Černovská tragédia: Krvavá história Ružomberského kostola

Černovská tragédia, známa aj ako černovský masaker, sa odohrala 27. októbra 1907 v Černovej, ktorá je dnes súčasťou Ružomberka. Táto udalosť predstavuje krvavý masaker, ktorý mal hlboké korene v národnostných a politických sporoch vtedajšieho Rakúsko-Uhorska.

Pamätník obetiam Černovskej tragédie

Pozadie udalostí

V Černovej si obyvatelia postavili katolícky kostol z vlastných financií a iniciatívy Andreja Hlinku, ktorý bol rodákom z obce. Stavba kostola prebiehala v rokoch 1905 - 1907. Celkový rozpočet stavby bol približne 80 000 korún, z čoho väčšinu zabezpečil prostredníctvom zbierok samotný Hlinka, ktorý prispel aj osobným vkladom.

Dedinčania trvali na tom, aby kostol požehnal ich rodák, Andrej Hlinka. Hlinka sa angažoval vo voľbách v apríli 1906, verejne vystupoval proti maďarizácii a kritizoval porušovanie národnostných a kultúrnych práv Slovákov. Biskup Párvy rozhodol inak a Hlinka bol v tom čase suspendovaný a odsúdený pre „poburovanie proti maďarskej národnosti“.

Po nahradení Hlinku maďarizovaným Nemcom Jozefom Fisherom a jeho kaplána maďarónom Izidorom Kalocsayom začali veriaci ružomberský kostol spontánne bojkotovať. V súčinnosti s cirkevnou vrchnosťou sa proti Hlinkovi začal pripravovať svetský súd.

Solidarita s Hlinkom nadobudla celoslovenské rozmery. Proti Hlinkovej suspenzii podalo písomný protest 3 054 ľudí z Ružomberka a okolia a podporilo ho aj niekoľko stoviek kňazov z územia celého dnešného Slovenska.

25. júna 1906 bol Hlinka zatknutý políciou na základe udania, že stojí na čele tajného združenia, ktoré pomocou zbraní a výbušnín terorizuje okolie. Po polročnom pobyte vo vyšetrovacej väzbe bol postavený pred súd a odsúdený na 2 roky za poburovanie voči maďarskej národnosti. Na jeseň 1906 bol kostol dokončený.

Černovčania videli ako možné riešenie to, že biskupa presvedčia, aby oslobodil Hlinku od suspenzií. Párvy odmietol a stanovil termín na 13. októbra. Po organizačnom oneskorení mal byť kostol vysvätený 27. októbra 1907.

Priebeh tragédie

V čase udalostí v Černovej bol Hlinka na prednáškovom turné na Morave. Do Černovej tak prišli dva panské koče s cieľom požehnať kostol cudzím farárom Martinom Pazúrikom. Párvy odmietol svoju osobnú účasť a zastupovanie zveril spišskému kanonikovi Antonovi Kurimskému. Vysviackou poveril slovenského dekana Martina Pazúrika z Liskovej, ktorý sa tiež angažoval v uhorských voľbách 1901 - 1906.

Deň pred tragédiou prišla do dediny skupina žandárov, ktorá vyšetrila nočný pokus zabrániť vysviacke ukrytím zariadenia z kostola. V nedeľu 27. októbra 1907 sa tragédia naplnila.

Vo vyhrotenej atmosfére sa približne sto dedinčanov zhromaždilo na ceste mimo obce, kde chceli zastaviť a odhovoriť prichádzajúcich kňazov. Na príkaz Ladiczkého sa táto skupina vrátila do dediny, kde sa v zúženom priestore pri vstupe do obce spojila s ďalšou skupinou. Celková veľkosť davu dosiahla pravdepodobne 300 - 400 ľudí.

Okolo desiatej prišli do dediny dva koče. V prvom kočiari sedel podslúžny Zoltán Pereszlényi, ktorého sprevádzali hajdúch Jozef Veverica a zverolekár Ján Buzy. Pri vstupe do dediny kone narazili na dav, spätili sa a zastali, pričom kočiš šľahal bičom do koní a okolostojacich dedinčanov. Žandári sa pomocou bajonetov snažili uvoľniť priestor okolo koča a umožniť jeho priechod do dediny.

Strážmajster Ladiczský vydal v maďarčine pokyn na streľbu (maďarsky „Löni!“), ktorá sa opakovala. Takmer všetky výstrely smerovali na hruď, resp. brucho. Po zásahu žandári bajonetmi odháňali ľudí, ktorí sa snažili zasiahnutých odniesť.

Spolu zomrelo 15 ľudí a niekoľko desiatok ďalších bolo zranených. 9 obetí zomrelo ihneď, 4 nasledujúci deň a 2 v nemocnici po operácii v Budapešti.

Obete a odsúdení

Táto tragédia si vyžiadala 15 mŕtvych, 10 ťažko zranených a 60 ľahko zranených. 38 dedinčanov (22 mužov a 16 žien) bolo odsúdených na 36,5 roka väzenia.

Pohreb Jozefa Fullu na cintoríne v Rákoskeresztúri sa napriek obštrukciám uhorských úradov zmenil na mohutnú slovenskú demonštráciu. Pohrebu sa okrem Slovákov zúčastnili aj členovia českých spolkov. V Černovej nasledovala séria zatýkaní. Celá dedina bola obsadená vojskom, ktoré sa úplne stiahlo až po novom roku.

Udalosti pripomína pamätník na cintoríne a tiež je na mieste tragédie pamätná tabuľa.

Reakcie a následky

K príbehu patrí, že za hlavného vinníka tragédie národovecká verejná mienka dlho považovala dekana Pazúrika, ktorý, hoci sľúbil, že sa požehnania nezúčastní, svoj sľub nedodržal. Už 29. októbra vystúpil s protestom v ríšskom sneme vo Viedni český poslanec František Modráček.

30. októbra vystúpil v uhorskom sneme Milan Hodža, ktorý opísal udalosti, ktoré tragédii predchádzali, ako aj jej priebeh. Počas búrlivej schôdze, ktorá musela byť opakovane prerušená, bol obvinený z klamstva a podnecovania nepokojov. V rovnaký deň sa Slovákov opätovne zastali Česi. V ríšskom sneme vystúpil budúci česko-slovenský prezident Tomáš Garrigue Masaryk a P. Hlinku zastihla správa o tragédii na jeho prednáškovom turné po Čechách a Morave.

Na podporu pozostalých sa organizovali zbierky, českí novinári písali kritické články o uhorskej národnostnej politike a organizovali sa kultúrne podujatia, kde sa prezentovala slovenská kultúra. 19. novembra Hlinka prišiel do Viedne, kde sa v ríšskom parlamente stretol s českými ministrami a poslancami.

30. novembra 1907 nastúpil do väzenia v Segedíne. Protesty českých poslancov a akcie solidarity pokračovali aj po jeho uväznení.

Popri slovenských denníkoch vystúpil s kritikou maďarizačnej politiky celouhorský sociálno-demokratický denník Népszava, ktorý bol za to následne, rovnako ako viaceré slovenské denníky, opakovane odsúdený. Na slovenské Ľudové noviny (pôvodne Katolícke noviny) bola dokonca pre ich proticirkevné výpady uvalená cirkevná kliatba.

Tragédiu využili na tlačovú ofenzívu za slovenskú myšlienku americkí Slováci. Medzi významné zahraničné osobnosti, ktoré protestovali, patrili napr. švajčiarsky spisovateľ Viliam Ritter, britskí novinári a historici Robert William Seton-Watson a Wickham Steed alebo nórsky spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Bjørnstjerne Bjørnson.

Súdny proces

V marci 1908 uhorské úrady spustili vykonštruovaný monsterproces proti Černovčanom. Procesu predchádzal výrok vojenského súdu, ktorý napriek rozporom vo výpovediach žandárov potvrdil oprávnenosť použitia zbrane, a to ešte predtým, než sa preskúmali všetky okolnosti prípadu. Obvinených bolo spolu 59 ľudí - 55 bolo obvinených z násilných trestných činov, pričom 4 z nich a ďalší 4 boli obvinení z krádeže (pokus prekaziť vysviacku ukrytím vybavenia kostola).

40 z obžalovaných odsúdili na žalár v trvaní od 6 do 18 mesiacov, rôzne peňažné pokuty a zhabanie majetku. Na procese, ktorý bol do veľkej miery uhorskou vládou spolitizovaný a do súdnej siene neboli pripustení slovenskí a zahraniční novinári, sa zúčastnil ako mladý novinár Vladimír Hurban, syn známeho slovenského spisovateľa Svetozára Hurbana Vajanského.

Táto tragédia prispela k tomu, že po príkaze pápeža Pia X. boli maďarské úrady nútené Andreja Hlinku rehabilitovať.

Černovská tragédia

Tragédia bola jednou z najkrvavejších udalostí posledných rokov Rakúsko-Uhorska a vyvolala veľké protesty v európskej dobovej tlači.

tags: #ruzinovsky #kostol #nocny