História obce Breznička sa datuje od druhej polovice 13. storočia. Obec je listinne doložená roku 1279 ako Berzenche.
V roku 1773 sa jej názov zmenil na Breznicza a v roku 1808 na Breznička. Obec sa vyvinula zo staršieho slovanského osídlenia a patrí medzi najstaršie osídlené obce tejto doliny.
V okolí rieky Ipľa rástlo veľa briez, po čom pomenovali i novozaloženú osadu, neskôr obec Brezničku. Obec vznikla na pôvodnom území Slovanského hradiska z 9. storočia. Zachovali sa zvyšky hradieb z 12.-13. storočia.
Patrila viacerým drobným zemepánom. Zemepánmi obce v roku 1548 bola rodina Berzency, v roku 1770 Jozef Okolicsányi a po ňom Jozef Duka a Jozef Bornemisza. V roku 1826 zemepánom obce boli potomkovia bývalého palatína Františka Szentványiho.
V roku 1783 ju navštívil cisár Jozef II. V roku 1828 mala obec 25 domov a 205 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a hrnčiarstvom.
Obec má dobrý potenciál pre rozvoj cestovného ruchu a športové využitie pre obyvateľov a návštevníkov obce.
Z historických pamätihodností sa na území obce zachoval rímsko-katolícky kostol zasvätený Panne Márie, postavený v roku 1785 (neskorobarokový), s klasicistickým interiérom z I. polovice 19. storočia. Nachádza sa v ňom aj maľba od J. Ádáma z roku 1924.
Rímskokatolícky kostol v Brezničke.
Stopy osídlenia
Stopy osídlenia na území dnešnej Brezničky a blízkeho okolia sú už v prehistorických dobách. Lokalita Hrádok leží asi 1,2 km J od obce Breznička, asi 0,5 km ZSZ od osady Červeň na západnom konci zalesneného chrbátu. Východná strana tejto polohy bola opevnená dvomi priekopami medzi ktorými sa tiahne oblúkový val. Objavená tu bola atypická praveká keramika kyjatickej kultúry z doby bronzovej (10.-8.storočie pred n. l.).
V okolí Brezničky sa vystriedali Kelti (prišli na prelome 4. a 3. storočia pred n. l.). Udivili svojou vyspelejšou spoločenskou organizáciou, výrobnou technikou a peňažnou výmenou tovarov. Asi tri ďalšie storočia tu prebývali v regióne Kvádi.
V rámci obdobia sťahovania národov sa v 6.-7. storočí objavujú aj Slovania. Včasnoslovanské nálezy keramika tzv. Nížinné hradisko v Brezničke z (9.)- 10. storočia u ktorého sa nevylučuje, že vzniklo vo veľkomoravskom období. Chotár obce Breznička je trvale osídlený od 9. storočia so zvyškami hradieb z 12.-13. storočia až do stredoveku.
Pri obhliadke 29.4.1967 tu Ing. P. Teľak- terasa v ohybe Ipľa asi 1,2 km južne od obce Breznička. Sídlisko 12.-13. storočie nálezy črepov. Názov „Teľak“ asi z maď. Cicvár- sa vypína priamo nad obcou Breznička. Podľa legendy tu bol malý hrad. Našla sa tu atypická praveká keramika tehlovočervenej farby.
Návršie s kostolom a cintorínom na východnom okraji obce, obtekané Ipľom a banským potokom. Hrádok oválneho pôdorysu, opevnený priekopu, na ňom dnešný kostol s okolitým cintorínom. Nálezy črepov pri výkopových prácach.
Po zániku Veľkej Moravy (zač. 10. storočia) sa vo vzniknutom mocensko - politickom vákuu etabloval národnostný uhorský štát (10.- 11. stor.), do ktorého sa postupne začlenilo aj Slovensko, vrátane Novohradu. Prvá písomná zmienka o tomto regióne pochádza z r. 1 108.
V metačnej listine fiľakovského hradného panstva z 10. júna 1246 je uvedené, že západná hranica panstva vedie cez rieku Suchá-terra Galsa (Holiša) ide hore Ipľom cez terra Grab (Hrabovo), qude est terra Wechusloi et conterminator terrae Eghruch (územie dnešnej Brezničky) až po silva Polta (les, územie dnešného Poltára).
V prípade dnešného územia Brezničky to patrilo Eghruchovi z rodu Kačičovcov-Ettreovcov. Prvá písomná zmienka o dedine Breznička je z roku 1279. V roku 1279 dvaja súrodenci z rodu Kačičovcov, si delili Brezničku takto: synovi Etchurucha (Ettre) pripadla horná časť od Ipľa, druhá časť od potoka Breznica pripadla Miklošovi. Etymologicky názov Berzence. Dnešná dedina Breznička, sa až do 19. storočia nazývala tiež Breznica a názov Breznička je len novší.
Vlastný názov Breznička je slovanský od stromu breza. Zemepáni si dali postaviť v druhej pol. 13. storočia pri Brezničke aj hrádok. Stál na neveľkom kopci nad Ipľom, ktorý dodnes nesie názov „Hrádok“.
Pápežská desiatková sústava v r. 1332 zaznamenala farára z Brezničky Nicolaus (sacerdos) de Bersence. Farnosť s kostolom v Brezničke sa uvádza aj v roku 1334 Brezou a 1397.
V listine datovanej 1. marca 1424 sa spomína Breznička. Pri opise hraníc sa uvádza: „že hranica opúšťala usadlosť Hrabovo (Garab) a pokračovala k ceste, ktorú nazývali kerestúrska (tiahla z Brezničky- Berzenche) a po jednom chodníku smerovala k usadlosti Hrabovo- Svätá Anna. Popri svahu kopca nazývaného Ewrhyg, prechádzala cez rieku Ipeľ smerom k Brezničke (Ipeľ tvoril prirodzenú hranicu s územím Brezničky). Po druhom brehu rieky hranica pokračovala smerom k Zelenému (Zelenee)“.
Kráľovná Alžbeta v novembri 1440 poverila Jána Jiskru z Brandýsa aby vojensky jej zabezpečil fiľakovské panstvo. 7. septembra 1451 sa odohrala bitka pri Lučenci, v ktorej vojská Jána Jiskru porazili početnejšiu uhorskú armádu Jána Hunyadiho. Ján Jiskra z Brandýsa poveril Leonarda z Uničova, aby vybral portálnu daň z Novohradu. V ním zostavenom daňovom registri je aj zmienka o Brezničke, Málinci a i.
Na prvej mape Uhorska z r. 1528 sú zakreslené aj okolité obce ako Divín (Dinvin), Holiša (Galsa), Poltár (Polthar, kde je zakreslená aj veľká vodná plocha) a i.
Zo prvej polovice 16. storočia pochádzajú strohé informácie o Brezničke a jeho zemepánoch, ktorí si zobrali prímenie od obce Berzenceayovci. Pri súpise v r. 1553 dedina Breznička ako Berzencze vykazuje 4 porty (mohla mať okolo 100- 120 obyvateľov).
Osmansko turecká expanzia v druhej polovici 16. storočia zasiahla aj Novohrad. Turecký súpis z roku 1554 sečianského sandžáku vykazuje dedinu Horné Hrabovo (Föső Garáb) s pustatinou Brezencse (Breznička).
Súpis z r. 1570 vykazuje Brezničku ako pustatinu v r. ako osadu. V r. 1571-73 Breznička ako osada Berzencze.
Turci v r. 1575 obsadili hrady Modrý Kameň i Divín. Súpis z r. 1583-84 vykazuje Brezničku ako Berzencze puszta patriace Fiľakovu, bez „ráják“, poddaných.
V roku 1593 dosiahli kresťanské šľachticko- kráľovské vojská v Novohrade výrazný úspech- dobyli Fiľakovo, bez boja sa zmocnili Divína a obsadili aj Modrý Kameň. Koncom 16. storočia patrila drobným šľachticom a zemanom ako Ján Saffy, Ján Soós, Rédey Žigmond. Od roku 1598 sa začala platiť daň od domov (tzv. dymové, kominové) a to zlatku od každého. Breznička zaznamenaná mala asi len 2 domy.
Už koncom 16. storočia obyvatelia Brezničky sa stali protestantmi- ev. a. vyznania. V tomto období a v prvej pol. 17. storočia, keď Turci znovu prenikali na územie Novohradu, zanikli stredoveké dediny ako Dolný Podháj, Dolný Poltár, Etreová Malá Ves a Ettre Lehota pri Turičkách, Eleztyén pri Kerestúre, Perena a i.
V stoličných zápisniciach Novohradu aj začiatkom 17. storočia sú zmienky o Brezničke. Napr. 19.1.1601 v mene Szécsy Márie Terézie Tassy Ján vyslovuje protest, že z podielu mu z desiatku z Brezničky (Berzencze praeidum) neodovzdali desiatok.
17. storočie bolo pre Brezničku a okolie kruté. 11.9.1606 sa skončila tzv. pätnásťročná vojna. ďalšie obdobie bolo vyplnené bojmi medzi medzi súperiacimi mocenskými skupinami habsburskej ríše. Straty na životoch a materiálne škody boli spôsobené aj s opätovným prenikaním Turkov cez územie Novohradu.
Lúpežný rytier Imrich Balaša z Divína v pol. 17. storočia robil lúpežné útoky do okolitých obcí. V roku 1679 generál Strassoldo s cisárskym vojskom obsadil hrad Divín a Balašu zajal.
Treba uviesť, že v priebehu 17. storočia sa zmenila aj daňová politika. Základom dane sa stal poddanská usadlosť, t.j. a extravilán (orná pôda - jej rozloha sa hodnotila podľa výsevu - na mernice; kosné lúky- podľa výmery, ktorú skosil kosec za deň). Rastlinnú výrobu stále charakterizuje extenzívne obrábanie pôdy (trojpoľný systém), nevyspelosť výrobnej techniky (drevené nástroje) a jednostranné zameranie (obilniny, najmä raž, pšenica, ovos, proso, pohánka). V živočíšnej výrobe prevládalo pastierstvo nad dobytkárstvom- chovom ustajneného dobytka.
V roku 1671 vizitátor Juraj Széchenyi konštatoval, že Breznička patrí pod farnosť v Hrabove. Vdova po Štefanovi Dorogfymu Anna Mocsáryová.
Kanonická vizitácia Juraja Schlegera v Brezničke- Berzence v r. 1674 uvádza, že dedina patrí zemepánke Dorogffyovej. V roku 1683 Turci vyhodili hrad Fiľakovo do povetria. Na mape Novohradskej stolice z r. 1686 je zakreslená aj Breznička.
Kanonická vizitácia z 29. septembra 1688 ktorú konal Žigmund Antal Ordódy v Brezničke uvádza, že z kostola sú už len ruiny. Zosnulý zemepán zanechal pre cirkev pozemky. V Kalinove je farár, školský majster. Zemepáni sú šľachtici nekatolíci, je tu okolo 250 duší. Zemepánom v Kalinove je aj katolík Miklós Etthre, ale poddaní sú väčšinou luteráni.
Zasadnutie Novohradskej stolice 29.mája 1688 v meste Lučenec rozhodlo o prepustení hriešnikov z Brezničky, ktorí boli väznení v Haliči. Juraja Lenka a Dudáša zv. Ján Ďurík obidvaja z Brezničky, ktorí boli už za krádež odsúdení do vazänia odsúdili na trest palicovania. Po oslobodení z Oždian ukradli vola, ktorého zdrali a kožu predali. Za to boli odsúdení na trest smrti obesením. Predtým však boli podrobení mučeniu, aby prezradili svojich kumpánov. Juraj Lenko počas väzenia sa pokúsil o samovraždu, preto mu odťali pravú ruku a potom ho mali obesiť na šibenici.
Významné obdobie predstavovalo protihabsburské povstanie Františka Rákócziho II. v r. 1703 - 1711. Do povstaleckej armády vstúpili aj niektorí obyvatelia Brezničky a okolia. Dediny zásobovali armádu potravinami i remeselníckymi výrobkami. V roku 1709 pustošila v Brezničke a okolí epidémia cholery s početnými obeťami.
Tráci: Stratená civilizácia Balkánu
Tornaľa
Obec sa spomína r. 1245 ako Kuuy, r. 1291 Tornalya a. n. Kewy, r. 1773 Tornallya, r. 1920 Tornaľa, r. 1948 Šafárikovo, r. 1992 Tornaľa. Vznikla na staršom osídlení, pravdepodobne pod strážnou vežou postavenou v 10. - 11 stor. na ochranu vstupu do Slanskej doliny.
Erb mesta Tornaľa
Leží v nadm. výške 181 m vo východnej časti Rimavskej kotliny na nive a terase rieky Slaná. Chotár má nadm. výšku 169 - 381 m. Západné svahy doliny rieky Slaná sú zo značnej časti odlesnené. Východná časť je porastená dubovo-hrabovými a cerovo-dubovými lesmi, v hlbších údoliach s prímesou bukov. Prevládajú nivné, lužné, illimerizované pôdy a rendizny.
Od r. 1921 patrí mesto Tornallyayovcom. V 2. polovici 16. stor. osadenstvo obce utekalo pred Turkami. Už v 18. stor. bola Tornaľa významnou poštovou a obchodnou križovatkou. R. 1849 sa do histórie mesta zapísala víťazná bitka uhorskej armády nad rakúskym vojskom generála Schlicka.
V 19. storočí, po postavení železnice sa Tornaľa stáva aj obchodným a správnym strediskom okolitej poľnohosp. oblasti. V 2. pol. 19. stor. a začiatkom 20. stor. sídlom slúžnovského (okresného) úradu, okresného súdu, katastrálneho a daňového úradu. V meste sa nachádzali tri honosné rezidencie Dezidera a Zoltána Tornalyayho a Árpáda Hámosa.
Počas 2. svet. vojny bolo mesto pripojené k Maďarsku. Po vojne, v rokoch 1949 - 1960 bolo okresným mestom. Obyvatelia Tornale sa zaoberali poľnohosp. a remeslami.
Počet obyvateľstva Tornale, s mestskými časťami Starňa, Behynce a Králik sa už dlhšie ustálil na hranici 8000. Z dvoch tretín ho tvoria občania maďarskej národnosti a jednu tretinu Slováci a občania iných národností.
V 50. rokoch bola v Tornali zriadená stredná všeobecnovzdelávacia škola (slov. aj maď.), r. 1958 stredná poľnohospodárska technická škola a poľnohospodárske odborné učilište.
V Tornali je reformovaný kostol z 15. stor., dve klasicistické kúrie z 19. stor., rím. kat. kostol z konca 19. stor. a ev. kostol z r. 1933. V mestskej časti Behynce existovali tri zemianske kúrie. Dnes sú zachované už iba ich zvyšky. Jednou z nich je barokovo-klasicistická kúria z 18. storočia. V r. 1846 - 1849 tu pôsobil básnik Mihály Tompa.
V m. č. Králik sa nachádza ref. kostol z 13. stor. v neogotickom slohu, prestavaný r. 1824 a klasicistická kúria s parkom z prvej pol. 19. storočia. V miestnej časti Starňa boli v 2. pol. 19. stor. V Tornali od r. 1824 sídli knižnica gemerského reformovaného dištriktu. Od r. 1956 v Tornali pôsobil aj za hranicami známy folklórny súbor Čertiažeň.
V súčasnosti sa kultúrny život sústreďuje v mestskom kultúrnom stredisku a mestskej knižnici. Aktívna je MO Csemadok-u, pri ktorej už takmer 30 rokov pôsobí zmiešaný spevokol ovenčený úspechmi aj z medzinárodných súťažiach. Pravidelné koncerty poriada aj ZUŠ.
Tornaľa, ale aj všetky obce regiónu Gemera sú azda najviac postihnuté spoločenskými zmenami po r. 1989. Zanikli nielen štátne majetky, ale aj ostatné podniky, ktoré zastrešovali poľnohospodársku výrobu. V súčasnosti ju prezentuje rozdrobená poľnohospodárska výroba, ktorá neposkytuje dostatok pracovných príležitostí.
Zamestnanosť v meste a regióne poskytuje závod na výrobu pánskej konfekcie Ozeta Neo, strojárska fabrika Unicorn-ESK, dve zahraničné firmy, niekoľko podnikateľských firiem a služby. Nezamestnanosť v meste a regióne sa už dlhšiu dobu pohybuje na hranici 30-35%.
Mesto má vybudované plážové kúpalisko s autocampingom. Nachádza sa v miestnej časti Králik. Ročne ho navštevuje okrem domácich rekreantov aj mnoho dovolenkárov z celého územia Slovenska a v posledných rokoch aj zahraniční turisti.
V meste a aj v rekreačnom zariadení je rozvinutá maloobchodná sieť. Historickým klenotom mesta je bývalá kúria Z. Tornallyayho, kde sídli detský domov. V meste sa nachádza aj domov dôchodcov a reedukačný domov mládeže. Poliklinika poskytuje komplexné služby a v miestnej časti Starňa je doliečovacie lôžkové oddelenie. V meste sú už 4 lekárne.
Na poli športu Tornaľčania vynikajú predovšetkým vo futbale, ale v posledných rokoch je na vysokej úrovni aj stolný tenis a šach.