Ľubica, s bohatou a dlhou históriou, sa môže pýšiť významnými sakrálnymi pamiatkami. V meste sa nachádza niekoľko kostolov, ktoré svedčia o jeho bohatej minulosti a náboženskom živote. Medzi ne patrí aj rímskokatolícka farnosť, ktorej história je úzko spätá s vývojom celej obce.
Farský kostol Nanebovzatia Panny Márie v Ľubici
História a stavebný vývoj Farského kostola
Pôvodne gotický kostol pochádza zo 14. storočia. V roku 1761 bol zbarokizovaný. Po požiari v roku 1788 bol obnovený, neskôr v rokoch 1809 a 1810. Kompletnou obnovou prešiel v roku 1888. 19. marca 1922 zhorela počas nočného požiaru strecha, ale aj špitál a dvadsaťštyri domov.
Ide o jednoloďový priestor s rovným uzáverom presbytéria, pôvodne bez veže, dnes s malou strešnou vežičkou. Interiér je zaklenutý krížovou rebrovou klenbou a krížovými hrebienkovými klenbami. Fasády sú hladké.
Hlavný oltár bol barokový ambitový, uprostred oltárnej architektúry sa nachádzal obraz Zoslania Ducha svätého od levočského maliara Jozefa Czauczika z roku 1829. Nad ním bola holubica ako symbol Ducha Svätého. Oltár pochádzal buď z roku 1738 alebo z roku 1758. Na čelnej stene oltárneho stola bolo nádherné rokokové antipendium z pozlátenej a maľovanej kože. Na oltári bola situovaná baroková skupina Ukrižovania.
Ľavý bočný oltár je kópiou gotického krídlového oltára z roku 1521 s plastikou Panny Márie s Ježiškom, na krídlach sú maľby sv. Jozefa, Mikuláša, Kataríny a Barbory. Obnovený bol koncom 19. storočia. Pravý bočný oltár je kópiou gotického oltára s plastikou sv. Michala, na krídlach sú maľby sv. Mateja, Štefana kráľa, Doroty, Imrich, v nadstavci anjel.
Kazateľnica protestantského typu bola z polovice 17. storočia, na rečništi vo výplniach sú obrazy evanjelistov (tempera na dreve). Pôvodne bola vo farskom kostole a vznikla ešte v 17. storočí, keď kostol bol evanjelický. Odtiaľ bola premiestnená v roku 1767. Išlo o jednoduchšiu neskororenesančnú prácu. Nebola asi ani celá, chýbala jej spodná časť, pretože malý kostol neposkytoval toľko priestoru ako farský. Na spodnej časti boli namaľovaní štyria evanjelisti. V zadnej časti rečništia bola tabuľa s výrokmi cirkevných otcov sv. Augustína (Blažený je, kto počúva slovo Božie, blaženejší, kto mu rozumie a najblaženejší, kto sa podľa neho riadi), Gregora (Ušiam Stvoriteľa sa najviac páči modlitba, ktorá sa prihovára za nepriateľov) a Ambróza (Ten, kto hlása pravdu bez zaliečania a kto zavrhuje činy zlého života, sa nedožije vďaky u ľudu).
Vľavo od hlavného oltára bol zaujímavý obraz Krista pred sudcami, ktorý dal namaľovať vtedajší gróf Provincie XVI spišských miest Tobiáš Jóny v roku 1694. Kristus sedí pred súdnou stolicou Pilátovou. Pilátovi radí pri ňom sediaci pisár. Dole je nápis s Pilátovým rozsudkom. V pozadí uprostred však sedia Annáš a Kajfáš a okolo celého obrazu jednotliví členovia veľrady. Pri každom je jeho meno a slová, ktoré vraj počas procesu povedali. Vpredu (na pravej strane víťazného oblúka) bol obraz od Jozefa Czauczika Klaňanie troch kráľov.
Chór, na ktorom je malý organ, je drevený, nový. Pôvodne na severnej stene kostola zavesené bočné oltáre sa umiestnili na samostatné podstavce. Tieto oltáre fara dostala z Budapešti v roku 1937 miesto odvezených dvoch oltárov: sv. Anny Samotretej a sv. Michala Archanjela. Zatiaľ však čo pôvodné ľubické oltáre zdobia zbierku gotického umenia Maďarskej národnej galérie - kam sa dostali z Maďarského národného múzea - a patria medzi jej najcennejšie exponáty (datované sú rokom 1521), ich kópie, zhotovené v roku 1918 budapeštianskym rezbárom Mikulášom Schmidtom, sú bez umeleckej hodnoty a len zďaleka napodobňujú pôvodné oltáre.
Patronátna lavica bola baroková dvojsedadlová z druhej polovice 18. storočia. Situovaná bola vedľa hlavného oltára. Je čiastočne vyrezávaná a pomaľovaná. Jej čelná časť má rastlinný ornament. Súpis pamiatok na Slovensku z roku 1968 spomína v sakristii drevenú kazetovanú skriňu z konca 18. storočia, ďalej nadstavec z bývalého epitafu z konca 17. storočia. Na povale uvádza fragmenty renesančných epitafov.
Dňa 15. augusta 1924 boli požehnané tri nové zvony. Dva z nich pre veľký farský kostol boli zo zbierok domácich a amerických katolíkov pochádzajúcich z Ľubice a tretí darovala Kostolu sv. Ducha zvonárka Mária Klukošovjanová.
Kostol Svätého Ducha
Ľubica existovala ako slovenská obec už pred príchodom nemeckých kolonistov. Patrocínium Ducha Svätého patrí medzi najstaršie. Istý čas vraj aj Kostol Svätého Ducha fungoval ako farský. Vzťahy medzi nimi dvoma sa akiste vyriešili v 14. storočí, podobne ako v Kežmarku, pretože jedno mesto či obec nemôže mať dva farské kostoly. Pri malom Kostole sv. Ducha sa postavil špitál - útulok pre chudobných a telesne postihnutých a stal sa kostolom špitálskym. Evanjelici ho používali pre Slovákov, preto ho začali nazývať i slovenským kostolom. V roku 1671 ho dostali späť katolíci.
Kostol Ducha Svätého v Žehre
Je len prirodzené, že katolícki farári sa starali v prvom rade o obnovu a nové vybavenie veľkého farského kostola. Časté požiare i záplavy, ktoré postihli kostol, ich však donútili venovať pozornosť i druhému malému kostolu. Sakrálny objekt postihli povodne v rokoch 1713, 1735 a 1813 a 1845. Povodeň v roku 1735 akiste veľmi poškodila zariadenie kostola.
Špitálsky kostol sv. Ducha v Ľubici
Písomná zmienka o druhom kostole v Ľubici, tzv. Špitálskom, pochádza z roku 1409. Jeho počiatky možno podľa archeologickej nálezovej správy z roku 2011 klásť najskôr do prvej polovice 14. storočia. Potvrdzujú to pozostatky stredovekej dlažby vo svätyni a nálezy s kúskami bronzoviny v prepálenej vrstve pod niveletou barokovej podlahy, ktoré by mohli poukazovať na poškodenie kostola počas husitských nájazdov v prvej polovici 15. storočia. Iný medzník predstavuje objav štyroch hrobov, ktoré potvrdzujú, že pochovávanie v kostole skončilo najneskôr v 15. storočí.
V listine spišského prepošstva z 13. apríla 1409 sa spomínal hlavne v súvislosti so súdnym pokonaním medzi ľubickým farárom Mikulášom a kňazom Jánom, ktorý bol správcom Špitálskeho kostola. V roku 1434 sa správca kostola stal z rozhodnutia panovníka Žigmunda Luxemburského členom bratstva farárov dvadsiatich štyroch miest. Podobne ako všetci farári, aj on bol volený mestskou radou a prepošt jeho voľbu iba potvrdzoval. Začlenenie do bratstva podčiarkovalo jeho právnu autonómiu, ale najmä nezávislosť od miestneho farára. Vo vizitácii z roku 1735 sa Kostol sv. Ducha spomínal ako kostol Slovákov. V roku 1832 ako kostol Slovákov a Poliakov.
Dňa 4. júna 2010 zasiahla malý kostol ničivá povodeň, ktorá až do roku 2014 pozastavila slávenie omší. Kostol Ducha Svätého prešiel v rokoch 2013 - 2014 celkovou rekonštrukciou omietok a interiérovej podlahy, ktorá pri tejto príležitosti bola znížená na úroveň predchádzajúcich období (tzv. baroková výška podlahy). Kostol je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF) SR pod číslom 906/0.
Súčasný stav a využitie
Stav kostola je dobrý a slúži svojmu účelu. Stojí v severozápadnej časti obce.
Kláštor a Fara
Budova fary sa nachádza v tesnej blízkosti farského kostola. Ide o trojkrídlový, neskoro barokový objekt, niekoľkokrát prebudovaný. Predpokladá sa, že pôvodne bola jednokrídlová budova postavená ako kláštor, o čom svedčí jej poloha a štýl stavby. To by znamenalo, že jej vznik spadá pravdepodobne do prvej polovice 13. storočia.
Niektorí kronikári a neskorší historici uvádzajú, že v Ľubici sa okrem dnes už nejestvujúceho kostola, nazývaného tiež starý (vetus), stojaceho na Oberringu, nachádzal v 13. storočí kláštor na Kirchbergu. Táto informácia sa prvýkrát objavila v kronike z druhej polovice 17. storočia a stále čaká na svoje potvrdenie alebo vyvrátenie archeologickým výskumom. Keď aj taký kláštor existoval, nevieme akého rádu?
Vznik resp. počiatky kostola a špitálu sa na Spiši zvyknú spájať s pôsobením špitálskej rehole antonitov. Do Uhorska prišli okolo roku 1220 spolu s nemeckými osadníkmi. Či to má nejaký súvis s Ľubicou? Antoniti sa na Spiši spomínajú len dvakrát, i to v Spišskom Podhradí a Spišských Vlachoch. Skôr historici pracujú s troma tézami. Mohli to byť: cisterciáni, špitalský rád johanitov (maltézskych rytierov), či kanonický rád Strážcov Svätého Hrobu v Jeruzaleme (božohrobci).
Dňa 25. januára 1727 bola slávnostná inštalácia nového ľubického farára Michala Wodzického de Granow, katedrálny kanonik z Krakowa. Pre iné štátne, poľské záujmy sa v Ľubici nezdržiaval, farnosť spravovali kapláni, ale ako bohatý človek , veľmi podporoval hmotne farnosť. Skrášľoval kostol a v roku 1729 sa podujal na generálnu prestavbu kláštornej budovy - fary, ktorú z veľkej časti aj financoval. Daroval 1 800 toliarov. Pri tejto prestavbe zvyšné ruiny a ešte iné stopy nasvedčovali, že budova bola jedálňou a umyvárňou (refektórium a lavatórium), ako to mávali stredoveké kláštorné budovy. Roku 1761 sa farár Wodzický stal titulárnym biskupom v Prěmyšli a vzdal sa správy farnosti.
Počas svojho 12 ročného pôsobenia u nás bol staviteľsky aktívny. Aj keď sa v Ľubici prakticky nezdržiaval, kvôli vyššie uvedeným funkciám, stavebné úpravy kostola a fary boli znakom jeho starostlivosti o farnosť. Podľa kroniky, farnosť prevzal v dezolátnom stave a fara, kde mal bývať, bola neobývateľná. Hneď sa pustil do opravy farskej budovy. Išlo o rozsiahlu prestavbu fary, po ktorej dostala dnešnú podobu v rokokovom-klasicistickom slohu. Z hlavného bloku vybiehajú dopredu bočné krídla objektu. V strede je rizalit ukončený timpanónom. Fasádu rizalitu členia pilastre s korintskou štukovou hlavicou. V prízemných miestnostiach a na chodbách je valená klenba. Niektoré izby majú na povale štukovú výzdobu. Veľkosť objektu, počet izieb i jej pôvodná umelecká výmaľba interiérov svedčia, že išlo o veľmi dôstojnú farskú budovu. Na poschodí bolo 16 izieb a na prízemí 7 i s príslušenstvom. Jednotlivé izby, najmä na poschodí, mali zaujímavú figurálnu rokokovo-klasicistickú výmaľbu. Ešte na začiatku 20. storočia jednotlivé miestnosti sa nazývali ako napr. Benátsky salón, modrý salón a pod. Pod objektom sú sklepné pivničné priestory.
V roku 1772 nechal Wisniewski vytesať do mramorovej dosky pamätný nápis a pozlátiť ho: „Ani nie tak oheň, zbrane, či tvrdý zub času, ale nedbanlivosť majiteľa poškodzuje dom. Ak si nestaval, aspoň udržiavať pamätaj. Po smrti Antona Wisniewskeho, zomrel 14. marca 1774 v Podolinci, zostala Ľubica takmer dva roky neobsadená. V roku 1779 vypukol požiar, počas ktorého zhorela farská strecha. Fara bola opäť poškodená a desaťročie čakala na opravu. V januári 1809 sa ľubickým farárom stal Karol Planitz. Hneď sa pustil do opravy požiarom poškodenej fary. Stavebné úpravy a rekonštrukcia trvali do roku 1812. Pre Ľubicu urobil neoceniteľný kus práce. Zomrel 18. marca 1835, pochovaný je na mestskom cintoríne v Ľubici.
O 46 rokov neskôr, 30. júna 1881 prišiel do Ľubice farár Martin Alth, významná osobnosť pre našu farnosť. Dňa 2. mája 1887 začal s opravou a modernizáciou fary. Vybudovala sa kanalizácia, opravila strecha, komíny, poškodené murivo a celá sa vymaľovala. Zomrel 13. októbra 1900 a je pochovaný na ľubickom cintoríne.
Ďalším farárom, ktorý sa pričinil o údržbu fary bol Alexander Borženský. Pôsobil u nás od 22. apríla 1929 do októbra 1951. Faru s hospodárskymi budovami našiel v žalostnom stave. Jeho predchodcovia nemali dostatok finančných prostriedkov (I. svetová vojna, zánik Uhorska, vznik novej republiky…). V júni 1929 sa pustil do opravy strechy a farského bytu. V opravách fary a okolia sa pokračovalo do roku 1940. Opravy sa financovali pôžičkou z Planitzovej základiny.
V roku 1952 bola poštátnená budova fary. 30. júla 1952 prevzal farskú budovu Miestny národný výbor a umiestnil v nej strednú školu. Od tohto dátumu sa zo stredovekého kláštora, mnohokrát opravovanej fary, stala škola, ktorá za čias socializmu nemala nič spoločné s cirkvou. Z bývalej fary tak škola získala 12 miestností. Súčasne boli na budove vykonané potrebné adaptačné práce pre školské účely nákladom 229 332,- Kčs. Časť budovy - pravé krídlo sa začalo prestavovať 12. februára 1954. Prízemie - pôvodne sýpka, hospodárska časť a komory bolo upravené na telocvičňu. Nad ňou na poschodí vznikli dve nové triedy, ku ktorým sa pristavalo zvonku nové schodisko. Z ďalších vedľajších hospodárskych budov sa zriadili záchody a školská dielňa.
Pre 20. storočie to neboli vyhovujúce priestory a vedenie školy i vedenie obce robili všetko pre to, aby sa postavila v Ľubici nová moderná škola. To sa zrealizovalo v spomínanom roku 1982 a odvtedy škola - bývala fara ostala opustená, postupne chátrala a čakala na jej ďalší osud. Pôvodné plány boli urobiť z tohto objektu, v socializme tak populárnu , školu v prírode. Potom prišla „nežná revolúcia“, pád komunizmu (socializmu), v reštitúcii prinavrátenie cirkevného majetku, a teda aj bývalej fary, do farnosti Ľubica.
Biskupský úrad so súhlasom našej farnosti dal celý objekt do nájmu na 49 rokov poľskej reštaurátorke Alžbete Moravskej. Tá urobila najzákladnejšie práce na zakonzervovanie stavby, opravila strechu, nové komíny, urobila prieskum interiéru a pod. Pravé krídlo upravila pre svoje zámery. Z telocvične spravila priestranný reštauračný ateliér aj na náročné práce a na poschodí z tried urobila dva byty. Vonkajšie schodisko odstránila, vchod na poschodie riešila z interiéru. Po jej smrti roku 2021? nemala nasledovníkov, pozostalí z Poľska nejavili o budovu záujem, zrušili nájom a budova sa opäť dostala do rúk farnosti Ľubica.
Od roku 2025 pokračuje obnova historickej budovy starej fary v Ľubici, čo zahŕňa ďalšie kroky zamerané na sanáciu pôvodnej stavby a prípravu vizualizácie budúceho stavu objektu. V nadväznosti na predchádzajúce práce sa plánuje realizácia komplexnej sanácie zavlhnutých konštrukcií. Pred začatím samotných sanačných prác je nevyhnutné vykonať odborný prieskum, ktorý identifikuje príčiny vlhnutia a určí optimálne metódy sanácie. Súčasťou projektu je aj vytvorenie detailnej vizualizácie budúceho stavu budovy po ukončení sanačných a rekonštrukčných prác. Táto vizualizácia poskytne jasnú predstavu o konečnom vzhľade objektu a pomôže pri plánovaní ďalších krokov obnovy.
Ľubica v kontexte dejín
Ľubica sa prvýkrát v písomných prameňoch vyskytuje až v roku 1251, je nepochybné,že ide o oveľa staršiu obec. V jej chotári sa síce našli predmety už z mladšej doby kamennej (asi 2400 rokov pred Kr.), ale pre nás je významné, že na území jej intravilánu bolo v 9. - 10. storočí veľkomoravské sídlisko. Už aj to meno dokazuje, že v dobe kolonizácie, keď v 13. storočí sem došli nemeckí kolonisti, našli tu silné slovenské osídlenie, do ktorého sa oni integrovali a prijali aj jeho meno. Mesto dostalo v roku 1364 právo na týždenný trh. Pre mesto bolo osudným 15. storočie. Už v roku 1405 celá Ľubica zhorela, poškodený bol zrejme aj farský kostol.
Od 13. storočia bola Ľubica totiž súčasťou Provincie spišských Sasov, ktorá sa neskôr premenila na Provinciu 24 spišských miest. V roku 1412 si vtedajší uhorský kráľ a neskorší cisár Žigmund od svojho švagra, poľského kráľa Vladislava Jagelonského, požičal značnú sumu peňazí. Keďže cirkev vtedy zakazovala brať za pôžičku úroky, dal mu do vrátenia požičanej sumy do zálohu 13 z uvedených 24 spišských miest a ďalšie tri mestá zo Spiša. Pre mesto to znamenalo nielen to, že svoje dane a dávky odvádzalo do Poľska, ale aj to, že do jeho správy zasahovali aj poľskí majitelia či starostovia zálohovaného územia. Po rekatolizácii v roku 1674 sa aj fara dostala do podriadenosti Krakovského biskupstva farárov sem posielali z Krakova. Často to bývali poľskí šľachtici a krakovskí kanonici, ktorí síce farármi boli, ale niektorí u nich sa v Ľubici nezdržiavali. Ich duchovné povinnosti vykonávali kapláni. Iní zas do ľubického kostola významne investovali.
V rokoch 1431 a 1433 Spišom dvakrát prešli husiti, keď sa z Poľska vracali domov. Okolo polovice 16. storočia sa na Spiši rozšírila reformácia. Na základe privilégia z roku 1271 mali mestské rady spišských miest právo voliť si farárov. Po smrti posledného katolíckeho farára v roku 1542 si Ľubičania povolali za farára Juraja Leudischera, ktorý mal už v Levoči problémy pre svoje radikálne názory. Ale reformáciu v meste plne presadil až jeho nástupca Salamon Regner, ktorý nastúpil v roku 1546. Vtedy sa obidva kostoly a celé mesto stali evanjelickými a boli nimi až do 70. rokov 17. storočia. Keď bol v roku 1670 prezradený pokus o protihabsburgské povstanie vedené Františkom Vesselényim, obvinili Habsburgovci z účasti na ňom aj protestantov a od roku 1671 začali na kráľovský rozkaz preberať evanjelické kostoly pre katolíkov. V Ľubici prevzali katolíci ešte v roku 1671 špitálsky kostol a v roku 1674 aj farský kostol. Keďže bol nedostatok katolíckych kňazov, spravovali ich spočiatku piaristi z Podolínca a paulíni z Kežmarku. Kostoly, pravda, počas stavovských povstaní ešte niekoľkokrát zmenili majiteľov.
Stavovské povstania, ktoré počas 17. storočia zasiahli Uhorsko, sa Ľubici vyhli, ale nevyhli sa jej dôsledky týchto povstaní, najmä hlad a mor. V roku 1710 malo podľa miestnej kroniky v Ľubici zomrieť okolo 200 obyvateľov vrátane katolíckeho a evanjelického farára. Po navrátení zálohovaných miest do Uhorska sa Ľubica stala súčasťou Provincie XVI spišských miest, ktorej sídlom sa stala Spišská Nová Ves. Aj naďalej bola mestečkom, hoci stále viac sa začali uplatňovať uhorské zákony miesto spišského práva. Keď bola Provincia XVI spišských miest v roku 1876 zrušená, ostala Ľubica tzv. mestom so zriadeným magistrátom. Keďže platenie predpísaných úradníkov jej robilo nemalé ťažkosti, na dva roky sa stala „veľkou obcou“. Až po prvej svetovej vojne stratila štatút mesta a ostala až doposiaľ obcou. V roku 1880 tu žilo vyše 70 % Nemcov. Postupne sa počet Nemcov a Slovákov vyrovnával a už v roku 1910 ich bolo len 40 %. Ešte v roku 1930 tu žilo 1025 Nemcov a 1840 Slovákov.
Gréckokatolícka farnosť Ľubica
Farnosť Ľubica je jednou z najmladších gréckokatolíckych farností. Bola založená r. 1944. História farnosti je opísaná v kronikách farnosti: Kronika Ľubica, Kronika Kežmarok
Správcovia farnosti:
- do roku 1944 filiálka Ihľan
- 1944-1948 Gejza Tressa
- 1948 Valentín Kibalčič
- 1948-1950 Ján Čisarik
- 1968-1969 Ján Čisarik
- 1969-1983 Andrej Zima
- 1983-1989 Ján Babjak, SJ (neskorší prešovský eparcha)
- 1989-1890 Milan Kuzmiak
- 1990-1999 Igor Zimovčák
- 1999-2008 Pavol Nižnik
- 2008-2019 Peter Fedor (1.10.2008 - 14.7.2019)
- 2019 Marián Sterančák (od 15.7.2019)
V Ľubici sa nachádza Chrám Zosnutia Presv. Bohorodičky.
Pamiatky a zaujímavosti Ľubice
V Ľubici sa dodnes zachoval veľký rozsah stredovekého mesta s historickým jadrom a množstvom zaujímavých objektov:
- Meštianske domy a niekoľko typov remeselníckych a sedliackych domov.
- Pôvodne gotický kostol Sv. Ducha, s niektorými zachovanými architektonickými prvkami, ktoré svedčia o jeho veľmi starom pôvode.
- Farský kostol Nanebovzatia Panny Márie (13. storočie). Je to najväčší dvojloďový kostol na Spiši. Oltár s gotickou sochou s plastikou Madony a svätíc z dielne Majstra Pavla z Levoče.
- Mariánsky stĺp so sochou Immaculaty (1725 - 1726). Najvyšší, najbarokovejší a jeden z najkrajších stĺpov z tohto obdobia na Spiši.
- Evanjelický kostol - barokovo klasicistický (1784 - 86)
Ľubica s viacerými spišskými mestami slávila nedávno jubileum udelenia mestských práv, ktoré dostali už v roku 1271 od uhorského panovníka Štefana V. V starých listinách sa Ľubica vyskytuje pod názvami: Lubicha, Lubitz, Lymbych, Lewbitz, Leibic. Najstarší názov má slovanský pôvod, čo ukazuje na slovanské korene obce (doložené aj inými archeologickými faktami).
Podľa niektorých historikov popradskú dolinu osídľovali flámsko-západonemeckí kolonisti už od X.-XII. storočia. Je isté, že na Slovensku už pred príchodom nemeckých kolonistov v XIII. storočí existovali dôležité križovatky, stredoveké osady, ktorých rozvoj bol prerušený prvým tatárskym vpádom do Uhorska.
Po týchto udalostiach nastal silný rozmach remesiel na Spiši.V XIII. storočí postihla celú Európu vojenská hrozba z Ázie. Tatárske kmene vyšli s mohutnou armádou na dobyvačné cesty a roku 1241 vtrhli aj do Uhorska. Pokoj nastal v 1242, kedy votrelcove útoky odrazili. Po týchto udalostiach sa Belo IV. rozhodol dať všetky povojnové škody do poriadku a pozvať nemeckých kolonistov na Spiš.