Mgr. Bratislavská komunita je najväčšia v Slovenskej provincii Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Od roku 1990 začali spolubratia pôsobiť vo farnosti Bratislava - Prievoz. V roku 2001 sa presťahovali do nových priestorov, kde v rámci cirkevného centra sa budoval provincialát i seminár vincentínov. Tak isto farnosť za pomoci mnohých sponzorov postavila nový kostol, ktorý bol slávnostne konsekrovaný 16. septembra 2000 otcom arcibiskupom Jánom Sokolom.
Spolubratia komunity sa venujú pastoračným aktivitám vo farnosti, ktorá má rôznorodé zameranie. Viac sa môžete o farnosti BA - Prievoz dočítať na: www.fara-ba-prievoz.sk.
Bratislava je aj sídlom provinciála a jeho úradu. Sú tu vyhradení spolubratia, ktorí sa venujú chodu provincie a zabezpečujú jej hmotné i duchovné dobrá. Bratislavský dom sa stal aj centrom formácie. Po presťahovaní vyššieho seminára z Bijacoviec do Bratislavy bohoslovci CM študujú na RK CM BF na Kapitulskej ulici.
Od 16. septembra 2003 je v Bratislave - Ružinove otvorený misijný kňazský seminár i formačné centrum pre kňazov i bratov, ktorí sa pripravujú na pastoračnú činnosť u nás i v misiách.
I touto cestou chceme poďakovať všetkým dobrodincom, ktorí prispeli akýmkoľvek spôsobom k úspešnému dokončeniu tohto diela Evanjelizácie.
Kontakt na seminár: Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul.
Okrem iného, treba spomenúť aj perinatálny hospic, ktorý predstavuje unikátny prístup k starostlivosti, ktorý transcendentne prekračuje hranice tradičnej medicíny a prináša nádej rodinám čeliacim nepriaznivým prognózam.
Páter Milan Grossmann, zakladateľ projektu Plášť Vincenta de Paul, rozpráva o význame šíriť myšlienku paliatívnej starostlivosti už od prenatálneho obdobia. Hovorí o inšpirácii, ktorá ho viedla k založeniu perinatálneho hospicu, a o výzvach, ktorým čelil pri jeho realizácii.
Projekt Plášť Vincenta de Paul, ktorý úzko súvisí s paliatívnou medicínou, som inicioval na pôde Misijnej spoločnosti na Slovensku s cieľom podieľať sa na rozvoji spirituálnej služby pre nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich a ich blízkych v ich domácom prostredí v spolupráci s terénnymi zariadeniami paliatívnej zdravotnej starostlivosti - mobilnými hospicmi. Okrem toho, Plášť Vincenta de Paul je aj o šírení myšlienky a praxe špecifickej paliatívnej zdravotnej starostlivosti už aj pre prenatálne alebo perinatálne obdobie života, čo sa niekedy nazýva aj perinatálny hospic.
Keď som v roku 2017 čítal, že v Ríme vznikol perinatálny hospic a o súvisiacich veciach som nahlas rozmýšľal, zrazu som bol prekvapený, koľko veľa ľudí v mojom blízkom okolí zažili starosti v období tehotenstva. Hovorili mi napríklad, že počas vyšetrenia sa ukazovala vážna vrodená vývojová chyba, ktorá sa napokon nepotvrdila a narodilo sa zdravé dieťa, čo bolo samozrejme úľavné a radostné.
Ale rozprávali mi aj o situáciách, keď sa vážna vrodená chyba potvrdzovala, prognózovalo sa, že plod sa možno prestane vyvíjať, alebo bolo oznámené, že dieťatko v maternici nejaví známky života. Článok poukazoval na to, že poskytnúť úplné informácie rodičom o chorobe ich dieťaťa a následnom možnom postupe znamená ponúknuť im, ako rovnocennú možnosť, v tehotenstve pokračovať, a že takéto rozhodnutie rodičov má byť rešpektované, pričom im má byť ponúknutá podpora a poskytnutie perinatálnej paliatívnej starostlivosti.
Vďaka nej môžu rodičia maximálne využiť čas so svojím dieťaťom. Prenatálny/perinatálny hospic je možnosťou pre tých rodičov, ktorí chcú prejaviť starostlivosť a lásku svojmu dieťatu aj v spomínaných náročných situáciách.
Naučil som sa, že ide o citlivú tému, a keď sa ma teraz niekto pýta, čomu sa venujem, hovorím o tom s pokorou a bázňou, pretože v minulosti sa mi viackrát stalo, že aj 70-80 ročná pani si povzdychla a zbadal som jej kotúľať sa slzu z oka.
Perinatálny hospic je na Slovensku novinkou, aj keď vo vyspelých krajinách je už zrejme súčasťou zdravotnej starostlivosti. Spomenutý rímsky perinatálny hospic, ktorý založil prof. Giuseppe Noia, o ňom povedal, že nie je natoľko miestom, ako skôr spôsobom starostlivosti o ľudský plod a novorodenca. A že aj pri najzávažnejších chorobných priebehoch je možné dať nádej a úľavu od bolesti sprevádzaním nielen nenarodeného jedinca či novorodenca vedeckým a klinickým prístupom, ale aj jeho rodiny.
Z absolvovaného kurzu perinatálnej paliatívnej starostlivosti v Prahe mi napríklad vyplynulo, že paliatíva stojí na troch pilieroch, ktorými sú: diagnóza preukázaná vyšetrením, možnosti medicíny a napokon zrozumiteľné a priebežne doplňované komunikácie s rodičmi. V paliatíve všeobecne je práve správna komunikácia podstatne dôležitá.
Z mojej praxe sprevádzania som pochopil, aké dôležité je, aby rodičom bola prejavená empatia, aby im bol priznaný štatút smútiacich osôb, aby ľudia z ich okolia nevhodne nezľahčovali ich situáciu alebo aby neutešovali takými vyjadreniami, že nebojte sa, budete mať ďalšie dieťa a pod.
Perinatálny hospic v zahraničí
U nás je perinatálny hospic len v začiatkoch. Ako to funguje v zahraničí? V českom zdravotnícko-sociálnom prostredí som sa stretol aj s návrhmi postupov určených pre rôzne situácie, ako napríklad postup pri už len podozrení na závažnú vývojovú chybu plodu, alebo pri vnútromaternicovom úmrtí plodu, alebo postup pri rozhodnutí pokračovať v tehotenstve aj s preukázanou závažnou vrodenou chybou.
Tu sa ukazuje jednoznačná výzva a príležitosť paliatívneho prístupu, a to rozvíjať vzájomnú spoluprácu medzi odborníkmi z oblastí medicíny, psychosociálnej pomoci a spirituálnych služieb. Tieto profesie musia zdravo spolupracovať, čo je vlastne požiadavkou paliatívnej medicíny. Len tak sa do praxe vnesie odborný prístup celostného sprevádzania ľudí v spomínaných krehkých a zraniteľných chvíľach života.
V dnešnej dobe sa stále vedie diskusia o tom, kedy počaté dieťa je už aj „skutočný“ človek. Perinatálny hospic vníma aj nenarodenú ľudskú bytosť ako malého pacienta a jeho rodičov ako partnerov v dialógu. Spoločným menovateľom všetkých by mala byť práve otvorenosť a ochota počúvať rodinu chorého dieťaťa s odbornosťou, pokorou i vynaliezavosťou. Aby sa v súlade so súčasnými poznatkami vedy citlivým, ľudským a etickým spôsobom rešpektovala ľudská dôstojnosť tehotnej matky a jej dieťatka bez ohľadu na to, v ktorej fáze tehotenstva sa objavili spomínané starosti.
Samozrejmosťou by malo byť rozpoznávanie spirituálneho distresu, čo je v paliatívnej medicíne založenej na dôkazoch pojem, ktorý vyjadruje napr. úzkosti, pocity viny, strach, neistotu a pod.
Tehotné ženy, ktoré čakajú dieťatko s vážnym ochorením, sú v mimoriadne ťažkej situácii. Ako prvá im je pravdepodobne ponúknutá možnosť interrupcie zo zdravotných dôvodov.
U rodičov, ktorí ma kontaktujú, sa snažím postrehnúť, či u nich prevažuje neistota, smútok, nádej, a/alebo nedostatok informácií a podľa toho s nimi, obrazne povedané, kráčať. Pýtam sa ich, ako im môžem byť nápomocný. Spoločne vychádzame z aktuálnych skutočností, to znamená, o ktorý týždeň tehotenstva ide, akú diagnózu a prognózu im povedali lekári. Ak majú záujem o druhý názor, bezplatne môžem sprostredkovať lekársku konzultáciu so spolupracujúcimi zdravotníkmi.
Osvedčilo sa, keď im môžem sprostredkovať gynekológa, alebo iného odborníka, ktorý má pre nich empatický prístup, trpezlivé a pokojné vysvetlenie situácie z medicínskeho hľadiska. V prípade záujmu poskytujem odbornú službu v oblasti spirituality, pričom rešpektujem kultúrne a náboženské okolnosti a svetonázorové presvedčenie. Môžem sprostredkovať psychologickú či psychoterapeutickú pomoc. Často potrebujú čas na tie otázky, na ktoré doteraz čas nebol.
Keď sa v prípade úmrtia plodu, ktorý je klasifikovaný ako potrat, rozhodli prevziať telíčko dieťaťa k pochovaniu, aj tu vykonávam informačnú podporu a uľahčujem komunikáciu so zdravotníckym zariadením či pohrebnou službou.
Vykonávam rozlúčkové obrady podľa ich potrieb a možností, čo je podľa mňa významný moment pre smútiacich rodičov, a ktorý často pomôže prispieť k procesu postupného a definitívneho zmierenia sa s bolestnou stratou.
Skúsenosti sú rozmanité. Každý to prežíva inak. Každý vládze inak. Okolnosti a situácie sú odlišné. Viacerí rodičia sa na mňa obrátili napríklad s tým, že v prvom trimestri prišlo alebo prichádzalo k potrateniu plodu a prežívali neistotu v súvislosti s ďalším postupom.
Jednalo sa samozrejme o medicínske otázky a vždy si uvedomujem, že patria do rúk zdravotníkov. Rodičia sa trápili napríklad aj z dôvodu blízkej nutnosti rozhodnúť o ďalšom postupe, aj z hľadiska ich túžby mať s dieťatkom nejaký rozlúčkový kontakt.
Totiž z atmosféry zdravotníckeho prostredia ale aj z reakcií vlastnej rodiny často čelili tomu, že ich situácia sa bagatelizovala, a akoby sa nič nestalo, išlo to do stratena, mali pocit, že jeden deň sa na dieťa tešili a hneď na druhý mali na neho zabudnúť, akoby bolo zrazu cudzincom… Rodičom som vtedy ponúkal aj možnosť kontaktovať rodiny, ktoré si podobným už prešli.
Spomenul by som nateraz ešte svedectvo matky, ktorej dieťa malo už počas tehotenstva diagnostikovanú vážnu vrodenú chybu a od pôrodu potom žilo sedem mesiacov. Matka svoje prežívanie počas tehotenstva opísala týmito slovami: „Bolo to ťažké. Nevnímala som rozdiel, že dieťa zomrie teraz, alebo že zomrie potom. Vnímala som, že bolesť bude tak či tak. Potrebovala som, aby mi nejaký lekár vysvetlil diagnózu. A vtedy by som potrebovala aj kňaza, ktorý by mi nedal lacné odpovede. Taký, ktorý chápe, že sa šialene bojím. A že strach je legitímny; že ma neodsúdi ani po aborte. Ale že to nemusí ísť cez abort, ale cez paliatívku. A že táto pomoc bude dostupná. Nebolo nič z toho.“
Život sám mi dal stretnúť ľudí, cez ktorých som vstúpil do tejto citlivej problematiky. Sú to rodičia, ktorí mi dovoľujú ich sprevádzať, odborníci z rôznych spomínaných oblastí, ktorí sa so mnou delia o svoje skúsenosti, i ľudia z oblasti akademického výskumu. Dialóg, zdieľanie, poznatky i dôveru všetkých si veľmi vážim. Sú to chvíle náročné i krásne zároveň.
Čo sa týka ďalšieho vývoja, ako sme hovorili, ide predovšetkým o prístup. A ten treba študovať i uvádzať do praxe. V tomto zmysle by som odpovedal, že viac než o fungovanie naplno by malo ísť o trpezlivosť naplno. O ochotu vzdelávať sa a postupovať krok za krokom ďalej.
Keď sa ma kdekoľvek pýtajú čomu sa venujem a priblížim iniciatívu Plášť Vincenta de Paul a prenatálnu/perinatálnu paliatívnu starostlivosť, častou reakciou je záujem o danú problematiku. Dotýka sa mnohých rodín. Kontaktujú ma potom tí, ktorým to odporučili aj rodiny, ktoré som už sprevádzal. Ďalší sa o tejto službe dozvedia na základe letákov, ktoré som pripravil aj pre spolupracujúcich lekárov alebo odborníkov z iných nadväzných služieb.
Čo sa týka osvety, veľa urobia samotní zasiahnutí rodičia. Uvedomil som si, ako je pre nich dôležité, keď ich napríklad uistím v tom, aby sa v zdravotníckom zariadení nebáli a snažili sa komunikovať svoje legitímne priania. Približujem im, na čo sa majú pripraviť v prípade vyžiadania telíčka k pochovaniu a uľahčujem aj komunikáciu s pohrebníctvom. Takto sami zasiahnutí sa pričiňujú o zmenu kultúry tam, kde zatiaľ neboli až také priaznivé podmienky pre rodičov s takýmito túžbami.
Pomohla by napríklad tematická konferencia, aby sme sa mohli spoločne zamýšľať, vychádzať z doterajších skúseností a tvoriť. Prizvať zdravotníckych i nezdravotníckych odborníkov, ktorí majú k téme blízko. Ponúkam svoje poznatky získané z absolvovaných vzdelávaní a vykonávanej praxe.
Nebojte sa vyhľadať pomoc. Sme tu pre vás.
tags: #rimskokatolicka #farnost #prievoz