Bohatá história úzko spätá s počiatkami kresťanstva a misiou sv. Ich odkaz sa už viac ako tisíc rokov nesie naprieč celým krajom. V minulosti. Keltov po Slovanov. a v Bratislave.
Nerastné bohatstvo v banských prácach dokazujú pingy, ako pozostatok povrchového dolovania. Nájdeme tu aj nálezy z tohto obdobia v susedných Bohuníc. skale so značkami na dne.
Mapa Veľkej Moravy
Veľká Morava a Hontiansky komitát
V 9. storočí tvorilo územie súčasť Veľkej Moravy. Neskôr, po rozpade Veľkej Moravy, sa stalo súčasťou novej správnej jednotky, Hontianskeho komitátu.
Pukanec a jeho výsady
Sv. z rokov 1124 a 1217. je názov z roku 1310 - Nemeth Baka, ktoré je slovanského pôvodu. hlások b a p. v 13. storočí. Výsady Pukancu sa nezachovali. Kameň z roku 1321 sa zachoval v pukanskom kostole.
Krátky dokumentárny film zameraný na históriu baníctva v Novej Bani
Privilégiá od Ľudovíta I.
Kráľovského a banského mesta. a Ondrejovi, synom Haslowa z rodiny Topoľčianskych. v pukanskom archíve. však zmietol do nenávratna. spod župnej správy a súdnictva. kovov do kráľovskej pokladnice. sa stáva vlastný chotár priúzky. na území dnešnej Novej Bane. Ľudovíta začiatkom 14. storočia. pečaťou Pukanca. počet banských mlynov. dohody (16. 8. pod právomoc pukanskej mestskej rady. dostala 8.9.1345 od Ľudovíta I.
Vplyv Kremnice a husitské vojny
Banského podnikania bola Kremnica. mincovnej komory. zlomiť odpor husitov. nesmierne škody v rokoch 1431 a 1432.
Zväz banských miest a boj proti Turkom
Hľadať spoločnú ochranu viedlo k vytvoreniu zväzku „respublica spleni montanorum civitatum“. zákony a rokovania zväzu sa riešili pri uhorskej súdnej tabuli, čo si vyžadovalo veľa úsilia.
V roku 1467 nastali pre Pukanec pokojnejšie časy, čo umožnilo rozvoj banského podnikania. hradby boli dôležité v boji medzi uhorskou šľachtou a Habsburgovcami. dostaviť na mestské hradby. Pukanec na kapituláciu, no bez účinku. sa Turci snažili o podmanenie Pukanca. vždy odrazila. boli poplatné Osmanskej ríši, ako Žemberovce a iné, ktoré patrili do správnej jednotky nahija.
Osmanská ríša v roku 1683
Podarilo sa vyplieniť až 1. októbra 1640, čo je známe z historickej povesti Hrozná noc pukanská. pomoc, hmotnú, finančnú i vojsko, na obranu, neposlali nič. Treba však povedať, že tzv. Turci nikdy nedobyli.
Šľachtické povstania a úpadok baníctva
Doliehali šľachtické povstania a mor. Padla mu za obeť skoro polovica obyvateľstva. zemianske rodiny, počet obyvateľov bol 696, ktorý narástol na 2278. Nuž veru ťažké to boli časy, ktoré negatívne ovplyvnili podnikaniu v Pukanci. v strachu odsťahovali, čo viedlo k z roka na rok vyššie straty a poklesu obyvateľov.
Ďalším dôvodom úpadku baníctva bola technická zaostalosť ťažby. Podľa Ing. Juraj, Ladislav a Biela baňa. V 18. storočí sa ťažilo v doline, Grunte a Chorvádoline. 21 tisíc zlatých. rudy) v Bohunickej doline. a Myšpotockých stúp. v rokoch 1768-1770. priekopy bola 12 266 metrov. cez vinice na Šafraniciach, Pukanec, do Podviníc, válovmi ponad údolné potoky, čo malo chrániť mesto pred prívalmi a vymieľaním ulíc, čo je viditeľné dodnes.
Pokusy zvrátiť tento trend ťažby začiatkom 20. storočia boli neúspešné.
Kmeťovce: História osady Disznós
Prvýkrát sa s názvom osady Disznós stretávame v listine z roku 1312, v ktorej sa uvádza „terra Dysnos“ (zem Dysnos). V ďalšej listine z roku 1332 sa uvádza názov rodiny (rodu) ako Goznos, v roku 1341 sa uvádza názov rodiny v tvare Dyznos. Osada ležala na významnej komunikácii už v minulosti a ako sa uvádza v listine z roku 1344, cez osadu prechádzala cesta „magna via de Leva“.
Rod Disnóssy
Od názvu obce odvodzoval svoje meno dnes už vymretý rod Disnóssy. Predok rodu Lorant získal v roku 1277 hontiansku obec Horváti (Chorvátice) a jeho potomkovia sa začali nazývať Horváthyovcami. Kedy rod získal obec Disznós nie je známe, ale už v stredoveku si ju začal uvádzať v prídomku a neskôr prijal aj meno Disznóssy. Pramene z 15. storočia uvádzajú aj hontiansky rod Disznóssyovcov z Disznósu. V roku 1456 získali Mikuláš a jeho brat Ladislav, synovia Petra z Disznósu a vnuci Michala Disznósyho, armáles (listina, ktorou sa udeľuje erb) od kráľa Ladislava V. V roku 1495 zase kráľ Vladislav II. potvrdil vdove po Ladislavovi Disznóssym držbu majetkov v Disznósi a v Žemberovciach.
Na základe dostupných údajov nemožno rozhodnúť, či išlo o príslušníkov roku Horváthy z Disznósa, alebo úplne nezávislého rodu. V 16. storočí sa príslušníci rodu pravdepodobne pred Turkami uchýlili do Trenčianskej stolice. Pavol a Ján, synovia Ladislava, zomreli bez potomkov, takže táto línia vymrela. Celokrajný súpis šľachty z rokov 1754/1755 uvádza Horváthyovcov, inak Disznóssyovcov, len v Hontianskej a Novohradskej stolici. Za predpokladu, že Disznóssyovci spomínaní v 15. storočí sú členmi tohto rodu, tak základným prameňom na erb je armáles z roku 1456. Erb tvorí modrý štít, na ktorom v dolnej časti vyrastá od pása rytier v brnení s mečom v pravej ruke. Na prilbe má tri pštrosie perá pripevnené bielou stuhou. Pravé pero je červené, stredné biele a ľavé modré. Rytier má dlhé svetlé vlasy. Nad štítom je kolčia prilba, z ktorej vyrastá rytier zo štítu. Prikrývadlá sú červeno-modré.
Vlastníci pôdy a turecké vpády
Vlastníkmi pôdy v obci do polovice 16. storočia boli zemianske rodiny Disznósy z Disznósa, Žemberyovci zo Žemberoviec, Krškanský (Kereskényi) z Krškán, Drženickí z Drženíc a rodina Uza. V listinách z konca 15. storočia a začiatku 16. storočia sa uvádzajú tieto mená obyvateľov obce: Johannes Libaldy, Michael Somogy, Petrus provisor, Lucas iudex, Georgius bohdal, Andrea et Nicolaus Kossa, Emericus Paruus, Johannes, Benedictus, Laurentius, Mathias Swyryk, Simon Thogyartho, Benedictus Halas, Philippus Helgye, Paulus Lukach.
V 16. a 17. stroročí, v období vlády Turkov na Slovensku, bola osada viac-menej osídlená, aj keď v tureckom daňovom súpise z roku 1570 sa uvádzala osada Disznoshós ako neobývaná s daňovou povinnosťou 1 000 akče. Podľa tureckého daňového výpisu z roku 1664 sú dnešné Kmeťovce uvádzané ako Disznós, puszta (teda len ako pustatina), ktorá patrí do Hontu. Osada bola povinná platiť daň vo výške 500 akče.
Povesť o vzniku názvu obce
Zaujímavý je výklad názvu obce, ktorý uvádza vo svojich zápiskoch Gizela Bátelová, rodená Lopušná, pôsobiaca ako prvá učiteľka jednotriednej Štátnej ľudovej školy v Disnoši. „O pôvode mena obce nasledovné poviestky rozprávajú starý ľudia v Disnóši. Dakedy za dávnych časov nebolo to vraj ako teraz. Na miesto terajších oráčin rozprestierali sa veliké lesy až po Levice. Cez ten ohromný les viedla cesta, ovšem nebola vraj taká dobrá hradská ako je teraz. Vedľa tej cesty v Disnóši, na tom istom mieste ako i teraz stála krčma. Jediné stavisko na celom terajšom území disnóšskom. V tej krčme stále bývali povestní „hôrní chlapci“, ktorí v stálom strachu udržiavali okolitých ale i ďalekých obyvateľov. Obzvlášť pocestný človek samotný nechcel sa ani pohnúť na tú cestu, kým sa ich netrafilo viac. Odrádzali sa hovoriac: Nechoďte tade, tam sú tí „sviniari“, tí vás olúpia, ba i o život pozbavia. Tak ostala krčma „Sviniarov“ čiže po maďarsky Disnóš, ktorý názov počas maďarského panstva bol pohodlnejší. Iní súdia zas, že už za Eszterházyho dochovávali mnoho ošípaných, čiže svíň, ktoré vyháňali do hôr na žalude. A preto dostal majer meno Disnóš.“
Zbojník Gregor a panstvo Eszterházy
Isté je, že v Horšianskej doline sa nachádza jaskyňa, ktorú miestny obyvatelia poznajú ako Gregorovu dieru. V jaskyni sa schovával známy zbojník Gregor.
Pravdepodobne okolo rokov 1710 - 1856 bol Disnóš hospodárskym dvorom, ktorý patril feudálnemu roku Eszterházyovcov. Tieto roky sa spomínajú v kronike o obci Drženice, kedy sa majiteľom hradného panstva v Leviciach stáva rodina Eszterházy. Eszterházyovci dali v osade postaviť kaštieľ, niekoľko hospodárskych budov, ktoré slúžili pre ich panstvo a mizerné obydlie pre svojich podaných. Učiteľka Gizela Bátelová vo svojich zápiskoch z roku 1924 uvádza: „Osada táto bola kedysi majerom kniežaťa Eszterházyho, ktorý mal tuná veľmi rozsiahle majetky, takmer celé okolie prináležalo jemu. Majer pozostával z jedného kaštieľa a z niekoľkých hospodárskych stavísk. V kaštieli býval správca majetku. Asi pred 30-mi rokmi (okolo r. 1890) ešte boli viditeľné ruiny kaštieľa, z ktorých práve v tej dobe susedný obyvatelia Drženíc odvozili kamene ku stavbe svojich domov. Od Eszterházyho prešiel majer do rúk Júliusa Halmay - či kúpou alebo iným spôsobom, nedá sa zistiť. Tiež ani nevieme či Halmay bol rodinou Eszterházyho alebo nie. Počas vlastníctva Halmayho sa majer musel zľudnatiť väčšmi než predtým. Dosvedčuje tomu výklad žijúcich ľudí, ktorý spomínajú istého Horvátha - rodina to Halmaymu - ktorý bol vraj richtárom a zároveň i učiteľom. Vyučoval v dome, ktorý i teraz stojí a je vlastníctvom rodiny Harmadyovskej. Pôda patrila statkárom a preto väčšia čiastka obyvateľstva pozostávala z bírešov, totižto z panských sluhov.“
Katastrálne údaje a vlastníci pozemkov
V roku 1888 mal kataster osady veľkosť 653 katastrálnych holdov (1 hold bol cca 0,56 ha), z toho ornej pôdy bolo cca 477 holdov a pasienkov 94 holdov.
Vlastníkmi pozemkov v druhej polovici 19. storočia boli Nepomucéna Szigethi, rodená Szombathély, Mária Szánta, rodená Udvardy, Ignác Sztruhár a jeho deti Izabela a Malvína, Barbora Lehotská, rodená Belházy, Berta Zaffiry, rodená Udvardy, Michal Feldmann. Na konci 19. storočia bol veľkým vlastníkom pôdy advokát Gustáv Levatich z Levíc a tiež Ladislav Boronkay. Zo zápiskov Gizely Bátelovej (rok 1924): „ Za Halmaym nasledoval statkár Levatič a Udvardy. Levatičov majetok bol terajší Štrbov a Udvardyho zas terajší Senešiho majetok. Udvardy bol hlavným slúžnym v Bátovciach ale chodil vraj i do Pukanca. Žil veľkopanským spôsobom v nádhere a pýche. Márnivosť ho priviedla k úpadku. Udvardyho statok prešiel po 34 rokoch do vlastníctva Feldmanna, žida, 200 maďarských jutár za 10 000 korún.“
Disnóš v Uhorskom súpise obcí
Podľa Uhorského súpisu obcí z roku 1895 mal Disnóš rozlohu 653 katastrálnych jutár. Členenie na role, lúky, pasienky a pod. sa však v súpise neuvádza. V uvedenom súpise sa ďalej uvádza, že Disnóš, ako malá obec, má v uvedenom roku 14 domov a 89 obyvateľov - slovákov. Veriaci rímskokatolíckeho náboženstva patrili k Horným Žemberovciam, veriaci evanjelického náboženstva patrili k Drženiciam a židia patrili do Šiah. Pošta bola v Bátovciach, Okresný súd bol v Šahách a daňový úrad v Banskej Štiavnici.
Pripojenie k Bátovciam
V kronike obce Drženice sa uvádza, že v roku 1893 sa konalo mimoriadne zasadnutie obecnej rady. Hlavným a jediným bodom programu bolo pripojenie osady Disnóš k Drženiciam. Požiadavka bola zamietnutá. Drženičania sa obávali pripojenia, pretože aj bez chudobného Disnóša mali veľký rozpočtový schodok. Disnóšania sa preto v roku 1894 pripojili k Bátovciam.
Novšia história obce
Osada patriaca do Bátoviec
V údajoch z Okresného archívu v Leviciach bolo zistené, že v roku 1907 boli terajšie Kmeťovce evidované ako osada patriaca do Bátoviec s počtom obyvateľov 87. Takto je vedená osada aj v roku 1913, ale s počtom obyvateľov 79. Pred 1. svetovou vojnou mala osada len 7 rodín.
Presuny majetku a nové rodiny
Začiatkom 20. storočia začali väčšie majetkové presuny, rozpredávanie pôdy a k rodinám, ktoré dovtedy žili v Kmeťovciach, pribudli nové rodiny, napr. Števko, Harmady, Hansko, rodiny, ktoré pochádzali hlavne z bývalej Tekovskej Novej Vsi a Gondova. V roku 1912 Gustáv Levatich predával svoje pozemky, jedným z kupcov bola rodina Bešinových z Budče. V roku 1913 vlastníkmi pôdy boli: Ján Bonta z Pečeníc, Pavel Bozalka, Samuel Ďurík, Michal Harmady, Mária Štefanová, rodená Ježíková, Jozef Pastierovič, Pavel Bešina, Pavel Ukrop, Gustáv Števko, František Bóna, Karol Halabuk, Štefan Hansko, Jozef Máčay, Tomáš Šebo, Pavel Talán, Gejza Štrba, rodina Turčanová a Senešiová.
Pozemková reforma a prisťahovalci
Po roku 1918 po vzniku Československej republiky sa uskutočnila 1. pozemková reforma, parcelácia veľkostatkov a v Kmeťovciach si kúpili pôdu ďalšie rodiny, ktoré sa tam usadili a žijú v obci v podstate až do súčastnosti.
Gizely Bátelová píše: „Od Levatiča kúpil majetok Gejza Štrba, ktorého je vyše 100 maďarských jutár. Od Feldmana kúpil vyše 50 maďarskcýh jutár Štefan Seneši. Zbytok pokúpili iní prisťahovalci. Prichádzajú ľudia z Hr. Novej Vsi, od Zvolena, z Hlinika ba i zo Starej Turej. Osada dostáva výzor obce, stavajú sa domy, väčšinou pozdĺž obce. V roku 1913 v osade bolo 7 domov, od tých čias vzrástol počet na 24 domov so 170 obyvateľmi. Za dosť lacný peniaz predávaná zem láka ľud z blízkych „čilejkárskych“ i z ďalších dedín. Prisťahovalci sa usádzajú trvácne a na svojich pozemkoch stavajú domy. Sú samostatní hospodári obrábajúci svoju zem a len tí najchudobnejší chodia cez zimu do lesov a odvážajú drevo buďto na pálenie alebo drevo potrebné k trati železničnej. Írečitých obyvateľov je málo, len asi tri rodiny: Turčan, Harmady a Ježík. Dľa národnosti sú Slováci, náboženstva rímskokatolíckeho. Prisťahovalci sú tiež Slováci, väčšinou rímskokatolíckeho náboženstva. Evanjelické rodiny sú len tri: Ukrop, ktorý sa prisťahoval z Očovej, Šouc tiež od Zvolena a Kýška zo Starej Turej. Prisťahovalci sa dlhším pobytom v Disnóši čiastočne prispôsobili domácim pomerom a to rečove, zvykom a obyčajom, krojom. Stárež ešte hovorí svojim predošlým nárečím. Mládež rozpráva už rečou panujúcou na celom bátovskom okolí. Kroj svoj predošlý nosia už len starí. Mládež prevzala kroj z blízkych Bátoviec alebo Žemberoviec. Sukne krátke po kolená, skladané z látky od farbiarov kúpenej. Šlifre tejže látky, len okrášlené stuhami a barvistými gombičkami. Na hlave nosia čepce vyšívané u nich jednobarvistú farbiarsku šatku natiahnutú na dask lebo tvrdý papier. Podoba je šikmo - kolmá hore. Na nohách nosia čierne, zeleným vyšívané čižmy. Muži sa obliekajú tak ako v Bátovciach. Čierne hladké šaty a čižmy. V lete, počas horúčosti nosia gaty a papuče. “
Zápisnice zo zasadnutí Zastupiteľského zboru v Bátovciach
Zápisnice zo zasadnutí Zastupiteľského zboru v Bátovciach od roku 1925 uvádzajú len minimálne množstvo údajov o terajších Kmeťovciach. V uznesení číslo 6 z roku 1925 sa napr. uvádza, že Disnóšania žiadali o osamostatnenie osady. Požiadavke nebolo vyhovené údajne z dôvodu, že to malo byť žiadané do roku 1923.
Zastupiteľský zbor v Bátovciach sa zaoberal aj otázkou školy v osade. V uznesení číslo 26/25 odsúhlasil 500,- korún ako prenájom za školskú budovu.
Autobusová linka a požiadavky občanov
V roku 1927 sa udiala pre obec významná vec. Cez terajšie Kmeťovce začala premávať prvá pravidelná autobusová linka. Zo zápiskov G. Bátelovej: „ Dátum január 1927 je veľavýznamný pre tento kraj, čo sa týče dopravy. Aby ľudia sa mohli snadno a rýchle dostať z jedného miesta na druhé, aby bolo odpomožené dopravným mizériám, musel prijsť muž z Bratislavy, ktorý odpomohol trampotám. Tento prišiel s jedným veľmi starým, rozdrganým autobusom a zahájil dopravu medzi Levice - Žemberovce - Bátovce - Bohunice - Pukanec. Ľudia najsamprv nedôverovali tej káre, ale čoskoro veru i tí najbojácnejší veru si pekne zašli na ňom do Levíc.“ Uvedená linka premáva cez obec Kmeťovce ešte aj dnes.
V uznesení Zastupiteľského zboru v Bátovciach pod číslom 35/30 sa uvádza, že občania Disnóša žiadali postaviť márnicu, zvonicu a mosty. Zastupiteľstvo vyhovelo tak, že z obecnej hory dá Disnóš zdarma drevo. Disnóšania súčasne žiadali svojho zástupcu v Zastupiteľskom zbore v Bátovciach. Tejto požiadavke nebolo vyhovené s tým, že sa to môže riešiť až v budúcich voľbách. Vyrozumený bol podľa zápisnice Pavol Ukrop - žiadateľ za občanov.
Pokus o odlúčenie a ďalšie uznesenia
Obyvatelia osady opätovne v roku 1930 predložili do Bátoviec žiadosť, aby pripojená osada Disnós bola odlúčená od obce Bátovce. Zastupiteľský zbor vyslovil súhlas s tým, že všetky trovy štátnej správy hradia občania Disnóša. K odlúčeniu Disnóša od Bátoviec však nedošlo.
Zo zápisníc zastupiteľského zboru je možné ešte uviesť, že:
- 6. 3. 1934 Zastupiteľský zbor v Bátovciach schválil prenájom poľovníckeho práva osady Disnóš,
- 11. 2. 1938 zastupiteľský zbor odstupuje za paušálnu odmenu štátnu cestu Disnóš - Žemberovce - Ladzany,
- 11. 2. 1938 zbor vyslovil súhlas s koncesiou pre Jána Mrenicu na hostinskú a výčapnícku činnosť,
- uznesením číslo 30 z roku 1938 schvaľuje Štefana Mikuláša ako doručovateľa pošty do osady Disnóš,
- uznesením číslo 36 z roku 1940 poveril zbor Jána Slančíka st. za veliteľa CPO v osade Disnóš,
- uznesením číslo 7 z roku 1939 zastupiteľský zbor súhlasil s opätovným zriadením štátnej ľudovej školy a schválil nájomné 500,- korún,
- najjávažnejším bodom programu v Zastupiteľskom zbore v Bátovciach bola elektrifikácia osady v roku 1941.
Premenovanie na Kmeťovce
Výpis zo zápisnice, spísanej dňa 16. januára 1941 v Bátovciach zo zasadania zastupiteľstva: „Osada Disnoš má obyvateľov čiste slovenskej národnosti. Jej pomenovanie je neistého pôvodu. Občania tejto osady nateraz povzbudení Ministerstvom vnútra, ktoré umožnilo poslovenčovanie cudzích priezvisk nášho občianstva, tiež sa chopili iniciatívy, aby aj meno ich osady bolo slovenské. Prehlásenie podpísali dľa udania člena obecného zastupiteľstva Jána Harmadyho všetcia obyvatelia osady Disnoš, resp. hlava každej domácnosti. Menom Kmeťovce chce toto občianstvo a tiež i obec Bátovce úctiť pamiatku nášho veľkého Andreja Kmeťa, ktorý na tomto okolí chodil pri svojich vedeckých prácach. Koncovky „ce“ sa pridržiavajú zas preto, lebo všetky okolité obce majú mená s touto koncovkou a týmto chce byť zachovaná i táto zvláštnosť kraja. Zastupiteľstvo Bátoviec vyhovuje jednohlasne žiadosti občanov osady Disnoš a premeňuje meno tejto na „Kmeťovce“ dľa § 3 zák. čl. IV. z r. 1898.“
Andrej Kmeť a štatistické údaje
Andrej Kmeť bol významným propagátorom a dejateľom myšlienky muzeológie. Múzeá pokladal za most medzi vedou, umením a verejnosťou. Venoval sa vedecko-odbornej činnosti v botanike, archeológii, národopise a histórii širokého okolia Tekovskej a Hontianskej stolice.
V štatistických materiáloch na žiaľ nenachádzajú údaje o počte obyvateľov v Kmeťovciach, len spoločné údaje o Bátovciach alebo Drženiciach. Ale napr. v roku 1965 mali Kmeťovce 280 obyvateľov.
Zlúčenie a súčasnosť
Osada bola v rokoch 1895 - 1972 zlúčená s Bátovcami, od roku 1973 je súčasťou susednej obce Drženice. Osada v rokoch 1872 - 1945 patrila do pôsobnosti bývalého notárskeho úradu v Bátovciach, neskôr do pôsobnosti Miestneho národného výboru v Bátovciach. Od roku 1973 bola v pôsobnosti Miestneho národného výboru v Drženiciach a od roku 1991 Obecného úradu v Drženiciach.