Katolícka svätá omša je to, čo odlišuje katolíkov od všetkých ostatných náboženstiev. Skutočnosť, že účasť katolíkov na Svätej omši dramaticky klesá a len malá časť veriacich sa na nej zúčastňuje, je odrazom toho, že katolíci prestali rozumieť tomu, čo Svätá omša predstavuje a čo sa na nej odohráva a sprítomňuje.
Porozumieť katolíckej omši je možné až potom, čo porozumieme slovu obeta. Vzťah medzi Bohom a človekom je nemožné pochopiť bez významu obety. Kain zabil Ábela, potom, čo Kainova obeta nebola Bohom prijatá. Najdramatickejší príbeh obety sa udial keď Abrahám išiel obetovať vlastného syna Izáka. Vystavanie oltára a prinášanie obety je súčasťou každej významnejšej udalosti Starého zákona. Obeta je to, čo odlišuje katolícku svätú omšu od protestantov a iných cirkví.
Najprorockejší predobraz slávenia obety v súčasnej podobe je príbeh z knihy Genezis, kde Abrahám sa vydá na cestu a ako prichádza do územia, kde dnes sa nachádza Jeruzalem, vyjde mu v ústrety kráľ Melchyzedech, ktorý mu prináša chlieb a víno. Melchydezech bol kráľom Salome, čo dnes je oblasť miesta na ktorom sa nachádza Jerusalem.Dovtedy svet poznal krvavé obety, predovšetkým obety zvierat. Primitívne kmene prinášali aj obety ľudí. Melchyzedech priniesol nekrvavú obetu v podobe chleba a vína. Takto sa Melchyzedech môže oprávnene považovať za predobraz Ježiša Krista. Melchyzedech Abraháma pri ich stretnutí požehnáva. Tým sa však predobraz obety, ktorú priniesol Ježiš Kristus nekončí. Vieme, že Abrahám rovnako dostal za úlohu obetovať vlastného syna Izáka. Táto obeta je druhou časťou, ktorá sa naplnila v Ježišovi Kristovi, keď on Syn Boha bol obetovaný za odčinenie hriechov.
Prorocké slová zaznievajú z úst Abraháma, keď sa ho syn Izák pýta, kde vezmú zápalnú obetu a on mu odvetil: “Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.” A tohto baránka si obstaral v Ježišovi Kristovi, svojom Synovi. Už skorá ranná Cirkev identifikovala v tomto príbehu Ježiša Krista. Ten predobraz je nielen v ochote Otca obetovať Syna, ale aj v tom, že Syn niesol drevo ako predobraz dreva kríža hore na kopec, ktorý bol predobraz výstupu na Golgotu. Tam, bol postavený oltár rovnako, ako na mieste ukrižovania Ježiša bol postavený oltár nie mieste jeho skonania.
Logikou každej obety je, že nevinný platí za hriech vinného. Obeta sa stala súčasťou židovského národa. Dokonca Starý zákon sa zmieňuje o tom, ako počas egyptského zajatia sa Egypťania ponosovali na Hebrejov, že stále majú prestávky a prinášajú obety. Po oslobodení tri knihy Starého zákona, Numeri Levitikus a Deutorónium veľmi detailne predpisujú ako židia majú prinášať obety. Kľúčovým bodom v židovských dejinách je Pascha. Toto je ten moment, ktorý definitívne odlišuje židov od všetkých ostatných národov a náboženstiev na svete. Počas toho dňa mali obetovať baránka a jesť ho tak, aby mu nebula kosť zlomená. Jeho krvou si mali poznačiť veraje na dverách. Aké prisľúbenie s týmto úkonom bolo spojené? Kto tak urobí bude žiť a bude zachránený. Ak sa na tejto obete zúčastnite, budete zachránený. Ak jej nezúčastnite, váš prvorodený syn zahynie. Tento baránok, ktorý zomrel v ten večer v každej domácnosti, bol náhradnou obetou za smrť ich prvorodeného syna. Inak povedané, prvorodený syn bol zachránený, pretože zomrel za neho baránok.
Ako katolík v tom musíte začať vidieť predobraz smrti Ježiša Krista ako baránka za život človeka, ktorý si za hriech zaslúžil smrť a neexistovalo nič, čím by vedel splatiť zadosťučinenie Bohu za tento hriech. Obeta sa stala základom náboženského života Židov. Počas dňa sa uskutočňovali dve obety. Jedna ráno a jedna večer. Samotné postavenie Chrámu, ktorý bol postavený približne 1000 rokov pred Kristom, bolo dôležité práve pre centrálne prinášanie obety a to na mieste, kde Abrahám postavil oltár pre obetovanie syna Izáka, a kde kráľ Melchyzedech priniesol nekrvavé obety v podobe chleba a vína.
Ak sa prenesieme do čias života Ježiša Krista, vidíme tento prekrásny Chrám, o ktorom ľudia danej doby hovorili ako o najkrajšej stavbe na zemi. Povinnosť prinášať obety na tomto mieste nevymýšľa ani v čase života Ježiša Krista. Boh od židovského národa neustále žiadal prinášať túto obetu, ako nie dostatočnú, ale ako potrebnú symboliku tej najväčšej obety, ktorá sa mala udiať. Jediný život, prečo Ježiš prišiel na túto zem, bolo priniesť túto jednú jedinú obetu. Pre katolíkov je týmto baránkom Ježiš Kristus, čo na Svätej omši priamo vyjadrujeme slovami “Hľa baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.”
Pri čítaní evanjelia podľa Jána vidíme ďalšie jednoznačné zosobnenia Ježiša s pravým baránkom. Ján pri zmienke o tom, že Ježiš bol predvedený pred Poncia Piláta hovorí o 6 hodine ráno. Prečo je tento údaj dôležitý a pri žiadnom inom príbehu vo všetkých evanjeliách nemáme dovtedy žiadnu zmienku o hodine. Nemáme zmienku o akej hodine Ježiš v Káne premenil vodu na víno. Ani o koľkej hodine prišlo k premeneniu chlebov. Ale to, že sa Ježiš postavil pred Poncia Piláta o 6 hodine ráno máme presne zaznamenané. Znamená to, že tento údaj je dôležitý a dôležitý je preto, lebo každému židovi malo upriamiť pozornosť na symboliku, ktorá odkrýva skrytú pravdu. O šiestej hodine ráno v prípravný deň dochádzalo k začatiu zabíjania baránkov. Druhý veľavravný údaj je, keď Ján píše, že kosť mu nebula zlomená. Prečo je to dôležité? Ak sa vrátime ku knihe Exodus, kde Boh dáva židom presné inštrukcie ako majú židia postupovať pri obetovaní baránka, dôraz je daný, aby pri jedení nebola baránkovi zlomená kosť. Ján opäť zdôrazňuje, že nebola pri ukrižovaní zlomená Ježišovi kosť, ako bolo zvyklom v tom čase pre ľudí umierajúcich na kríži. Ježiš Kristus však nebol iba Boží baránok, ale zároveň Veľkňaz.
Keď sv. Ján opisuje udalosti ako Ježišovi boli strhnuté šaty, na ich opis používa ten istý pojem ako používali židia na opis šiat, ktoré nosil Veľkňaz pri zabíjaní baránka. Ján sa nám týmto pokúša povedať, že Ježiš je veľkňaz a baránok zároveň. Obeta, ktorú podľa Božieho príkazu museli prinášať židia však nebola dostatočná. Keď obeta všetkých zvierat ktorú by boli uskutočnili židia by nestačila na odčinenie dedičného hriechu, prečo ju potom mali židia vykonávať? Akú mala potom táto obeta význam a logiku, keď nedokázala odčiniť hriech? Jej zmyslom bolo pripraviť židov na príchod a obetovanie skutočného a konečného Baránka. Takto vidíme po tisícročiach, že to, čo Boh žiada od ľudí má vždy význam a zmysel. Človek nemusí rozumieť vždy prečo určitá forma je nevyhnutná. Židia tisíce rokov robili niečo, čomu ak by sme išli do detailov nemohli rozumieť.
Toto je odpoveď aj pre dnešných veriacich ľudí, ktorí sa rozhodnú povedať, že už je iná doba a nemusím robiť niečo podľa predpísaného scenára. Načo spoveď pred kňazom? Prečo sa nemôžem vyspovedať ja sám pred Bohom? Odpoveď je presne tá istá, ako bola aj pre židov pred tisícimi rokmi. Lebo to Boh tak žiada. Prečo nestačí jesť baránka ale musím ho jesť tak, že mu nezlomím kosť? Nie je to banalita? Odpoveď prišla po ukrižovaní Krista, keď ako hovori sv. Ján, Kristovi nebula kosť zlomená.
Keď sme na Svätej omši uvedomme si aké máte privilégium byť súčasťou Božej tradície. Kto je moje telo a pije moju krv má v sebe život večný. Má v sebe Ježiša. Má v sebe Boha. Je to nevyslovné požehnanie môcť dostať telo a krv Ježiša Krista na Katolíckej svätej omši. Je až úsmevné keď počúvame z úst protestantov hovoriť, že len Sväté písmo je zdrojom viery, ale zároveň keď príde na časti Svätého písma, ktoré nie sú komfortné s ich novou teologickou doktrínou, tak tento zdroj nepovažujú za doslovný. Keď Ježiš hovorí o svojom tele, myslí nim svoje fyzické telo. Prinášanie vlastnej obety k obete, ktorú dáva za nás Ježiš je prispením k jeho obete.To, čo pod svätou omšou Katolícka cirkev rozumie je skôr obeta svätej omše.
Základným prvkom každej obety aj v pohanskom svete je výmena života jedného za život druhého. Niekto príde o svoj život, aby ten druhý ho mohol získať a uchovať. V období vojen taktiež vzniká úvaha, či tí, čo zomreli nezomreli nadarmo. Či pozostalí žili dôstojne v protiklade s obetou, ktorú v podobe straty svojho života podstúpili tí, čo bojovali za ich slobodu a práva. Preto nám Ježiš hovorí, že nemá nikto väčšiu lásku ako ten, kto zomrie za druhého človeka. Základom katolicizmu je práve logika, že nevinný trpí za vinného a to tak, aby sa z vinného mohol stať nevinný v čase, ktorý mu bol touto obetou darovaný.
Využívaš tento čas na to, aby si sa stal nevinný inak povedané svätý? Nikto na tomto sväte nedosiahne dokonalosť, pretože o dokonalosti je nebo, ale príbeh o talentoch je to, čo od nás Boh očakáva. Rast v čnostiach a v dokonalosti. Každý deň rozmnožovať naše cnosti na ceste k dokonalosti. Chcieť uctievať Boha a vylúčiť z uctievania obetu je nezmyslom. Aj pohanské kultúry vedeli, že vzťah so stvoriteľom nie je rovnocenný. My sme dlžníci a dlžník sa snaží aspoň čas splatiť. Predstavte si len keď ste pozvaní priateľom na návštevu. Necítite potrebu aspoň niečo priniesť? Koľkokrát ste prišli na oslavu s prázdnymi rukami? Niekto urobil obetu pre Vás, že pripravil večeru, upratal dom a preto cítite potrebu priniesť protiobetu.
Od prvého dňa histórie cirkvi byť kresťanom znamenalo byť katolíkom. Len samotná skutočnosť, že slovo katolík nie je v Biblii neznamená nič. Slovo katolík je gréckeho pôvodu a znamená univerzálny. Je to viera kresťanov, že ich viera je pre všetkých na svete. A univerzálnou črtou všetkých kresťanov bola účasť na svätej omši. Čo urobil Ježiš prvý deň po zmŕtvychvstaní? Slúžil svätú omšu. Samozrejme nie v zmysle ako to dnes vnímame, že by išiel na špecifické miesto do kostola, ale svojou hlbokou podstatou. Svätá omša sa skladá z liturgie slova a z premenenia. Evanjelium nám hovorí, ako sa Ježiš dostal do dialógu so zúfalými dvoma apoštolmi, ktorí sa rozprávali o Ježišovi a nemohli zakryť svoje sklamanie. Ježiš im začal hovoriť o svätom písme, ktoré časti starého zákona hovorili o Mesiášovi a prečo sa všetko udialo tak ako udialo. Toto bola forma liturgie slova. Potom išiel s nimi do domu, zobral chlieb lámal ho a dal sa im spoznať. V tom momente ho spoznali. Pri lámaní chleba, čo je akt premenenia. Uvedomme si, že prvé čo Ježiš urobil, bolo slávenie svätej omše. Myslime na to vždy, keď budeme meškať na svätú omšu alebo z nej budeme skoro odchádzať. Odhliadnime od teologických úvah, je to predovšetkým neslušné. Urobili by ste, že s mäsom v ruke budete odchádzať z návštevy? Toto sa však deje, pretože ľudia nerozumejú čo sa deje na svätej omši.
Prečo som katolíkom? Pretože je to jediná cirkev, ktorú založil priamo Ježiš Kristus, ktorý bol Boh. A po druhé, lebo to dáva zmysel. Aký dáva zmysel nebyť členom cirkvi, ktorú priamo založil Ježiš Kristus a byť členom nejakého spoločenstva, ktoré založil človek? Samozrejme budete počúvať o tom, o inom, akí sú, aký je kňaz a pod. Každé spoločenstvo tvorené ľuďmi je rovnaké. Medzi evanjelikmi, metodistami nájdete ako cez kopirák všetko to isté. Vy sa však nemôžete pozerať na ľudí, ktorí ju tvoria, ale na jej zakladateľa, na Ducha Svätého, ktorý ju udržuje a na sviatosti, ktoré cez ňu k Vám prúdia. To je to božské čo Cirkev robí Božou. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní apoštolom povedal, mám Vám veľa veci povedať, ale neuniesli by ste ich. Pošlem Vám však utešiteľa, ktorý Vás bude učiť pravde. A takto vznikol učiteľský úrad Cirkvi.
Je dojemné pozerať, ako tí, čo tvrdia, že jedine Sväté písmo je zdrojom viery, keď majú vyslovene niečo napísané aj vo Svätom písme zrazu povedia, že to tak nie je myslené. To netreba brať doslovne. Zrazu slová Ježiša Krista sú inak myslené. A toto netreba potierať, ale otvorene o tom hovoriť, pretože tieto pravdy nepočujú ani naši bratia, ktorí odpadli od viery alebo sú v iných spoločenstvách, kde im o tom nikto nehovorí. Ježiš chce jednotu všetkých veriacich, ale nie jednotu postavenú na teologických nezmysloch, ale na pravde. Ježiš Vám zveril úplnú pravdu. Každý pokrstený veriaci má povinnosť ísť von do sveta a túto pravdu sprístupniť iným. Nikdy nie ste príliš veľký hriešnik, aby ste tejto povinnosti boli oslobodený. Ježiš sa obklopil prostitútkami, zlodejmi, vrahmi a urobil z nich svätý. Sv. Pavla považovali za opitého keď od rána na debničke hlásal Ježiša. Dnes sme o Ježišovi ticho, pretože sa hanbíme za vieru.
Katolícka viera bola v Rímskej ríši nezákonná do roku 313 n. l., keď cisár Konštantín vydal milánsky edikt. Ten jej umožnil verejný rozkvet. Predtým boli cirkevné stavby, ako ich poznáme dnes, raritou a omša sa spravidla slúžila iba po domoch. Tieto „domy“ boli zvyčajne dosť veľké, mali centrálne nádvorie alebo veľkú miestnosť, ktorá umožňovala sláviť formálnejšie svätú omšu než len slávnosť pri stole.
V školách sa nesprávne učí, že tieto prvé omše boli neformálne a že sa slúžili tvárou v tvár ľudu, pričom mali uvoľnenú spoločenskú atmosféru. V skutočnosti ľudia nesedeli iba pri stole alebo v kruhu na podlahe - vôbec nie. Miestnosť, kde sa veriaci zhromažďovali sa nachádzala v našom prípade vľavo. Kňaz alebo biskup, ktorý predsedá liturgii (je obrátený na východ), mal svoje miesto pri oltári pri východnej stene. Vpravo je krstiteľnica a pri vchode je diakon, ktorý strážil vchod. Na týchto raných liturgiách je pozoruhodné, aké formálne boli napriek tomu, že sa slávili za menej než ideálnych okolností.
Nasledujúci text je z dokumentu Didascalia, dokumentu napísaného asi v roku 250 n. l. Okrem iného poskytuje pomerne podrobné detaily o slávení ranej katolíckej omše v týchto „domácich liturgiách“.
Aj v týchto prvých domácich omšiach bola svätyňa (kde slúžilo duchovenstvo) odlišná od miesta, kde sa schádzali laici. Uprostred nich nech je umiestnená biskupská stolica a kňazi nech sedia spolu s ním. Rovnako tak, ale v inej sekcii nech sedia laici obrátení na východ. Všetci boli obrátení na východ, laici i duchovní. A keď povstanete k modlitbe, povstanú najskôr cirkevní vodcovia a po nich laici muži a potom ženy. Obráťte sa na východ a modlite sa tak (ako iste viete), ako sa píše v Písme.
Opäť si všimnite, že omša sa neslávila tvárou v tvár ľuďom, ako to niektorí predpokladali v ranej Cirkvi. Každý stál rovnakým smerom: na východ. Pamätajte si, že toto bol čas prenasledovania; prví kresťania dbali na to, aby umožnili vstup do svätých tajomstiev iba pokrsteným a členom dobrej vôle. Vstup k posvätnej liturgii mali len pokrstení. A ak sa nájde niekto, kto nesedí na svojom mieste, nech ho diakon, ktorý je vo vnútri, pokarhá, prinúti vstať a sadnúť si na vhodné miesto … tiež v kostole by mali mladí sedieť oddelene, ak je tu miesto. Ak nie, nech stoja. Môže sa to zdať trochu komplikované, ale výsledkom je, že sedenie sa riadilo podľa pohlavia a veku. A diakon by mal dohliadať na to, že každý, kto vojde, sa dostane na svoje miesto a že nikto z nich nesedí na nevhodnom mieste. Že by prví kresťania robili také veci? Nehovorte, že to tak nie je! il. Nováčikovia v kostole by si mali dať pozor na oblečenie aj správne miesto.
Na rímskokatolíckych svätých omšiach sa v nedeľu občas vyskytnú aj tí, ktorí s tým predtým nepočítali. Motivácie sú rôzne - od úprimného záujmu a zvedavosti cez snahu aspoň raz vyhovieť rodine až po túžbu prispôsobiť sa novému a veriacemu partnerovi. Veľa účinkujúcich Omša je podľa cirkvi sprítomnením Kristovej obety na kríži nekrvavým spôsobom pod znakmi chleba a vína. Na udalosti sa okrem veriacich a kňaza podieľajú aj ďalší - hráč na organe (niekde ho môžu sprevádzať aj iné nástroje, napríklad husle či spevácky zbor), miništranti („posluhovatelia“ kňaza počas omše), kostolník (zodpovedá za pripravenosť chrámu, aby boli zapálené sviečky a fungovala technika), laici (čítajú z Písma) a tam, kde ešte nemajú elektrické zvony, aj zvonár.
Nedeľná omša prebieha identicky v Bratislave aj v zapadnutej dedinke. „Dokument o súčasnom slávení vydal pápež Pavol VI. v roku 1970, o ostatných veciach týkajúcich sa liturgie rozhoduje rímska Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Na dedinách sa nedeľné omše zvyknú konať doobeda, v mestách aj v inom čase. Trvajú asi hodinu,“ vysvetľuje kaplán Marek Vadrna. Odporúča dobrú pomôcku - modlitebnú knižku s názvom Jednotný katolícky spevník. „Vďaka nemu sa dá zapájať do liturgie, obsahuje spevy aj modlitby.“
Kým kedysi bolo zvykom ísť na omšu v slávnostných „kostolných šatách“, ktoré neskôr mnohí zvolili i ako oblečenie „do truhly“, nováčikovia stoja pred dilemou, či sú v horúcom lete prijateľné krátke nohavice alebo u žien odhalené ramená. Kňazi sa zhodujú, že úcta k Bohu sa vyjadruje aj oblečením. Ide o spoločenskú udalosť. Oblek síce povinný nie je, prípustné sú aj rifle, nohavice nad členky či dokonca nad kolená sú však problém. Pre ženu je tabu sukňa nad kolená, odhalený dekolt a ramená. Hrozí, že za takéto prehrešky niekoho vykážu von? „Nie, ale je to neslušné voči Bohu aj veriacim,“ tvrdí Vadrna.
Nováčikom sa odporúča sadnúť si alebo postaviť sa dozadu. Najmä v konzervatívnejších oblastiach totiž majú veriaci svoje miesta „vyárendované“. Ak si neznalý sadne do prvého radu, môže zabrať miesto babičke, ktorá tam sedáva roky. Nepísané pravidlo, ale rešpektuje sa. Zadné miesta sú aj praktické - nováčik má všetkých pred sebou a môže sledovať, kedy vstanú, sadnú si, pokľaknú. Nik si navyše nevšimne jeho prípadnú neobratnosť. „Na omšu by však mali ísť len tí s úprimnou motiváciou,“ uzatvára Vadrna.
Priebeh Rímskokatolíckej Omše
Rímskokatolícka omša má presne stanovený priebeh, ktorý sa dodržiava na celom svete. Pozostáva z niekoľkých hlavných častí:
- Úvodné obrady - kňaz si oltár uctí bozkom. Prežehná sa a pozdraví ľud jednou z tradičných formuliek (napríklad „Pán s vami“). Ľudia odpovedia: „I s duchom tvojím.“
- Vyznanie hriechov a ľútosť nad nimi - kňaz vyzve ľudí, aby s čistým srdcom slávili sväté tajomstvá. Ľudia odpovedajú formulkou, ktorá sa končí slovami „Moja vina, moja vina, moja preveľká vina...“ Nasleduje hymnus „Sláva Bohu na výsostiach“ a vstupná modlitba dňa - kolekta. Na jej konci ľudia vyslovia „amen“ a sadnú si.
- Liturgia slova - skladá sa z prvého čítania (zo Starého Zákona), po ktorom sa spieva žalm, a z druhého čítania (napríklad z listov svätého Pavla alebo iného novozákonného spisu). Texty sú v každom kostole v konkrétnu nedeľu rovnaké. Potom sa spieva Aleluja (ľudia sa postavia) a číta evanjelium.
- Kázeň (homília) - vlastná reč kňaza. Po nej sa ľud postaví a vyznáva vieru, takzvané Krédo (text v Jednotnom katolíckom spevníku).
- Modlitby veriacich - prosby, vyslovuje ich kňaz, diakon či laik, ľud reaguje slovami „prosíme Ťa, vyslyš nás“. Okrem predpísaných textov sú pridané aj prosby kňaza a veriacich. Miništranti idú medzi veriacich po milodary.
- Liturgia obety - kňaz si pripraví paténu s hostiou a kalich s vínom, odrieka modlitby, ľudia spievajú. Keď stíchne organ, postavia sa a kňaz povie „Modlite sa bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu otcu všemohúcemu.“ Ľudia reagujú „Nech pán príjme obetu z tvojich rúk...“ Nasleduje modlitba nad obetnými darmi.
- Premenenie vína a chleba - najdôležitejšia časť omše. Ľudia si kľaknú (miništrant dá znamenie zvoncom), kňaz premieňa chlieb a víno na telo a krv Pána. Vezme hostiu a povie „Vezmite a jedzte z neho všetci. Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“ Potom vezme kalich s vínom a povie „Vezmite a pite z neho všetci. Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za mnohých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy. Toto robte na moju pamiatku.“ Samotné premenenie miništrant oznámi zvoncom. Kňaz pokľakne a povie „Hľa, tajomstvo viery.“ Nasledujú modlitby.
- Obrad prijímania - začína sa Otčenášom, všetci stoja. Po ňom sa kňaz modlí za pokoj pre ľud a cirkev, povie „Pokoj Pánov nech je vždy s vami“, ľudia reagujú „I s duchom tvojím.“ Všetkých vyzve „Dajte si znak pokoja,“ ľudia odpovedia „Pokoj a bratská láska nech je medzi nami“ a vzájomne si podajú ruky. Nasleduje spev, prípadne recitovanie „Hľa, Baránok Boží...“, kňaz potom prijíma - telo (chlieb) a krv (víno). Po ňom prijímajú veriaci.
- Modlitba po prijímaní, farské oznamy, ukončenie požehnaním - kňaz končí slovami „Choďte v mene Božom,“ ľud odpovedá „Bohu vďaka“ a rozchádza sa.
Priebeh svätej omše
Sv. do Baziliky sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku a Katedrály sv. Púť sa uskutoční v Sobotu 27. 10:00 Komentovaná prehliadka kláštora, jubilejný rok, 950. 12:00 Slávnostná svätá omša v Bazilika sv. 15:00 Prehliadka Katedrály sv. Predpokladaná cena: 35 € (zahŕňa dopravu, vstupné a sprievodcov. Obed individuálne. Počet miest je 50. Prihlásiť sa môžete do 13. septembra 2025 u p.
V piatok 26.09.2025 a pondelok 29.09.2025 bude na a po sv. V piatok bude upratovanie kostola. V sobotu 27. septembra sa koná farská púť do Baziliky sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku a Katedrály sv. Emeráma v Nitre. Z toho dôvodu nebude vo farnosti večerná sv. omša. Sv. omša bude slúžená o 12.00 hod v Hronskom Beňadiku. Predpokladaná cena je 35 Euro. Prihlásených je 29 účastníkov. Obed bude individuálne. Sú ďalšie voľné miesta.
Pondelok, stredu až piatok sú slávené sväté omše o 18.00 hod. V utorok býva sv. omša ráno o 08.00 hod. V sobotu večer je omša o 18.00 s nedeľnou platnosťou. V nedeľu sú sväté omše o 08.00 hod. a o 10.30 hod.
Úmysly svätých omší sa nahlasujú osobne v sakristii kostola v poslednú sobotu a nedeľu mesiaca. V prípade úmrtia v rodine je potrebné pohreb čím skôr telefonicky nahlásiť na farskom úrade a dohodnúť si stretnutie, deň a hodinu pohrebu. O pohreb musia požiadať najbližší príbuzní zosnulého, ktorí sa osobne dostavia na farský úrad a vyplnia formulár s potrebnými údajmi. Je nutné priniesť aj doklad o prehliadke zosnulého.
V prvý týždeň mesiaca, kňaz navštevuje chorých, ktorých vyspovedá a udelí im sväté prijímanie. Chorých je potrebné nahlásiť telefonicky na t. 0909 226 997. Spovedá sa v stredu, štvrtok a piatok pred sv. omšou, alebo na požiadanie po sv. omši. V iné dni, alebo v urgentnej situácii poproste kňaza o sv. spoveď po sv. omši.