Rímskokatolícka cirkev a farnosť Ohradzany: História a odkaz arcibiskupa Alojza Tkáča

Obec Ohradzany, ležiaca na hornom Zemplíne, je úzko spojená s históriou Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku. Táto malá obec sa stala rodiskom významnej osobnosti, ktorá sa výrazne zapísala do dejín Košickej arcidiecézy - arcibiskupa Alojza Tkáča.

Dňa 2. marca 1934 sa v obci Ohradzany do rodiny Pavla a Anny Tkáčových narodil syn Alojz. Detstvo a svoju mladosť prežil s rodičmi a dvomi sestrami, tak ako on často spomínal, plnohodnotne, so všetkým, čo k tejto etape života patrí. Ako mladý človek počul volanie Pána: „Poď za mnou“ a z rúk biskupa Ambróza Lazíka prijal sviatosť kňazstva. Jeho kňazská cesta nebola ľahká, ale priam tŕnistá.

Napriek mnohým povinnostiam, ktoré prinášal jeho arcibiskupský úrad, si často našiel cestu domov do Ohradzian. Jeho rodná obec bola vrytá v jeho srdci. Tu rád chodil do prírody na svoje obľúbené miesta z mladosti. V mene všetkých občanov rodnej obce Ohradzany Vám ďakujem za všetko, čo ste pre našu obec vykonali. Ďakujeme za každú návštevu, za Vaše modlitby, za každú sv. omšu, za Vaše slová povzbudenia, ale i otcovské napomenutia.

Život a dielo Alojza Tkáča

Tu v Košiciach sa teda pred viac ako tridsiatimi rokmi novým diecéznym biskupom stal verný Kristov kňaz Alojz Tkáč, rodák z Ohradzian, z horného Zemplína. Ako novokňaz bol v roku 1961 menovaný za kaplána do Zborova, kde získaval prvé pastoračné skúsenosti. Neskôr pôsobil ako archivár a duchovný tu v Košiciach. A tu sa začala jeho priama cesta úprimného a priameho kňazského svedectva. Bolo to odvážne svedectvo Kristovho učeníka, ktorý nepodľahol strachu o seba.

Po hlasnej verejnej kritike prorežimného hnutia Pacem in terris v roku 1974, keď upozornil na hrubé porušovanie ľudských práv, náboženskej slobody, na porušovanie práv Cirkvi vo vyučovaní náboženstva a stavaní nových kostolov, bol mu na sedem rokov odňatý štátny súhlas k vykonávaniu duchovnej činnosti. Vtedy musel nastúpiť do civilného zamestnania. Pracoval ako robotník v Štátnych lesoch a neskôr ako vodič električky. Všetko trpezlivo znášal a prijal aj tento tvrdý údel. Najviac ho trápilo, že nemôže verejne slúžiť svätého omše a vysluhovať sviatosti.

Od roku 1983 bol kňaz Alojz Tkáč administrátorom farnosti Červenica pri Prešove. No a konečne po páde komunistickej totality, ho pápež Ján Pavol II. v marci 1990 vymenoval za košického biskupa. Konsekroval ho kardinál Jozef Tomko, ktorého sme iba minulý rok odprevadili na večnosť. O ďalších päť rokov neskôr, v roku 1995, boli Košice povýšené na sídlo metropoly a Mons. Alojz Tkáč bol menovaný za prvého košického arcibiskupa - metropolitu. Vtedy navštívil naše mesto, teraz už svätý pápež Ján Pavol II., ktorý svätorečil našich košických mučeníkov a odovzdal mu pálium.

Boli to roky naplnené nadšením a súdržnosťou veriacich. Arcibiskup Alojz zriadil 37 nových farností, 13 nových dekanátov. Za dvadsať rokov tu bolo postavených 135 úplne nových kostolov, obnovilo sa 190 starých kostolov. Činnosť obnovila Arcidiecézna katolícka charita. Boli zriadené cirkevné školy. Keď vznikla Katolícka univerzita v Ružomberku, stal sa jej Veľkým kancelárom. Jeho dvadsaťročná biskupská služba bola naplnená obnovou a zveľaďovaním duchovného života a potrebných štruktúr cirkvi v období znovuzískanej náboženskej slobody. Jeho radosťou bol predovšetkým obnovený kňazský seminár a početné kňazské povolania. Počas tých rokov arcibiskup Alojz vysvätil viac ako 350 kňazov.

V nových ideológiách nasilu pretláčanej agendy LGBTI videl záblesky novej diktatúry. Často sme tieto témy preberali pri stole, pri obede na našom úrade, kde žil a býval až do konca. Náš arcibiskup Alojz bol od roku 2010 na zaslúženej emeritúre. Ešte aj potom celých deväť rokov neúnavne slúžil pravidelnou spovednou službou v našej katedrále každé ráno i večer. Nikdy neodriekol, keď som ho poprosil o službu pri početných birmovkách vo farnostiach. Bral si dokonca aj po dve birmovky v jeden deň.

Veľmi sa mi páčila jeho jedna z mnohých pekných vlastností. Rád rozdával. Ani nie tak svojim ako úplne cudzím ľuďom. Najprv seba a to doslova. Bol totiž 90-násobným darcom krvi. Bol nositeľom zlatej a briliantovej Jánskeho plakety. Potom rozdal všetko čo dostal a teda aj celý svoj nie veľký plat. Stále mal prichystané obálky - kopertky - ako hovorieval: Bohatý som, lebo nič mi nechýba. Naozaj, žil pre túto našu miestnu cirkev. Preto aj vo svojom testamente napísal veľmi peknú vetu s prosbou adresovanou všetkým: Bratia kňazi, biskupi, milí veriaci! Môj život bol spojený s vami, s Košicami, s katedrálou a arcidiecézou.

Posledné štyri roky ho trápilo oslabené srdce. Postupne sa pripodobňoval svojmu Majstrovi na kríži. Sily ho opustili, ale on si nikdy nezúfal a ani sa nahlas nesťažoval. V poslednom období napísal: Keď som bol malý chlapec, učil som sa na hodinách náboženstva o večnosti. Keď som sa stal kňazom, vyučoval som o večnosti. Večer pred smrťou som ho navštívil. Bol v celkom dobrej kondícii, nezvyčajne dlho sme sa rozprávali. Ani som si len nepomyslel, že jeho prechod do večnosti nastane o pár hodín.

Rozlúčka a pohreb košického arcibiskupa Alojza Tkáča sa bezprostredne a výrazne dotýkajú mesta Košice, lebo s Košicami je spojený jeho život a jeho celoživotné pôsobenie. Po prekonaní totalitného režimu sa aj vďaka novej autorite v metropole východu, začali mobilizovať sily pre nový, lepší, spravodlivejší systém. Bol to práve arcibiskup Alojz Tkáč, ktorý prvý odvážne a veľmi konkrétne poukázal na to, že dobré vzťahy samospráv s cirkvami musia mať v novej ére vývoja spoločnosti nezastupiteľné miesto. Lebo len také sú na prospech veriacich i všetkých občanov.

Ako najvyšší predstaviteľ Košickej arcidiecézy bol Alojz Tkáč pri zriadení podnes fungujúcej Komisie cirkví pri Mestskom zastupiteľstve, ktorá bola a je jedinou svojho druhu v samosprávach na Slovensku. Tento krok umožnil cirkvám spoznávať sa, pomáhať si a historické napätia nahrádzať vzájomnou dôverou a náklonnosťou pre spoločné ciele. Arcibiskup Alojz Tkáč zanechal v meste Košice nezmazateľné stopy svojho pôsobenia a to nielen na duchovnom poli. Jeho prepojenie s mestom bolo intenzívne aj v čase, keď mu bol štátom odobratý súhlas na vykonávanie duchovnej činnosti. Ako robotník v mestských lesoch či ako vodič električky v dopravnom podniku pracoval, žil s Košičanmi a pre Košičanov.

Rímskokatolícka farnosť Hermanovce nad Topľou

Dominantné postavenie z pohľadu vierovyznania má v obci Rímskokatolícka cirkev. V súčasnosti sídli Rímskokatolícky farský úrad priamo v Hermanovciach, a tak miestni obyvatelia nemusia za vysluhovaním sviatostí dochádzať príliš ďaleko. Farnosť v obci vznikla na základe rozhodnutia jágerského biskupa, Karola Eszterházyho, dňa 11. júla 1772 (3). Farským kostolom sa stal Kostol sv. Alžbety Uhorskej, ktorý v roku 1717 prevzali miestni katolíci z rúk evanjelikov v zúboženom stave, a následne zásluhou miestnych zemepánov, manželov Ladislava Péchyho a Žofie de Usz, v r.

Prvým farárom v novozriadenej hermanovskej farnosti sa stal dôstojný pán Martin Javčák, emeritný farár zo Sabinova a dekan dekanátu Stredný Šariš. Ten začal bezprostredne po vzniku farnosti viesť knihu pokrstených, sobášených aj pochovaných.

Matriky a história farnosti

Matrika bola vedená dôsledne a zachytáva všetkých katolíkov západného obradu, ktorým boli od roku 1772 v Hermanovciach vyslúžené sviatosti. Rímskokatolíci museli žiť v Hermanovciach aj pred založením farnosti - inak by zakladanie farnosti nemalo zmysel. Znamená to, že mohli byť duchovne spravovaní kňazom z inej obce? Ak áno, kam chodili Hermanovčania pred rokom 1772 do kostola?

Vďaka tomu sa dozvedáme, že Hermanovce boli v roku 1749 filiálkou farnosti v Jarovniciach: „Farnosť Jarovnice… Vo filiálnej obci Hermanovce stál murovaný benedikovaný kostol sv. Alžbety…“ (5, str. Najstarší zachovaný zväzok matriky pokrstených, sobášených a pochovaných z Rímskokatolíckeho farského úradu v Jarovniciach začína rokom 1750 (8). Už samotný titulný zápis potvrdzuje závery kanonickej vizitácie, v titulnom texte totiž čítame: „Matrika cirkví v Jarovniciach, Hermanovciach, Daleticiach a Močidľanoch, v ktorej sú zaznamenaní pokrstení, zomrelí, tí, ktorí uzatvorili manželstvo od roku 1750 od 20.

Vďaka hlbšiemu výskumu preto vieme, že obyvatelia Hermanoviec boli ešte pred vznikom farnosti zapisovaní v susedných Jarovniciach. V Štátnom archíve v Prešove sú zachované kompletné matriky pokrstených, sobášených a zomrelých z farnosti Jarovnice z rokov 1750 - 1896.

Schematizmus Košickej arcidiecézy z r. 1943 (4) nás informuje, že farnosť v Jarovniciach prekvitala už okolo roku 1334, kedy sa miestny farár, Ján, spomína ako jeden z kňazov, ktorý svojvoľne neodvádzal pápežský desiatok (9). Po tom, čo sa v Uhorsku rozšírili reformačné myšlienky, prišiel evanjelický kazateľ aj do Jarovníc. Pôsobil tu s prestávkami od 90. rokov 16. stor. Od nasledujúceho roku, 1701, sa podľa schematizmu v obci začala viesť aj farská matrika. Najstaršia katolícka matrika sa podľa Schematizmu ešte v roku 1943 nachádzala na farskom úrade v Jarovniciach.

Na farskom úrade sa podarilo nájsť II. zväzok matriky, ktorý obsahoval údaje o pokrstených, zosobášených a pochovaných z r. 1718 - 1750. V súčasnosti je možné preštudovať záznamy o pokrstených deťoch, zosobášených dospelých a zomrelých, ktorí žili v obci Hermanovce. Isté je jedno, pred rokom 1700 bol kostol a fara v Jarovniciach v rukách evanjelikov, preto staršia katolícka matrika zo 17. stor. s určitosťou neexistovala.

V čase Barkóczyho vizitácie existovalo na Šariši štyridsať šesť rímskokatolíckych farností.

Tabuľka: Prehľad matrík v Šarišských farnostiach

Putovanie relikvií sv. Vincenta de Paul

Už o dva mesiace (26. septembra 2019) sa začne putovanie relikvií sv. Vincenta de Paul. Svätý Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v dedinke Pouy, v Gaskónsku. Za kňaza bol vysvätený 23. septembra 1600. Väčšinu života strávil v Paríži, kde aj zomrel 27. septembra 1660. Nad jeho smrťou smútilo celé Francúzsko. Jeho bohatý život nie je možné opísať na pár riadkoch.

Vincent mal neustále otvorené oči a snažil sa zmierňovať biedu, kdekoľvek sa mu naskytla príležitosť. Vo všetkých svojich dielach dôveroval v Božiu prozreteľnosť. Vincent povzbudzoval svojich nasledovníkov k tzv. indiferentizmu, či svätej ľahostajnosti. Spočíva v prijatí vonkajších okolností, ktoré nemôžeme ovplyvniť, ako Božej vôle, ktorá nás sprevádza a nebojí sa použiť aj prípadné prekážky a utrpenie k vyliatiu nových milostí. Ako sám hovoril, on iba pokračoval v diele Ježiša Krista. Vo viere hľadel na chudobných ako na trpiace údy Kristovho tela. Za blahoslaveného bol vyhlásený roku 1729; za svätého 16. júna 1737. Pápež Lev XIII. ho vyhlásil za patróna charitatívnych diel, ktoré sa ním na celom svete inšpirujú. Liturgickú spomienku slávime 27. septembra.

Medzi zastávkami putovania relikvií na Slovensku bol aj Ohradzany (28. 11.).

Záver

História Rímskokatolíckej cirkvi v Ohradzanoch je neoddeliteľne spojená s osobnosťou arcibiskupa Alojza Tkáča. Jeho život a dielo sú svedectvom hlbokej viery, odvahy a nezištnej služby Cirkvi a ľuďom. Farnosť Ohradzany, hoci malá, zohrala významnú úlohu v jeho živote a formovaní jeho duchovného poslania.

Erb Alojza Tkáča

Logo Rímskokatolíckej Cirkvi, Farnosť sv. Gorazda Bratislava

tags: #rimsko #katolicka #cirkev #farnost #ohradzany