História názvu Rímskokatolíckej cirkvi a terminológia

Slovenský jazyk prešiel zložitým vývojom, kým sa ustálil do podoby, ktorú poznáme dnes. Dôležitú úlohu v tomto procese zohrali jazykovedci a inštitúcie, ktoré sa venovali kodifikácii spisovnej slovenčiny.

Jednou z oblastí, kde sa často vyskytujú nejasnosti, je písanie názvov kostolov a inštitúcií spojených s rímskokatolíckou cirkvou. Prívlastok rímskokatolícky, evanjelický v spojení so slovom kostol alebo s názvom kostola je iba bližšie označenie kostola podľa príslušnosti k danej cirkvi. Podobne sa používa označenie príslušnosti k reholi (františkánsky kostol, kostol uršulínok). Takéto označenia fungujú ako spresnenie názvu daného kostola, ale nepovažujú sa za vlastné meno, a preto sa píšu s malým začiatočným písmenom, a to aj vtedy, keď sa pri nich uvedie názov príslušnej obce: uzavrú manželstvo v evanjelickom kostole v Záhorciach.

Názvy kostolov sa pokladajú za vlastné mená a píšu sa s veľkým začiatočným písmenom v slove kostol, ak sú pomenované podľa svätca, ktorému sú zasvätené (Kostol Sedembolestnej Panny Márie, Kostol svätej Margity), alebo podľa názvu liturgického sviatku odvodeného od danej biblickej udalosti alebo vychádzajúceho z teologického učenia (Kostol zjavenia Pána, Kostol nanebovzatia Panny Márie).

Pre lepšie pochopenie uvádzame prehľadnú tabuľku:

Textovú časť Pravidiel slovenského pravopisu nájdete na www.juls.savba.sk/ediela/psp2000/psp.pdf, slovníkovú časť na www.slovnik.juls.savba.sk.

Vývoj spisovnej slovenčiny a kodifikácia

Vývoj spisovnej slovenčiny bol dlhý a komplikovaný proces. V roku 1887 S. kodifikácie spisovnej slovenčiny konsolidovali len pomaly a nerovnomerne. Autorom bol Martin Hattala. Na porade sa zúčastnili Ľ. J. M. Hurban, M. M. Hodža, A. Radlinský, J. Závodník. Bolo potrebné nájsť kompromis. pokračovanie III. spoločnej porade všetci významnejší jazykovedci spisovnej reči s dôrazom na etymologický princíp.

Významnou osobnosťou bol slovenský jazykovedec Samuel Czambel. Jeho názory sú dnes prekonané. S. M. sa hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Žiaľ, moc v I. ČSR, I. Slovenskej republiky a v povojnovom období za prejav útoku voči slovenskej svojbytnosti. Ktorý sa stal orgánom Matice slovenskej. V školách a v tlači. Odbor Matice slovenskej cieľavedome vedecky pracovať.

Cieľavedomé používanie spisovných formách sa odzrkadlila už v 2. a 3. slovníka spisovnej slovenčiny. Noviny a významných osobností slovenského národného života (S. Vajanský, J. Škultéty, A. Kmeť…) Vznik I. svetovej vojny prekazilo tzv. Memorandum a iné), ktorú vykonávala obnovená Matica slovenská. Hlinka. Ich kodifikácii sa rozprúdila vecná i emotívna diskusia. V Uhorsku koniec sľubným perspektívam národného života. Mali aj mnohí vzdelaní českí jazykovedci. Len jeden zväzok. Do spisovnej lexiky. Gymnázia. Rokmi 1887 - 1919. Prirodzeného vývinu.

V roku 1943 vznikol Jazykovedný ústav Slovenskej akadémie vied a umení, ktorý bol v roku 1953 premenovaný na Ústav slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied a umení a od roku 1966 nesie súčasný názov Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Ústav je hlavným vedeckým pracoviskom na Slovensku sústreďujúcim základný výskum slovenského národného jazyka, jeho územnej a sociálnej diferenciácie a jeho dejín.

Budova Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave

Veľká Noc

Veľká noc sa slávi v najbližšiu nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca. (Prvý jarný deň je od roku 2019 stanovený na 20. marca. V roku 2024 je najbližší spln mesiaca po prvom jarnom dni v pondelok 25. marca 2024). Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky - Paschu, ktoré sa slávili od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia izraelského národa z egyptského otroctva.

Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je v Rímskokatolíckej cirkvi štyridsaťdňový pôst, je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách.

Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala, a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od večného zatratenia.

Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach - prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou.

Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo. Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili spolu so Židmi 14. deň mesiaca nisan, iné na prvú nedeľu po 14. nisane.

Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza sa dozvedáme, že Cirkev sa na tom nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť už v polovici 2. storočia pápež Anicent a neskôr pápež Viktor II., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 22. marca do 25. apríla. Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes.

Medzitým v roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol „veľkonočný spor“ ukončený. Až do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582 existoval jeden termín Veľkej noci pre celú Cirkev. Keďže východná cirkev reformu kalendára neprijala, slávi Veľkú noc odvtedy spoločne s katolíkmi a protestantmi len občas.

V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. Druhý vatikánsky koncil sa tiež zaoberal touto záležitosťou. Vo vyhlásení z roku 1963 sa ohlasuje ochota stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári - ak s tým budú súhlasiť všetci, aj oddelené východné cirkvi.

Pápež sv. Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a navrhol od roku 1977 - keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo zhodovali - stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v mesiaci apríl. Takmer všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, za predpokladu súhlasu východných cirkví. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval „závažný pastoračný problém“, ktorý treba dlhšiu dobu skúmať. Definitívne „nie“ prišlo roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos. Naposledy sa táto otázka vynorila pri veľkom miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade. Pravoslávne cirkvi v tomto roku 2024 budú sláviť Veľkonočné sviatky až 5. mája.

Svätý Týždeň

Svätý týždeň sa začína Palmovou nedeľou (Kvetnou nedeľou) čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Palmová nedeľa 24. marca 2024. V tento deň sa svätia palmové alebo olivové ratolesti, u nás najčastejšie bahniatka (konáriky vŕby alebo rakyty, pretože pučia na jar ako prvé), tie sa potom spália na popolec, ktorý bude použitý pri obradoch Popolcovej stredy na budúci rok.

Požehnanie zelených ratolestí zaviedla Cirkev ešte v 7. storočí. U Židov a starých Rimanov bola palmová ratolesť symbolom víťazstva. Nosili ju v rukách počas víťazného pochodu. Rovnako na štadiónoch dávali víťazom palmové vetvičky ako symbol víťazstva. V Novom zákone sa palmová ratolesť stala symbolom triumfu mučeníka.

Obrady Palmovej nedele sa skladajú z dvoch častí: zo spomienky na Pánov vstup do Jeruzalema a zo svätej omše zasvätenej pamiatke Kristovho utrpenia, v ktorej sa prednášajú pašie - časť evanjelia, v ktorom sa opisuje Pánovo umučenie. Pašie (lat. passio - utrpenie) sa prednášajú alebo spievajú.

V Gréckokatolíckej cirkvi sa na rozdiel od rímskeho obradu na Palmovú nedeľu nespievajú pašie. Na konci liturgie je myrovanie. Slávenie Palmovej nedele sa začalo najprv v Jeruzaleme a zakrátko sa rozšírilo do celej východnej cirkvi. V 6. až 7. storočí sa dostalo aj do Ríma.

Palmovou nedeľou sa začína Svätý týždeň. Jeho hlavnou myšlienkou je Pánovo umučenie, ktoré sa slávilo tri dni už od 4. storočia. Večernou omšou vo Štvrtok svätého týždňa (Zelený štvrtok) na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok utrpenia a smrti Pána) a cez Svätú sobotu (Bielu sobotu), vrcholí Veľkonočnou vigíliou vo Svätej noci.

Obrady Svätého týždňa, ktorých začiatky siahajú 4. storočia, prešli v nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a 1969.

V januári 2016 Vatikán oznámil, že na obrad umývania nôh v rámci liturgie Štvrtku svätého týždňa (Zeleného štvrtka) možno vybrať osoby spomedzi všetkých členov Božieho ľudu.

Štvrtok Svätého Týždňa (Zelený štvrtok)

Vo Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti vysviacky slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz, táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily.

• Olej katechumenov: pomazanie katechumenov olejom má byť znamením posily v boji so zlým duchom.
• Olej chorých: pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej nemocných (Oleum infirmorum). Olej má tiež liečivé účinky - tlmí bolesť. Sviatosť pomazania chorých posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť.
• Krizma: je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo „Kristus“ pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená „Pomazaný“.

Vo Štvrtok Svätého týždňa večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a Eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami: „Toto robte na moju pamiatku.“ Večernou svätou omšou sa začína slávenie Veľkonočného trojdnia.

Vo Štvrtok Pánovej večere sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh 12 mužom, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov.

Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok počas slávenia svätej omše na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti po speve sláva Bohu na výsostiach prestávajú zvoniť zvony ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostné Glória na Veľkonočnú vigíliu vo Svätej noci.

Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich.

Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok)

Veľkonočné trojdnie pokračuje Piatkom utrpenia Pána. Bez Piatku utrpenia Pána by však nebola ani Veľká noc. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez oltárnej plachty. Podľa apoštolskej konštitúcie pápeža sv. Pavla VI. Paenitemini zo 17. februára 1966 sa v tento deň zachováva prísny pôst a zdržiavanie sa mäsitého pokrmu, ktoré sa nemôže nahradiť iným skutkom pokánia. Pôst znamená iba raz do dňa sa dosýta najesť (pričom možno prijať trochu pokrmu ešte dvakrát v priebehu dňa). Porov. Acta Apostolica Sedis 58 (1966/3) 177 - 198.

Tento deň je osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu a jediný deň v roku, keď sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj červená liturgická farba - farba krvi.

Svätá sobota (Biela sobota)

Svätá sobota (Biela sobota) je prísne neliturgický deň. V Svätú sobotu Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení, smrti, zostúpením k zosnulým a očakáva jeho vzkriesenie v modlitbe a pôste. Oltár je odhalený a Cirkev neslávi obetu omše až do slávnostnej vigílie, čiže nočného bdenia s očakávaním vzkriesenia. Tá je zdrojom veľkonočnej radosti.

Niektoré farnosti večer po skončení slávenia omše na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti, v Piatok utrpenia Pána a na Svätú sobotu (Bielu sobotu) ráno spievajú „lamentácie“ (žalospevy). Sú z čias, kedy bol Izrael zavlečený do babylonského zajatia a Jeremiáš sedel na rozvalinách Jeruzalema a nariekal spolu s inými pozostalými nad biedou, ktorá doľahla na Izrael.

Sobota večer - Veľkonočná vigília

Obrady Veľkej noci (ktorými sa začína Veľkonočné obdobie) sa konajú po západe slnka, čo je označené ako Hora competens. Slávenie Veľkonočnej vigílie Pánovho zmŕtvychvstania nemá nikdy začínať pred touto horou competens, ktorú určuje západ slnka v dnešný deň. Kňazi by mali rešpektovať, že toto slávenie teda nemá začínať pred touto hodinou. Pápež sv. Ján Pavol II. nariadil, aby sa obrady začínali až po zotmení, teda nie hneď po západe slnka.

Podľa Direktória 2024 západ slnka 30. marca 2024 je v Košiciach o 18.02, v Banskej Bystrici o 18.11 a v Bratislave o 18.16 v rámci tzv. letného času.

Veľkonočná vigília Pánovho zmŕtvychvstania je liturgicky najbohatšia bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú obrady skrátené. Začínajú sa Obradom svetla - požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece - paškálom. Diakon alebo kňaz ju nesú v sprievode do chrámu. Po slovách „Svetlo Kristovo - Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci.

Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta."

Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec prosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus.

1. „sa nábožne pomodlí strofy Tantum ergo Sacramentum ( Ctíme túto sviatosť slávnu) na Zelený štvrtok po večernej omši na pamiatku Pánovej večere počas slávnostného prenesenia Najsvätejšej sviatosti; ( EO, s. 173)

2. „sa nábožne zúčastni na poklone Svätému krížu počas slávnostného liturgického úkonu na Veľký piatok utrpenia a smrti Pána (EO, s. 183)

3. „sa udeľujú veriacemu, ktorý pri slávení Veľkonočnej vigílie alebo vo výročný deň svojho krstu si obnovuje krstné sľuby prostredníctvom ktorejkoľvek zákonne schválenej formuly (EO, s. 192)

Veľkonočná nedeľa

Na Veľkonočnú nedeľu si Katolícka cirkev pripomína zmŕtvychvstanie Ježiša Krista - najväčší Kristov zázrak a základnú pravdu kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce zostali rany ukrižovania, ale inak nepodliehalo obmedzeniam času a priestoru.

Oktáva

Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva (prvá nedeľa po Veľkej noci). V minulosti sa nazývala Biela nedeľa, keďže v roku 389 cisár Theozodius Veľký (379-385) vyhlásil celotýždenné svätenie veľkonočných sviatkov, aby novokrstenci, ktorí počas tejto oktávy nosili svoje biele krstné rúcho, mohli dostávať ďalšie ponaučenie z kresťanskej náuky. A práve biele krstné rúcho sa slávnostne odkladalo v posledný deň veľkonočnej oktávy, ktorá potom dostala názov Dominica in albis deponendis (Nedeľa odkladania bieleho rúcha, tj. Biela nedeľa). V Ríme sa odkladanie bieleho rúcha slávnostne vykonávalo v Lateránskej bazilike.

Pondelok vo veľkonočnej oktáve

Pondelok vo veľkonočnej oktáve sa zvykol nazývať aj Pondelkom Baránka na pamiatku toho, čo sa udialo prvý deň po sobote. Vtedy anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu“.

Veľkonočné obdobie

Obdobie päťdesiatich dní od Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania (31. marca) do Nedele Zoslania Ducha Svätého (19. mája) sa slávi v radosti ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa“.

Kántrové dni

Tento týždeň v stredu, piatok a sobotu sú v kalendári zimné kántrové dni. - Pojem kántrové dni už počul snáď každý, ale málokto vie, čo sú naozaj zač. O čo vlastne ide a kedy presne sú, resp. Kántrové dni v každom roku pripadajú na iné dni. Všetko závisí totiž od dátumu začiatku Adventu (zimné kántry), od dátumu Popolcovej stredy (jarné kántry), od dátumu Siedmej veľkonočnej nedele (letné kántry) a od jedného pevného dátumu - od Sviatku povýšenia Svätého kríža 14. septembra (jesenné kántry).

Ako vznikli, kam až siaha ich história? Ako prišli k svojmu názvu? Súvisia s nejakými sviatkami? Odpoveď na otázku ako tieto dni prišli k svojmu názvu hľadajme trochu v histórii Cirkvi. Prejavilo sa to v tom, že sa začali stavať prvé chrámy. V nich sa konala náležitá liturgia. Sila pohanstva značne slabla a postupne zanikalo. Nakoľko však u mnohých veriacich pretrvával akýsi zlozvyk pridŕžať sa niektorých starých pohanských zvykoch (netreba sa diviť, veď aj dnes mnohí vytiahli na povrch pohanský Halloween, ktorý má pôvod u starého keltského obyvateľstva Britských ostrovov), preto sa Cirkev snažila dať pohanským sviatkom nový charakter.

Kántrové dni alebo kántry vznikli z rímskych pohanských osláv siatby v mesiaci decembri, žatvy v mesiaci júni a vinobrania v mesiaci septembri. Boli to dni rozpustilej zábavy. Cirkev im dala náboženský obsah tým, že ich ustanovila ako dni kajúcnosti, dni pokánia. V 5. storočí pribudli k doterajším kántrovým dňom aj pôstne (jarné) kántry. Nazývali sa kvatembrové dni (od latinského slova quattuor, štyri) lebo sa konali v štyroch ročných obdobiach, vždy v stredu, piatok a sobotu v stanovenom týždni, takže s úsmevom môžeme konštatovať, že vôbec nie sú naviazané na country hudbu. Iste vieme čo sú kántrové dni.

Slovenský názov kántry má iste súvis so slovom kántriť alebo ničiť. Iste nie sú to dni na ničenie človeka alebo nejakých vecí. Pretože ich má v svojom liturgickom kalendári Cirkev ta v živote veriaceho človeka, člena tejto Cirkvi sú to dni modlitieb pôstneho sebazapierania a dobrých skutkov, teda toho čo skutočne ničí v nás to, čo je hriešne, ničí naše nezriadené sklony a náruživosti. A tak, kántrové dni sú naozaj dňami „zničenia“ starého hriešneho človeka a pomáhajú k obnove, alebo dokonca k vzniku nového človeka.

Niekde kántrové dni volali aj Suché dni, lebo v minulosti ich veriaci prežívali ako silne pôstne dni o suchom chlebe a vode, istým spôsobom ako nejakú druhú Popolcovú stredu alebo Veľký piatok. Treba však pripomenúť, že na rozdiel od týchto dvoch dní, kedy je Cirkvou nariadený prísny pôst, na kántrové dni sa takéto nariadenie nevzťahovalo a nevzťahuje.

Štyrikrát do roka máme kántrové dni. Kedy sú? Áno, Cirkev slávi štvoro kántrových dní. Všeobecné smernice pre liturgický rok uvádzajú, že v týchto dňoch Cirkev prosí Pána za rozličné ľudské potreby, najmä za zemskú úrodu a požehnanie pre ľudskú prácu a verejne ďakuje Bohu. Biskupské konferencie majú určiť čas a spôsob slávenia kántrových dní a prispôsobiť ich slávenie miestnym potrebám veriacich. My si odpovieme na otázku, kedy sú, tým čo má Rímskokatolícka cirkev v DIREKTÓRIU na omše a liturgiu hodín.

tags: #rimskokatolicka #cirkev #preco #sa #tak #vola