Najstaršie historické doklady z prostredia starovekého Grécka a Ríma potvrdzujú, že ľudia žijúci na tomto území vyznávali vieru v najvyššieho Boha stvoriteľa. Tvar Dyaus, či Dieus možno vypozorovať ako základ aj pre označenie Boha v oblasti starovekého Ríma.
Známe sú tu výrazy Deus, Deus pater, či Diupiter, alebo najznámejšie Jupiter. Hoci tento Boh bol v najstarších dobách vnímaný ako Stvoriteľ všetkého, jediný skutočný nezávislý Boh, ktorý bol strážcom mravného poriadku, nevieme tu vysledovať žiadnu informáciu o tom, ako dosiahnuť odvrátenie posmrtnej sankcie.
V dobe antiky však došlo k posunu chápania náboženstva. V starovekom Grécku sa objavuje náboženstvo, ktoré možno nazvať v pravom zmysle slova polyteistické. Stále tu možno nájsť vieru v najvyššieho boha zvaného Zeus. Je to boh blesku a hromu.
Hoci náboženstvo starovekého Ríma môžeme nazvať, podobne ako v Grécku, polyteistickým, v porovnaní so starovekým Gréckom si Rím zachoval silnejšiu príbuznosť s monoteizmom. Najvyšší Boh Jupiter je totiž v Ríme chápaný ako skutočne najvyšší s titulom Optimus Maximus (najlepší). Ostatní bohovia sú popri ňom evidentne bohmi nižšej kategórie.
V každom prípade však k charakteristike Jupitera patrí, že bol chápaný ako najmocnejší, najvznešenejší, bol žiariaci, bol darcom blesku, búrky a dažďa a jeho dôležitým znakom bolo, že bol strážcom mravného poriadku. Možno tu badať dôraz na čnosti ako je láska k rodine, či vlasti, prísaha bola považovaná za posvätnú.
Keďže starovekí Rimania vnímali Jupitera ako strážcu mravného poriadku, iste od tohto faktu odvádzali aj morálnu záväznosť. Staroveký Rím počas svojej existencie dobyl a ovládol mnohé cudzie národy, pričom panovalo presvedčenie, že priazeň ich bohov si získajú ich prijatím a uctením. Preto sa rímsky panteón postupne rozrastal a s ním sa modifikovala aj vierouka, ktorá do pôvodne rímskeho základu preberala aj defekty ostatných už vyššie spomenutých náboženstiev.
V tomto duchu Rimania zaraďovali do svojho panteónu bohov všetkých národov. Rím bol len proti tým náboženstvám, ktoré mohli rozvrátiť nastolenú politicko-náboženskú rovnováhu. S expanziou Ríma sa náboženstvo stalo dôležitým nástrojom politiky.
Germánske náboženstvo bolo rovnako ako ostatné indoeurópske náboženstvá polyteistické. Písomných prameňov ku germánskemu náboženstvu je pomerne málo. S výnimkou rímskeho historika Tacita nemali veľký záujem oboznámiť sa s náboženstvom, kultom ani mytológiou Germánov.
Keďže písali pre rímskych čitateľov, aj germánskych bohov, polobohov a hrdinov nazývali menami rímskych bohov. Autorom tohto spojenia je Tacitus, ktorý ho použil vo svojom etnografickom spise Germania. Výhodou takejto v staroveku bežnej komparatívnej interpretácie pomocou ich vlastných bohov a pojmov je, že nielen jeho súčasníci, ale aj my dnes vieme, aké úlohy, funkcie, atribúty a vlastnosti mali germánski bohovia.
Pri takomto porovnávaní sa pritom nebral ohľad na ich hierarchiu a príbuzenstvo v germánskom panteóne. Najvyšší germánsky boh *Wodanaz (Odin) Rimanom pripomínal ich boha Merkúra, ktorý síce patril k dôležitým bohom, ale nebol najvýznamnejším. Germánskeho boha *Thunara (Thor) Rimania nazvali Jovom, ktorý v rímskej mytológii bol tiež bohom hromu, ale na rozdiel od Thunara bol aj vládcom nebies a najvyšším bohom.
Germánsky boh *Tiwaz Rimanom pripomínal ich boha vojny Marta a bohyňa Friga ich Venušu. Aby sa odlíšili germánski bohovia skrývajúci sa pod rímskymi menami od rímskych, ale aj keltských bohov, dostávali na nápisoch prívlastok, napríklad Mercurius Cimbrianus, teda „germánsky Merkúr“ (podľa kmeňa Kimbrov), alebo Mars Thingsus, teda Mars Snemovný, pričom Thingsus je prívlastok odvodený z jazyka Germánov.
Germánskym bohom a bohyniam Rimania ponechali ich germánske mená len vtedy, ak nenašli ich rímsky ekvivalent. V týchto prípadoch takmer vždy išlo o menšie kmeňové alebo lokálne božstvá. Rímska interpretácia je dodnes zachovaná v názvoch dní týždňa v germánskych jazykoch, ktoré spolu s prevzatím sedemdňového týždňa vznikli prekladom latinských názvov pravdepodobne už v 2. alebo 3. storočí.
Germánske kmene prevzali názvy dní od Rimanov a bolo by teda prirodzené, aby tieto názvy niesli mená planét. Ibaže germánske názvy nesú mená germánskych bohov!
A naozaj to na prvý pohľad vyzerá tak, ako keby išlo o planéty slnečnej sústavy … Skutočnosť je však taká, že planéty boli v Rímskej ríši pomenované podľa božstiev!
Takto aj názvy dní vzdávali úctu rímskym božstvám, ktorým boli zasvätené chrámy, oltáre a napokon i dni!
Názvy dní sú zasvätené cudzím božstvám. Vyšli z pohanského Ríma a kresťanský Rím sa nikdy nepokúsil o ich zmenu!
Streda - deň staroanglického boha Wodena.
Štvrtok - deň staroanglického boha Thunora, boha hromu.
Piatok - deň bohyne lásky Venuše má názov starogermánskej bohyne lásky, manželky boha Odina. Starogermánsky tvar jej mena bol Frigg, staronemecký názov bol Frija a tiež Frigge.
Jupiter bol vládca búrky, hromu, dažďa a nebeskej klenby. Štvrtok - deň boha Jupitera - nesie názov nemeckého boha Donara.
Slovenské názvy dní týždňa boli zavedené o niekoľko storočí neskôr ako názvy germánske a preto nenesú mená rímskych bohov. Sú však pestrou zmesou vplyvu staroslovienčiny a vplyvu východných i západných susedov.
Pondelok je názov prevzatý od východných susedov.
Utorok je názov prevzatý od východných susedov.
Streda je dôležitý názov, ktorý dokazuje, pôvod nášho názvoslovia. Český, slovenský a ruský názov jasne vyjadruje stred týždňa, čo znamená, že pred týmto dňom predchádzajú tri dni a po ňom nasledujú tiež tri dni.