. V rokoch 1715 až 1720 v Sečovciach postupne hospodárilo 14 - 13 meštianskych domácností, v roku 1828 bolo 208 domov a 1504 obyvateľov, v roku 1900 bolo 3173, v roku 1970 5776 obyvateľov. Od polovice 20. storočia bolo obyvateľstvo zamestnané najmä v miestnom poľnohospodárskom, strojárskom a odevníckom priemysle.

Školstvo a šport v Sečovciach

Škola jestvovala pri farskom kostole, ktorej úroveň sa pozdvihla najmä počas reformácie. Od polovice 20. storočia pôsobia viaceré stredné školy všeobecného a poľnohospodárskeho zamerania. Od začiatku 20. storočia tu boli tlačiarne. Organizovaný športový život sa tu rozvíja od 20-tych rokov 20. storočia, najmä futbal, tenis, lyžovanie, volejbal, ale najmä hádzaná.

Sakrálne pamiatky

Kostol jestvoval nepochybne pred 14. storočím, avšak dokumentovaný je od 14. storočia. Rímskokatolícky kostol z roku 1494 existuje po viacerých stavebných úpravách. Gréckokatolícky kostol z roku 1757 bol počas vojny v roku 1944 zničený, v roku 1970 znovu postavený. Socha pri kostole pochádza z 18. storočia.

Súčasnosť mesta

Od polovice 20. storočia má mesto vyše 7800 obyvateľov, z ktorých až 96 % sú Slováci. V predproduktívnom veku je 24,2 %, v produktívnom 60,5 % a v poproduktívnom 15,1 % obyvateľov. Ekonomicky aktívnych je 51,8 %, nezamestnaných 16 % obyvateľstva. K rímskokatolíckemu náboženstvu sa hlási 47 %, ku gréckokatolíckej cirkvi 25,7 % a k evanjelickým cirkvám dovedna 3,8 % veriacich.

V súčasnosti sa mesto usiluje vyvíjať ako obchodno-finančné centrum svojho "mikroregiónu" s dobrou infraštruktúrou a prístupným zdravotníctvom. V meste sídli Gymnázium, SOU strojárske, Dievčenská odborná škola, dve základné školy a Základná umelecká škola. V meste je dostatok finančných inštitúcií, reštauračných a ubytovacích kapacít. K športovým zariadeniam patrí športový areál a fit centrum.

K významným podnikom patria Východoslovenské energetické závody - odštepný závod Sečovce, firma, ktorá vyrába pánske, dámske a detské ponožky, dámske pančuchy a ako jediná na Slovensku elastické nite najmodernejšou technológiou od talianskeho výrobcu Menegatto. Svoju činnosť rozšírila aj o veľkoobchod s pančuchovým tovarom. Firma, ktorá vyrába, montuje a zabezpečuje servis vzduchotechnických zariadení.

Pre poznanie regiónu slúži od roku 1954 Vlastivedné múzeum. Z hľadiska rekreácie a turistiky je veľmi atraktívne aj tunajšie okolie. Z obce Dargov, prípadne Bačkov vedie 5 km dlhý turistický chodník k národnej prírodnej rezervácii Bačovská dolina (od roku 1967 vo výmere 220,04 ha) v Slanských vrchoch. Obľúbené miesto milovníkov prírody, pešej turistiky, poľovníctva, jazdy na koni.

Centrum voľného času

Centrum voľného času vzniklo v 60. rokoch pod názvom Dom pionierov, ktorý nemal svoju budovu. Sídlil v rôznych prenajatých priestoroch (budova Slovenskej sporiteľne, budova komunálnych služieb, budova pri Rím. kat. fare). Od februára 1974 bola daná do užívania nová budova Domu pionierov na ul. SNP (požiarna stanica). Riaditeľkou zariadenia v tom čase sa stala Gabriela Nagyová, ktorá túto funkciu zastávala až do roku 1989.

Zamatovou revolúciou sa ukončila éra Domu pionierov v Sečovciach, ktorý sa transformoval na Dom detí a mládeže, neskôr na Centrum voľného času ako poznáme dnes, ktoré sa v decembri 1993 presťahovalo do priestorov zrušenej MŠ na Nám. Červenej armády. V súčasnosti sa toto námestie premenovalo na Nám. sv. Cyrila a Metoda. Od 1. apríla 2002 získalo zariadenie právnu subjektivitu.

V októbri roku 2008 prešla pod správu centra bývalá budova ZUŠ, ktorá sa nachádza na dvore zariadenia. V máji 2009 vznikla pri Centre voľného času Rehabilitačná a chovná stanica pre vtáky a cicavce. Bola vystavaná sústava štyroch voliér vo dvore zariadenia.

Farnosť Nanebovzatia Panny Márie v Sečovciach

Adresa farnosti je: Rímskokatolícka farnosť Nanebovzatia Panny Márie Nám. sv. Cyrila a Metoda 38 078 01 Sečovce. Okrem samotného mesta Sečovce k sečovskej farnosti patrí aj štyri filiálky Bačkov, Dargov, Kravany a Višňov. V každej z týchto filiálok sa nachádza aj rímskokatolícky kostol. K filiálkam patrí aj obec Trnávka, tu však rímskokatolícky kostol nie je. Farnosť ma spolu 9730 obyvateľov z toho 4450 rímskokatolíkov.

Úradné hodiny farnosti sú v pondelok, utorok, stredu, štvrtok a piatok od 16:00 do 17:30. V prvopiatkovom týždni, kedy sa spovedá hodinu pred svätou omšou.

Ľudovít Rydarovský: Kňaz a Trpiteľ pre vieru

Súčasná katolícka farnosť Bohdanovce, v okrese Košice-okolie, je pomerne mladá. Hoci sa predpokladá, že v dávnej minulosti v obci stál kostol a že v nej sídlil katolícky kňaz, s určitosťou môžeme povedať iba to, že farnosť, ako ju poznáme dnes, vznikla až v roku 1947, keď bol postavený kostol sv. Margity Márie Alacoque, ktorý je jediným kostolom na Slovensku zasväteným tejto svätici. Po Jurajovi Timkovi sa druhým správcom bohdanovskej farnosti stal Ľudovít Rydarovský.

Rodičia kňaza Rydarovského, Ján a Teofila rodená Przybycień, pochádzali z územia južného Poľska, po svadbe sa však kvôli práci usadili v Zborove pri Bardejove, keďže v tom čase išlo o jeden štát, teda Rakúsko-Uhorsko. V Zborove, ktorý je neďaleko poľských hraníc, pracoval Ján ako kováč. Narodili sa im štyri dcéry a traja synovia. Všetky dcéry však zomreli na tuberkulózu a dospelosti sa dožili len synovia, z ktorých jeden, Ľudovít Rydarovský (v poľštine Ludwik Rydarowski), sa narodil 26. septembra 1891. Stredoškolské štúdium ukončil v roku 1913 maturitou na gymnáziu v Prešove. V tom istom roku mu zomrel otec. Po štúdiu teológie v Košiciach bol 13. júna 1918 vysvätený biskupom Augustínom Fischerom-Colbriem v Dóme sv. Alžbety. Primičnú svätú omšu slúžil 4. augusta v rodnom Zborove.

Po tom, čo na troskách Rakúsko-Uhorska vzniklo Česko-Slovensko i Poľsko, sa v roku 1922 Ľudovítov brat Kazimierz Rydarowski, ktorý bol významným konštruktérom naftových motorov, odsťahoval, spolu s manželkou a matkou, do Poľska. Ľudovít, ako jediný člen rodiny, ostal na Slovensku. Neexistuje dokument, ktorý by hovoril o tom, prečo sa Ľudovít rozhodol ostať v Česko-Slovensku. Podľa rodinných spomienok tak urobil z dôvodu, že v čase budovania Česko-Slovenska bol na Slovensku nedostatok kňazov, a teda chcel pomôcť slovenskej cirkvi. Občianstvo však Ľudovít Rydarovský získal po dlhých peripetiách až v roku 1942, po intervencii biskupa Jozefa Čárskeho.

Ľudovít Rydarovský bol členom Miestneho odboru Matice slovenskej v Sečovciach a ovládal štyri jazyky: slovenský, poľský, maďarský a esperanto. Jeho najvýznamnejším pastoračným pôsobiskom boli Sečovce. V rokoch 1933 - 1950 zastával funkciu sečovského dekana a čestný titul dekan mu ostal až do smrti. Veľmi zaujímavou kapitolou jeho života je pomoc prenasledovaným počas 2. svetovej vojny, no taktiež zadržanie a väznenie v komunistických žalároch v rokoch 1950 - 1951, za čo si zaslúžil titul trpiteľ pre vieru. Po prepustení z väzenia pôsobil desať rokov ako správca farnosti v Bohdanovciach. Po skončení úradu zotrval ako dôchodca ešte dva roky v Bohdanovciach, kde veriacim vykonával najnevyhnutnejšie duchovné služby. Farnosť by inak ostala bez kňaza, pretože vtedajšia štátna moc bránila tomu, aby bol v Bohdanovciach riadne ustanovený farár.

Obdobie 2. svetovej vojny a prenasledovania rôznych skupín obyvateľstva zvýraznilo mnoho životných príbehov aj tých ľudí, ktorí dovtedy neboli nijako verejne známi. Okrem toho, že v tomto období vznikali známe príbehy kolaborantov či tých, ktorí sa rozhodli udržať si svoje postavenie aj za cenu kompromisov s vlastným svedomím, odohrávali sa počas neho aj silné životné príbehy odbojárov, partizánov či dokonca svätcov (Košičanka bl. Sára Salkaháziová, Poliak sv. Maximilián Kolbe, a iní).

Jedno z prvých výrazných antisemitských opatrení na Slovensku bolo prijaté krátko po vyhlásení Viedenskej arbitráže v novembri 1938. Po tom, čo na základe arbitráže prišlo Česko-Slovensko o celý južný pás slovenského územia, a v Maďarsku sa tak ocitli napríklad aj Bohdanovce, boli za vinníkov tejto udalosti označení Židia. Navyše, niekoľko hodín pred vstupom maďarských vojsk na južné územia rozhodol predseda slovenskej vlády Jozef Tiso o vysťahovaní nemajetných Židov na tieto územia. V danom čase žila v Sečovciach početná židovská komunita. Pomocnú ruku násilne vysťahovaným podal aj miestny dekan Rydarovský.

Židovská náboženská obec Sečovce vo svojom prehlásení z 25. mája 1950 uviedla: „Týmto prehlasujeme a osvedčujeme, že dp. Ľudovít Rydarovský, rím. kat. farár v Sečovciach, v roku 1938, keď vtedy nastalý fašistický režim vyhnal bezbranných ľudí z ich príbytkov a vyviezol ich za hranicu československo-maďarskú v Oľšanoch, týmto úbožiakom ponechaným na milosť a nemilosť prírody pod holým nebom denne dodával úplne bezplatne chlieb a mlieko ako aj iné možné potraviny a sám osobne dozeral, aby toto jeho osobné dobrodenie bolo presne rozdelené." Tu treba zdôrazniť, že dekan používal zrejme konský povoz, a teda mohlo ísť o pomerne zdĺhavú každodennú cestu, pretože vzdialenosť medzi Sečovcami a Košickými Oľšanmi je 27 kilometrov a železnica tadiaľ neviedla ani nevedie.

Pomoc ľuďom v núdzi sa zo strany sečovského dekana nezastavila ani po vypuknutí 2. svetovej vojny. Podľa spomienok, zapísaných v rodinnom archíve, pomáhal Ľudovít Rydarovský aj poľským emigrantom, ktorí na začiatku vojny, po napadnutí západného Poľska nacistami, emigrovali do Maďarska. Našli uňho dočasné útočisko cestou na juh. Rovnako pomáhal aj židovským spoluobčanom. Bližšie sa o tom zmieňuje ďakovný list, ktorý vydala židovská náboženská obec Sečovce rok po vojne, 24. júla 1946: „My vieme, že aj Vaša dôstojná osoba mala určite nepríjemnosti len preto, že Vaše šľachetné srdce ujalo sa tých, ktorí sa ocitli v biede, tým viac je naša vďaka Vám vrúcnejšia, lebo len veľmi málo jednotlivcov sa našlo, aby boli Vášmu príkladu nasledovali. […] Vieme, že ste v biede sa nachádzajúce rodiny Alexandra Keménya a Davida Goldbergera pravidelnými mesačnými peňažnými čiastkami podporovali. Vieme, že ste - vediac o pravde - držali vo svojom dome, navonok ako hospodárskeho čeľadina Mareka Neumanna zo Zámutova pod falošným menom, ktorý takto sa aj zachránil. Vieme aj to, že každého, o ktorom ste sa priamo alebo nepriamo dopočuli, že je v biede, poskytovali ste mu potraviny, ale aj peniaze. Nemôžeme to slovami vyjadriť, čo by sme vlastne vyjadriť chceli, ráčte ale, veľavážený dôstojný pán dekan, tieto naše skromné slová prijať ako dôkaz úprimnej vďaky a budeme pýtať pána Boha, aby Vám bol všade a vždy nápomocný a Vás v zdraví udržal pri tomto šľachetnom a veľkodušnom rozmýšľaní. Keď tlmočíme toto rozhodnutie valného zhromaždenia, aj ja osobne Vám vyslovujem vďaku, tým viac, že zachránený Marek Neumann bol mojím synovcom."

Našťastie sa tieto listinné dôkazy o pomoci Ľudovíta Rydarovského zachovali dodnes. Zároveň je však paradoxom, že sa tak stalo vďaka tomu, že po nástupe komunistického režimu bol za obranu viery prenasledovaný a väznený. Pre pochopenie tejto životnej kapitoly druhého bohdanovského kňaza je potrebné vysvetliť dobové okolnosti 50-tych rokov v Česko-Slovensku. Išlo o obdobie, keď sa komunistický režim, krátko po prevzatí moci, snažil cirkvi oslabiť, zničiť, prípadne si ich podriadiť, aby medzi veriacimi propagovali „budovanie socializmu". Jedným zo spôsobov ako to dosiahnuť, bolo zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a prestup jej veriacich do pravoslávnej cirkvi, pretože tú si bolo možné, kvôli prirodzeným historickým vzťahom s Moskvou, ľahšie podriadiť a ovládnuť.

Spor gréckokatolíkov s pravoslávnymi a so štátom sa prejavoval aj v sečovskej farnosti, kde vtedy pôsobil Ľudovít Rydarovský. Ten v jednej zo svojich kázní, počas bohoslužby vo filiálke Bačkov 14. mája 1950, verejne obhajoval gréckokatolíkov proti nútenej pravoslavizácii. O tejto kázni sa dozvedelo Krajské veliteľstvo Štátnej bezpečnosti (ŠtB) v Košiciach a o štyri dni nato podalo trestné oznámenie Okresnej prokuratúre Košice. Príslušníci ŠtB však už v noci, z 15. na 16. mája okolo druhej hodiny, vtrhli na farský úrad v Sečovciach a odvliekli so sebou 58-ročného dekana Rydarovského spolu s kaplánom. „Zatýkaného vytiahnu z teplého lôžka, ešte je pohrúžený do poloospanlivej bezmocnosti, jeho myseľ je zahmlená. Pri nočnom zatýkaní majú operatívni pracovníci početnú prevahu: viac ozbrojených na jedného človeka, ktorý si nestačil ani pozapínať rázporok. […] A nočné zatýkanie má aj tú prednosť, že ani susedné domy, ani mestské bloky nevidia, koľkých za noc odviezli. Zatýkanie vyľakalo najbližších susedov, ale pre vzdialenejších to nie je udalosť. Akoby zatýkanie ani neprebehlo."

Po zatknutí strávil dekan Rydarovský štyri mesiace vo väzbe vo väznici Krajského súdu v Bratislave, kým neprebehlo hlavné pojednávanie. Z tohto obdobia sa zachovala aj prijímacia listina väznice, v ktorej je opísaný takto: „výška 172, postava silná, čelo stredné, ústa súmerné, tvár guľatá, fúzy holené, zuby chybné, farba tváre zdravá, obočie gaštanové, oči hnedé, brada oválna, zvláštne znamenie - jazva po operácii kýly." Počas väzobného stíhania sečovského dekana prebehli výsluchy svedkov, a súdu boli doručené aj listy, ktorými chceli niektorí ľudia pomôcť obľúbenému kňazovi.

V Štátnom archíve v Bratislave sa zachovalo napríklad prehlásenie ŽNO Sečovce z 25. mája 1950, ktoré sme citovali vyššie, a ktoré hovorí o tom, ako sečovský dekan pomáhal prenasledovaným počas vojny. Zachované je však aj svedectvo Ľudovítovho spolužiaka a komunistu Vojtecha Perényiho. Ten zaslal 8. júna 1950 Štátnemu súdu v Bratislave list, v ktorom písal, že hoci s dekanom uznávajú rozličný svetonázor, predsa ide o čestného a statočného človeka. Zároveň zdôraznil, že „obžalovaný v dobe neslobody rasove a politicky prenasledovaných nezištne podporoval, sabotoval fašistický režim, ako sa len dalo, že za to bol on sám obchádzaný a prenasledovaný." Ďalším z dokumentov, ktorý sa získal pred hlavným pojednávaním, bolo Vysvedčenie o mravnej zachovalosti a majetkových pomeroch, kde Miestny národný výbor v Sečovciach uviedol o obvinenom stručne: „Viedol usporiadaný život." Avšak, tieto dokumenty, hoci boli súdu doručené, neviedli k oslobodeniu sečovského dekana.

Hlavné pojednávanie s obvineným sa uskutočnilo 13. septembra 1950 na Štátnom súde v Bratislave a trvalo iba jednu hodinu, od 13:00 do 14:00. Z päťčlenného senátu, ktorý súdil kňaza Rydarovského, boli len dvaja sudcami z povolania. Ani samotný predseda senátu, Karol Bedrna, nebol sudcom z povolania a nemal žiaden akademický titul. Pravdepodobne bol kádrom dosadeným komunistami, čo bol pomerne bežný jav v silových zložkách, na justícii a na iných kľúčových miestach štátneho aparátu, po nástupe režimu vo februári 1948. V tom čase mnohé miesta sudcov, prokurátorov, profesorov a iných, obsadzovali horliví komunisti, ktorí mali nezriedka iba základné vzdelanie, čím zároveň zaplnili voľné miesta po tých, ktorí boli pre nesúhlas s komunistickou ideológiou z funkcií odstránení.

Udalosti zo 14. mája 1950 v Bačkove boli kľúčové pre obvinenie Ľudovíta Rydarovského. Podľa súdu sa mal kňaz dopustiť verejného poburovania proti republike. Súd tvrdil, že Rydarovský sa po náboženských obradoch obrátil k veriacim so slovami: „Drahí veriaci! Chcem Vám niečo povedať, ani neznám, ako sa Vám mám vysloviť, čo sa stalo v Sečovciach", pričom začal plakať a pokračoval: „Náš pán gr.-kat. kaplán Pavol Tyrpák odstúpil od cirkvi, neviem, čo sa mu stalo, bol to dobrý kňaz, celú noc nespal ani jeho manželka s deťmi, ale Duch Svätý ovládol ho, takže zo srdca je už náš, ale navonok nemôžem Vám to ešte povedať." Podľa súdu mal tento príhovor protištátny charakter, pretože dekan Rydarovský „musel si byť vedomý toho, že jeho počínanie utvrdí r.-kat. veriacich v tom, že to boli naše štátne orgány, ktoré donútili grécko-katolícku cirkev a medzi nimi aj gr.-kat. Po prečítaní obžaloby Ľudovít Rydarovský dodal: „Obžalobe som porozumel, vinným sa necítim."

V závere vyhlásil predseda senátu rozsudok, podľa ktorého Ľudovít Rydarovský „dňa 14. mája 1950 v Bačkove verejne poburoval proti republike, proti jej ľudovodemokratickému zriadeniu, jej spoločenskej a hospodárskej sústave, zaručeným ústavou…" Senát Štátneho súdu v Bratislave ho týmto odsúdil na trest odňatia slobody v dĺžke šesť mesiacov, peňažný trest 1000 Kčs a konfiškáciu majetku. Poľahčujúcou okolnosťou pre odsúdeného bolo, že v čase príhovoru bol rozrušený, k jeho obsahu sa priznal, viedol usporiadaný život a nebol dovtedy trestaný. Podmienečný trest súd nepovolil z dôvodu, že „verejný záujem si vyžaduje výkon trestu." Hneď po vyhlásení rozsudku sa prokuratúra odvolala s požiadavkou o predĺženie trestu na rok. Senát pod vedením dr. Eugena Wagnera tejto požiadavke vyhovel a trest odňatia slobody predĺžil o ďalších šesť mesiacov. „Obvinený dopustil sa činu pri náboženskom úkone pred veľkým počtom osôb a k činu zneužil svoju náboženskú funkciu a svojho náboženského vlivu."

Jedným z trestov pre odsúdeného bolo prepadnutie majetku. Ešte v čase väzobného stíhania, teda pred vynesením rozsudku, štátne orgány spísali všetok jeho majetok. Podľa Miestneho národného výboru v Zborove „menovaný nemá žiaden majetok hnuteľný ani nehnuteľný v obci Zborov." Finančná prokuratúra vo svojej správe uviedla: „Ľudovít Rydarovský, rím.-kat. farár v Sečovciach ani nehnuteľnosti, ani hnuteľnosti nevlastní až na: 1 posteľ, 1 písací stôl, 1 stoličku, 1 obyčajný kredenc s brúseným sklom (starý typ), 1 obraz (tlač), 1 malý stolík na rádio (bez zásuvky). […] Nehnuteľnosti ako aj živý a mŕtvy inventár horemenovaného boli zničené vojnovými udalosťami a čiastočne odpredané, takže t. č. „

V rodine spomínali na Ľudovíta Rydarovského s láskou a úctou. „V rodine sme ho volali po maďarsky - ujko Lajoš. No a ten náš ujko by sa bol najradšej celý rozdal. Aj z platu prispieval v Sečovciach niektorým deťom na školy. Veľmi rád čítal knihy, ale po prečítaní knihu daroval ďalej. Keď zomrel a moja mama Wanda sa stretla s jeho gazdinou pani Kovalčíkovou, tá jej odovzdala iba jeden mechanický krokomer, ktorý mu naordinoval lekár.

Ľudovít Rydarovský si trest vytrpel vo väznici v Leopoldove a v pracovnom tábore v Močenku. Prepustený na slobodu bol na výročie svojej kňazskej vysviacky 13. júna 1951. V tom čase bola bohdanovská farnosť po odchode Juraja Timka bez kňaza. Navyše, celé obdobie 50-tych rokov 20. storočia bolo poznačené nedostatkom kňazov z dôvodu ich väznenia, povinnej vojenskej služby alebo neudelenia štátneho súhlasu zo strany komunistickej vrchnosti. Veriaci z Bohdanoviec sa preto rozhodli prevziať iniciatívu a vlastnými silami si zabezpečiť kňaza pre svoju mladú farnosť. „Medzi ľuďmi sa roznieslo, že nejaký bývalý farár zo Sečoviec je bez fary, lebo práve prišiel z väzenia. To boli tie 50-te roky, keď zatvárali kňazov. O ceste veriacich za kňazom sa dozvedáme aj z listu, ktorý poslal vdp. Rydarovský košickému biskupovi Jozefovi Čárskemu 12. júna 1951: „Vzhľadom na to, že mám veľké ťažkosti s ubytovaním v Košiciach, kde som takrečeno v tomto ohľade odkázaný na mi..."

Tabuľka: Vývoj počtu obyvateľov v Sečovciach

tags: #rim #kat #kostol #secovce