Rímskokatolícka Farnosť Lekárovce: História a Vývoj

História rímskokatolíckej farnosti v Lekárovciach je úzko spätá s náboženskými a spoločenskými zmenami v regióne Zemplína. Rímskokatolícki veriaci v Lekárovciach patrili pod jurisdikciu Jágerskej diecézy, od roku 1804 pod jurisdikciu diecézy Satmárskej. V ich rámci patrili k Užskému arcidekanátu, doloženému od 14. storočia. V 16. storočí bol v dôsledku reformácie oslabený, ale po ústupe reformácie v dôsledku narastania počtu rím.kat. farností bol rozdelený na tri dekanáty. Lekárovce patrili k Hornoužskému dekanátu so sídlom v Užhorode.

V roku 1804, keď bola zriadená Satmárska diecéza, spravoval tento dekanát až 13 farností, medzi nimi farnosť Jovra (Ukrajina) a kaplánstvo Jenkovce, v roku 1810 znova povýšené na farnosť. K týmto dvom farnostiam boli pričlenení aj veriaci z Lekároviec.

Satmárska župa na mape

Farnosť Jovra a Jenkovce

V Jovre je doložená farnosť už v 14. storočí, meno prvého známeho farára - Marcela - sa zachovalo z roku 1333. Počas reformácie zanikla, v roku 1711 bola obnovená na čele so správcom Imrichom Dachom. V roku 1718 získala späť aj chrám, ale ten bol natoľko schátralý, že ho v roku 1774 museli zbúrať. Nový, zasvätený Narodeniu Panny Márie vysvätili v roku 1784. Po zemetrasení v roku 1834 museli rozobrať klenbu, v ktorej sa objavili trhliny a nahradiť ju jednoduchým stropom. Ďalšia obnova nasledovala po požiari v roku 1901. Faru postavili na mieste staršej v roku 1863, základnú cirkevnú školu, tiež namiesto staršej, v roku 1870. Matriku viedli od roku 1740. Bohoslužobný jazyk bol v tom čase maďarský a slovenský.

Počas prvej storočnice (1804 - 1904) Satmárskeho biskupstva sa v správe farnosti vystriedali kňazi Jozef Patala, Alexander Naď, Ján Christián, Karol Németh, Ambróz Gálhomoky, František Kučaj a František Laurenský, neskôr, počas prvej ČSR Štefan Lórincz, ktorý tu pôsobil aj v časoch 2. svetovej vojny.

Farnosť Jenkovce je tiež starobylou. Kostol postavili v dedine v polovici 14. storočia. Doklad o ňom máme z roku 1355 a zasvätený bol Panne Márii. V súpise pápežského desiatku z prvej polovice 30. rokov 14. storočia sa však kostol v Jenkovciach a ani jeho prípadný farár nespomína. Na základe tejto skutočnosti môžeme povedať, že kostol v tom čase nebol farským chrámom s vlastným duchovným. Katolícki kňazi tu účinkovali do druhej polovice 16. storočia. Kostol dali postaviť tamojší zemepáni začiatkom 15. storočia. Počas reformácie aj tu rímskokatolícka farnosť zanikla, až v roku 1789 bolo zriadené kaplánstvo, pre ktoré namiesto zaniknutého chrámu postavili drevený kostol. V roku 1810 bolo kaplánstvo povýšené znova na farnosť.

V rokoch 1843 - 1853 aj tu postavili nový chrám, roku 1868 faru, r. 1882 aj cirkevnú školu. Farnosť postupne spravovali kňazi Cyprián Kubická - františkán, Štefan Varga, Samuel Sepeši, Jozef Spiegel, Karol Gondolovič, Jozef Benko, Pavol Horatius, počas prvej ČSR František Svoboda. Bohoslužobným jazykom aj tu bola slovenčina a maďarčina. Matrika je vedená od roku 1789. Farnosť bola veľmi rozľahlá, patrilo k nej až 11 filiálok.

V roku 1789 zriadil jágerský biskup v Jenkovciach kaplánstvo. V roku 1804 pápež z časti jágerského biskupstva vyčlenil nové Satmárske biskupstvo (jeho sídlo bolo v meste Satmár - dnes Satu Mare, Rumunsko). Šesť rokov po vzniku tohto biskupstva satmársky biskup Peter Klobusiczký povýšil Jenkovce na samostatnú farnosť.

K filiálkam novozriadenej farnosti patrili obce Bežovce, Krčava, Kristy, Lekárovce, Nižné Nemecké, Pinkovce, Sejkov, Svätuš, Tašuľa, Vyšné Nemecké a Záhor. Keďže farnosť bola pomerne rozsiahla, pri jenkovskom farskom úrade biskupstvo neskôr zriadilo kaplánsku stanicu. Prvým známym kaplánom bol rehoľník Tomáš Davcsík. Zo zápisu kanonickej vizitácie z roku 1832 vieme, že jenkovský farský drevený kostol, postavený v rokoch 1793 až 1794, bol v zlom stave. Z tohto dôvodu biskup nariadil postaviť nový kostol i novú faru. Pozemok v strede dediny na tento účel darovala Juliana Banovicsová, rodená Pribíková - patrón kostola však výstavbu povolil až neskôr. V roku 1809 Pavol Arvay, farár v obci Vyšné Domanice, inicioval výstavbu dvoch menších kaplniek v Jenkovciach - prvá bola zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému a druhá sv. Vendelínovi.

V rokoch 1852 - 1855 bol vo farskej obci postavený nový murovaný klasicistický kostol, zasvätený svätému Štefanovi - uhorskému kráľovi. Posviacka hrubej stavby sa konala dňa 20. augusta 1853 a stavebné práce pokračovali ďalej. V roku 1871 dostavali vežu, opravy i úpravy kostola boli realizované aj v nasledujúcom období (v rokoch 1886 a 1893). V roku 1868 dal patrón postaviť novú farskú budovu a pre potreby farnosti vyčlenil rozsiahle pozemky. V roku 1914, resp. v roku 1915 jenkovský rímskokatolícky úrad spravoval aj miestnu ľudovú školu a ružencovú spoločnosť.

V tom čase stál drevený kostol sv. Štefana v Jenkovciach postavený v 90. rokoch 18. storočia za pomoci kaplána Cypriána Kubičku z rádu františkánov. Kostol bol umiestnený na močaristom mieste v strede obce (aj preto bol nedlho po výstavbe v zlom stave). Kostol mal drevenú vežu, v ktorej boli zavesené dva zvony. Obec mala na pochovávanie všetkých obyvateľov k dispozícii dva spoločné cintoríny (starý a nový), ktoré sa nachádzali v jej blízkosti. Farárom bol Jozef Spiegel, ktorý obýval faru postavenú z dreva. V obci bývalo 139 rímskokatolíkov, z ktorých bolo 112 schopných sv. spovede (54 mužov a 58 žien) a 27 neschopných sv. spovede (15 chlapcov a 12 dievčat). S výstavbou nového kostola sa v Jenkovciach začalo až v roku 1843.

Na žiadosť katolíckych veriacich bolo v obci v roku 1789 zriadené kaplánstvo, ktoré v roku 1810 povýšil satmársky biskup, a tak znova bola obnovená farnosť. Ako farári a správcovia farnosti tu v rokoch 1804 - 1848 pôsobili Cyprián Kubicska (františkán), Štefan Varga, Samuel Szepessy a Jozef Spiegel. Vo farnosti sa viedli aj rímskokatolícke matriky. Najstaršia zachovaná matrika pre Jenkovčanov sa začala viesť od roku 1789 (resp. 1790) - matrika narodených; matrika sobášených a zomrelých sa začala viesť od roku 1877. V roku 1804 bolo povýšené jágerské biskupstvo na arcibiskupstvo. Následne došlo k jeho rozdeleniu na satmárske a košické biskupstvo, pričom obyvatelia rímskokatolíckeho vierovyznania z jenkovskej farnosti pripadli do satmárskeho biskupstva.

V roku 1843 povolil patrón výstavbu nového rímskokatolíckeho kostola v obci, ktorý bol dokončený v roku 1853. Zasvätený bol sv. Štefanovi. Veža kostola bola dokončená v roku 1871 a fara v roku 1868. No a pre potreby farnosti jej patrón vyčlenil aj urbársky pozemok. Na poste jenkovského rímskokatolíckeho farára a správcu farnosti sa postupne vystriedali Jozef Spiegel (? - 1851), Karol Gondolovics (1851 - 1880), Jozef Benkö (1881 - 1900) a Pavol Horatius (1900 - ?).

V rokoch 1923 - 1925 si rímskokatolíci obnovili svoj farský kostol. Dlhoročného správcu jenkovskej rímskokatolíckej farnosti Františka Svobodu v roku 1935 nahradil Zoltán Kravjanský. Práve František Svoboda patril k významným osobnostiam rímskokatolíckej cirkvi. Bol pápežským kanonikom, arcidekanom a od roku 1934 užhorodským apoštolským administrátorom.

Rozdelenie a Zjednotenie Filiálok

Lekárovskí rím. kat. veriaci boli rozdelení na dve filiálky. Pravobrežní mali svoju farnosť v Jenkovciach, ľavobrežní v Jovre. Cintoríny obec založila v obidvoch častiach obce a nedelia sa podľa konfesií. Počty veriacich sú v rôznych materiáloch udávané rozdielne. V roku 1877 žilo v oboch filiálkach údajne 491 rímskokatolíkov, roku 1901 už 744 (z toho 448 patrilo k farnosti Jovra, 296 k Jenkovciam), údaj k roku 1904 hovorí o 200 veriacich na pravom brehu rieky, kým údaj z roku 1926 udáva 591 rímskokatolíkov, z toho vo farnosti Jovra 391, kým na druhej strane ostáva rovnaký počet ako v roku 1904 t.j. 200 veriacich. V roku 1993 sa k rím.kat. vierovyznaniu prihlásilo 511 Lekárovčanov (Obecná kronika).

Významným pre život Lekárovských rímskokatolíckych veriacich sa stal rok 1943, keď sa obe filiálky spojili, vytvoriac novú samostatnú farnosť. Jej prvým správcom bol veľadôstojný pán Ján Krémer, ktorého v roku 1950 zastupoval Ladislav Kondáš z Pavloviec, František Šarocký zo Senného a Adalbert Borbély z Veľkých Kapušian. V rokoch 1951-52 je správcom fary znova Ján Krémer. V rokoch 1952 - 53 na fare opäť pôsobí Ladislav Kondáš, v rokoch 1954 - 55 Michal Kúkemezey. Od októbra 1955 do júla 1956 matrikové záznamy vedie Ladislav Pásztor a po jeho odchode do Zlatej Idky, v rokoch 1957 - 59 Ján Benko. Od augusta 1959 do roku 1968 je správcom fary Ladislav Józsa, dva mesiace r. 1968 zastupuje Vladimír Bublák, po ňom od augusta 1968 do r. 1973 Ján Nagy. Ďalších 5 rokov - do roku 1978 sa o tunajších veriacich stará Anton Majcher, po ňom do roku 1990 Imrich Revák s krátkou pauzou, počas ktorej, v r. 1979 vysluhoval sviatosti excurrendo Ján Petruš z Pavloviec. V roku 1990 farnosť spravoval ThDr. Pavol Čech, po jeho odchode do konca januára 1993 Miloslav Janovčík, po ňom zastupoval vd.p. Juraj Takáč z Pavloviec nad Uhom. Od 1. júla 1994 do 30. júna spravoval farnosť Jaroslav Gajdoš, 1. júla 1998 nastúpil do úradu terajší p. farár Mgr. Jozef Križalkovič (matriky farského úradu). Farnosť patrí do Košickej diecézy, dekanát Michalovce, fílie má v Bajanoch a Pinkovciach.

Kostol Ružencovej Panny Márie

O výstavbu dnešného farského Kostola Ružencovej Panny Márie sa v podstatnej miere pričinil užský arcidekan a zároveň užhorodský farár Andrej Budiš. Tento donátor, ktorý po sebe aj v Užhorode zanechal významné stavebné dielo - rozšíril tamojší r.kat. kostol, dal postaviť tri kaplnky krížovej cesty, roku 1879 školu pre dievčatá a materskú školu - chcel postaviť aj kostol v Lekárovciach. V r. 1890 posvätil jeho základný kameň, ale dokončenia stavby sa, žiaľ, nedožil. Stavba však pokračovala vďaka sume, ktorú na ňu odkázal a vďaka finančnej podpore satmárskeho biskupa Júliusa Meszlényiho (1887 -1905). V roku 1894 kostol dostavali a vysvätili.

V tom istom roku z pozostalosti Andreja Budiša dokončili aj rím.kat. školu na ľavom brehu (Dvorcsák, J. 1877, Schematizmus 1913, Schematizmus 1901. Pamätná kniha 1904, Schematizmus 1971, Databanka ZM). Kostol je postavený v historizujúcom novobarokovom slohu, ale aj s klasicistickými detailnými tvarmi Jednoloďový priestor s oblúkovým uzáverom presbytéria nesie peknú tzv. českú klenbu nad oltárnou časťou a pruskú klenbu nad loďou. Fasáda s polkruhovo zakončenými oknami mala pôvodne lizénové členenie. Veža so stanovou strechou je vstavaná do západného priečelia. Na bočných plochách priečelia sú ploché výklenky - niky, podobne aj na západnej stene. Vnútorné zariadenie je sčasti z čias stavby chrámu.

Doba postavenia kostola je v Súpise pamiatok na Slovensku datovaná chybne a chybné datovanie prevzali aj niekoľkí ďalší autori (napr. VSO 1977, Hudák, J. 1984, Ďurček 1966). Pred kostolom je betónový kríž z r. 1949, ktorý dal postaviť Juraj Kontra s manželkou Annou. Pamiatkou hodnou ochrany.

Kostol Nepoškvrneného Počatia Panny Márie

Náboženské Pomery v Obci v Rokoch 1945 - 1989

Po nástupe KSS k moci štátna politika spočiatku nevystupovala voči cirkvi otvorene, avšak už po prevrate začala pritvrdzovať svoj postup i metódy s cieľom postupnej ateizácie spoločnosti. Počas prechodu frontu bola poškodená veža kostola, ktorá si vyžiadala najnevyhnutnejšie opravy. Miestni rímskokatolícki veriaci aj po vojne navštevovali Kostol sv. Štefana Uhorského z roku 1853. V roku 1959 bola okolo kostola postavená nová kovová ohrada s betónovým múrikom, ktorá nahradila starú (drôtenú sieť na drevenej kostre).

V nasledujúcom roku pribudla ohrada aj okolo farskej budovy. V roku 1966 bol miestny kostol kompletne obnovený. Po dlhej dobe sa 18. júna 1967 uskutočnila primičná svätá liturgia Ľudovíta Šlepeckého, ktorý bol v tomto roku vysvätení v Bratislave za kňaza. Na liturgii sa zúčastnilo okolo 3 000 veriacich z celého okolia. Na liturgii boli aj veriaci zo Senice, kde novovysvätený kňaz absolvoval základnú vojenskú službu. Počas celého tohto obdobia orgány štátnej moci vyvíjali tlak na vybrané skupiny obyvateľstva, najmä učiteľov, ale i veriacich členov vládnucej strany, aby sa nezúčastňovali na náboženských obradoch. Ich aktivity pravidelne sledovali a z toho vyvodzovali príslušné dôsledky.

Správcom jenkovskej fary bol do roku 1949 Michal Szilvasi. V roku 1950 nastúpil Valentín Pavlík, ktorý tu pôsobil do roku 1958. V čase neprítomnosti farára v roku 1958 tu zastupovali farári z Remetských Hámrov a z Tibavy. Následne v rokoch 1958 - 1984 tu bol Jozef Ilavský a po ňom do roku 1989 Ján Biroš. Pod jenkovskú farnosť spatrili filiálky Bežovce, Husák, Nižné Nemecké, Sejkov, Krčava, Vyšné Nemecké, Kristy, Svätuš a Záhor.

Rímskokatolíci v Sejkove

Vo filiálnej obci Sejkov ku starým rímskokatolíckym rodinám patrili Dulayovci, Mislanszkovci, Huszarovci, Kátsovci, Roskovci, Valkótskovci, Baskóvszkovci, Grusovszkovci, Papinszákovci. V roku 1832 na základe kanonickej vizitácie satmárskeho biskupa vieme, že v Sejkove bývalo 116 rímskokatolíkov (91 schopných, to znamená po prvom svätom prijímaní a 25 neschopných spovede), 173 gréckokatolíkov, dvaja kalvíni, traja luteráni a 14 židia. V rokoch 1894 - 1897 si sejkovskí rímskokatolíci vybudovali vlastný kostol zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Materiálnu a finančnú podporu im pri výstavbe tohto objektu poskytli satmársky biskup Július Meszlényi a rodina grófa Viliama Stáraia (Sztáray).

Až do výstavby vlastného filiálneho kostola sejkovskí rímskokatolíci navštevovali tento farský kostol. V roku 1832 na základe kanonickej vizitácie satmárskeho biskupa vieme, že v Sejkove bývalo 116 rímskokatolíkov (91 schopných, to znamená po prvom svätom prijímaní a 25 neschopných spovede), 173 gréckokatolíkov, dvaja kalvíni, traja luteráni a 14 židia.

V rokoch 1894 - 1897 si sejkovskí rímskokatolíci vybudovali vlastný kostol zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Materiálnu a finančnú podporu im pri výstavbe tohto objektu poskytli satmársky biskup Július Meszlényi a rodina grófa Viliama Stáraia (Sztáray).

Aj na území Užskej stolice boli zajatci, srbskí a neskôr ruskí vojaci, využívaní na rôzne práce v hospodárstve. Mnohí obyvatelia Sejkova sa priamo zúčastnili vojnových operácií, väčšina z nich v radoch 66. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády, doplňovaného v Užskej stolici. Po brancoch a vycvičených vojakoch boli postupne mobilizované staršie ročníky až napokon v lete 1915 museli rukovať aj päťdesiatroční. Nemými svedkami udalostí prvej svetovej vojny sú vojenské cintoríny.

V roku 1910 sa najviac tunajších obyvateľov živilo poľnohospodárstvom a len niekoľkí remeslom či obchodom. Zo 69 hospodárstiev ani jedno nebolo charakterizované ako veľkostatok, prevažovali tu hospodárstva s celkovou výmerou pod 10 kj.

Podľa štatistiky stálo v obci najviac domov z dreva so slamenou strechou. V roku 1910 stálo v dedine 91 budov - z nich 2 boli murované (z kameňa alebo tehly), 26 bolo zhotovených z kombinovaného materiálu, 4 z váľkov a 59 z dreva. Šindľové strechy malo 38 domov, 8 domov malo strechy z pálenej škridly a 45 zo slamy (župy). Zo 430 tunajších obyvateľov (199 mužov a 231 žien) vedelo plynule čítať a písať iba 244 dedinčanov. Z celkového počtu Sejkovčanov sa k slovenskej národnosti hlásilo 402 obyvateľov, k maďarskej 17 dedinčanov, k nemeckej 10 ľudí, 1 obyvateľ sa prihlásil k inej národnosti.

Z prvej polovice 60. rokov 19. storočia poznáme prvé doklady o sejkovskej ľudovej škole, ktorú udržiavala gréckokatolícka cirkev. V roku 1864 učiteľ Andrej Ungvary v škole vzdelával 57 žiakov.

Prehľad počtu veriacich v Lekárovciach v rôznych obdobiach:

Pohľad do života rímskokatolíckych veriacich v obci ponúka biskupská vizitácia zo 7. júla 1832, ktorá sa uskutočnila v rímskokatolíckej farnosti Jenkovce a jej 12 filiálkach - Vyšné a Nižné Nemecké, Bežovce - Buchanec, Gáborháza, Krčava, Kristy, Lekárovce, Pinkovce, Sejkov, Svätuš, Tašuľa a Záhor.

tags: #rimskokatolicka #farnost #lekarovce