Niekde hody, inde zasa odpust. Aj takto sa označuje deň, kedy si každoročne pripomíname výročie posvätenia farského chrámu a osobitne si uctievame patróna kostola a farnosti. U nás v Palárikove je to vždy 16.
Medzi veľmi zaujímavé a významné objekty v obci patria:
- kaštieľ postavený po roku 1730 v neskorobarokovom slohu, na začiatku 19. storočia prestavaný do klasicistického slohu
- rímskokatolícky kostol sv. Jána Nepomuckého postavený v roku 1754
- 52 ha historický anglický park, ktorý je zaradený do zoznamu chránených území
- svetoznáma bažantnica, ktorá bezprostredne nadväzuje na park, s mufloniou oborou, ďalej sú v nej prekrásne chránené duby v sústave NATURA 2000
- ako územie európskeho významu je zaradené aj územie časti našej obce ako „Palárikovské lúky", z dôvodu výskytu pichliača úzkolistého a obojživelníka „ kunka červeno bruchá /Bombina bombina/
V histórii obce na poli osvety vyoral hlbokú brázdu miestny farár, národný buditeľ, Gabriel Paulík, priekopník včelárstva na Slovensku. Je pochovaný na miestnom cintoríne, pamätná tabuľa na budove fary pripomína jeho pôsobenie v obci. Pamätná izba v základnej škole uchováva artefakty zo života a diela Karola Strmeňa, básnika, prekladateľa, novinára, kritika, pedagóga, kultúrneho pracovníka, rodáka z našej obce, ktorý pôsobil ako univerzitný profesor v americkom Clevelande.
Obec s 684 obyvateľmi leží v Podunajskej nížine, na Nitrianskej tabuli 8 km západne od Topoľčian. Nachádza sa v časti Nitrianskej sprašovej pahorkatiny na strednom toku potoka Bojnianka. Ten pramení v horách v chotári Bojnej ako krasový prameň (aj jeho všetky prítoky) a má hlboké koryto, miestami až 3 metre. Pôda je mäkká a hlinitá. Odlesnený chotár tvoria mladotreťohorné uloženiny, pokryté sprašovými hlinami.
Má ilimerizované pôdy (t. j. dnych horizontov v dôsledku vyše 700 mm a tým sa pôdy stávajú nepriepustnými) a hnedozeme (vyvinuli sa na sprašoch a sprašových hlinách Nitrianskej pahorkatiny tam, kde je úhrn asi 600 mm). Sú to veľmi produkčné ale produkčné pôdy. Priemerné ročné množstvo zrážok je 600 - 700 mm, podnebie je mierne, stredozemné.
Priemerná ročná teplota je viac ako + 10°C a je charakteristická pre južnú časť okresu Topoľčany (do 300 m nadmorskej výšky). Úhrn území sa pohybuje od 550 do 600 mm. Približne 60 % zrážok spadne v letnom období, 40 % v zimnom období. Tento režim je pre prírodu výhodný.
Výpar na Nitrianskej pahorkatine presahuje 700 mm ročne, preto je tu ročný deficit 200 - 300 mm zrážok. Vyznačujú sa nedostatkom humusu, preto je potrebné zabrániť rýchlemu odtoku spôsobenému reguláciou tokov, ako aj jej znehodnoteniu znečistením. Snehová pokrývka trvá v priemere menej ako 100 dní, je nízka (okolo 25 cm).
V chotári sa v 18. storočí spomínajú vinice, ale boli slabo úrodné a preto vinice do 19. storočia zanikli. Tie znovu boli vysadené až v roku 1963 tunajším JRD. Podobne chmeľnice v roku 1960 a 1965vysadili za pomoci mesta Žatec miestni družstevníci. o pred rokom 1960 nie sú údaje. Ale ludanické panstvo už oddávna varilo pivo a je možné, že aj vo Veľkých Dvoranoch sa na tento účel pestoval chmeľ.
Darí sa tu aj pšenici, jačmeňu a cukrovej repe. Výskyt jarných mrazov zabraňuje rozšíreniu náročnejších teplomilných rastlín. Po roku 1950 boli láky veľkostatku a roľbeníkov rozorané a zrušené medze.
Odlesňovanie a s ním súvisiaca zmena podnebia a rastlinného krytu spôsobili ústup lesnej fauny z nížin a pahorkatín a postup stepnej fauny. Prenikli sem mnohé živočíchy teplomilnej a ponticko-panónskej fauny. Životné prostredie vodných živočíchov bolo v posledných desaťročiach najviac narušené znečistením a reguláciou potokov. Zanikli viaceré vhodné priestory pre túto skupinu živočíchov (napr. tve ramená) a značné zníženie ich počtu.
Katastrálne územia obce: Farská, Kameň, Kopidolina, Kruh, Lazy, Letištate, Láky, Mlynská, Od blesovského, Pláža, Podvornica, Roviny, Selec, Važov háj, Zákúky a Šebeab. V praveku archeologický výskum dokázal osídlenie chotára v neolite - sídlisko volútovej kultúry, ktorej nálezy boli objavené aj v širšom okolí. Nález z doby neolitu, medzi nimi kamenný sekeromlat s okrúhlym otvorom. Podobne neolitický kamenný sekeromlat sa našiel v polohe Za majerom. V polohe Lopata sa našalo neolitické dlátko resp. sekerka.
V novom vinohrade sa našiel rímsko-barbarský črepový materiál, mazanica, fragmenty ľudských kostí (I. keramika, do 60 cm nálezy kultúry s lineárnou keramikou, z doby laténskej a rímskej (II. sonda). Ďalej z hrubšieho materiálu. Majú rôzne tvary výčnelkov a úží. Niektoré majú rytú lomenú vlnovku a odtlačok nechta. ieho okraja z miskovitej nádoby s tuhovaním povrchom. Fragment kamenného sekeromlatu). V polohe vinohrad sa tiež našli nálezy kultúry s lineárnou keramikou (mnoho črepov tenkostennej a hrubostennej keramiky.
Je tehlovočervenej až okrovej farby s presekávanými výčnelkami, horizontálnymi úžami, zdobená na tele nechtovaním a vrypmi. mi a oblúkovými líniami a jamkami). chotár (aj keď možno menej intenzívne). V rokoch 906 - 907 do karpatskej doliny vtrhli staromaďarské družiny a rozvrátili Veľkomoravskú ríšu. niet dôkazov.
Centralisticky posilňovali svoju moc a v roku 1000 vzniklo nové štátne zriadenie Uhorsko, ktorého súčasťou na dlhé storočia sa stal aj chotár našej obce. Šebeade patriacej k dvoru Nitrianskeho hradu. Osídlenie vzniklo v dobe ešte nerozdeleného kráľovského majetku v 10. - 12. storočí. ie služby alebo zhotovovať určité výrobky pre potreby kráľovských hradov a čapánov (Šebeadince, Dvorníky, Dvorany, Dvorec).
lezmi keramického materiálu (črepy tehlovočervenej farby, tenkostenné, jemné, rôzne tvary výčnelkov a úží). icami arcibiskup prepustil kapitule. Neskôr sa Dvorany stali kráľovským majetkom, pred rokom 1244 kráľ Bela IV. by komesovým otcom. K starej rodovej šľachte patrili aj Ludányiovci, ktorí okrem rodového sídla v Ludaniciach v 13. storočí vlastnili aj Veľké Dvorany, Kovarce, Nitrianska Streda a Šebeadince). V roku 1244 túto donáciu potvrdil Sybislausovmu synovi Bogomerovi. V roku 1246 hraničil so zemami Šatitáre (Chatar) a Urmince (Wrmyn).
Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1285, vtedy bola v držbe rodiny Czabai (jedna z vetiev Ludányiovcov). Vo Veľkých Dvoranoch sa usadil Bohumírov syn Sebeslauov, majetok neskôr zdedili jeho synovia Dominik, Bohumír a Ondrej. Celé 14. storočie šľachtici prežívali v pomerne skromných podmienkach, väčšinu ich majetku užíval nitriansky arcibiskup. nyovcov) a komes Domenico predali Urmince, Sebeslausovmu synovi Andreasovi. je mu vrátil krajinský sudca Lampert z rodu Huntpoznanovcov.
Topoľčianske hradné panstvo, ktoré vlastnila rodina Čákovcov, ale v roku 1321 po smrti Matúša III. Čáka aj toto panstvo prešlo do rúk kráľa. Týmto spôsobom časť Veľkých Dvorian prešla do rúk kráľa (resp. topoľčianskeho hradného panstva). upan Lampert. Na konci 14. storočia kráľ začal panstvo prenajímať a v roku 1389 ho daroval Frankovi a Šaimonovi Széchényiovcom výmenou za panstvo Šaľa a Černovica. diely aj hradné panstvo v Topoľčanoch (ale bolo to určite skôr).
Husiti na naše územie začali prenikať už v roku 1428. Na jeseň v roku 1431 spojené poľné roty sirotkov a táboritov prenikli z Považia cez Turiec do Topoľčianskeho kraja. any. V septembri 1433 topoľčiansku posádku posilnili jednotky Jána Tovačovského. Zakrátko husiti vtrhli do okolia Prievidze a na Pohronie. Potom obsadili aj mesto Topoľčany. bečian (určite neraz navštívili aj Veľké Dvorany), ale hlbšiu stopu medzi obyvateľstvom nezanechali. Sympatie si získali medzi drobným zemianstvom a čiastočne pospolitým ľudom.
História kostola sv.Trojice
rili len svoje učenie, ale hlavne hrôzu a strach kvôli krutému rabovaniu. Aj preto ich učenie na našom území nezakorenilo. éce stredisko ich prívržencov, kde sa zhromažďovali. majetky. Je samozrejmé, že husiti neraz navštívili aj našu obec. hrad Topoľčany. Na konci apríla 1434 Csehovi vojaci zaútočili na hrad, ale dobyť sa im ho nepodarilo. Po vyjednávaniach a vyhrážkach sa hrad dostal do jeho rúk až na jar 1435. ne mohol prevziať svoj majetok. Polovicu panstva vlastnil jeho záď Albert Lossonczy so synmi Štefanom a Ladislavom. Ale zanedlho hrad obsadili žoldnieri Jána Jiskru z Brandýsa.
Pongrácz. Nakoľko Széchényi zomrel bez potomka, roku v 1478 panstvo prešlo do rúk palatína Michala Országha (de Gáth), ktorý zomrel roku v 1482. gha, hlavného kráľovského lovca. Ludanické panstvo sa síce behom času zachovalo v pôvodnej veľkosti (Horné Ludanice, Chrabrany, Veľké Dvorany, Urmince), ale jeho vlastníci sa často menili. Nitrianskeho biskupa (celé 14. storočie) získal späť Ladislav Ludányi, Petrov syn. Aj z tohto vyplýva, že polovica obce bola v držbe mnohých zemepánov, medzi nimi aj nitrianskeho arcibiskupa.
V polovici 15. storočia odsťahovali na Moravu, a tí čo ostali si zmenili mená (Dovorányi, Hábori) podľa obcí, kde bývali. etky vetvy sa znova spojili v jednu rodinu. r Méreyovcov a Justhovcov). Obdokovce, Dvorany nad Nitrou a Ludanice. Horda dediny vyrabovala a nakoniec podpálila. ch Dvorian. Vdova v roku 1475 časť majetkov dala do prenájmu Mikulášovi Davoranyimu do čias, kým Ján L. nebude dospelý. ého Mateja a ten ho daroval Mikulášovi Davoranczkymu (Dovorányi) a jeho synom Jánovi, Petrovi a Jurajovi. Ale konvent v Hronskom sv. Beňadiku 12. na vymenovaného Petrom Ludányim) v mene Ladislava, syna Hynka Ludányiho a Anny, dcéry Petra Ludányiho proti donácii Petrovi a Mikulášovi Zwkij (Suchý) Dovorani.
Panstvo prejde do rúk Mikuláša, Petra a Juraja Zwkij Doworányiovcov. V listine zo dňa 26. om, bol na rozkaz krajinského sudcu Štefana Báthoryho uvedený Juraj Zwky Davanani. 27. apríla 1512 ale kráľ Vladislav II. nyiho predostrela svoj protest (na základe vyššie opísaného). Jej iniciatíva nakoniec bola úspešná, lebo aj naša obec prešla do jej rúk. Kráľ Ľudovít II. 27. la 1512 nariadil nitrianskej kapitule, aby do ludanického majetku bola uvedená Anna, vdova chrabrého Jána Cseha (de Ludány et Jablonca) a jej syn František. éányiho aj v mene svojho syna Ladislava. Rodina Csehovcov pochádzala s Čiech, ako to vyplýva z jej priezviska.
Po katastrofálnej bitke pri Moháči 29. augusta 1526 do oslabenej krajiny vtrhli Turci a začala sa ich vyše 150 ročná okupácia väčšej časti Uhorska. Turkom, ležalo dosť neďaleko od Ostrihomu, sídla sandžaku. Ale to neznamenalo, že by nepodnikali lúpežné nájazdy aj na naše územie. roku 1530. Odohnali dobytok, odviezli potraviny a veľa ľudí odvliekli do otroctva. Ale v tomto období sa viackrát zmenil majiteľ obce. Kráľ Ferdinand I. 25. všetky majetky Františka Cseha (syna Jána Cs.) a odovzdané Ambrózovi Dolgosovi (de Kozmafalva), jeho bratovi Jánovi so synmi Tomášom a Petrom za ich verné služby kráľovskému dvoru. pridal na stranu protikráľa Jána Zápoľského a svojimi lúpežnými výpadmi z Trenčianskeho hradu páchal bezprávie. ef Zápoľský nemal na toto územie dosah.
(de Kozmafalva) pochádzala z Biharskej župy a do Nitrianskej župy sa roku v 1530 dostal Ján D. ženbou s Annou Cseh (dcéra Františka Cs.). Proti vyššie spomenutému rozhodnutiu sa dňa 22. arca 1528 odvolali František Cseh (de Ludány) a Rafael Davorani. Ale nebolo im to nič platné napriek viacerým urgenciám. V roku 1530 rodina Dolgosovcov bola uvedená do ludanického majetku. dohodli na rozdelení majetku. Hlavne, keď syn Tomáša Dolgosa Ján si za manželku vzal Annu, dcéru Františka Cseha. nyiovcov. Teda Veľké Dvorany už dávnejšie neboli sídlom Dovorányiovcov. ghovci medzi jej majiteľmi nie sú zapísaní), bolo 7,5 port, 2 opustené usadlosti, 1 nová usadlosť a 1 usadlosť nepodliehajúca zdaneniu (remeselník a pod.).
Michal Dovorányi (aj Dovoranszky) sa jediný zachránil pred krvilačnými Turkami, lebo unikol na dvor príbuzného Štefana Lossonczyho. upa) sa presťahoval do Ludaníc. lyho (de Babindál). Totiž Babindály násilím spôsobil ujmu Františkovi Dolgosovi, synovi Tomáša D. Babindály neskôr so zbraňou v ruke z kaštieľa v Ludaniciach vyhnal Berényiho s manželkou. any. Rod Lossonczyovcov po meči vymrel Štefanom (novohradský župan, temešvársky hradný kapitán), ktorého v roku 1552 chytili Turci a sťali ho. mal zálusk na celé topoľčianske panstvo. O to viac, keď rod Országhovcov vymrel roku 1567 novohradským županom Krištofom O. enil s Ilonou Zrinyi (vdova Krištofa Országha). Ale nakoniec Štefan Balassa so synom Melicharom tento diel predali Forgáchovi. ianskeho panstva. Práve on preniesol sídlo panstva do novopostaveného kaštieľa v Tovarníkoch.
Okolo roku 1575 Babindályovci z dvorianskeho majetku vyhnali Františka Berényiho, maloletého syna Andreja Berényiho, ktorého druhá manželka, vdova Michala Dovorányiho ustanovila za dediča majetku. František B. dostal drobný majetok v Obdokovciach. Dokonca Babindály zbúral kláštorný kostol v Ludaniciach a z jeho stavebného materiálu dal postaviť opevnenie ludanického kaštieľa. ov ho dostal od nitrianskeho kanonika Juraja Ludányiho, ale to nikdy nebolo dokázané. Potomkami Tomáša Dolgosa a jeho manželky Anny Cseh vymreli rodiny Dolgosovcov, Babindályovcov (tunajšia línia) a Szelcsényiovcov. edsí časť nových zemepánov. Napriek tomu, že v 2. polovici 16. storočia v okrese Topoľčany boli zväčša dosť rozsiahle usadlosti s veľkým výsevom (až prešporských meríc). c obilia. Teda menšie usadlosti, ako v okolí. Podobne malé usadlosti boli v susedných Urminciach a neďalekých Tvrdomesticiach. ch 31 domov. Poddaní museli cirkvi odvádzať z úrody desiatok, roku 1601 vo Veľkých Dvoranoch to bolo 28 kúp pšenice, 6 kúp raže, 4 kopy jačmeňa a 4 kopy ovsa. ý význam nielen na zemepánskych majeroch.
| Pamiatka | Katastrálne územie | Adresné údaje | Orient. číslo | Súp. číslo | Parcelné číslo | Operát | Význam, stručná charakteristika pamiatky | Evid.č. rozhodnutia obce o zápise |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Vodáreň | Palárikovo | Park pri kaštieli | 3/1 | 3/1 | Jedinečná technická pamiatka | 23.2.2006 | ||
| Triumfálna brána so stajňami pre kone | Palárikovo | Park, areál Poľno SME Remesel. | 2 | 7,8, 18, 3/5,3/6 | 7,8, 18, 3/5,3/6 | Pamiatka architektúry | 23.2.2006 | |
| Sýpka | Palárikovo | PoľnoSME Remesel. | 38 | 38 | Pamiatka architektúry | 23.2.2006 | ||
| Škola | Palárikovo | Hlavná ul. Hlavná | 3 | 665 | 665 | Pamiatka architektúry | 23.2.2006 | |
| Kostol | Palárikovo | centrum Hlavná ul. | 1 | 1 | Pamiatka architektúry | 23.2.2006 | ||
| Kaštieľ | Palárikovo | park Lesná | 2 | 2/1 | 2/1 | Pamiatka architektúry | 23.2.2006 |
Kaštieľ Palárikovo
Kostol Palárikovo
Sv. Ján Nepomucký sa narodil v Pomuku pri Plzni okolo roku 1345. Jeho otec bol zrejme nemeckého pôvodu. Meno „Nepomucký“ vzniklo nesprávnym čítaním latinskej verzie jeho mena „de Pomuk“. Niekdajšia obec Pomuk sa dnes volá Nepomuk. Ján dostal vzdelanie v kláštore cisterciánov, potom v Žatci v slávnych latinských školách a nakoniec sa dostal aj na univerzitu do Prahy, ktorú práve v tom čase založil cisár Karol IV. V roku 1370 sa Ján stal notárom a pisárom v arcibiskupskej kancelárii. Bol takisto osobným tajomníkom biskupa. V roku 1380 sa stal súčasne aj farárom vo farnosti sv. Havla v Starom meste. V rokoch 1382-1387 študoval kánonické právo v Padove, kde získal doktorát, a potom sa vrátil späť do Prahy. Stal sa kanonikom a generálnym vikárom arcibiskupstva. Mal teda na starosti veľa zodpovedných úloh v Cirkvi. Okrem toho kázaval v chráme sv. Víta a v Týnskom chráme. Pokiaľ bol na tróne cisár Karol IV., boli medzi arcibiskupstvom a cisárskym dvorom veľmi dobré vzťahy.To sa však zmenilo nástupom Karolovho syna Václava IV., ktorý bol korunovaný za českého kráľa už ako dvojročný. Spočiatku sa držal otcovho vzoru, no neskôr sa oddal poľovačkám, zábavám. Okrem toho bol veľmi zlostný a hnevlivý. Robil si zálusk na benediktínske opátstvo v Kladruboch v západných Čechách. Keď ho však nedostal, jeho hnev sa obrátil doslova proti celej Cirkvi v Čechách. Zajal Jána a dvoch ďalších arcibiskupových spolupracovníkov. Arcibiskupa nezajal len kvôli tomu, že ho ochránili jeho zbrojnoši. Ostatných dvoch neskôr prepustil, ale Jána dal natiahnuť na škripec, dal ho páliť a mučiť aj iným spôsobom a nakoniec ho v noci dal odvliecť a zhodiť z pražského mosta do rieky Vltavy. Stalo sa to 20. marca 1393. Po niekoľkých dňoch jeho telo našli a pochovali v kostole sv. Kríža; neskôr ho preniesli do chrámu sv.
Traduje sa, že sv. Ján je mučeníkom spovedného tajomstva. Údajne sa ho mal kráľ vypytovať na hriechy svojej manželky Žofie, ktorá bola veľmi nábožná. Spovedať sa chodila práve k Jánovi. Kráľ ju podozrieval z nevery, pretože sám sa tejto neresti dopúšťal. Keďže však Ján nič nevyzradil, mučil ho a dal nakoniec zabiť. Túto tradíciu potvrdzuje aj fakt, že jazyk sv. Jána Nepomuckého sa zachoval neporušený.
tags: #rimskokatolicky #kostol #svateho #jana #nepomuckeho #palarikovo